Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• horor

Ťahalo nám na dvadsaťpäť a boli sme partička pekne bláznivých dievčat. Chrbát každej z nás bol obťažkaný batohom prešpikovaným vecami potrebnými na prežitie predĺženého víkendu na odľahlej horskej chate. Mali sme namierené do nášho vysokohorského sídla, kde sme chceli osláviť Halloween takzvanou dámskou jazdou.
Na stanici ako prvá čakala Irena, tá najvzornejšia a najsvedomitejšia z našej partie. Postupne dorazili aj ostatné kusy a mohlo sa vyraziť smerom na sever. Už v autobuse prebehla prehliadka dobrôt a pitie, ktoré ukrývali naše batohy. Všetky sme sa tešili z toho, že sa môžeme na chvíľu vytratiť z mesta, relaxovať a zabudnúť na všetky starosti všedných dní. Naše spoločné stretnutia neboli časté, preto sme si celú cestu mali čo rozprávať, namiesto sledovania ubiehajúcej krajiny z okienka autobusu. Dominika s Klárou sa neustále trumfovaly nejveselšími historkami a mne s Luckou neostávalo, než sa smiať.

Šofér autobusu nás vysadil na opustenej zastávke uprostred lesov. Hodili sme si tašky na chrbát a vyrazili hore do kopcov k nášmu víkendovému hniezdočku. Kamenistý chodník ubiehal pod nohami veľmi pomaly a s každým krokom bolo jeho zdolávanie náročnejšie. V tých končinách už neboli ani značky. Museli sme sa opýtať na cestu jednej milej babky pri zbere dreva. S obdivuhodnou presnosťou nám opísala, kadiaľ máme ísť, a v zdolaní nášho cieľa nám už nič nebránilo. Cesta viedla presne tam, kadiaľ nás tá starenka poslala, nepomýlila sa ani o krok!

Bola to maličká chatička s jednou miestnosťou a akousi kuchynkou. Vedľa bola čistinka so studňou, v chate nebola elektrina, takže sa pre vodu muselo sem. Vybalili sme svoje veci a bolo nutné naštiepať drevo na oheň, pretože sa začalo ochladzovať.

Už bola tma, začínalo pršať, kvapky bubnovali do strechy. V kozube horel oheň a nad ním sa pieklo kuracie mäso - naša špecialita. Lucka s Irenou pripravovali ešte niečo dobré pod zub, tie druhé dve sa pohodlne usadili v kreslách a zapaľovali sviečky. Mali sme v pláne rozprávať si strašidelné historky. To bola vždy naša obľúbená zábava ešte v čase, keď sme chodili na gympel. Už sme všetky sedeli okolo stola a zvedavo očakávali, akú historku si pre nás pripravila Dominika.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Najskôr tomu nikto nevenoval pozornosť, pretože už bolo dosť neskoro, všade tma, navyše husto pršalo. Klopanie sa ozvalo znova, ale bolo prosebnější. Teraz už ho počula každá z nás. Pozreli sme sa na seba a zrazu nikto nechcel ísť otvoriť. Lós padol na mňa a na Irenu, ale to už bolo klopanie nepretržité. Keď sme otvorili, stála tam úplne premočená stará pani. Ihneď som spoznala, že je to tá babička, ktorá nám dnes úplne presne opísala cestu. Lenže táto babička tvrdila, že to tu vôbec nepozná a že sa stratila. Vari nás nespoznáva, veď popoludní nám poradila, ako sa sem dostať...? Alebo to nie je ona, len je jej podobná? Ostýchavo vošla dnu. Len čo uzrela zapálené sviečky, jej oči sa rozžiarili a na tvárach sa rozlial skoro až nepríjemný úsmev. Nikoho to nezarazilo a dievčatá chceli pokračovať v rozprávaní.

Avšak tá stará dáma nám navrhla, že môžeme vyvolávať duchov. Miestnosťou sa rozozvučal búrlivý smiech. To je teda vtip. Duchov sme vyvolávali spoločne naposledy so školou na lyžiarskom. Ale ona s vážnym výrazom trvala na svojom. Nakázala, nech zapálime sviečky a postavíme ich do päťuholníka. Neviem prečo, ale nikto sa nezmohol odporovať. Všetky sme robili, čo nám povedala.

Naše ruky boli položené na stole a dotýkali sa len končeky palcov a malíčkov. Naše vyvalené oči si prezerali starenu, ktorá začala niečo mrmlať. Nikto sa nehýbal. Všetky sme ju uprene pozorovali. Rozhodla sa, že vyvoláme Pannu Máriu. Začala nahlas opakovať: krvavá Mária, krvavá Mária, krvavá Mária... stále dookola. Každá z nás poslušne opakovala po nej: krvavá Mária, krvavá Mária... V tvárach Kláry a Dominiky bol neveriacky úškľabok. Lucia neprítomne opakovala po starene. Ale Irena bola ako v tranze, pozerala na tú babku s vyvalenými očami a zreteľne vyslovovala: krvavá Márie, krvavá Mária...

