Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Na začiatku všetkého stoja veľké očakávania. A pri štarte školy to platí dvojnásobne. Sny o diaľkach, miliónovom bohatstve, večnej láske, elixíre mladosti, milujúcom partnerovi, šťastnej mame, sláve, uznaní homosexuálov, o bielych nociach, živote Popolušky, zrovnoprávnenia tmavých menšín, teleportácii priestorom, zastavení času ležia v našich mysliach. A potom náhle prebudenie, otrava, samovražda, holokaust, diskriminácia, xenofóbia, rasizmus, bieda, viera bez nádeje, psychóza, neuróza, jačiaca matka, prestarnutí dôchodcovia, Newtonovská fyzika.

Môj momentálny stav vidím na otravu. Trčím tu a premietam, čo ma nudí viac, než je zdravé. Všetci kamaráti odišli, nikto nepočkal. Vonku panuje otravná tma, a tak len automat na kolu osvetľuje celú chodbu a obšťastňuje ma svojim bručaním. Snáď s tým prestane. Koho by tiež bavilo neustále bručať osamote, navyše mi je ten zvuk krajne nepríjemný. Vlastne, mne už nič nebude príjemné. Absolútne som zabudol na svoje sny. Jediné, čo si prajem, je to, aby aspoň raz môj otec vošiel presklenými dverami uprostred chodby včas a povedal: "Otec prišiel." Nemožné.

Pripadá mi tak ťažké čokoľvek vytvoriť, nieto ešte spomínať na udalosti utopené v minulosti, nájsť niečo jedinečné a prostredníctvom mojej poviedky vás presunúť do deja. Sťažujú mi to spomienky na dnešné ráno, keď mi otec svätosväto sľúbil, že ma odvezie včas zo školy. Namiesto toho tu tvrdnem pri hučiacom automate, píšem poviedku a čakám. Lenže, čo robiť tak ďaleko od domova.

Celá naša škola vyzerá ako klub umučených tvárí a zmrazených úsmevov. Málokoho baví neustále niečo študovať, aj ja sa bojím, že vyhorím. Skúšam nepodliehať depresiám, tlaku, situácii, bojujem, ale nepomáha to. Drví ma nekonečná opakovanosť. Nikto to neskončí.

V celej budove školy postavili strašne veľa východov, ako keby sme mohli kedykoľvek v pokoji ukončiť náš vzdelávací proces. Zbaliť sa a ísť. Ale nikto utiecť neskúša, pretože to nemá zmysel. Vždy si nás nájdu. Anywhere, anytime. Takže radšej prejdem k veci.

Pamätám si, že v druhej triede nás vyučovala výtvarnú výchovu malá a tučná učiteľka. Keby som ju nepoznal, určite by som odsudzoval jej vzhľad, najlepšie pred ostatnými. Ale ja som ju bral podľa toho, čo robí a ako koná. Pamätám si môj smiech v jej prítomnosti, každý koniec vety, ktorú nám hovorila, sme mali doplniť. Vždy sme vedeli čím. My sme mali radi ju a ona nás. Naša trieda vyvíjala velikánsku snahu, zdokonaľovali sme sa vďaka jej motivácii. Ďalší rok nás už neučila, ale my nikdy nezabudli. Aspoň ja nie. Keď som ju stretol, pozdravil som. Roky plynuli a my sme starli, až raz bacuľka učiteľka dlho chýbala. Neprikladal som tomu zvláštnu pozornosť. Každý niekedy chýba. Lenže toto mi už neprišlo normálne. Určite odišla zo školy, dala výpoveď a zbalila svojich päť sliviek, skúša nové pracovisko, potrebovala zmenu. A zabudla na nás.

Uplynul veľmi dlhý čas na to, aby mi to stále ležalo v hlave. Až raz som náhodou začul, ako o nej hovorí riaditeľ: "...škoda, že zomrela..." To ma veľmi zaskočilo. Viac ako viem popísať, viac než môžem popísať, horký cukrík, bonus, o ktorý nikto nestojí. Tak dlho to tajili, čo ma dopálilo najviac. Čo teraz? Ako mám na to reagovať? Musím to hodiť za hlavu, alebo preplakať tucet vreckoviek? Odpoveď na toto som bohužiaľ v žiadnej učebnici ani encyklopédii nenašiel.

