Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ukážka
• v románe Saturnin sleduje Jirotka pomerne jednoliatu dejovú líniu, ktorá sa začína v okamihu, keď si rozprávač zaobstará sluhu Saturnina; vďaka jeho nevypočítateľnej povahe a sklonu k nepredvídateľným rozhodnutiam sa z pohodlného staromládeneckého bytu sťahujú na hausbót na Vltave; následne sa dej presúva do vily rozprávačovho dedka, kde sa postupne stretnú všetci účastníci rozprávania, či už ich dedko pozval alebo sa prizvali sami; z pohľadu rozprávača ide o jeho 3 týždne dovolenky, ktoré opisuje so všetkými podrobnosťami, čo ho zaujali

II.

***

Žil som v malom, tichom byte, na ktorého stenách boli vyblednuté tapety a obrazy v širokých starodávnych rámoch. Stĺpikové hodiny s hracím strojčekom odmeriavali čas za pokojných večerov, ktoré som trávil v mohutnom ušatom čalúnenom kresle.
Áno, bývam doma pomerne často, hlavne ak je vonku nevľúdne počasie. Za tmavých jesenných nocí, keď nebesá vylievajú na zem prúdy dažďa, studený víchor strháva lístie zo stromov, meluzína skučí okolo veží starých hradov a miesi sa s krikom vyplašených vrán, keď osamelí jazdci cválajú blatistými cestami za svojimi pochybnými cieľmi, za takých nocí som dlhé hodiny sedával pri peci a čítal Václava Beneša Třebízskeho. Potom som išiel spať a snívalo sa mi o tom, že počujem plač milenky, praskanie horiaceho krovu a prísahy pomsty. Ráno som vstal plný údivu, že pražskými ulicami jazdia električky, a milo prekvapený, že káva, čo mi na raňajky priniesla pani Suchánková, nebola otrávená.
Pani Suchánková bola staršia pani s čiernymi vlasmi rozdelenými cestičkou a starala sa o mňa takmer materinsky. Nič mi nechýbalo, na nič som sa nemohol sťažovať, a možno práve to ma omrzelo. Je o tom jedno také príslovie, ale ja príslovia a porekadlá zásadne nepoužívam. Z duše sa mi to protiví. Až spoznáte tetu Kateřinu, pochopíte prečo.
Do tohto pokojného prostredia teda jedného dňa vstúpil Saturnin a považoval za svoju povinnosť urobiť mi život takým pohnutým, ako to len bolo možné. Sami uvidíte, že sa mu to podarilo.
Aby ste chápali správne: nechcem nebodaj tvrdiť, že by Saturnin nebol dobrým sluhom. Mal všetky vlastnosti, ktoré má dobrý sluha mať. Bol to vzhľadný svetlovlasý človek, poctivý, spoľahlivý a veľmi dôvtipný. Vždy som mal dojem, že by rovnako dobre mohol byť riaditeľom nejakého medzinárodného koncernu, ako osobným sluhom. Samozrejme, že by nemohol riaditeľské miesta striedať tak často, ako striedal miesta sluhov.
Keď mi predložil svoje doklady, musel som konštatovať, že chýba vysvedčenie z posledného miesta. Neskôr som sa dozvedel, prečo ho nemohol mať. Opustil to miesto po výstupe skoro absurdnom. Bol totiž zachvátený akýmsi druhom amoku vo chvíli, keď sa nazdal, že už nemôže dlhšie znášať jednanie svojej zamestnávateľky. V zúrivosti, o ktorej mám dôvody sa domnievať, že bola predstieraná, neomluviteľným spôsobom poškodil zariadenie bytu, svoju prekvapenú zamestnávateľku v zámockom parku hodil do nádrže vodotrysku a až potom sa upokojil. Nebudem menovať dámu, o ktorú šlo, hoci ju veľmi dobre poznám, chcem len poznamenať, že moje skúsenosti s ňou do istej miery vysvetľujú, či možno dokonca omlúvajú Saturninovo počínanie. Myslím tým, že poznám pomerne dosť ľudí, čo by ju do toho vodotrysku celkom radi hodili sami. Pravda, nikto z nich by ten výstup neukončil podobným spôsobom ako Saturnin. Keď sa totiž tá dáma vynorila po pás z vody a uprela na páchateľa naprosto nechápavý pohľad, Saturnin sa meravo uklonil a vyhlásil, že je prestreté. Potom sa vzdialil, aby si zbalil veci.
