Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Nikdy som nechápal, prečo niekto organizuje oslavy, ktoré sa zakaždým zvrtnú vo vrchol trápnosti a pretvárky, čo k nim skrátka už nadobro patrí. Aj samotné narodeninové párty mi pripadali ako súčasť nejakej grotesky, čo sa zvrtla do akejsi drámy. Ostatne mi zakaždým robilo problémy sa začleniť do tohto zmäteného kolobehu, hoci som sa mu snažil prísť na kĺb. Márne. Stále v mysli pátram, čo ma viedlo k tomu, že som prikývol a stretol sa s Bobom Filigerom.

Stalo sa to znenazdajky jedného sobotného rána, kedy by človek najradšej ešte spal, ale kvôli čerstvému mlieku na priedomí musel skoro vstať. Aj ja som patril medzi tie rozospaté vtáčatá, čo práve vyliezli z postele.

Pozdravil som suseda, ktorý mi za hlasného zívania pozdrav opätoval a zase zmizol vo svojom malom domčeku. Sklonil som sa a zacítil som chladný poryv vetra, ktorý ma nútil k tomu, aby som sa tiež rýchlo vrátil. Ľahký dáždik to všetko iba podporil, ale neznámy prichádzajúci ma napriek tomu donútil ešte vyčkať.

"Zdravím vás, sused, dúfam, že nejdem nevhod. Som Bob Filiger. Práve som sa presťahoval a usporadúvam malú oslavu, aby som sa zoznámil so všetkými, čo tu v okolí bývajú. Preto ste srdečne pozvaný spoločne s vašou ženou," povedal mi mladý elegán v sáčku, z ktorého priamo sálala energia.
"Áno, snáď prídem. Snáď," odpovedal som a zapadol s fľašou vychladeného mlieka do svojho domu. Premýšľal som potom pri šálke kávy, kde by len mohol žiť, pretože sme boli úzko spätá komunita, ktorá o sebe prakticky všetko vedela. Nikto svoj dom nepredával a zmienka o tom, že by tu niekto niečo postavil, mi tiež pripadala ako jedna veľká záhada. Radšej som preto potriasol hlavou, pretože by som sa k žiadnemu výsledku nedostal, dopil som kávu, zložil včerajšie noviny s rozlúštenou krížovkou a šiel sa prezliecť, pretože som potreboval odoslať list a na pošte mali otvorené iba do dvanástej hodiny.

