Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Deviata trieda mi pripadá ako symbolický prah do budúcnosti. Prichádza tu na rad prvá etapa dospelosti. Rozhodnutie. Rozhodujeme o svojej ďalšej ceste. Akú školu si mám vybrať? A dostanem sa tam vôbec? A keď áno, budem to zvládať? Áno... toto je častá myšlienka množstva deviatakov. Vybrať si strednú školu. Školu, na ktorej strávia ďalšie štyri roky svojho života, školu, ktorá ich bude baviť a spolu so školou si mnoho z nich vyberá aj svoje budúce povolanie. Ale ako deviatačka sa pýtam: "Nie je na to príliš skoro?" Tým chcem povedať, nie je 14-15 rokov života veľmi krátka doba na to, aby si každý mladý človek ujasnil, čo chce celý ďalší život robiť? Veď je predsa množstvo tých, ktorí si svojim neuváženým rozhodnutím pokazia život. Nehovorím, že sú takí všetci. Sú aj takí, ktorí majú svoj "detský sen" a za ním tiež pevne idú. Sama takých ľudí obdivujem.

Mala som viacero dôvodov, prečo som sa rozhodla pre osemročné gymnázium a toto bol jeden z nich. Dalo by sa povedať, že už vtedy v piatej triede to malé zakríknuté dievča bez štipky sebavedomia, hrdosti a s hlavou plnou bláznivých detských snov vedelo, že o štyri roky neskôr nebude tušiť, čo ďalej. Asi už vtedy šípila, že nebude mať poriadok v tom, čo cíti, čo chce. A tak si povedala, že gymplom nič nepokazí. Koniec koncov, dalo by sa povedať, že touto voľbou jedine získa. Áno! Získa štyri roky navyše, aby sa rozhodla, čo bude robiť. Aby sa rozhodla, čím chce byť... aby rozhodla o svojej vlastnej budúcnosti.

Ale tento "posledný" deviaty ročník mi príde tiež dosť smutný. Je to posledný rok, kedy sa vidíme všetci pohromade. Budúci september nás už vystrieda iná "úplná" kvarta a tá časť z nás, ktorá sa rozhodne po štyroch spoločne prežitých rokoch opustiť naše rady, sa vydá v ústrety svojim životom so vztýčenými hlavami. Osud povedie ich kroky novou a neznámou cestou. Ja ale viem, že v mnohých, čo tu so mnou každodenne sedia v nám dobre známej triede, kde nachádzame svoje útočisko pred besniacimi živlami nazývanými profesori, môžem vidieť skutočných priateľov. Dúfam, že ak budú mať na tej ceste nejaké tŕnisté ruže, o ktoré sa popichajú, nájde sa niekto, kto pôjde s nimi a vyseká im cestu. Verím, že práve tá naša KVARTA bude tá nesmrteľná.

1. septembra 2012 o 8:00 som prvýkrát zasadla do školskej lavice tejto základnej školy. Bola som na seba náležite pyšná a nikdy nezabudnem na to, ako som si v červenobielych pruhovaných šatách, s kvetom v ruke a žiarivým úsmevom na tvári vykračovala k - pre mňa vtedy obrovským - dverám školy. V tom okamihu som si ešte neuvedomovala, že ako mávnutím kúzelného prútika skončili všetky detské hry a začali sa povinnosti a pravidelný denný režim žiačky prvej triedy. Uvedomujem si to až teraz, keď už sa moja povinná školská dochádzka pomaly chýli ku koncu. Teraz sa otáčam späť za tým, čo už bolo...

Roky plynuli ako voda a za tú dobu som stihla vystriedať viacero škôl. Beriem to však ako výhodu, pretože som mala tú možnosť spoznať veľa skvelých ľudí, ktorí do môjho života vniesli veľa pozitívnej energie a dali mi šancu ukázať im, že nie som malá nafúkaná slečinka, ako sa môže na prvý pohľad zdať, ale že aj ja som obyčajný človek so srdcom na pravom mieste. A tiež som mala možnosť spoznať láskavých, mladých i starších, frustrovaných aj náladových učiteľov. To všetko malo kladný prínos do môjho života. Spoznala som, akí ľudia môžu byť.