Až oveľa neskôr som musel konštatovať, že vytváranie absurdných situácií je jeho vášňou. Nemyslím tým, že by si čosi podobné dovoľoval voči mne. Jednak ho moje telesné proporcie presviedčajú, že by sa situácia nemusela vyvinúť presne podľa jeho predstáv, jednak ho drží na uzde moja prirodzená dôstojnosť. I tak som však odvtedy, čo sa stal mojím sluhom, nevedel dňa ani hodiny, kedy budem musieť čeliť situácii vonkoncom nevídanej, senzačnej a zvyčajne aj veľmi málo príjemnej.
Začalo to tým, že keď o mne hovoril s pani Suchánkovou, dával mi vraj tie najnemožnejšie tituly, ako sir, Jeho Milosť, sahib či blahorodie podľa toho, čo práve čítal. Potom mi nanosil do bytu rôzne lovecké trofeje, ako byvolie rohy, slonie kly, rôzne kožušiny a podobne. Neskôr som zistil, že si tie veci požičiaval od rekvizitára našej poprednej scény. V mojej neprítomnosti potom zrejme mojim priateľom vykladal vymyslené lovecké historky. Len tak si dokážem vysvetliť, že ma niekoľko známych dám v kaviarni prekvapilo žiadosťou, aby som im porozprával, ako som zabil toho žraloka statívom fotoaparátu. Prirodzene som poprel, že by som kedy čosi také spravil, no od tých čias mám povesť prehnane skromného hrdinu. Márne som rozmýšľal, prečo to Saturnin asi robí. Najprv som sa nazdal, že má akúsi chorobnú túžbu, aby sa stal sluhom nejakého džentlmena-dobrodruha, a že si moju prozaickú osobnosť z núdze opriada nimbom hrdinu. Neskôr som dospel k presvedčeniu, že sa tým jednoducho baví. Mal vôbec humor neprijateľného druhu. Raz mi vykladal veľmi pomýlené teórie o vtipoch, ktorým sa vraj hovorí kanadské. Pokiaľ som mu dobre rozumel, pointa tých vtipov spočíva v tom, že nakoniec buď niekomu zhorí dom, alebo sa ktosi dokaličí. Nemôžem povedať, že by sa mi to príliš pozdávalo.
Asi po pol roku začal Saturnin prejavovať názor, že byt, v ktorom sme až dovtedy spokojne bývali, nie je dostatočne veľký. Bola to vcelku pravda. Pôvodne síce úplne stačil, ale ak niekto z vás už videl byvolie rohy ..., ale to by bola dlhá história. Rozumie sa, že doktor Vlach Saturnina podporoval. Vravel, že som sa z toho domu mal vysťahovať už dávno a hovoril čosi o tom, že mám chatrné zdravie a že byt je vlhký. Nebolo na tom zamak pravdy. Predne nebol byt vlhký ani trochu, a čo sa môjho zdravia týka, nevie o ňom doktor Vlach zhola nič. Ošetroval ma naposledy, keď som mal osýpky, a to som mal vtedy asi desať rokov.
Dopadlo to tak, že ma jedného popoludnia Saturnin vyhľadal v kruhu mojich známych a diskrétne mi oznámil, že sme sa presťahovali. Dodal, že bývame na vode blízko reťazového mosta.
Zrejme by mu prišlo vhod, keby som vtedy rovno omdlel, zachoval som však naprostý kľud a pokračoval v rozohratej partii kariet. Až večer som si dal niekoľko koňakov a išiel sa pozrieť do starého bytu. Bol vskutku prázdny a pani Suchánková mala uplakané oči. Podľa spôsobu, akým so mnou jednal majiteľ domu som usúdil, že by nebolo vhodné, keby som sa príliš zaujímal o detaily sťahovania.
Potom som zašiel k tomu reťazovému mostu. Bolo to síce absurdné, no niekam som len ísť musel. Saturnin stál na nábreží, mal plochú námornícku čiapku a hovoril mi kapitán.

***

III.