Aké preto bolo pre mňa prekvapenie, keď som nalepil nedávno kúpenú známku na obálku a všimol si podobnosť medzi novým susedom a portrétom, ktorý na nej bol. Dokonca tu boli aj iniciály B. F., ktoré mi potvrdzovali, že ide skutočne o neho.
Bol snáď nejakou významnou osobnosťou, alebo išlo jednoducho o zhodu náhod? Tá druhá možnosť mi pripadala oveľa pravdepodobnejšia, pretože vysvetľovala aj to, že by sa príchod niektorej z celebrít rýchlo rozniesol po okolí. Tak či onak som chvatne zamieril k dverám, keď tu zazvonil zvonček.
Hovoril som si, kto by ma mohol chcieť navštíviť práve teraz, ale aj tak som otvoril. Ešte predtým som pozrel do kuchyne, aby som sa uistil, že mám cukor, pre prípad, že by to bola opäť pani Elizabeth Dorissová, ktorá tak so záľubou piekla a občas navštevovala miestnych, než som vzal kľučku a pootočil ňou.
Na môj úžas to bol policajt, čo sa netváril príliš šťastne. Naopak sa zdalo, že priam zúri. Stále si nervózne krútil svoje starostlivo zastrihnuté fúzy, aby sa tak aspoň upokojil a neprepukol panike.
"Smiem ďalej," spýtal sa burácavým basom, načo mi nezostalo nič iné, než mu kývnuť a dovoliť mu vstúpiť do môjho útulného domu. Mal som v ňom trochu neporiadok, a preto som rýchlo upratoval, čo sa dalo, aby som si nespravil príliš veľkú hanbu.
"To nechajte, aj tak to na tom nič nezmení. Neprišiel som kvôli upratovacej inšpekcii, ale aby som vám položil pár otázok. Ničoho sa nebojte, upokojte sa, posaďte sa a nelietajte tu ako splašená hydina," pokojne predniesol muž zákona, hoci na ňom bolo zrejmé, že sám má čo robiť, aby neprepukol panike.
"Môžem vám ponúknuť snáď čaj, keď už nič iné? Alebo radšej niečo na zahryznutie? Práve som včera nakúpil sušienky a určite tam zostal kúsok bábovky, ktorú som taktiež upiekol. Možno budete chcieť kávu," ponúkol som a rýchlo som vkĺzol do kuchyne, kde som s rachotom pripravoval tácku so šálkou lahodného moku a kúskom pečiva.
"Nerobte si starosti a poďte radšej sem. Ja vás nebudem príliš zdržiavať, pretože musím obísť niekoľko domov pre prípad, že by vedeli viac. Vy už ste asi šiesty, u koho som, a preto by som nezniesol, keby do mňa niekto naládoval ďalšie kakao, čaj, kávu, limonádu, horúce mlieko, piškótu s marmeládou, hrianky a bohviečo ešte," rýchlo zo seba vypravil policajt, ale bolo už neskoro, pretože som k nemu s rachotom priniesol pripravené raňajky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani päťhviezdičkový hotel.
"Nuž, prejdem rovno k veci. Pátrame po mužovi, ktorý je známy pod menom Bob Filiger. Možno ho poznáte. Dvaja, traja ľudia mi už povedali, že ho videli, ako sa tu potuluje, ale nikto nič viac. Možno budem mať práve šťastie u vás. Tak čo?" vyzval ma a napriek všetkým svojim pripomienkam a námietkam si usrkol zo šálky mnou pripraveného belgického kakaa.

Nepatrný okamih som ho potom pozoroval, aby som vedel, či mu chutí, a potom, čo sa na mňa trochu kyslo usmial, som zistil, že zrejme príliš nie. Brucho musel mať napumpované viac ako hasičský hydrant, a preto do seba ten jeden hlt nasúkal s veľkými ťažkosťami.

"Áno, práve sa tu zastavil pred vami. Hovoril niečo o oslave jeho príchodu sem, alebo tak nejako. Že sa sem vraj presťahoval, a preto by sa chcel so všetkými spriateliť. To je tak všetko, čo by som vám k tomu mohol povedať. Nevidím na tom nič zlé. Snáď niečo nevykonal?" vyzvedal som a predstavil si ho ako nejakého zlodeja či výtržníka, ktorý je pre spoločnosť veľkou hrozbou. Tá predstava mi nahnala trochu strach, pretože by si mohol obzrieť môj dom, aby ho vykradol a onú slávnosť použil iba ako zásterku.
"Ale nie, kdeže. Nemusíte sa ničoho báť. Pán Bob Filiger je ukážkou príkladnej ľudskosti a pochopenia. Márne by ste hľadali lepšieho človeka, ako je on. Ten by neublížil ani muche, nieto aby niečo urobil," zasmial sa a ukázal mi jeho fotku, na ktorej bol obklopený niekoľkými usmievavými deťmi z nejakého sirotinca.
"Ach tak, a prečo to potrebujete vedieť?" vyzvedal som, keď som pozoroval, s akou láskou a nehou tie malé bábätká objíma a drží nad nimi ochrannú ruku, ktorú im môže poskytnúť iba ich matka.
"Pán Bob Filiger je nezvestný. Už dlhšiu dobu. Bude to pár mesiacov. Nikto nevie, kam sa podel, ale tu ho vraj videli. Neviem, čo to má znamenať, ale podľa posledných informácií si kúpil letenku do Talianska, a preto si myslím, že bude asi tam. Toto bude skôr nejaká kačica, ako prilákať novinárov a spopularizovať toto miesto. Či sa za neho niekto napríklad nevydáva a robí si z nás srandu, ale je fakt, že už dlho neodpovedal na telefóne, keď sme sa mu pokúsili volať. Keďže sa o ňom nič nevie a je nezvestný, tak to aj tak musíme prešetriť. To je ale len medzi nami. Keby ste si na niečo ďalšie spomenul, tak sa nám ozvite a my prídeme čo najskôr. Zatiaľ sa tu majte," rozlúčil sa a kačacím krokom sa odšuchtal preč.

