Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Autorovo hlavné dielo, odhaľujúce a popisujúce pomery v sovietskych komunistických koncentračných táboroch, sa stalo synonymom politickej a ľudskej obžaloby stalinizmu. Alexander Isajevič Solženicyn čerpá tak z vlastných skúseností politického väzňa, ktorý prešiel hrôzami Gulagu, ako aj z dobových dokumentov a mnohých autentických svedectiev. Osud jedného väzňa, sledovaný a popísaný od zatknutia cez vyšetrovanie, súd a transport do tábora, aj ďalšie príbehy jednotlivých väzňov vedú potom autora k úvahám o nezmyselnej krutosti a absurdite sovietskeho zákonodarstva a pomerov v Stalinovej ére.

BIBLIOGRAFICKÉ ÚDAJE:

Súostrovie Gulag I: 1918-1956. Pokus o umelecký prieskum / Solženicyn, Alexander. - 1. vyd. - Bratislava : Tatran, 1991. - 370 s. - (Svetová tvorba ; 213). - ISBN 80-222-0324-6.

HLAVNÁ POSTAVA:

Hlavnou postavou je autor sám. V tomto diele opisuje časť svojho života, ktorú strávil vo väzení, pracovnom tábore a vo vyhnanstve. Alexander Solženicyn sa narodil 11. decembra 1918 v Rostove na Done. Pôvodným povolaním bol učiteľ matematiky, od roku 1941 však bojoval ako dôstojník na frontoch druhej svetovej vojny. Stal sa veliteľom delostreleckej batérie. V roku 1944 bol obvinený z "protisovietskej agitácie a pokusu o založenie protisovietskej organizácie," následne bol zatknutý, odsúdený a osem rokov väznený v koncentračných táboroch na Sibíri. Po prepustení z Gulagu žil tri roky vo vyhnanstve v Kazachstane. Až v roku 1957 bol plne rehabilitovaný. Od roku 1962, v ktorom zverejnil svoju novelu Jeden deň Ivana Denisoviča, sa stal profesionálnym spisovateľom. V roku 1970 mu Zväz spisovateľov zabránil prevziať Nobelovu cenu za literatúru. Roku 1974 bol zbavený občianstva ZSSR a vypovedaný na Západ. O dva roky neskôr sa odsťahoval do USA. V roku 1991 bol zbavený obvinenia z vlastizrady a (po druhýkrát) rehabilitovaný. Do Moskvy sa vrátil v lete 1994. Alexander Solženicyn zomrel v Moskve 3. augusta 2008 na srdcový infarkt.

VEDĽAJŠIE POSTAVY:

V knihe vystupuje veľké množstvo postáv, z ktorých niektoré sú iba spomínané v poznámkach pod čiarou. V tomto diele nie sú vymyslené postavy ani vymyslené udalosti. Často sú uvádzané len začiatočné písmená mien, čo autor ospravedlňuje osobnými dôvodmi. V prípade, že mená nie sú uvedené vôbec, je to preto, že ich ľudská pamäť nezachovala.

OBSAH:

Dielo je rozdelené do siedmich častí s týmito názvami: Väzenský priemysel, Večný pohyb, Vyhladzovací a pracovný, Duša a ostnatý drôt, Katorga, Vyhnanstvo a Bez Stalina. Je dôveryhodnou správou o existencii a fungovaní väzenských zariadení v Rusku a neskôr ZSSR. Autor čerpá nielen zo svojej vlastnej skúsenosti (ôsmich rokov strávených v koncentračných táboroch na Sibíri), ale aj z výpovedí ostatných väzňov (rozprávanie a listy 227 osôb) a prác iných ruských spisovateľov (napríklad Maxima Gorkého či Varlama Šalamova). Kniha je miestami románová a miestami naopak sucho dokumentárne - uvádza presné dátumy udalostí a je zrejmá autorova snaha o čo najpresnejšie vyjadrenie počtu väzňov v transportoch a táboroch.

Názov knihy vychádza zo skratky GULag (Glavnoja Upravlenije Ispraviteľno-trudovych Lagerej) označujúcej Hlavnú správu nápravno-pracovných táborov. Jednotlivé tábory (Orotukam, Poljarnyj, Svistopljas, Annuška, Zolotistyj, Serpantinka) symbolizujú ostrovy onoho súostrovia.

V prvej časti Solženicyn opisuje dejiny ruského väzenia od roku 1917, zoznamuje čitateľov s priebehom zatýkania, výsluchov (a mučenia) a bežných praktík väzenských dozorcov. Niekoľko kapitol je venovaných vzniku a vývoju trestného zákona, obzvlášť dôkladne je rozobraný §58, ktorý od roku 1927 vymeriaval tresty za "činy proti štátu" (str. 44-48, 1. diel). Tu Solženicyn vyjadruje všeobecný pocit bezmocnosti ľudí, ktorí boli súdení podľa tohto obšírneho paragrafu: "Priveďte mi svätého Augustína, a ja mu hneď niečo podľa toho paragrafu nájdem!" (str. 201, 1. diel). Autor tu prerozprával veľké množstvo zinscenovaných súdnych procesov s previnilcami proti §58. Popisuje aj dejiny trestu smrti v Rusku.

