Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Prvý malebný deň po toľkých mesiacoch zimy a sychravého počasia je tu! Všetko sa začalo príjemným hrejivým šteklením na špičke nosa. Potom, čo som otvoril oči, zlatistý obraz toľko vytúženého slnka sa mi vryl do sietnice. Neuhol som, naopak som si ten pocit dlho vychutnával a s privretými očami som celú scenériu pozoroval ešte ďalších pár minút z okna mojej izby. Bola nedeľa a ja som nechal myšlienky a starosti len voľne poletovať v mojej hlave bez toho, aby som im prideľoval nejakú dôležitosť. Prioritou pre mňa bolo sa čo najskôr vyhrabať z postele a čo najskôr sa nechať pohladiť od sviežeho vánku vetra na záhrade.

Po chvíľke rannej hygieny som sa konečne vytrmácal a stlačil vchodovú kľučku. Ten úchvatný pocit! Akoby som sa konečne stal súčasťou tej rozprávky, ktorú som pozoroval celý ten čas len z pohodlia mojej postele. Hoci nie som odborníkom na kvety, nešlo si nevšimnúť, že všetko začína chytať farbičky, a to ma v duchu potešilo. V okamihu, keď som si hovoril, že svet nemôže byť už krajší, sa mi zase vybavila. Tá slečna, rozprávková dáma, ktorú som nedávno stretol. Stretol som ju bohužiaľ v tak trochu nie práve triezvom stave. Bolo to na jednej spoločenskej akcii, ja som si nevšímal ľudí, prišiel som sa tam len pobaviť s priateľmi, ktorých som už nejaký čas nevidel. Zoznámil som sa s ňou ale práve len vďaka mojej hlúposti spôsobenej prítomnosťou chmeľu v mojom krvnom obehu.

Ako som ju uvidel, svet akoby sa vytratil a ja som vedel, že práve ona sa stala v tej chvíli stredom môjho vesmíru. Ani neviem, čo ma na nej zaujalo najskôr, možno jej úchvatné zlatisté vlasy alebo jej oceánovo zafarbené oči, oči, ktoré boli ako magnet a ktorých hĺbka ma fascinovala. Na sebe mala honosné šaty a všetko vedľa nej prepadalo vplyvu jej dokonalosti. Snažil som sa zachovať chladnú hlavu a čo najmenej dávať najavo svoj stav, ale určite viete, že sa to nedá utajiť a ja som bol ešte za väčšieho komedianta ako obvykle. Strávili sme spolu krásny čas ako na parkete, tak aj mimo neho. Keď sa blížil scenár k svojmu koncu a ja s ňou trávil posledných pár minút v úkryte pod vchodovým výbežkom - ako by som inokedy povedal v nepeknom daždivom nočnom počasí - a jej tvár sa odhaľovala a znovu zahaľovala spod svetla pouličnej lampy, naposledy som obdivoval jej zdanlivú nevinnosť . Zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila. Slnko v mojom srdci pomaly zapadlo a noc sa stala zase len bezvýznamnou a nepríjemnou, všetko stratilo zmysel.

Celý príbeh ale pokračoval, nasledujúci deň som si ju pridal vďaka jednej nemenovanej sociálnej sieti medzi priateľov, a tak sme si začali písať. Cit, ktorý som k nej od prvej chvíle prechovával, naberal na obrátkach. Snažil som sa na nej nájsť aspoň jednu jedinú chybu, ale všetko bolo márne. Na moje otázky alebo narážky zahalené v rúšku nenápadnosti a nezaujatosti odpovedala vždy ako odraz mojich najvyšších ideálov. Všetko sa zdalo byť dokonalé, teda až do chvíle, keď som zistil, že má chlapca, a to nie od nej... Moje pocity ustali. Ako keď do navoňanej lúky vyklopíme kopu hnoja, rovnako tak prestala aj konverzácia medzi nami.

Záhrada sa mení na miesto bolesti a ja dostávam chuť zmiznúť čo najskôr niekam, kde bolesť nebude taká silná. Bohužiaľ nech sa pohnem kamkoľvek, nech robím čokoľvek, pocity idú so mnou. Nehľadám vyslobodenie v niečom inom a spolieham sa na čas, ktorý ranu zahojí.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/liceni/a-zivot-jde-dal.html