Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Bolo to v lete asi pred dvoma rokmi. To leto sme na našu chatu išli naposledy, pretože sa cez ňu potom na jar prehnala voda a chata sa zosypala ako domček z kariet. Ale to už je jedno.

Ja som to tam milovala. Pretože sme bývali v Bratislave, kde jediná divočina bol detský park za domom, pripadal mi les, vedľa ktorého chata stála, ako hotový prales. To leto, pred dvoma rokmi, o ktorom som hovorila na začiatku, sme na našu chatu išli spoločne s tetou a sesternicou. Ona bola o rok staršia ako ja a mala stále potrebu vyhrávať. Takže ja som musela logicky stále prehrávať. Mne to nevadilo, pretože som nikdy nebola veľmi súťaživá. Lenže toto leto ma s tým už začínala štvať...

Premýšľala som, v čom som lepšia ako ona, ale všetko, čo mi napadlo, bol nezmysel. Potom mi to ale v hlave docvaklo! Spomenula som si, že keď sme sa u nás hrali na ihrisku, bála sa hojdať moc vysoko, pretože mala strach z výšok. Ja som s výškami problém nemala, už len preto, že sme bývali na piatom poschodí. Pozrela som sa z okna a pohľadom som ohodnotila výšku stromov na našej záhrade. Bolo ich tam len pár a výška nič moc, tak som sa pozrela na les. Hneď na kraji, skoro vedľa nášho plota, rástol obrovský dub vyšší ako naše chata. To bolo ono! Vybehla som von a našla sesternicu.

"Hej, vidíš tamto ten strom? Čo tak si dať súťaž, kto vylezie vyššie?"
"Pokojne, a čo si k nemu najskôr dať preteky?"

Pretočila som oči, ale súhlasila som.
Keď sme dobehli k dubu, sesternica sa už začala škriabať hore. Vyliezla asi dva metre vysoko a pozrela sa dole. V tom okamihu zbledla ako mŕtvola a kŕčovito sa začala držať vetvy.

"Tak, a vyššie už neleziem!" povedala rozhodne. Ja som len pokrčila plecami a začala tiež liezť. Dub mal silné konáre, na ktoré sa skvele liezlo, ale aj tak sem tam nejaký nepríjemne zavŕzgal. Vyliezla som ešte o meter nad sesternicu, keď som usúdila, že moje víťazstvo už jednoducho musí uznať. Zliezla som dole a čakala, či zlezie tiež, ale ona sa stále len kŕčovito držala svojej vetvy a odmietala sa pohnúť nadol.

"Nie, ja jednoducho nemôžem zliezť. Určite by sa mi šmyklo a zabila by som sa!" revala na mňa.
"Čo blbneš, veď je to hračka. Stačí sa len pevne držať a šliapať na tie isté vetvy, po ktorých si liezla hore."
"Nie, určite by sa mi niečo stalo. Proste budeš musieť vyliezť zase hore a zložiť ma," vyhlásila rozhodne.
Prezreli som si tú vetvu, na ktorej sedela. Obe by nás neuniesla. Už takto bola prehnutá. Sama sebe som vynadala a začala liezť hore.

Keď som sa k nej dostala, začula som podozrivé praskanie. Vetva, ktorá tú váhu nemohla vydržať, sa pomaly začala lámať. Sesternica na to isté miesto civela taky.

"Ak nechceš zletieť, musíš zliezť dole!"
Tieto slová zafungovali ako magická formulka. Sesternica sa začala pomaly pohybovať. Keď asi po desiatich minútach položila zasa nohy na zem, viditeľne si vydýchla.
"Uznávam, vyhrala si," povedala po chvíli.
Ja som sa na ňu len zubila. Na to, až mi povie túto vetu, som sa tešila roky!

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/vypravovani/jeste-ze-to-tenkrat-neprasklo.html