Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Kráčam po úzkej kľukatej cestičke lemujúcej rozkvitnutú čistinu. Po chvíli sa cesta stáča na západ a smeruje do hlbokého lesa. Už z diaľky na mňa dopadá tieň a mohutnosť tých obrovských stromov, ktoré sa rozprestierajú až za obzor.

Pomalým krokom sa dostávam až k okraju lesa, ktorý zaiste skrýva veľa tajomstiev. Les je totiž ako more, ktoré skrýva svoje poklady v hlbinách. Skrz konáre na mňa dopadajú tlmené slnečné lúče, ktoré ma šteklia na tvári. Dolieha na mňa korenistá vôňa borovicového ihličia, ktorá akoby ma chytila ​​za nos a ťahala dovnútra do lesa. Do tváre sa mi oprel chladivý vánok vetra, ktorý zmizol tak rýchlo, ako sa objavil. Takmer nevedomky som pokračoval po cestičke, ktorá ma unášala stále do stredu lesa.

Zem bola posiata hustými pásmi kvetín. Ich omamné vône lákali kŕdle čmeliakov a napravo odo mňa ševelil potok, ktorý akoby si pohmkával nejakú melódiu. Vôňa lesa ma tak omámila, že som zrazu zabudol na všetko a nevnímal nič okrem tlkotu môjho srdca. Prebral som sa až v tej chvíli, keď predo mnou po cestičke prebehla veverička. A za ňou druhá. Zrazu som si uvedomil, ako je okolo mňa živo. Vtáky spievali, žaby kvákali a vietor svišťal korunami stromov tak rýchlo, až to hvízdalo. Zostal som stáť ako obarený.

Poobzeral som sa okolo seba a môj pohľad upútal obrovský strom. Jeho kmeň pripomínal konštrukciu ohromného mrakodrapu týčiaceho sa do výšky. Hore sa rozprestierala mohutná a široká koruna, ktorá akoby držala hliadku nad okolitými "kolegami". Tento strom mi najviac pripomínal pastiera, ktorý sleduje a naháňa svoje ovečky. Keď som sa dostal až k stromu, z koruny vyletel kŕdeľ vtákov. Z vedľajšieho stromu sa ozval spev drozdov, ktorí akoby ohlasovali môj príchod fanfárou.

Dotkol som sa kmeňa stromu a ruky mi spočinuli na hrubej kôre, ktorá sa ani nepohla. Mojou rukou prešiel akýsi prúd, ktorý pochádzal z vnútra toho stromu a zanechal vo mne radostný pocit, ktorý som sa snažil uchovať si čo najdlhšie. Bohužiaľ mnou prešiel tiež ľútostný pocit pri pomyslení na to, ako sú stromy v súčasnej dobe vyrúbavané. Tento obor musel byť veľmi starý, ale napriek tomu si tu pyšne stál a nijako nedal najavo svoje pocity či dokonca strach zo svojich ľudských "nepriateľov". Jeho korene sa rozprestierali do vzdialenosti 30 metrov od jeho mohutného "tela". Časť koreňov bola pokrytá nadýchanými chumáčikmi machu alebo lišajníkmi, ktoré takmer splývali s okolitou trávou. Slnko už skoro zapadalo za obzor a ja som si uvedomil, že som v lese musel stráviť aspoň štyri hodiny.

Vzdychol som si, pozrel sa ešte raz na stromového mudrca a zmizol som za húštinami kríkov. Skoro nečujne som našľapoval a vychutnával si všetky krásy lesa, ktoré za chvíľu opustím. Chcel som si to užiť čo najviac, a tak som nešiel priamo po ceste, ale pokračoval, kadiaľ sa mi len chcelo. Pripadal som si ako vták, ktorý si lieta po nebi a nič mu nechýba.

Súmrak pomaly prichádzal, ale ja som zďaleka ešte nebol na konci lesa. Pozrel som na stromy a zistil, že sa už pripravujú položiť do svojich bdelých snov. Les stále mal svoje čaro, ale ja som cítil, že to magické jadro už je niekde za mojím chrbtom. Pomaly, ale zároveň rýchlo som opúšťal ríšu snov.

Do očí mi svietil červenkastý kotúč, ktorý bol striedavo vidieť medzi vetvami. Aj keď stromy už neboli najvyššie, vetvy sa stále krútili do všetkých strán a uhlov. Niektoré sa dokonca navzájom preplietali, bez toho, aby vyrastali z rovnakého stromu. Vyzeralo to, ako keby sa tieto stromy navzájom objímali a tíško sa upokojovali.

Vyšiel som z lesa a po chvíľke sa obzrel späť. Zacnelo sa mi ako po najlepšom kamarátovi, ale sľúbil som si, že sa tam neskôr zase vrátim. Odchádzal som už domov, avšak stále som si uchovával svoje neopísateľné pocity.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/liceni/les-5.html