Druhá časť podrobne rozoberá transporty väzňov do pracovných táborov. Opäť porovnáva minulosť s prítomnosťou a v tomto porovnaní minulosť pripomína "Krylovove bájky", teda rozprávkovú dobu, kedy väzni v transportoch mali relatívne pohodlie. Popisuje systém tranzitných väzníc blízko železničných uzlov a prekladísk. Napriek všetkej hrôze týchto prechodných väzníc vyjadruje Solženicyn názor, že sú tieto stanice potrebné. Že bez nich by srdce človeka prechod z väzenia rovno do pracovného tábora nevydržalo.

K podstate svojho románu, teda na rozprávanie o koncentračných a pracovných táboroch, sa autor dostáva až v tretej, najdlhšej časti. Podľa jeho zvyku začína najprv históriou – upravuje všeobecné povedomie (podľa ktorého sa tvrdí, že tieto tábory vznikli na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia) a podáva dôkazy, že tábory vznikali čoskoro po revolúcii už v roku 1918. Uvádza tu príklady absurdného a otrasného správania dozorcov voči trestancom, detailne popisuje životné podmienky v táboroch a tiež tvrdú prácu, ktorú museli muklovia (muži určení na likvidáciu) vykonávať. "Život obyvateľov tvorí práca, práca a zase práca. Po celú tú dobu, keď nás preťahujú ozubenými kolieskami veľkého Nočného podniku, v ktorom sa naša duša drví a mäso už visí v carách ako handry, príliš trpíme ponorení do svojej bolesti, než aby sme sa prenikavým prorockým pohľadom pozerali na bledé nočné katy, ktorí nás týrajú. Hore, preplňujúce naše vnútro, nám zaplavuje oči..." (str. 89, 1. diel). Pretože sa Solženicyn snaží vykresliť svoj príbeh čo najpresnejšie, nepoužíva hyperboly, ale pre odľahčenie dopĺňa text ľahko ironickými až úsmevnými príbehmi. "Hovorí sa, že R.Ralov menoval ako svojho spolupáchateľa kardinála Richelieu, čo zaniesli do protokolu - a až do rehabilitačného výsluchu v roku 1956 sa tomu nikto nečudoval." (str. 81, 1. diel). Text je preložený množstvom poznámok a citácií, čo z dokumentárneho hľadiska je veľmi užitočné, avšak pre bežného čitateľa čítanie komplikuje.
Autor priamo oslovuje čitateľov, kladie rečnícke otázky a plynule prechádza z er-formy do ich-formy.

VLASTNÝ NÁZOR:

Podľa môjho názoru si Súostrovie Gulag zaslúži väčšiu pozornosť, než akého sa mu dostáva teraz, a to predovšetkým kvôli závažnosti obsahu tohto diela. Je predsa nevyhnutné neustále upozorňovať a varovať pred opakovaním hrôz, ktorými si už ľudstvo (alebo národ) prešlo. "Nájdeme snáď v dejinách iný príklad, keď toľko zla, všeobecne známeho, zostalo neodsúdené, nepotrestané? Čo dobré môžeme čakať? Čo môže z toho hnusu vzísť? Ako skvostne sa podaril zločinný zámer Gulagu!" (str. 266, 3. diel).

Myslím, že hlavnou nevýhodou knihy je v dvoch prvých dieloch výrazná faktografia, ktorá čítanie neobyčajne sťažuje. Je síce prekvapujúce, že autor nestavia svoj osobný príbeh do popredia, musím uznať, že taký príbeh by sa čítal oveľa ľahšie. Autorova čiastočná biografia, jeho myšlienky a názory, ktoré spoločne tvoria posledný diel knihy, síce už nie sú tak výrazným mementom, ale čitateľsky sú oveľa záživnejšie. Tretí diel teda napravuje dojem z celého diela.

Je zaujímavé pozorovať, ako je Solženicyn zmierený so svojím údelom a okrem niekoľkých narážok neviní bežných ruských občanov z nevšímavosti voči jeho osudu - "To všetko sa odohráva vedľa vás, tesne u vás, ale pre vás je to neviditeľné (napríklad aj preto, že zatvárate oči)." (str. 275, 1. diel). Tiež ponúka čitateľovi nový pohľad na realitu, oproti ostatným spisovateľom - "Fantázia spisovateľov je príliš chabá, aby si mohla predstaviť každodenný život na Súostroví. Ak chcú napísať niečo vrcholne otrasného a nechutného, ​​sústredia vždy svoje výčitky na záchodový kýbel. Kýbel - ten sa stal v literatúre symbolom väzenia, symbolom poníženia a zápachu. Ach, aká naivnosť! Vari je kýbel pre väzňov nejakým zlom? Ten je predsa to najmilosrdnejšie, čo žalárnikov napadlo.Všetka hrôza začína tým okamihom, keď kýbel v cele nie je." (str. 300, 1. diel). Alexander Solženicyn je obdivuhodným človekom, nielen preto, čím prešiel, ale aj tým, že riskoval, aby na existenciu gulagu v Rusku upozornil.

Českú verziu tohto výpisku nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/alexandr-isajevic-solzenicyn/souostrovi-gulag.html