Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Ranná rosa odkvapkáva z listov a kvetov, slnko ožaruje premrznutú zem. Kde som sa tu vzala? A kde to vlastne som? Veď som včera normálne ľahla do svojej mäkučkej postele a teraz, teraz tu ležím na studenej zemi niekde uprostred poľa v krajine nikoho!
Cítim sa zvláštne, všade nie je nič iné ako ľudoprázdno, ticho. Vážne, všade je neuveriteľné ticho! Prechádzam sa pustou krajinou. Okolo len poriadok, žiadne lietadlá, žiadny smog, žiadne stopy po akejkoľvek civilizácii. Divné, veľmi divné, až podozrivé...
Idem však ďalej, neobzerajúc sa napravo ani naľavo. Náhle však pred sebou vidím troch jazdcov. Preboha, veď majú na sebe stredoveké brnenie!

Točí sa mi hlava! Príde mi zle. Vari som sa vrátila v čase? Vyzerá to, že áno. Zrazu si uvedomujem, že túto krajinu veľmi dobre poznám. Kopce, lesy. Tie dve spájajúce sa rieky... áno, tu niekde musí byť môj rodný domov! Miesto, kde som strávila prelom dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia.
Náhle ma oslovuje mladý muž: "Pani, nedali by ste mi nejaký peniaz, aby som mohol študovať na univerzite?" Som zaskočená, taký niktoš a má záujem o štúdium? Veď páchne ako pokazená ryba, šaty skoro žiadne a fyzický stav tiež nič moc. Som to ale hlúpa, oni predsa takto žili normálne! Z ruky do úst, zo dňa na deň. A ja som pohoršená tým, že ma osloví a žobre. Hanbím sa.

Dávam sa s ním do reči. Zisťujem, že je rok 1358. Mladý muž pochádza z radov mešťanov, napriek tomu vraj len prežíva. Žobre od ľudí na ulici, hrá na píšťalke, aby zarobil nejaké peniaze a mohol študovať. Musí to mať zložité. V mojej dobe predsa takmer každý žije so svojimi rodičmi, kým nedoštuduje.

Panebože. Veď ja by som vlastne mohla zmeniť budúcnosť! Môžem týmto ľuďom povedať o Amerike a o kníhtlači. Habsburgovcom predpovedať ich osud. Zmeniť všetko. Ľuďom ukázať, ako robiť veci rýchlejšie. Jednoducho posunúť beh dejín o niekoľko desiatok alebo dokonca stoviek rokov ďalej. Avšak na druhú stranu, prečo kaziť ľuďom život nejakým neuveriteľným pokrokom. K pokroku je predsa potrebný čas. Nech na všetko prídu sami, tak to má byť. Ako by bolo mne, keby mi nejaký pán, ktorého by som stretla na ulici, povedal napríklad to, že o dva roky bude štátny prevrat a na Bratislavu bude zvrhnutá atómová bomba? Bolo by to pre nás nespravodlivé, keby sme poznali budúcnosť. Už by sme vlastne ani nemuseli ďalej žiť. Proste by život stratil všetok náboj.

Ukončila som preto s týmto mladým študentom rozhovor, rozhodla som sa zomrieť, možno sa tak vrátim v čase späť do svojej doby. Ja v tomto stredovekom svete nemám právo žiť. Nemá cenu žiť v riziku, že napríklad ten prirodzený chod dejín nejakým spôsobom zmením. Zoberiem na trhovisku nôž a podrežem si hrdlo...

Zrazu sa ocitám v prepotenej deke. Našťastie to bol obyčajný sen. Stále sa však trasiem. Ten strach a tá otázka: Čo keby to bola skutočnosť a ja som sa rozhodla inak?

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/vypravovani/jeden-stredoveky-den-sen.html