Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Zažil som niečo úžasné...

Bolo nás pár ľudí, no, normálna žúrka s priateľmi. Večer sme sa rozišli do svojich izieb, ale ja som nemohol spať. Chodil som chvíľu po dome a všimol si, že jedno dievča tiež nemôže zaspať. Sedela na posteli, opretá o stenu a čítala si pod lampičkou. Zaťukal som na pootvorené dvere a pýtal sa: "Nemôžeš spať?"
"Nie, nemôžem," usmiala sa.
"Chceš si zahrať nejakú hru?" navrhla mi.
"No, čokoľvek, čo ma uspí..."

Vytiahla backgammon zo svojej veľkej cestovnej tašky. Vraj je jednoduchý, a že ma ho naučí. Hrali sme ako o život, celkom dobrá hra. Asi po hodine hovorí, že je hladná. Navrhol som, že niečo prinesiem. Ale ona sa začala smiať a že nie - dôjdeme si niečo uloviť! Pozeral som, a asi blbo... rozosmiala sa ešte viac. Stále pozerám a hovorím si, ako obyčajné dievča smiechom náhle skrásnie. Začala vysvetľovať, že všetko je iba hra. A tak sa do toho musím vžiť. Jednoducho pôjdeme, budeme sa schovávať a plížiť, až sa prepletieme domom do kuchyne a tam si niečo ulovíme.

Ako povedala, vzala ma za ruku a hovorí: "Ty si strelec a ja stopár!" a šli sme. Schovávali sme sa za skrine, do tieňov pri dverách, vykukovali spoza rohov a sedačiek. Jednoducho ako malé deti... Smiali sme sa, vážne to bola zábava. Potom sa náhle zarazila a strhla ma za jednu z početných sedačiek. Vykukla... zakukla... vykukla... a potom... mi podrazila nohy. Ja jej tiež a váľali sme sa, šťuchali do seba. Potom do miestnosti niekto vošiel. My boli zrazu ticho ako myšky. Ona sa ku mne pritisla a usmievala sa. Ten niekto chvíľku niečo hľadal v miestnosti a my sme schúlení za sedačkou dusili v sebe smiech. Bol to celkom adrenalín, ako som ju držal v náručí a ona voňala, dotýkala sa ma... Zrazu som pochopil, že je vlastne krásna, a pocítil túžbu ju bozkávať. Bola v mojom náručí taká jemná, pobozkal som ju, ale po chvíľke bozkávania sa odtiahla a povedala PROSÍM, NIE! Jej oči boli náhle plné smútku. "Poď, mám hlad" a viedla ma do kuchyne.

Tam vytiahla z chladničky šľahačku a celého ma s ňou postriekala. Bol som v šoku – radosť, smútok a zase radosť sa u nej vystriedali tak rýchlo. Bláznili sme v kuchyni ešte nejaký čas a šli spať až nad ránom. Keď som sa s ňou lúčil pred izbou, dala mi pusu na líce a povedala ďakujem. Potom za sebou zavrela dvere. Chcel som jej povedať, že to bolo skvelé, ako dobre som sa cítil... ale odsunul som to na ráno, teda až sa zobudím. Dal som si sprchu a šiel spať.

Vstával som skoro napoludnie, priatelia sa mi smiali, že ja, také ranné vtáča... Vraj ma boli zobudiť, ale keď som sa zo spania tak pekne usmieval, tak ma nechali. Hľadal som tú krásnu cudziu dievčinu, vraj odišla hneď ráno ... A ja som jej nestihol povedať, ako veľmi som si s ňou odpočinul, ako veľmi mi s ňou bolo dobre, ako veľmi sa mi páči. Zrazu som si uvedomil, že ani nepoznám jej meno, večer by som si ju ani nevšimol a potom už nebol čas. Neskôr som sa dozvedel, že medzi nás chodí už skoro rok. A odvtedy ju hľadám... Mal som ju vedľa seba a nevšímal si ju, teraz, keď viem, že je, vyhýba sa mi.

Kde si? Chcem ti len povedať, ako veľmi s tebou chcem... čokoľvek...

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/vypravovani/krasna-neznama.html