Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Čakám. Ja stále len čakám. Vo svojej mysli sa modlím za všetky hriechy, čo som za svoj krátky život stihol zaviniť. Klamal som, kradol som. Dokonca som aj zabil. V duši sa prekrižujem. Pán Bože, prosím, zľutuj sa na nado mnou, veď sa kajám a za svoje hriechy za pár chvíľ zaplatím najvyššiu daň.

Čakám. Ja stále len čakám. Čakám na svoju smrť. Kľačím pred mužom, ktorý má byť mojím katom. Muž v červenej kapucni mal byť mojou smrtkou. Vždy som si svoju smrť predstavoval inak. Že zomriem pri páde z koňa, pri boji o milované dievča, či snáď na mor... Netuším. Kľačím tu ako spodina na verejnom popravisku pred zrakmi všetkých dedinčanov. Kat si brúsi meč a kňaz výsmešným tónom hlasu odriekava moje hriechy a poslednú modlitbu môjho života. Pán Bože, prosím ťa, nech už je to za mnou. Každá sekunda je tu ako hodina a každá kropaj potu stekajúca po mojej tvári je odporne bolestivé šteklenie, ktoré trvá roky. Moje pevne zviazané ruky drsnými povrazmi sa začínajú odkrvovať a ja akoby som upadal do mdlôb.

Začínam premýšľať. Môj život. Nič som nedokázal. Bol som zlým synom. Svoju matku som nikdy nerešpektoval, a to ani po otcovej smrti. Otec bol kováč. Išiel som v jeho stopách, ale bol som slaboch, ktorý väčšinu času trávil v sedle koňa v hlbokom lese.

Oslavoval som šestnáste narodeniny, keď moja matka prvýkrát ochorela. Zápal pľúc. Všetci sme si mysleli, že zomrie. Ale ona bojovala. Prežila. Začal som ju ctiť. Živil som nás poctivým kováčskym remeslom a matka privyrábala na svojich zaváraných bylinkách a ovocí. Idylická rodina.

O dva roky neskôr sa všetko malo zmeniť k horšiemu. Našu dedinu zasiahli záplavy, ktoré mi zmietli kováčsku dielňu a matke jej záhradu. Do toho ochorela. Bol som v koncoch. Matka potrebovala čerstvé byliny, aby sa uzdravila, ale my sme nemali ani groš. Odhodlal som sa k činu strašnému. Rozhodol som sa, že si nutné bylinky nakradnem u babky korenárky, ktorá má svoj dom na neďalekom kopci. Ako som si zmyslel, tak som urobil a vydal sa na svoju cestu.

Všetko šlo hladko a ja myslel, že mám vyhrané. Nanešťastie ma ale chytil miestny udavač, ktorý práve obchádzal priľahlé polia. Pri prvom jeho zvolaní môjho mena som sa rozbehol. Utekal som ako o život. Nie o vlastný život, ale o ten matkin. Utekal som rýchlo. Tak, ako to len šlo. Bol som ale dostihnutý. Udávač ma rýchlym pohybom zrazil na zem do podmáčanej pôdy, chytil ma za vlasy a k hrdlu priložil ostrý nôž.
"A mám ťa, zlodejíček, na mňa si neprídeš!" Tma pred očami. Tma v hlave. Všetko sa udialo rýchlo.

Z ničoho nič som kľačal vedľa muža, ktorý ma pred chvíľou takmer podrezal ako kura. A moje ruky. Krv. Na mojich rukách bola krv. A ja som kričal. Strašne som kričal. A vzlykal.

Bol mŕtvy. Zabil som.

Krik. Tentokrát nie môj. Krik niekoľkých dedinčanov, ktorí utekali za mŕtvym telom svojho priateľa. A za jeho vrahom, za mnou. Ja som len lapal po dychu a vzlykal. Tma. Moja hlava sa stretla s úderom jedného z mužov.

Bolesť. Moja hlava bola v jednom ohni. Bol som dezorientovaný. Krv. Moje skrvavené ruky. Spomenul som si. Bol som v kobke. Rozsudok prebehol. Má prísť smrť. Moja smrť. Dozorca otvoril ťažké mreže môjho väzenia a nasadil mi putá. A ťahal ma. Ťahal ma po studenej zemi odporne zatuchnutého väzenia. Spoza ďalších mreží sa mi vysmievali škeriace sa tváre. Potom ma ťahal po námestí, medzi zástupmi ľudí.
"Zradca!"
"Vrah!"
"Zabil si svoju matku!"
Ľudia sú šťastní z cudzej smrti. Hnus. Vyšiel som schody a pokľakol. Putá mi boli vymenené za silné povrazy. Na hlavu dané čierne látkové vrece. Brúsiace sa ostrie. Posledná modlitba. A potom...

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/cekani-na-konec.html