Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Schádzam po dláždenom schodisku kostola a spokojne smerujem domov. Dnes je nedeľa, a preto mám menej práce ako normálne. Nemusím sa do večera lopotiť na poli, aby som uživil svoju rodinu, teda mi zostáva dostatok času na moje vlastné záľuby.

Spoločne so svojimi susedmi míňam rôznych obchodníkov, čo sa na okrúhlom námestíčku snažia predať nejaký ten výrobok či produkt, nad ktorým si dali tú prácu. Zvedavo na nich po očku pokukujem, lebo ma zvedavosť premôže. Napriek tomu nejdem natoľko blízko, aby mi bol tovar priamo vnucovaný, lebo nemám dostatok peňazí. Väčšinu toho, čo zarobím, utratím za náklady na svoju rodinu a zvyšok potom venujem každú nedeľu kostolu, aby som sa mohol v pokoji pomodliť a uľahčiť tak svojej duši.

Napriek tomu mám tú smolu a cestu mi skríži vysoký tmavý muž v exotickom kroji, čo sa mi snaží vnútiť nejaké svoje nepredajné čačky. Sú to hlavne náušnice, prstene a retiazky. Dobré kúsky si starostlivo schováva vo svojich vydutých vreckách, čo nie je ťažké spoznať, pretože je to na nich dobre vidieť.

"Pane, pane, vy vyzeráte ako rozumný muž. Určite máte doma milú ženu a rád by ste ju niečím potešili a ukázali jej svoju vernosť. Preto prosím neváhajte, mám tu všetko, čo k tomu potrebujete. Šperky rôznych tvarov i druhov. Korále, náušnice či prstienky dovezené z exotických miest. Dnes sú a zajtra už nebudú. Nakupujte, nakupujte," sladko mi spieva a cinká mi nimi pred tvárou. Jeho rozžiarenú tvár plnú úsmevu ale ignorujem. Je falošná a hľadí na zisk. Chce ma iba ošklbať, hoci pri sebe ani nič nemám. Takými priam pohŕdam, a preto sa dám rýchlo do kroku, aby som ho mal už za sebou. Táto hra však pokračuje. Tentokrát mi stojí čelom horší protivník. Mladé dievča.

Rovnako ako jej predchodca je aj ona oblečená do šiat, čo sú typické pre teplé krajiny. Čo viac, svojim dekoltom sa ma pokúša odzbrojiť a uviesť do rozpakov. Nedivím sa teda, že jej obchod len kvitne, pretože jej nie je dvakrát ľahké odolať.

"Počuj, krásavec, tvoje nežné srdce volá. Či nepočuješ, ako tvoja milá plače? Poteš ju krásnou sonátou prostredníctvom pugétu. Mám tu ruže, čo očarujú nejedny oči, tulipány divokých tvarov či narcisy od samotného kráľa, tu máš jedinú správnu cestu," zašvitorí mi do ucha a pokúsi sa mi siahnuť do vrecka. Je mi jasné, že svojimi slastnými slovami skúsila odviesť moju pozornosť a tým aj opatrnosť, ale moja obozretnosť ma našťastie zachránila. Inštinktívne som ju lapil a odstrčil od seba, načo som sa dal do ľahkého behu, aby som z tohto rušného miesta už zmizol.

Konečne sa dostávam do pokojnej uličky a hlučné námestie plné stánkov zanechávam za sebou. Vydýchnem si, že som odolal všetkým diablovým nástrahám v podobe ľstivých obchodníkov, skontrolujem si svoje veci a potom pokračujem ďalej. Pravdou je, že domov to mám ešte pekný kúsok cesty, pretože bývam až za bránou pod kopcom, teda sa nemôžem nijako zdržiavať.

Zakrátko ma ale čosi zarazí. Vidím muža v drahom zamatovom šate, ako mláti zhrbenú starenku, ktorá márne odoláva jeho úplne presným úderom plným nenávisti. Jej výkriky bolesti ma nútia zaťať zuby a premáhať sa, aby som sa do toho nemiešal. Mám totiž obrovskú chuť dať výtržníkovi plne najavo, že sa mi jeho správanie priam hnusí.