Práve škola je miestom, kde si budujeme vlastnú budúcnosť a šliapeme si cestičku do ďalšieho života. Práve škola je (aspoň pre mňa) miestom, ktoré zanecháva hlbokú ryhu so spomienkami v mojej duši. A za to požaduje niečo "na oplátku" - najcennejšie obdobie, čo som v živote mala, a to, čo sa v živote opakuje len raz. Tým obdobím je detstvo. Postupom času som v školských laviciach strácala svoje detstvo, až sa zrazu úplne vytratilo. Zrazu som už nemala čas na hranie rôznych hier so svojimi priateľmi, nemala som čas na detské radovánky. Kdeže, vôbec som si nevážila to, že som malá, že prežívam najkrajšie okamihy môjho života a až teraz mi došla tá neblahá skutočnosť - JE PREČ. Navždy! Moje detstvo sa už nikdy nevráti. Človek si uvedomí, čo mal, až keď to stratí. A tak, keď som si uvedomila, že mi tie bezstarostné okamihy preplávali medzi prstami, som si sľúbila, že budem žiť každým dňom, každou hodinou, minútou, sekundou...každou tisícinou sekundy svojho života, aby som - až mi aj celkom bezstarostná mladosť odpláva do neznámych diaľok - nebola prekvapená a mohla som hrdo povedať: "ŽILA SOM!"

Aj keď si teraz nemusím robiť hlavu s tým, či ma prijmú na strednú školu, pretože som na osemročnom gymnáziu, kde som celkom spokojná, aj ja raz toto miesto opustím a pôjdem ďalej svojou cestou. Jedného dňa sa sem určite vrátim, avšak už nie ako študentka, ale ako dospelý človek, ktorý našiel vysnívanú cestu svojho života, po ktorej pôjde tak dlho, kým ho z nej niekto nezrazí. Vždy budem spomínať na to, čo som tu prežila, a čo mi táto škola dala a vzala. Nikdy nezabudnem na to, že som práve tu našla tie pre mňa veľmi dôležité osoby, bez ktorých by som sa nikdy nikam nedostala, osoby, bez ktorých by som bola ničím, osoby, ktoré sa nazývajú tým čarovným slovíčkom: PRIATELIA.

Určite si raz spomeniem na toto miesto, ktoré pre mňa, strelenú pubertiačku bez vlastných cieľov a hlavou stále vysoko v oblakoch, je niečo ako druhý domov. Je to miesto, kde trávim väčšinu svojho času a (aj keď si to väčšinou nechcem pripustiť) mám ho rada. Určite budem spomínať na spolužiakov a profesorov, ktorých som si obľúbila, aj na tých, ktorých už menej. Určite budem raz spomínať na hodiny, ktoré ma bavili, ale aj na tie, ktoré som priam neznášala a počítala minúty, ktoré ma delili od oslobodzujúceho zazvonenia školského zvončeka oznamujúceho profesorom, že je čas prestať trápiť mladé nevinné duše, ktoré sa uhniezdili v našich telesných schránkach.

Táto škola ma za štyri roky môjho pôsobenia naučila byť samostatná, pomáhať druhým, byť ochotná a nebyť taká zbabelá, dala mi jednoducho silu. Za to všetko by som mala poďakovať profesorom, ktorí sa mi toľko venovali a ešte venujú, niektorým spolužiakom a hlavne priateľom, ktorí so mnou majú neustále trpezlivosť a majú pre mňa pochopenie. Viem, že som nikdy nebola nejako extra sústredená a vnímavá, ale s radosťou môžem povedať, že za veľkej pomoci môjho okolia sa zo mňa stal iný človek. Človek, ktorý nevníma svoje okolie ako jeden celok, ale vníma každého človiečika, každú kvetinku, strom aj kamienok ako samostatnú entitu, ako dôležitú súčasť svojho každodenného života, bez ktorej by stratil svoj súčasný význam. Keď niekto urobí niečo, čo sa mi nezdá, tak sa snažím vcítiť do jeho úlohy a snažím sa nájsť pre jeho správanie nejaký dôvod. Keď niekomu nie je dobre, snažím sa zistiť, či mu nejako nemôžem pomôcť a ak áno, tak do toho dám všetko. Snažím sa vychádzať dobre so všetkými, avšak ako je všeobecne známe, je celkom nemožné zavďačiť sa každému. Na svojej ceste životom so stále zubami nechtami držím jedného pravidla: "Až sa ti v jeden jediný deň rozbije tvoj veľký sen, tak neplač a zatni päste, veď črepiny prinášajú šťastie..." Niekedy sú však chvíle, kedy sa slzám neubránim, a tak sa snažím (vlastne sama pred sebou) ospravedlniť tým, že si poviem: "Plačeš? Aj v slzách je sila. Tak choď a ži!!!"

Keby niekto vedel, ako sa moje dve ja v hlave niekedy hádajú, určite by si o mňa musel myslieť, že som "vyšinutá", ale ja som predsa iba deviatačka, a to hovorí za všetko... alebo snáď nie?

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/eseje/tezky-zivot-devataka.html