Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Stála som uprostred temnej miestnosti a vôbec netušila, čo tu robím a ako som sa sem vlastne dostala. Rukou som prešla po stene v domnení, že nájdem vypínač. Po úspešnom pátraní som rýchlym pohybom rozsvietila. Malá žiarovka nado mnou niekoľkokrát krátko zablikala a potom, čo sa rytmus ustálil, jej svetlo ožiarilo celý priestor. Rozhliadla som sa opatrne okolo a uvedomila si, že sa práve nachádzam v pivnici nášho domu.

S neprítomným výrazom som upierala zrak na pre mňa známe dvere z drevotriesky s dvoma zámkami na ľavej strane. Chcela som ich otvoriť a dostať sa tak do priestoru našej pivnice, kde by som sa cítila predsa len bezpečnejšie ako na chodbe, kam sa dostane každý - stačí len prejsť hlavným vchodom, ktorý sa nikdy nezamyká.
Svetlo zhaslo.

Zatackala som sa od ľaku a skoro som spadla na studenú betónovú podlahu. Ani na chvíľku som nezaváhala a pokúsila sa opäť dostať k vypínaču. Uľavilo sa mi, keď som ho našla a bez problémov nastavila do polohy zapnuté. Vrátila som sa k svojej pôvodnej činnosti. Z veľkého zväzku kľúčov, ktorý som zvierala až príliš kŕčovito v dlani, som vybrala po krátkej úvahe dva, ktoré pasujú do zámku. Najskôr som skúsila ten väčší a raz som s ním otočila proti smeru hodinových ručičiek. Hrobové ticho prerušilo pomerne hlasné cvaknutie.
Svetlo druhýkrát zhaslo.

Od ľaku som pustila obsah pravej ruky na zem. So zvláštnym pocitom, že ma niekto sleduje, som rozsvietila a preklínala správcu domu, že to neopravil. Čím skôr budem vnútri, tým lepšie, napadlo ma, keď som zdvíhala kľúče zo zeme.

"Bože, kde je ten malý strieborný kľúčik?!" Chcelo sa mi kričať, ale nemohla som si dovoliť na seba upozorňovať, mohol by prísť ktokoľvek.

Nepýtajte sa ma, ako som na to prišla, ale v tej chvíli som si myslela, že mi naozaj hrozí niečo strašné a mojou jedinou možnou záchranou je pivnica. Nikdy som nemala žiadne predtuchy, ale cítila som sa v smrteľnom nebezpečenstve a rozhodla sa nebrať tento inštinkt na ľahkú váhu.
TU JE! Našla som ho, keď už som skoro prestala dúfať. Náhlivo som ho vrazila do horného zámku a dvakrát ním otočila doľava. Dvere sa otvorili.
Svetlo zhaslo.

Neotáľala som a bez váhania vstúpila dnu. Rýchlo som za sebou zavrela a s pocitom obrovskej úľavy sa oprela o pevné drevo, ktoré ma delilo od toho, čo ma tak vydesilo. Hneď som našla vypínač a v priebehu pár sekúnd sa postupne rozsvietili obidve žiarivky. Hlasno som vydychovala, akoby som dobehla maratón. Nohy sa mi triasli a nemohla som sa upokojiť. Ako dlho tu môžem vydržať? Nájde ma tu niekto? Pred čím to vlastne utekám? Do očí mi vhŕkli slzy beznádeje. Čo so mnou len bude?
Mala by som volať o pomoc, ale moje vlastné telo ma zradilo, nevydala som zo seba ani hlásku. Zrútila som sa vyčerpaním a dovolila som si na okamih uľaviť unaveným očiam, ktoré neboli zvyknuté na tmu.

Neviem, ako dlho som sedela, ale hodinu určite. Odpočinok mi dodal odvahy a rozhodla som sa, že vyjdem von. Nemám inú možnosť, tu ostať nemôžem. Postavím sa svojmu strachu zoči voči a nebudem pred ním utekať ako zbabelec. Značne trasúcou sa rukou som otvorila. Dovolila som si nakuknúť malou škárou von.

NIČ. Len tma, ktorá vypĺňala celý priestor. Pozbierala som posledný zvyšok odvahy a urobila prvý a zo všetkých najťažší krok. Ocitla som sa v rovnakej situácii ako na začiatku. Stála som pred pivnicou, tentoraz však ochotná prijať akýkoľvek údel, možno aj ten najhorší. Prikrčila som sa.

