Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Priatelia, čo v nás vyvoláva jedno jediné slovo, umieranie? Bolesť, strach, osamotenie. Každý živý tvor sa bojí smrti. Bojíme sa všetci, ja, vy, aj tá nemá tvár sa bráni odísť z tohto sveta. Keď nastane čas a môj život sa bude merať iba sekundami, možno sa mi v tom poslednom výdychu premietnu ľudia, ktorých tu zanechávam na pre mňa už cudzom svete. Už nebudem vedieť o tom, že spolu so mnou moji najbližší pochovávajú aj seba, ale teraz sa môžem nad tým zamyslieť.

Na poslednej ceste som sprevádzala starých rodičov, vlastných rodičov a môjho jediného syna. Kto z týchto ľudí si so sebou vzal najväčšiu časť môjho života? Nedá sa to zmerať, zvážiť, ba ani ručičky hodiniek mi to neukážu. Myslím si, že iba duša je schopná zachytiť túto stratu.

Možno som cynik, ale u babičky sa očakával jej odchod vzhľadom na jej vek a chorobu. Aj tak to bol zásah priamo do srdca. Nastal smútok. Prišiel čas sa rozlúčiť. Moje prvé umieranie. Až teraz si uvedomujem, že vtedy, keď som stála nad jej otvoreným hrobom a dávala posledné zbohom, umrelo aj moje detstvo, bezstarostnosť. Ťažká hlina nepochovávala len jej rakvu. Vnútri spolu s ňou bolo aj moje ja. A som tam s ňou stále, aj keď je to už toľko rokov. Spolu s ňou odišli strapačky, kysnuté buchty, páranie peria, vôňa naškrobenej bielizne a teplo vykúreného domu, ktoré som už nikdy nepocítila. Život ide ďalej, aj keď bez tohto kúsku môjho života, ale žiť sa musí.

Jakub, syn. Moje druhé umieranie. Odíde spolu s dieťaťom aj jeho matka? Áno, odíde celou svojou bytosťou, celým svojím srdcom, celým svojím materstvom. Niekedy si privoniam k jeho veciam, prelistujem album zašlých fotografií, ale teplo jeho krvi mi už nikto nevráti... Už nikdy nebudem matkou svojho syna. Uložili ma do hrobu spolu s ním. V tom čase som len dýchala, nič viac. Trvalo to celé roky, tak dlho som ja matka umierala. A prišiel deň, keď slnko pokorilo temnotu hrobu v mojom vnútri. Viem, prečo tu bol a prečo odišiel.

Priatelia, keď mi umrela mamička, umrela mi aj istota. S ňou som pochovala aj seba, pretože nikto iný ma už tak nebude milovať ako ona. Opustil ma človek, ktorý mi dával istotu a bezhraničnú lásku. Len ona vedela všetko. Stačilo sa na ňu len pozrieť a spoznala, kedy som šťastná a kedy utrápená. Ja viem, žiť sa musí, a tiež žijem. A viete prečo? Pretože mamička neumiera, len spí, aby sa každé ráno prebúdzala v živote svojich detí.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/zamysleni/clovek-umira-tolikrat-kolikrat-ztraci-svoje-nejblizsi-2.html