Snáď vieš aspoň ty - plechový automat - že niekto blízky mi stále chýba. Nejako strácam motiváciu, silu, energiu, lapám po vzduchu a všade vládne vákuum. Život patrí priestoru za tým priehľadným múrom. "Počujete ma, kamaráti, oci a mami??? Haló!!! Potrebujem vás!!!" - "...ospravedlňujeme sa, ale tu už nikto dávno nie je. Choďte do čerta." Spaste ma, spáľte, otravte, hlavne niečo urobte, nech viem, že tu ešte ste. Práve toto som nepotreboval počuť. Už si to viem predstaviť: "So smútkom v srdci vám oznamujeme, že zomrela naša milovaná dcéra, matka, babička,..." Vždy tam zabudnú napísať mravné ponaučenie: "...vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, mŕtvi s mŕtvymi, ostatní v hajzli." Bohužiaľ ľudia dávajú prednosť rakve pred hajzlom, a tak radšej umierajú a nebojujú. Lenže my ostatní stále žijeme! Ja tu kričím a nikto ma nevníma. Opustenejší ako Robinson, stratený v labyrinte názorov. Potrebujem niekoho, kto by mi povedal, kadiaľ ísť ďalej. V dobrom aj zlom. Stojím pred kukuričným poľom, v ktorom trčí nespočetne svietiacich nápisov. Každý láka a sľubuje to najlepšie a ja netuším, ktorý je ten pravý. Nepriznávam si to. Ostatní z triedy prežívajú podobné sklamania, ak nie horšie. V tom najväčšom očakávaní, napätí a eufórii nastane nič. Nikto nič pre nikoho neurobí. Jednoducho so spolužiakmi absolútne súcitím. Ja aj oni hľadáme svojich rodičov a často nachádzame trosky.

Vtedy som uzavrel priechod mojim citom a bral jej smrť ako všetci ostatní. Pohoršoval sa verejne nad tou katastrofou a viac nič. Lenže teraz, staršie a porovnanejšie, prichádzam na to, že naše city sú to jediné, čo nám zostalo. To jediné, čo zostáva skutočné a pôvodné, čo z človeka robí človeka a z kameňa kameň. Keď nič iné nezostáva, keď všetko pominie, naše pocity a myšlienky stále zotrvávajú. Preto dnes zamierim k nápisu, ktorý najviac vystihuje moje vlastnosti a ktorý nájdem aj poslepiačky.

Zostáva mi dokončiť moju poviedku. Vlastne ma núti premýšľať, či vôbec nejaký koniec má, možno nikdy neprestane pokračovať. Snáď aj náš život nikdy neskončí.

Na našu okrúhlu učiteľku určite nikdy nezabudnem. V jednom mi jej odchod predsa len pomohol, došlo mi, že nič nie je zbytočné. Vďaka smrti jedného začal žiť niekto iný. Našiel cestu a viac netápal. Uvedomil si, že ešte mnohokrát spadne do blata, ale zároveň vedel, že dnes už je oveľa silnejší ako predtým. Bude bojovať, nepodľahne situácii a skončí radšej v hajzli ako v rakve, dá prednosť budúcnosti, zvládne prítomnosť. V tých chvíľach zatvorím oči, moje city ma povedú, nebojím sa, len oni mi ukážu ten správny smer. Ten môj žiariaci nápis v poli.

Automat dobručal. Ešte párkrát zablikal a zhasol úplne. Tak s tou nekonečnosťou to nebude tak stopercentné. Pravda – zomrie človek, zhasne automat, každému predsa patrí koniec. Rovnako tak aj mojej poviedke.

Tu je story o mojej škole. Nekonečný príbeh tisíca a jednej informácie, ktorý prežijeme každý. Popísal som a vyjadril predovšetkým moje pocity, lebo tie nikde nenájdete. Žiadna románová dokumentácia, nič nadpriemerné, ​​jednoducho obyčajná poviedka o nás. A až o dvesto rokov niekto vykope zvyšky našej činnosti, ujasní si, ako sme tu študovali. Každý deň, minútu po minúte, okamih po okamihu.

Doslov

Už som ani nedúfal. Presklené dvere sa zabuchli a s nimi aj ich prestarnutý plech. Otec dorazil. Vo mne prebublávali pocity hnevu aj radosti. Nechápal som, prečo ma tu zase nechal tak dlho čakať, tak ďaleko od všetkého. Ale zároveň všetko uhýbalo pred mojou radosťou z toho, že prišiel. Usmial sa na mňa a nakoniec aj ja naňho. V tej chvíli som ho tisíckrát objímal. Moja myseľ potrebovala jasný impulz, a to lásku. Aspoň pre tentokrát. Žiadny komfort navyše, len ju. A zase sa so mnou pohrávali moje emócie. Nekonečne konečný svet som hodil za hlavu, to hlavné, čo potrebujem, som už našiel a nemienim na tom niečo meniť. Teraz som tu ja, tak sa traste, vy ostatní. Môžete revať, vyvádzať, šalieť, ale ja vám maximálne odpoviem: "...ospravedlňujeme sa, ale tu už nikto dávno nie je. Choďte do čerta."

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/jeste-vydrz.html