Krútil som hlavou a pozrel na hodinky. Bolo pol desiatej, a preto som rýchlo vyrazil na poštu, aby som tam stihol zájsť v čas. Nachádzala sa na konci mestečka, rýchlou chôdzou to bolo dobrých tridsať minút. Bral som však do úvahy aj to, že tam bude ako každý deň poriadny rad, preto som si nemohol dovoliť prísť neskoro.
Na moju smolu sa spustil dážď, ktorý trval celú cestu tam, ale ihneď, ako som vstúpil dovnútra, tak ustal. To ale nebolo zďaleka najhoršie. Oveľa väčším problémom sa mi zdal muž, ktorý neustále niečo hovoril o tom, že to príde určite neskoro. Prešľapoval na mieste a šúchal v rukách list, ktorý chcel kamsi odoslať. Keď už som to nemohol vydržať, hlasno som zakašľal, aby som mu dal najavo, že je mi to nepríjemné.
"Á, to ste vy. Čo sa deje? Snáď tu nie je nejaký problém? Cesty pána nám mnohokrát skrížia cestu a je len na nás, ako ich prijmeme. Len pamätajte, že s každým z nás má Boh isté úmysly a nič neujde jeho zraku. Veru nič," hovoril nervózny chlapík, v ktorom som okamžite spoznal miestneho farára.
Dobre som vedel, že rád dlho rozpráva. O jeho výklad som momentálne nijako nestál, a preto som iba prikývol a rýchlo mu neslušne skočil do reči: "To máme krásny deň. Pozerám, že aj vy ste, svätý otče, zamieril sem. O chvíľu ste na rade, tak si dávajte pozor, nech vás niekto nepredbehne. Predsa len to poznáte. Kto skôr príde, ten skôr melie."
"To máte bohužiaľ pravdu. Je to tak a nič s tým nikto nemôže urobiť. Vezmite si napríklad v kostole pani Elizabeth Dorissovú. Vždy chodí ako prvá a sadá si hneď predo mňa do lavice. Raz ale prišla neskoro, a to ste to mali vidieť, keď tam pre ňu nebolo miesto. Tiež práve preto, že som si myslel, že za to môžem ja, pretože som jej nedržal miesto. A to..."
"Už ste na rade velčený otče," rýchlo som ho prehlušil, pretože som bol konečne vyslobodený z jeho nudných príbehov, ktoré ma uspávali. Preto ma prekvapilo, keď ma oslovila slečna Simonsová pri prepážke hneď trikrát, pretože som nereagoval.
"Prepáčte mi to čakanie. Dnes som nejako mimo. Mimochodom, prídete aj na tú dnešnú oslavu, čo ju organizuje ten novoprisťahovalý Bob Filiger? Ja dúfam, že áno. Bez vás by to nebolo ono," skúsil som, ale namiesto vrelej odpovede mladé dievča iba neveriacky pokrútilo hlavou, lebo stále neverilo tomu, že tu vôbec ešte stojím.
"O žiadnej neviem. Mám pocit, že sa sem ani nikto nový neprisťahoval. To ste sa museli pomýliť," odsekla mi a už ma hnala preč od prepážky, pretože som jej bol na obtiaž. Tiež sa nebolo čomu diviť, keď sa za mnou trúsili nepríjemné poznámky.
"Áno, áno, veď už idem," zamrmlal som na naštvané hlasy, čo sa ozývali za mnou, odovzdal som list, zaplatil určitú čiastku a odišiel preč. Doma ma v schránke čakal papier s pozvánkou, kam a kedy sa mám na oslavu zastaviť. Pochopiteľne som ho položil na stôl a nevenoval mu pozornosť až do večera, kedy odbila šiesta hodina. Vtedy som spanikáril, pretože som si uvedomil, že o pol hodiny sa mám dostaviť k Bobovi na druhý koniec mesta.

