Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Nádych a výdych, tlkot srdca, rýchlosť, akou nám krv koluje v žilách, prečo? Len z dôvodu času nášho žitia okamihom alebo je v "živote" ako slove niečo viac? Na tomto svete je naozaj veľmi málo vecí, ktoré mi vezmú dych. Spomínam si na príbeh jedného chlapca, a že si to práve ty, tak si ho odo mňa vypočuješ.

"Michal, ako si sa mal?" Týchto pár materských slov, to je to jediné, čo som chcel počuť po návrate zo školského výletu, ktorý bol takmer dokonalý. Takmer, pretože som musel myslieť na tú, ktorá mi dala život, tú, ktorej vďačím zato, že tu som.

Čo sa vlastne stalo? Čo sa pokazilo? Prečo leží mama v nemocnici na jednotke intenzívnej staroslivosti? Snáď náhoda, verím v ňu, pretože priznanie toho, že za jej zdravotný stav môžem aj ja, ma ničí.

Schopnosť zabudnúť je slabá oproti mojej schopnosti spomínať... chyba, ale vďačím jej za tieto riadky. Otočil som kľúčom v zámke a vstúpil do nášho vôňou smútku nasiaknutého bytu. Ocko sedel v kresle, naštvaný, ale aj smutný, klasika.
"Michal, kde sa flákaš? To je jedno, najedz sa a pôjdeme za mamou, ešte si tam nebol, a ako dlho už v tej nemocnici leží..."
Po týchto slovách som na jedlo nemal ani pomyslenia. Mohol si to odpustiť. Nasadli sme do auta, tak pomaly, ako to len šlo. Mlčal, celú cestu až do nemocnice mlčal. Potom prehodil pár slov s doktorom a šli sme do nemocničnej izby. Nebolo tam príliš súkromia, doktor zostal s nami. Tá veta: "Je v kritickom stave, nedotýkajte sa jej... je silná, ale bojím sa, že na toto jej sila nestačí."
"Citlivý" doktor, od tej chvíle som ho nenávidel! Videl som všetky tie prístroje, tie zvuky nemocničných prístrojov, ktoré poznám z filmov, realita!

Do očí sa mi nahrnuli slzy, dlhým, rýchlym krokom som prišiel k maminmu lôžku, kľakol si a chytil jej ruku. Cez slzy som ani nevidel. Keď môj plač za mamou a jej vľúdnym slovom ustal, prehovoril som: "Mami, počuješ ma? Toto nejde,nemôžeš takto odísť, veď som ti nikdy nepovedal, ako ťa mám rád, svet bez teba bude prázdny, a moje srdce tiež."
Prebuď sa, prebuď sa, prebuď sa, opakoval som stále dookola a potom sa to stalo.

Jej telo sa prebudilo do života, stisla mi dlaň, ktorou som držal tú jej. Môj dych akoby sa zastavil. Stuhol som a očakával, čo sa bude diať. Jej oči sa prebudily, ona sama po chvíľke prehovorila:"Kde to som?" Bolo očividné, že vôbec netuší, čo sa s ňou práve deje.

Posledné slzy prestali stekať po mojej tvári. "Mami!" V tej chvíli som nenachádzal slov, a ocko? Ani neviem, či niečo hovoril, doktor okamžite odišiel z izby, aby sa vrátil so sestričkami a ostatnými doktormi. Neviem, ako dlho sme sedeli pri mamke na posteli, snáď niekoľko hodín. Doktor povedal, že si ju nechajú v nemocnici ešte na noc na pozorovanie.

Ten "citlivý" doktor, smial som sa mi do tváre. Chcel ju pochovať a ona mu vzápätí odpovedala. Kým sme sa stihli s doktorom dohodnúť, kedy si máme pre mamku prísť, tak zase zaspala, všetci sme však vedeli, že sa za pár hodín prebudí a zajtra už bude zase s nami doma, v rodinnom kruhu.

Po odchode som prijal od ocka jeho ospravedlnenie, pri ktorom som si pripadal, akoby som kráčal s iným mužom. To nebol môj otec, taký, akého ho poznám. Že by sme si po šestnástich rokoch turbulentného súžitia začali rozumieť? Áno. Je to tak a zajtra už bude môj život opäť ucelený, a posledný, ale ten najväčší kúsok puzzle bude na svojom mieste.

Mama sa mi vráti, je stále prečo žiť. Každý deň možno nachádzame nové a nové zmysly života. Mám ťa rád, mami. Tvoj Michal.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/zivot-se-nemeri-poctem-nadechu-a-vydechu-ale-chvilemi-ktere-nam-vzaly-dech.html