Niečo som začula. Akoby niekto prechádzal nechtami po sklenenej výplni vchodových dverí. Trýznivý zvuk utíchol a vystriedali ho dunivé kroky, ktoré sa neúprosne približovali.
Musela som si zapchať ústa, aby som nevykríkla. Chytila ​​som kľučku.

Chcela som sa vrátiť dovnútra, ale nešlo to. Dvere sa zasekli. Nahnevane som lomcovala kľučkou, bohužiaľ bezvýsledne. Vzdala som to.
Čo teraz budem robiť? Zosunula som sa do rohu. Celá som sa triasla od strachu, nemohla som to zastaviť. Dlaňami som si prikryla oči v naivnej nádeji, že to pomôže.

Kroky sa zdali čoraz bližšie.

Každú chvíľu "to" mohlo byť tu a nájsť ma prosiacu o holý život.

Sčista-jasna všetko stíchlo, ako keď odbije polnoc a všetky strašidlá naraz zmiznú.

Odvážila som si odsunúť jednu ruku z tváre. Hneď som ju tam však vrátila. Kroky sa vrátili, teraz ale z druhej strany chodby, ktorá spája náš dom so susedným. Tieto však zneli celkom inak. Skôr ako cupitanie dieťaťa než ťažké kroky dospelého. Kľučka sa pohla a so škrípavým zvukom sa dvere deliace chodbu otvorili.

Prebehol mi mráz po chrbte.
Musí ich tu byť viac! Oprela som sa o stenu a pomaly sa snažila dostať na roztrasené nohy. Natiahla som ruku a siahla na vypínač pripravená sa "tomu" pozrieť do očí.
V hlave mi preletelo veľa záberov z hororov, ktoré som doteraz videla v televízii.

Skrvavené a nehybné telá, zničené prázdne schránky, z ktorých vyprchal v priebehu chvíle všetok život. Nikdy som tieto filmy nebrala príliš vážne, veď ide len o vizuálne efekty a nie o niečo skutočné, ale teraz som si predstavovala samú seba, ako ležím v kaluži krvi a vyprchá zo mňa drahocenný život pod rukami nejakého šialenca či človeka, ktorému príroda udelila životnú ranu už len tým, že ho nenechala zomrieť hneď po narodení.

Uprela som zrak k miestu, odkiaľ som očakávala útok, zvedavosť zvíťazila nad strachom, aj keď len o vlások.

To nemôže byť pravda!?
Niekto tam stál, zazrela som obrysy postavy, malé sotva desaťročné dievča stálo pri stene naproti.
"Už je to preč?" spýtalo sa sotva počuteľným nervóznym hláskom.
"Čo či je preč?" opýtala som sa hlúpo.

Snažila som sa zistiť, či nevie, čo sa to v noci zakráda po domoch a desí ľudí takmer na smrť.
Dievčatko sa zamyslelo a chystalo sa odpovedať mi, ale nestihlo to. Z tmy sa vynoril prízrak, ktorý ho chytil a odniesol preč. Ešte viac som sa schúlila a sebecky dúfala, že sa uspokojí s jednou obeťou. Zavrela som oči s falošnou nádejou, že ich otvorím a budem niekde inde. Dlhé rozstrapatené vlasy sa mi lepili na tvár, na ktorej sa mi miešal pot so slzami.

Cítila som sa ako odsúdenec v cele smrti... Detský krik už úplne zanikol ... Nemohla som zahnať myšlienky na bezvládne detské telíčko ležiace kdesi v tme. Primkla som kolená ešte tesnejšie k telu a chytila ​​sa pevne za ramená, slzy mi tiekli na kolená, už som sa nesnažila ich zadržať. Kroky sa vrátili, a spolu s nimi aj tlmené funenie. Neodvážila som sa zdvihnúť hlavu.

Chytilo ma to obrovskou silou za vlasy, zdvihlo zo zeme a tiahlo preč. Nevnímala som nič okrem ostrej bolesti. Bezmocne som okolo seba bila rukami v snahe vymaniť sa z pevného zovretia.
Odhodil ma na podlahu, vedľa čosi ležalo. V tme sa nedalo nič rozoznať, natiahla som pred seba ruku a našmátrala malé telíčko... Snažila som sa dostať čo najďalej od toho miesta, ale chytil ma pod krkom a zdvihol do výšky. Nič som nevidela, kým som sa neocitla tvárou v tvár tomu netvorovi... Posledné, čo som v živote videla, boli dve temné čierne oči podliate krvou.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/prizraky-ve-tme.html