Vôbec som nechcela veriť tomu úkazu. Irena vyvalila oči ešte viac a otvorila ústa, akoby nám chcela niečo povedať. Jej ústa zostali otvorené a pohľad bol sklenený. Starena sa škodoradostne rozosmiala. Naše ruky sa naraz rozpojovali. Nikto nevedel, čo sa deje. Nehýbali sme sa. Naše pohľady kmitali z Ireny na starenu a späť. Tá ešte nedávno úbohá babička sa zdvihla od stola a zmizla vo dverách.

Nikto z nás sa nemohol pohnúť.
Prvá sa spamätala Lucia. "Nebláznite," hovorila. "Dievčatá, spamätajte sa." Postupne sme prichádzali k sebe. Lenže Irena stále zostávala v tranze... Rozhodli sme sa ísť spať. Uložili sme Irenu do postele a samy tiež vkĺzli do spacákov. Nikto nemohol spať, ale nikto nepovedal ani slovo. Bolo počuť len šušťanie spacákov. Zvonku búšil do chaty obrovskej kvapky, akoby sa chceli dostať dovnútra. Vietor vŕzgal okenicami. Behal mi mráz po chrbte. Zaspať sa mi podarilo až chvíľku nad ránom.

Zobudili ma dievčatá. Zbesilo mnou triasli a ukazovali do kúta. Irena tam sedela a triasla sa. Bol to príšerný pohľad. Nič horšie som v živote nevidela. Na sebe mala rozorvané tričko na zdrapy. Ruky mala poškriabané, bola celá od krvi. V ruke zvierala nejaký papier a stále bola v tranze. Pokúšala som sa s ňou začať hovoriť, ale ona nereagovala. Nevidela ma. Nevnímala. Bola niekde inde ako my. Prišla som bližšie a pokúsila som sa jej vytrhnúť ten papier, čo mala v ruke. Nešlo to, zvierala ho veľmi pevne. Pozrela som sa bližšie - prekrista. Bola to fotka. Na tom obrázku bola tá babizňa, ktorej sme včera stretli a vyzerala rovnako ako tá, ktoré sme v noci poskytli azyl. To snáď nie je možné. Kto to je? Kde sa tu tá snímka vzala?

Jej výraz bol neprítomný, ale napriek tomu vyzerala, akoby nám chcela niečo povedať. Otočila som sa na dievčatá. Len pozerali, na nič viac sa nezmohli.
Zavolali sme záchranku. Prišla asi za pol hodiny, ale pripadalo mi to ako celá večnosť. Celý čas sme sedeli bez pohnutia okolo stola a uprene sme pozorovali Irenu sediacu v kúte.

Nič. Nerobila nič. Iba jej telo sa triaslo. Myseľ bola neprítomná. Museli sme odpovedať na otázky zdravotníkov, ale im naša nočná príhoda pripadala neuveriteľná. Jeden z nich sa začal smiať. Všetci sa na neho otočili a on zmĺkol. Naložili Irenu na lehátko a šupli ju do sanitky. Dvere sa zavreli a my len pozorovali, ako sa vozidlo vzďaľuje. Takmer bez slova sme si zbalili veci a vydali sa na cestu k autobusu. Bolo ticho. Nikto nič nehovoril. Strašné, ohlušujúce ticho.

Opäť mierim na stanicu. Ale teraz už nemám obrovský batoh, ale len maličkú kabelku. Počúvam, ako mi klopkajú podpätky. Už z diaľky vidím našu partiu - Luciu, Dominiku a Kláru, už sú tu všetky, zasa skôr než ja. Áno, všetky. Irena už k nám nepatrí. Ideme sa s ňou rozlúčiť...

Zomrela počas týždňa v nemocnici. Ale ona bola mŕtva už na chate! Keď sme za ňou chodili do nemocnice, vyzerala úplne rovnako. Jej stav sa nezlepšoval. Neprijímala potravu, už skoro nedýchala a nakoniec vypovedalo službu aj jej srdce. Nikto to nedokázal pochopiť. Bola to veľmi spoľahlivá, silná a ambiciózna osobnosť. A teraz?
Len čo sme dorazili na miesto, išli sme pozdraviť Ireniných rodičov. Stáli pri otvorenej rakve a plakali. Prišli sme bližšie a nahliadli do rakvy. Ležala tam. V čiernych šatách. Bola úplne biela. Mala vyvalené oči a neprítomný pohľad. Stále mala otvorené ústa, akoby chcela niečo povedať. A v ruke, v ruke neustále pevne zvierala tú fotku.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/jedna-vikendova-damska-jizda.html