***

Neviem, ako sa Saturnin dozvedel, že som slečne Barbore nebol rovnocenným súperom. Tváril sa zronene a nazdávam sa, že sa ho to naozaj osobne dotklo. Celý nasledujúci deň na palube našej obytnej lode staval akýsi drevený plot a ja som sa neodvažoval spýtať, čo to bude. Večer na ňom namaľoval pás vo výške tenisovej siete a vyhlásil, že je to tréningová stena a že by mi odporúčal, aby som proti nej denne cvičil údery, a hlavne, zdôraznil, ten forhend.
Potom mi predviedol niekoľko úderov takých prudkých, že som mal dojem, že by ich tá stena veľa nevydržala. Spýtal som sa ho, kde sa to naučil, a on povedal, že bol dlhší čas tenisovým trénerom v Nizze.
Pomyslel som si, že by ma vôbec neprekvapilo, keby som sa dozvedel, že hral aj v Davis Cupe.
Trénoval som podľa jeho pokynov asi pol hodiny a ocenil som, ako dômyselne postavil stenu a bočné zábrany, takže len pár loptičiek skončilo vo Vltave.
K rôznym zmenám, úpravám a prístavkom, ktoré Saturnin na lodi urobil, pribudla teda aj tréningová stena, preto som už radšej ani nechcel pomyslieť, čo tomu asi povie majiteľ lode.
Saturnin si totiž od začiatku počínal, akoby tá loď bola naša. Díval som sa na to so značnými obavami, lebo som predpokladal, že majiteľ vôbec nebude zrozumený so zmenami, čo sme mu tam urobili. Aspoň som si nedokázal predstaviť, že by s nimi mohol súhlasiť. Zatiaľ som však nemal príležitosť zistiť, aké k Saturninovmu vyčíňaniu zaujíma stanovisko. Osobne som sa s ním ešte nestretol, a už som po tom ani netúžil. Saturnin, ktorý tú obytnú loď najímal, mi ho opísal ako malého, nesmierne tučného pána.
Keď hovorím, že Saturnin tú loď najal, nesmiete si predstaviť, že to urobil obvyklým spôsobom, že dojednal výšku nájomného, výpovednú lehotu, podpísal nájomnú zmluvu, či také čosi. Takto všedne a neromanticky sa Saturnin správať nedokáže. Povedal mi vtedy, že nám tá loď bola zdarma požičaná na päťdesiat rokov. Potom vravel čosi v tom zmysle, že majiteľovi nahovoril, že sa chystáme podniknúť polárnu výpravu a že širokoďaleko niet vhodnejšej lode, než je tá jeho. To že je preňho, teda toho majiteľa, veľká česť, že jeho loď raz bude taká slávna ako Fram, a podobné nezmysly.
Majiteľ s tým všetkým súhlasil pod podmienkou, že dáme lodi meno Lili, Fifi, či tak dáko, ja si to už nepamätám, ale bolo to hrozné, a že prípadne novoobjavenú krajinu nazveme jeho menom. Saturnin mu to všetko sľúbil, len sa ho zabudol spýtať, ako sa volá. Nespomenul si na to ani pri ďaľšom stretnutí, keď ho ten pán vyhľadal, aby mu oznámil, že sa s tou slečnou rozišiel a že by chcel, aby sa loď volala Kleo.
Ja neviem, odkiaľ ľudia berú také nemožné mená. Akoby nebolo dosť krásnych ženských mien. Neustále som musel myslieť na to, že keby som sa poriadne naučil podanie a forhend, nebol by najmenší dôvod, prečo by sme lodi nemohli dať meno BARBORA.
Večer nás navštívil doktor Vlach. Prezrel si Saturninove remeselné práce a tú príležitosť využil na to, aby predniesol veľkú úvahu o úpadku remesiel.
Spomínam si ako dnes, ako sme sedeli na drevených palubných stoličkách a ako doktor Vlach rečnil. Bol teplý večer, na oblohe sa objavili prvé hviezdy a naša čierna hodinka bola podfarbená tlmenou zmesou zvukov šumu mesta, vzdialeného zvonenia električiek, trúbenia klaksónov a tichého špľachotu rieky.
Ak reči doktora Vlacha nie sú práve osobné, dajú sa počúvať celkom dobre. Rozpráva veľmi živo, dokáže napodobniť spôsob reči ľudí, o ktorých vykladá, a pritom sa obvykle rozhorlí tak úprímne, až je to zábavné. Čoraz viac sa stmievalo a v odmlkách medzi rečou občas zažiaril ohníček doktorovej cigarety.
Bývali časy, vravel, keď človek, čo šil topánky, si hovoril šuster. A nielenže si tak hovoril, mal to aj napísané na vývesnom štíte, kde vedľa obrázka vysokej dámskej šnurovacej topánky stálo trebárs: Alojz Krátky, šuster. A ten pán Krátky, obuvnícky majster, sedával večer pri pive a viedol nasledovné reči: "Milí zlatí, keď ja vám ušijem nové topánky, môžete v nich ísť pešky na púť na Svätú horu a zase nazad za jediný deň, a až sa vrátite, tak neleníte a prídete mi poďakovať, aj keby to bolo o desiatej večer. Také ja šijem topánky."
Ako viete, rozprával ďalej doktor Vlach, šustri už vymreli. Nebolo to tým, že by na nich prišla nejaká choroba, či by ich zničila Baťova fabrika. Prišlo čosi horšie. V nasledujúcej generácii sa z akýchsi celkom nepochopiteľných príčin začal šuster hanbiť za to, že je šustrom, stolár, že je stolárom, zámočník, že je zámočníkom.