"Ty obluda, ochochula jedna. Ja ťa naučím, čo to znamená pokora. Za to, že si ma, ty krysa, riadne nepozdravila a nesklonila sa predo mnou, pocítiš môj trest. Ešte budeš prosiť, aby si sa mi mohla nejako odvďačiť, hnusoba," kričí tyran a ja už to ďalej neznesiem. Rýchlo pristupujem k nemu a beriem ho za rameno.
"Pane, nesúhlasím s vaším postojom k tejto žene. Nech už sa previnila čímkoľvek, určite si také zaobchádzanie nezaslúži. Snáď by to šlo vyriešiť iným spôsobom," snažím sa prehovoriť násilníka po dobrom, ale jeho reakciou je napodiv šialený smiech, v ktorom sa zračí opovrhnutie voči mojim slovám.
„Ty mi tu budeš niečo rozprávať. Radšej rýchlo zmizni, ak je ti tvoj život milý. Asi nevieš, s kým to vlastne vôbec hovoríš! Nič ti do nich nie je," odsekne mi a ďalej sa venuje bitiu už zakrvavenej stareny.

Teraz si dobre všímam jeho viditeľné náznaky toho, že nie je úplne pri zmysloch. Zdá sa byť opitý a dokonca tak aj zapácha. O to viac potom cítim zodpovednosť jeho vyčíňanie zastaviť.

"Myslím si, že vám nemôžem dovoliť v tom pokračovať. Považujem to za nesprávne," odpovedám mu a prehltnem knedľu v krku, pretože začínam pociťovať nervozitu z toho, ako sa celá situácia vyvíja.
"Tak ty myslíš? To si ma teda pobavil. Zaujímalo by ma, či budeš tak zábavný aj teraz," zareve a udrie ma do tváre, čím ma zaskočí, pretože na niekoho, kto toho toľko vypil, reaguje až neobvykle rýchlo.
"Som dobrák, ale nemám rád, keď ma niekto takto skúša. Prosím prestaňte a odíďte po dobrom, alebo to skončí zle. Prosím choďte," opäť sa pokúšam všetko urovnať, ale márne. Zas a znova je mi odpoveďou výsmech a ďalší a ďalší pokus ma fyzicky napadnúť. Toto je preto aj na mňa veľa. Nevydržím to a ranu mu vrátim.

Opilec sa zakymáca a skoro spadne. Našťastie sa ale v poslednej chvíli zachytí o stenu kamenného domčeka, teda udrží rovnováhu. Vypľuje trochu krvi a prepukne v bujarý smiech. Stráca už nad sebou samým kontrolu a oháňa sa všade naokolo. Jeho údery postrádajú zvyšky presnosti, čo v sebe predtým mali, zato sú ale oveľa odhodlanejšie.

Len ťažko sa im bránim. Nemusím ale dlho. Prichádza polícia. Ako na zavolanie. Radostne ich vítam, pretože si myslím, že celý spor vyriešia a dajú mi za pravdu. Dokonca sa im už chystám vykresliť, ako sa všetko odohralo. Než ale prednesiem prvé slovo, som rázne prerušený urasteným mužom zákona.

"Čo si to dovoľujete k lordovi Edmundovi? Vari neviete, kto to je? Mali by ste sa hanbiť. Pre tentokrát vás necháme iba zmrskať. Desať rán, aby vám bolo jasné, že dopúšťať sa násilných výtržností na ňom sa nevypláca," zaburáca a spoločne so svojim poskokom ma chytia do klieští. Je zbytočné sa brániť.
"Nevidíte snáď, že ja za nič nemôžem? Veď ten chlap je opitý! Pozrite sa sami! Pokračuje ďalej v týraní tej nebohej starej ženy. Napriek tomu zoberiete radšej mňa? Ak máte aspoň štipku zodpovednosti, pomôžte jej," požiadam ich, ale miesto akéhokoľvek pokusu o jej záchranu dostávam ranu päsťou.
"Ticho buď, ty nepodarok. Nikto nič nevidel. Pokiaľ sa jedná o lorda Edmunda, tiež si nič nevidel," zasyčí strážnik a ďalej si ma nevšíma. Ani nemusí. Svet sa predo mnou zatočí a posledné, čo tak vidím, je, ako násilník bije aj naďalej onoho nevinného človeka, čo mal tú smolu, že sa mu priplietol do cesty.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/pravda-postaveni.html