Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Milostnú novelu rozpráva chlapec Seit, absolvent umeleckej školy, ako zážitok z detstva. Dej sa odohráva v kirgizskej moslimskej dedine, kde platí zvykové právo.

BIBLIOGRAFICKÉ ÚDAJE:

Vyšlo ako 1. vydanie v Bratislave, vydavateľstvo Pravda, 1982. Počet strán 782.

DEJ:

Seit žije so svojou matkou, otcom, dvoma bratmi (obaja sú vo vojne) a sestrou vo veľkom dome, a v malom dome žije jeho nevlastná matka (po smrti manžela si ju podľa zvykového práva musel zobrať Seitov otec a ona bola poslušná Seitovej matke). Seitova matka je teda jeho "staršia matka" a tá druhá je jeho "mladšia matka". Seitovi ich dedinu hovorí "džigit" - ochranca rodiny, pretože je najstarším synom, čo doma zostal. Dom vedie staršia matka.

Dedina už v dôsledku kolektivizácie poľnohospodárstva nebola kočovná. V čase vojny bol problém s pracovnými silami pre ťažké práce, pretože muži z dediny boli na fronte. Vedúci kolchozu teda na nosenie ťažkých vriec z obilím určil Seita, Džamilu a Danijana. Džamila bola manželkou Sadyka, najstaršieho syna staršej matky, ktorý ju uniesol a znásilnil, preto sa musela stať jeho ženou. Boli spolu krátku dobu, keď Sadyk musel na vojnu. Staršia matka si Džamilu veľmi obľúbila a predstavovala si ju na svojom mieste. Staršia matka mala v rodine najvyššiu rozhodovaciu právomoc, pokiaľ išlo o veci domu a hospodárstva. Danijan bol sirota, vojnový invalid, ktorý sa vrátil do dediny, v ktorej vyrastal, ale žil v stepi sám len tak na zemi, s nikým nehovoril a len sníval.

A tak jazdili s obilím Džamila, Seit a Danijan, aby plnili vojnové dodávky; práca to bola veľmi ťažká. Džamila bola silná, odvážna, nikoho sa nezľakla a svoju prácu odvádzala dobre. Z Danijana si uťahovala, že je ufňukanec. Danijan sa na ňu zamilovane pozeral, ale to ona nevidela. Urobila si z neho srandu s vrecom obilia, ktorý bol naplnený dvakrát toľko, ako mal byť. Danijan ani nemrkol, vrece doniesol, ale začala ho bolieť chorá noha a kríval. Džamila spoznala, že to so žartmi prehnala, a aby sa ospravedlnila, nútila Danijana, aby spieval. On nechcel, preto spievala sama a on sa tiež rozospieval a niekedy spieval celú cestu s obilím. Jeho piesne boli iné, než čo Džamila počúvala, boli clivé, plné citu, o láske, o zemi, o živote. Vtedy si dal Seit sľub, že v dedine nezostane, že bude maľovať.

Džamila sa postupne do Danijana zamilovala. Vyvolala potýčku medzi mladými pri rieke, strčili ju do vody a tak sa mu ukázala v mokrých priliehavých šatách. Týmto spôsobom ho zvádzala, ale Danijan bol stále rovnaký, ďalej pracoval a spieval o láske. Jazdili spolu a so Seitom s obilím, Džamila pokladala hlavu na Danijanovo rameno a keď dostala list od manžela, čo nebolo zvykom (dokázať cit k žene bolo niečo neslýchané), vyznala Danijanovi prvýkrát lásku.

Na jeseň išiel Seit do školy a uvidel Džamilu a Danijana, ako prechádzajú rieku. Zrazu vedel, že už ich nikdy neuvidí. Doma nastala panika, hľadali ich márne, Seit nič nepovedal. Sadyk sa vrátil z vojny, správanie Džamily a Danijana odsúdil. Našiel kresbu Seita, ktorý nakreslil Džamilu a Danijana a všetkým došlo, že o láske týchto dvoch ľudí Seit vedel.

Seit sa urazil a odišiel študovať na umeleckú školu. Ako diplomovú prácu nakreslil Džamilu a Danijana, pretože stále musel myslieť na nich a nato, ako mali odvahu ísť pre svoju lásku do neznáma.

Českú verziu tohto výpisku nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/cingiz-ajtmatov/dzamila.html