Syn majstra Krátkeho pracuje v tom istom kumbále na otcovej trojnožke, ale na štíte má napísané: Výroba obuvi. Verím, rozčuľoval sa doktor, že keby jeho otec vstal z mŕtvych, že by tú tabuľu vlastnoručne zhodil a synovi povedal: "Tak ty sa hanbíš za otcovo remeslo? Či si ty dáka výroba obuvi? Ty si šuster! Veď je to hotová hrôza. Človek hľadí po firemných tabuliach a vôbec to nepoznáva. Čo ten Volek odnaproti? Ten sa tiež akosi zmohol. Má tam napísané: Továrenský sklad nábytku. On že má továreň?" Jeho syn by zhovievavo vysvetlil, že Volek žiadnu továreň nemá a že je to len taká reklama. "Reklama?" vybuchol by starý pán, "u mňa to nie je reklama, u mňa je to podvod, klamanie ľudí a jalová pýcha. Reklama je u mňa poctivo urobená topánka alebo almara."
Doktor Vlach vravel, že toho starého pána by to rozčuľovalo, ale že my sme si už na to zvykli. Prečítame firemnú tabuľu a hneď si ju v duchu preložíme do prostej reči. Pánsky módny salón, to je predsa krajčír, návrhy, dekorácie, interiéry, to je maliar izieb, výroba železných konštrukcií, to je malý zámočník s jedným učňom, lebo keby tam boli dvaja takí, tak už to budú spojené strojárne, či také čosi. Továreň dechtových výrobkov, nad tým by ste už zaváhali. Ale nedajte sa zmiasť, je to len náš starý známy majster pokrývač, a dechtové výrobky, čo potrebuje, pekne nakupuje v niektorej továrni. Toho náhodou poznám.
Skutočnosť, že sa dnešní remeselníci väčšinou za svoje remeslo hanbia, je zatienená tým, ako sa dnešné výrobky hanbia za svojich tvorcov. Dnes sú tu výrobky len nato, aby ste za ne zaplatili, ale svojmu účelu tvrdohlavo odmietajú slúžiť. A nevravte mi, vykladal doktor Vlach, že to vidím príliš čierno. Že ešte aj dnes sú remeselníci, čo robia dobré a poctivé veci, že stále možno dostať hoci nábytok vyrobený tak, až sa srdce smeje, nábytok, ktorého skrine sa napodiv otváraju bez toho, aby nimi bolo treba lomcovať, v ktorého knižnici sa sklá posúvajú ľahko, nábytok, ktorý si tieto vlastnosti udrží po dlhé roky.
To ma síce teší, ale väčšine ľudí je to málo platné. Myslím tú prevažnú väčšinu, pre ktorú 50 000 korún predstavuje celoživotné úspory a nie nábytok do jednej izby. Títo ľudia sa zväčša so svojím životným štandardom zmierili, no je pochopiteľné, že aj oni trvajú na tom, aby sa aj ich skrine otvárali, sklá v knižnici posúvali, a aby nedochádzalo k paradoxu, čo by ich nútil, aby kvôli tomu, že nie sú bohatí, museli každé tri roky kupovať nábytok nový.
Moji rodičia, pokračoval doktor Vlach, tiež neboli bohatí, ale choďte sa pozrieť na naše staré dubové skrine!
Bolo by to o čosi znesiteľnejšie, keby dnešní remeselníci svoju menšiu zručnosť a poctivosť aspoň nahrádzali ochotou. Lenže je to práve naopak. Majster Krátky vám priniesol nové topánky rovno do bytu. To bývalo. Samozrejme, že nemôžete chcieť, aby vás dnes navštívila výroba obuvi osobne.
Keď sme ako deti niečo doma na nábytku poškodili, povedal otec stolárovi v našej ulici: "Majster, potreboval by som to a to opraviť." Majster stolár poďakoval za zákazku a sľúbil, že tam v minúte bude Pepík s vozíkom. A prípad na dnešné pomery skoro nepredstaviteľný: ten Pepík tam s vozíkom vážne v minúte bol, na môj dušu, môžete sa spýtať.
Moja dcéra, pokračoval doktor, má doma pre dieťa takú tú ohrádku so zvislými priečkami. Nedávno jedna z nich praskla, rozštiepené drevo trčalo výhražne dohora a človek si len predstavoval, čo keby ten človiečik, čo sa tam batolí, na to spadol.
Tak som si povedal, že sa postarám, aby to zas bolo v poriadku, aby aj ten štopeľ vedel, načo má dedka. Pretože som sa stykom s remeselníkmi stal značne skromným, ani v duchu ma nenapadlo, aby som sa správal ako nebohý otec, vzal som tú posadu sám, ako som najlepšie vedel a niesol ju k najbližšiemu veľkovýrobcovi nábytku.
Nečakal som, že so mnou bude jednať, akoby som mu priniesol objednávku na milión obývačiek, no ani ma cestou netrápili úvahy, či sa pán veľkovýrobca dobre vyspal a či azda nejdem nevhod. Potreboval som, aby mi to opravil a bol som ochotný za to bez jednačiek zaplatiť.
Prešiel som vjazdom, potom špinavým dvorom a vošiel som do "továrne" o jednej malej miestnosti a špinavom skladíku. Vysvetlil som pánu továrníkovi, čo by som potreboval, keď som predtým veľmi slušne pozdravil.
Môj pozdrav zostal neopätovaný a pán tej prevádzkárne na mňa pozrel tak nevrlo a nevraživo, až som zneistel. Kým som dohovoril, pán veľkovýrobca odišiel, tresnúc za sebou dvermi.
Dvaja tovariši pozreli rozpačito na seba, potom na mňa a pokrčili plecami. Vtom majster znova pootvoril dvere, ktorými sprvu vyšiel a namrzene mi povedal: "S takými vecami sa nemáme čas zdržiavať!" a tresol dverami ešte hlučnejšie než prv. Nazdávam sa, že keby niekto prišiel do Umelecko priemyselných závodov, aby mu opravili polámaný rebrík, že by s ním jednali slušnejšie.
Neprajem nikomu nič zlého, končil doktor Vlach, a moje nervy nepotrebujú pookriať vzrušujúcim divadlom, ale keby som sa dozvedel, že podľa neprávom opomínaného zvyku z čias Karla IV., budú tohoto majstra stolárskeho potápať v koši do Vltavy, prišiel by som tam už ráno, aby som si na to divadlo zaistil miesto hneď pri zábradlí.

