Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

S mojou rodinou som sa dlhé roky nevidela. Môj otec zomrel, keď som bola malá, ale napriek tomu si ho pamätám. Bol to úžasný človek a ja ho mala neskutočne rada. Bohužiaľ ten, ktorý ho nahradil, mu bol presným opakom. Ale moja matka na ňom žiadne chyby nevidela, a čo viac, mala ho rada. Bola s ním šťastná. Teda - zo začiatku. Potom začal vidieť v normálnych veciach niečo úplne iné a mojej matke aj môjmu mladšiemu bratovi sa prestalo dariť dobre. Ale to som ja už bola dávno preč z domu. Ale teraz som späť. A musím si vypočuť celý desivý príbeh o tom, čo sa tu dialo, keď som bola v inom meste.

Všetko sa to vraj začalo neskutočne nevinne. Bolo práve obdobie hurikánov, ktoré nemohlo mojej rodné mesto Tchaj-čung už nijako prekvapiť. Bol to rutinný prírodný kolobeh - nemalo cenu sa ním zaoberať. Lenže môj nevlastný otec sa ním zaoberať začal. Avšak nie tak, ako by si každý myslel. Nezaoberal sa podstatou hurikánov ani tým, ako a prečo vznikajú. Zaoberal sa ich vzhľadom. Začali ho fascinovať kruhy, ktoré vytvárala príroda a ešte viac mnoho spojených kruhov - špirály.

Mal priateľa, hrnčiara a často k nemu chodil na návštevy, aby sledoval, ako sa hlina pod jeho rukami točí a vytvára jednu nekonečnú špirálu. Čoskoro začal byť špirálami doslova posadnutý. Ráno vysedával dlhý čas nad hrnčekom svojej rannej kávy a usilovne ju miešal lyžičkou, kým ho nezačala bolieť ruka. Potom si vyšiel na prechádzku - vždy zašiel k rybníku, stál na brehu, hádzal do vody žabky a sledoval kruhy tvoriace sa na hladine. Ak bolo po daždi, obišiel rybník a späť domov sa vracal cez pole, aby cestou pozbieral nejaké slimáky. Druhá možnosť bola, že sa vydal do mesta - do antikvariátu, do obchodu s látkami, do galérie. Tam všade mohol naraziť na špirály. Obedoval výhradne špagety - každý deň. Nič iné mu nechutilo. Ak dostal polievku, musela byť veľmi mastná, aby sa na hladine tvorili oká.

Jedného dňa, keď bol otec opäť na prechádzke, mu prišla akási zásielka. Matka bola práve doma, lebo bola nachladnutá, a tak zásielku prevzala. Bolo jej divné, že jej otec nič nepovedal, a tak sa ho na to hneď, len čo prišiel domov, spýtala. On však len niečo odvetil a zavrel sa do svojej izby. Dlhé hodiny nevychádzal, a keď neprišiel ani na večeru, odvážila sa matka vstúpiť do jeho izby, kam mal každý, koho otec nepozval, vstup zakázaný.

Keď prišla matka až sem, zarazila sa a neisto, smutne a tiež dosť unavene sa na mňa pozrela. "Neskutočne som sa bála otvoriť tie dvere. Človek nikdy nevie, ako ten druhý bude reagovať, zvlášť keď bol v poslednej dobe taký zamĺknutý a zahĺbený sám do seba."

Videla som jej na očiach, ako sa o niečo snaží, len som nevedela o čo. Teraz už to však viem. Snažila sa prísť na to, na čo predtým neprišla. Hľadala okamih, kedy sa s jej manželom začalo niečo diať, kedy prestal byť sám sebou, tým, koho poznala.
"Keď som stlačila kľučku a pomaly otvorila dvere, vyzeralo to, akoby v miestnosti nikto nebol. Čo sa však nedá povedať o všetkých tých veciach," sadla si, skryla si tvár do dlaní a tlmeným hlasom pokračovala, "na stenách viseli obrazy a látky, na zemi sa váľali šperky, rôzne nádoby a vázy, slimačie ulity... na všetkých tých veciach bola špirála!"

Chvíľu trvalo, kým sa ovládla, ale potom tlmene dodala: "Choď sa pozrieť sama."

Zdvihla som sa teda a šla. Matka mala pravdu. Človeku sa z toho skoro pretáčali oči. (Teraz, keď tu tak stojím nad tým, čo zostalo z môjho nepravého otca, ma napadá, že presne to bol možno jeho zámer. Pretočiť oči. Premeniť svoje vlastné telo vo špirálu.) Netrvalo mi dlho, než som si všimla divnú vec. Bolo to niečo ako sud, ale bol príliš nízky a široký. Načo by niekomu niečo také bolo a ešte k tomu v miestnosti plnej zbytočností? Odpoveď sa mi čoskoro sama ponúkla, keď som pokročila ešte o pár krokov bližšie. Tá kaďa bola samozrejme kruhová. Čo lepšieho by sa mohlo nájsť pre vytvorenie špirály ako kruh? Nič. Ležal tam, znetvorený, vo svojej vlastnej nekonečnej špirále. Myslím, že keby som nepracovala na oddelení nevšedných prípadov, asi by som to neustála.

Lenže to si nemôžem dovoliť. Ja som tu jediný človek, ktorý skutočne musí vydržať. Kvôli tomu som tu. Neverím tomu, že smrťou môjho otca sa to všetko skončí. Na to som zamestnaná už pridlho. Toto nie je rozprávka pre deti. Toto je realita. A ja ju chcem spoznať trochu viac.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/byla-jsem-svedkem.html