Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Svetový literárny bestseller Sto rokov samoty, komponovaný z množstva epizód, rozpráva fantastické, pôvabné aj kruté príhody šiestich generácií rodiny Buendía, žijúcich vo fiktívnej tropickej obci Macondo, ktorú najstarší Buendía založil. Márquez sústreďuje svoje rozprávanie na myšlienkový a snový svet hrdinov. Do diela zakomponoval absurdné prvky, ktoré prezentuje ako bežnú súčasť ľudského života. Pre tento štýl literárnej formy sa používa označenie magický realizmus.

Najstarší José Arcadio Buendía a jeho žena Úrsula majú tri deti, ktoré rozohrávajú podivuhodnú hru osudov celého rodu. Avšak je tu sila ľudskej samoty. Jej ničivé účinky sú prehlbované nenájdením zmyslu žitia v každodennej realite. Svet povier sa v Márquezovom románe vydal cestou za smrťou, v podobe ironickej, pretože snovosť magického realizmu porušuje hranicu medzi víziami života od "sveta nebožtíkov".

Na začiatku je mýtus, povera o hrozbe prekliatia rodu, že v ňom budú zrodené deti s prasacím chvostíkom. Prekliatie prasacích chvostíkov má však zreteľne symbolický význam a na jeho hrozbu skutočne dôjde, nielen symbolicky, ale aj fakticky – jeden z potomkov zakladateľov rodu sa s prasačím chvostíkom narodí.

Sto rokov samoty je román vystavaný na ženskom princípe umiernenosti a rozumu, zatiaľ čo mužským postavám je priradená iba symbolická absencia trpezlivosti a cesta k ideologickým ilúziám. Napriek tomu majú znateľnú prevahu a strhávaní pokrokom sa stávajú iniciátormi tragického diania. Na čele stojí "veľký otec" Buendía, nadšenec aj smoliar. V reále takmer neškodné (ale symbolicky zásadné) otcovo bláznovstvo sa na ďalších mužských potomkov prenáša už v katastrofických podobách. Pozoruhodný je vývoj postavy Aureliana. Z nenápadného pozorovateľa situácie sa stáva fanatický revolucionár, je to postava nerozumu, životnej irónie a nepriznaného zúfalstva.

Hlavnou symbolickou postavou rozvoja a pokroku je starý Cigáň Melquíades. Spočiatku sa zjavuje ako púťový komediant s kurióznym indiánskym sprievodom, ktorý prešiel celým svetom a zakaždým prináša nový fantastický objav. Ku koncu života sa zdržiava v dome Buendíovcov, kde má vyhradenú izbu, a záhadným jazykom spisuje svoje predpovede. Pretože, ako tvrdí, objavil systém, ktorým sa život riadi. Tiež Melquíades sa čoskoro stane súčasťou sveta mŕtvych.

Odvtedy zostáva jeho izba zamknutá až do doby, keď predposledný muž rodu, Aureliano, odomkne jeho dvere a začne skúmať Melquíadovo kráľovstvo, ktoré ako zázrakom zostalo po celé roky úplne nedotknuté časom. Usilovným bádaním sa snažil rozlúštiť tajný jazyk, aby si mohol prečítať do detailu popísané osudy celého rodu. Medzitým už zostal v dome sám len so svojou tetou Amarantou Úrsulou, s ktorou čaká dieťa. Ale než sa mu to podarí, Amaranta Úrsula zomrie pri pôrode a on je šialený bolesťou. Svojho syna nechá v dome a blúdi po meste. Keď si naňho znovu spomenie, nájde len uschnutú kožu, vyžranú mravcami. V tej chvíli pochopí šifry Melquíadovho písma a začne čítať nahlas. Počas toho sa zdvihne silný vietor a kým Aureliano dočíta posledný zvitok, pochopí, že jeho osud sa končí práve týmto okamihom, že už nikdy nemá vyjsť z onej izby. Číta, zatiaľ čo vietor silnie...

Českú verziu tohto výpisku nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/gabriel-jose-garcia-marquez/sto-roku-samoty.html