IV.

Myslím, že som už spomenul, že mám tetu menom Kateřina - nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Teta Kateřina má syna, ktorý má osemnásť rokov a volá sa Milouš - nešťastie nikdy nechodí samo. Teta Kateřina je vdova a Milouš je sirota, lebo strýko František pred desiatimi rokmi zomrel. A určite to neľutuje. Nie je maličkosť počúvať po celý život príslovia, porekadlá a zrnká múdrosti.
Teta Kateřina je staršia pani, ale odmieta to brať na vedomie. Strojí sa, akoby bola bohvieako mladá, nosí nápadné klobúky a veľmi sa maľuje, hoci to vôbec nevie. Pri chôdzi zvláštne poskakuje a špúli pery. Často sa stáva, že niektorý z mužov, ktorých teta stretáva, je jej výzorom udivený a pozrie na ňu trochu vyjavene. Vtedy teta podivným spôsobom skrúti tvár, čím hodlá naznačiť, že premáha úsmev a po niekoľkých krokoch si ticho povie: "To bol ale dotieravý chlap!"
Potom sa za ním cez rameno obzerá, síce nenápadne, no predsa tak, že ostatní chodci majú obavy, aby nevrazila do stojana pouličnej lampy. V kaviarni všetkým známym dámam vykladá, že ju na ulici fixíroval nejaký mladý muž a že jej to bolo veľmi nepríjemné. Že si je vedomá, že už nie je žiadna mladica, a preto nech si taký chlapec nájde primerané dievča a nepozerá po nej. Áno, takto to teta vraví vždycky, lenže prosím vás, čo je to platné? Muži po nej pozerajú ďalej.
Milouš je výrastok mimoriadne hlúpy a ješitný. Teta ho rozmaznáva a stále o ňom vraví: "Čože náš Milouš!" Tvrdí o ňom, že je nezvyčajne nadaný, až sa tomu všetci divia. Kto sa tomu vlastne diví, som nikdy nezistil. Raz mi teta vykladala, že Miloušovo nadanie tak zapôsobilo na pánov učiteľov, až sa rozhodli, že mladého génia pošlú do zvláštnej školy. Neskôr mi ktosi vysvetlil, že tá zvláštna a špeciálna škola sa volá pomocná a že sa tam učia deti, ktoré by v normálnej škole vyučovanie len zdržiavali. Neviem, či je to pravda, a nespomínam to zo zlomyseľnosti.
I keď k tete Kateřine nechovám zvláštne sympatie, v tomto ohľade ju ľutujem. Nazdávam sa totiž, že ohľadne budúcnosti svojho syna má vyhliadky značne neutešené. Majetok po strýkovi sa veľmi stenčil a myslím, že sa čoskoro ukáže nutnosť, aby si Milouš našiel nejakú prácu.
Keď som sa raz tety pýtal, či už rozmýšľala, čím Milouš bude, najprv mi naznačila, že to nie je moja starosť, no potom zmierlivo dodala, že Milouš prekrásne korčuľuje. Keby som vraj videl tie figúry - no unikum. Tá odpoveď mi pripadala čudná. Aj keby to bolo tak, ako vraví teta, čo bude, preboha, robiť v lete?