Rýchlo som premýšľal o tom, čo by som mu tak dal ako darček na prijatie do našej spoločnosti, ale nič mi nenapadalo. Schmatol som nakoniec celý zúfalý zvyšok bábovky z rúry, úhľadne som ju nakrájal a vložil zabalenú do krabice, na ktorú som prilepil mašľu, aby to aspoň trochu vyzeralo slávnostne. Bol to des a hrôza, ale na viac som nemal čas. Schmatol som škatuľu a utekal celý splašený na adresu, kde sa mala konať slávnosť.

Na moje prekvapenie tu nebol ani náznak toho, že sa tu mala nejaká párty odohrávať. Celý dom bol ponorený do úplnej tmy a jediným zvukom v tichu bolo vŕzgajúce hojdacie kreslo, ktoré sa kývala zo strany na stranu, ako ho postrkoval vietor.

Prehltol som guču nervozity, ktorý vo mne vyvolalo toto miesto a zaťukal som na dvere. Nikto dlho neodpovedal, a preto som ho zopakoval. Tentoraz hlasnejšie. Stále sa nič nedialo, a tak som zabúchal, načo doska zapraskala a spadla sama od seba.
"Veľmi sa ospravedlňujem! Pochopiteľne všetko zaplatím, nebojte sa," spanikáril som, ale zbytočne. Vnútri nikto nebol. Dom zíval prázdnotou, ako bola vo vnútri čiernočierna tma. Ani na špičku nosa nebolo vidieť.

Opatrne som volal meno hostiteľa, ale nikto sa neozval. Prešiel som celé prízemie, ktoré vyzeralo prázdno a opustene, ako keby Bob nestačil ani vybaliť, ako sem prišiel. V kuchyni kvapkal zle uzavretý kohútik, a preto som ho utiahol.
Vystúpil som po vŕzgajúcom schodisku hore, ale ani tam nebol náznak párty. Pomaly som si hovoril, že som si to asi všetko len vymyslel, pretože bývam sám a spoločenským záležitostiam sa prevažne vyhýbam, keď tu som začul zvuk, ktorý sa ozýval spoza dverí, čo viedli do pivnice.

Zvedavosť nakoniec zvíťazila nad strachom, a preto som sa odvážil vstúpiť do tej najtemnejšej tmy. Zostupoval som rozvážne po betónových schodoch, keď tu sa predo mnou objavila barikáda tvorená niekoľkými trámami.
Pomyslel som si, že tu došlo k nejakej prepadline vzhľadom na vek domu, ale potom som nahmatal čosi mäkké a lepkavé, načo som okamžite stuhol, vyskočil a vykríkol naraz. Bola to hlava mŕtveho ľudského tela, ktoré sa nachádzalo pod týmito sutinami.
Celý vystrašený som vybehol z domu von a zamieril si to rovno na policajnú stanicu. Tam som im všetko vyklopil, ale trvalo dlho, kým som ich konečne presvedčil, že je to pravda a nie výmysel z mojej hlavy.

Objav bol potom pre políciu úplne kolosálny. Keď posvietili na mŕtvolu baterkami, zistili, že ide skutočne o pána Boba Filigera, čo tu zomrel pred niekoľkými mesiacmi, keď ho zavalil jeho vlastný dom.
Čo bolo pre nich prekvapujúce, bolo ale to, že v pravej ruke pevne zvieral štós pozvánok na oslavu jeho prisťahovania sa. Na môj údiv boli úplne totožné ako tá moja, ktorú mi dal dnes ráno. Nedokázal som si to vysvetliť, ako je to len možné, ale polícia mi povedala, že je tiež bezradná a prisúdila to nejakému bláznovi, ktorý sa za Boba iba vydával.
Ja ale dobre viem, že to bol práve on a nikto iný. Ako inak by som vedel, kde býva? Bola to preto len ilúzia, ktorú som si vo svojej hlave vymyslel, alebo za mnou skutočne prišiel? Na to si nedokážem odpovedať. Jediné, čo viem, je to, že už na žiadnu oslavu nikdy neprídem, ani keby ma na kolenách prosili!

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/posledni-oslava.html