Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Jedného chladného sobotného večera som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť. Chvíľku som sa prechádzala po našom malom mestečku, pozorne sa rozhliadala po okolí a v hlave mi vírilo hneď niekoľko rôznych myšlienok a spomienok. To som ale ešte nevedela, že toho dňa mi pribudne spomienka ďalšia, vďaka ktorej ma niekoľko ľudí bude považovať za hrdinku, sama však ani veľmi neviem prečo.

Prechádzať sa medzi panelákmi ma veľmi nebavilo, vždy som mala oveľa radšej prírodu. A keď som tak premýšľala, kam by som mohla zavítať, prišla mi na mobil správa od babičky. Keďže potrebovala s niečím pomôcť, vydala som sa tou najkratšou cestou k dedine, v ktorej babička žila. To však nebolo až také jednoduché...

Pohlcoval ma strach, ale jednoducho som musela ísť. Do dediny sa dalo prakticky dostať len jednou jedinou cestou, ktorá nebola práve tou najbezpečnejšou. Čakalo na mňa menšie brodenie riekou aj hlboký les. Síce k babičke viedla aj jedna cesta, ale po nej sa ísť nedalo, pretože tam bol vyhlásený zákaz vstupu chodcom a polícia to veľmi často strážila. Medzi babičkinou dedinou a mojím mestom sa dosť často potĺkalo mnoho bezdomovcov a plno ďalších podivných indivíduí. Takmer na dennom poriadku tu bolo ohlásené nejaké to odcudzenie peňaženky alebo napadnutia, dokonca sa tu údajne jeden čas skrývali v kroví muži s nabitými zbraňami a olupovali slušných ľudí.

Stála som na samom okraji tej cesty a už teraz mala v hrdle pomyselnú knedľu. Nemôžem povedať, že som sa nebála. Najradšej by som sa bola okamžite otočila a utekala domov k mamičke. Ale práve na to už bolo príliš neskoro, babičke som sľúbila, že sa u nej ešte počas dnešného dňa zastavím. Nebol čas na váhanie. Teraz alebo nikdy! Hrdinským krokom som vkročila na asfaltový chodníček a cyklochodník v jednom. Pozdĺž cesty stálo len pár lámp, rozborených lavičiek a odpadkových košov. Nikde nikto, okolo mňa úplne prázdno. Ale nemohla som sa zbaviť pocitu, že tam nie som sama, že ma snáď niekto sleduje. Išla som čo najrýchlejšie, aby som túto cestu mala čo najskôr za sebou.

Z akéhosi mne neznámeho dôvodu väčšina z tých lámp nesvietila... Bola taká tma, že nešlo pomaly na krok vidieť a ja ľutovala, že som si so sebou nevzala baterku.
Snažila som sa veľmi nebáť, myslieť na niečo iné a príliš nevnímať okolie. Veľmi sa mi to nedarilo, strach ma premáhal.

Keď som prišla do polovice mojej cesty, počula som kdesi za sebou zlovestné kroky, lenže v momente, keď som sa otočila, nevidel som nič ani nikoho, kto by ma mohol prenasledovať. Išla som bez zastavenia ďalej. Lampa priamo predo mnou svietila, ožarovala vedľa stojacu lavičku a menší rybníček. Niečo ma prinútilo spomaliť a ja som náhle počula hlasný ženský výkrik. To, čo ma prenasledovalo, bolo ku mne bližšie a bližšie, ale v tej chvíli mi to bolo tak nejako jedno. Musela som sa ísť pozrieť, čo sa tej neznámej stalo. Výkrik prichádzal z miest neďaleko odo mňa.

Predrala som sa neďalekým dosť hustým a rozľahlým krovím. Krv mi stuhla v žilách, nemohla som uveriť vlastným očiam. Pritisla som sa k zemi a neschopná pohybu sledovala dianie. Všade naokolo, pri každom strome v blízkosti, bol priviazaný človek bez rozdielu farby pleti, pohlavia alebo veku. Neviem, koľko ich mohlo byť, snáď desať, možno pätnásť. Pod každým som síce videla dosť krvi, ale väčšina z nich ešte žila. Medzi ľuďmi sa pohybovali dvaja muži so zbraňami v rukách. Trvalo mi pár dlhých sekúnd, než som poriadne pochopila, čo sa tu vlastne deje – tí muži prepadávali ľudí idúcich po našej ceste, tam ich väčšinou omráčili a zatiahli do tejto ich skrýše. A potom sa s nimi jednoducho hrali. Deti mlátili, ženy znásilňovali, všetkých okradli a nakoniec ich pozabíjali. Pritisla som sa čo najviac k tej chladnej zemi. Nesmeli ma vidieť, to by bol so mnou koniec. Bola som asi jediný človek, ktorý mohol tým nebohým ľuďom pomôcť. Nakoniec to ale bolo jednoduchšie, než som čakala.

Asi po desiatich minútach obaja muži odišli. V rýchlosti som odviazala od stromu jednu ženu, aby mohla pomôcť ostatným. Tá sa na mňa len vďačne usmiala a hneď už odväzovala ďalších nešťastníkov. Ja som sa nenápadne odplazila preč. Tým dvom zlých mužom asi ani nenapadlo, že by tam mohol prísť niekto ako ja, pretože sedeli tesne pri rybníčku a chytali ryby. Presne ako v nejakom filme, kriminálnej komédii. Neváhala som ani sekundu, rýchlo, avšak potichučku som sa k nim priplížila zozadu a prudko oboch naraz strčila do vody. To už na miesto prichádzala polícia, musel ju zjavne zavolať niekto zo zachránených obetí. Policajti mi ďakovali, lebo asi po desiatich rokoch konečne chytili nebezpečných vrahov a násilníkov. Mne to ale bolo všetko celkom jedno, videla som pred sebou len vysnívanú cestu k babičke.
Vypočuli ma len v rýchlosti pri aute a na ďalší deň som sa mala zastaviť u nich na stanici.

Po zvyšok cesty som sa už vôbec nebála, aj keď vyzerala snáď ešte strašidelnejšie ako predtým. A dokonca ešte pred polnocou som prišla k babičke, živá a zdravá, navyše s jednou novou spomienkou.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/jedna-mala-hrdinka.html