***

Pri niektorých príležitostných rodinných schôdzkach dávala teta najavo taký okázalý nezáujem o môj súkromý život, až ma to napĺňalo radosťou, ktorú som sa ani nesnažil skrývať.
Tento nezáujem bol, bohužiaľ, len predstieraný. Len postupne som sa neskôr dozvedal, že nebolo jediného môjho skutku, jedinej vlastnosti, jedinej vyslovenej vety, ktorá by unikla najprísnejšej kritike tety Kateřiny. Zlé bolo všetko. Počnúc kravatou a končiac charakterom.
Myslím, že ani ostatní príbuzní ma neposudzovali lepšie. Medzi členmi našej rodiny totiž zúri tichý, no urputný boj. Vypukol asi pred desiatimi rokmi a jeho zmyslom je ušľachtilá snaha, aby náš dedko nevenoval svoju priazeň a náklonnosť niekomu, kto jej nie je hoden. Ľudia sú zlí a dedko je taký neskúsený! Ľahko by sa dal oklamať a majetok by mohol odkázať niekomu, kto by ho priviedol, ako vraví teta Kateřina, navnivoč.
Ostatní príbuzní jedovato podotýkajú, že z tety Kateřiny hovorí skúsenosť, lebo ona už jeden majetok navnivoč priviedla.
Mám podozrenie, že sa dedko tým nechutným rodinným bojom všetkých proti všetkým baví. Myslím, že mu dokonca nie je vhod, že ja sa toho zápasu o jeho priazeň neúčastním, no nemôžem si pomôcť. Niežeby som o to dedičstvo nestál. Ľudia, ktorým je ľahostajné, či budú alebo nebudú mať milión, sa vyskytujú len v románoch, rovnako ako tie neuveriteľné ľudské mátohy, čo žijú šťastne a spokojne, keď nemajú ani na obed, no len čo nečakane nadobudnú bohatstvo, prepadajú z akýchsi nezmyselných príčin číremu nešťastiu a oddýchnu si, až keď o majetok zase prídu. To sú hrdinovia z papiera a sypú sa z nich piliny.
Ja teda naozaj nemôžem povedať, že by som o to dedičstvo nestál, len nedokážem, aby som sa oň uchádzal spôsobom, akým sa to deje v našej rodine. Jakživ som sa nikdy nepokúsil oklamať ľudí v čakárni tvrdením, že potrebujem od pána doktora len niečo podpísať, nikdy som sa nesnažil kúpiť si lístok tak, sby som šiel k pokladni z druhej strany, pri poštovej prepážke som sa nikdy nesnažil vopchať pred ľudí, čo tam boli skôr ako ja. Nechválim sa tým, len chcem poukázať na povahový rys, čo mi znemožňuje v snahe o získanie dedkovho majetku používať ostré lakte. Zaujímavé na tom je, že napriek tomu ma príbuzní považujú za nebezpečného favorita. Bohvie, ako na to prišli.

***

VI.

***

Dedko je mohutný starý pán s brunátnou tvárou, šedivými vlasmi a veselými očami. Dlhé roky bol riaditeľom mestskej elektrárne, starostom spoločenstva elektrotechnikov, predsedom zemského zväzu elektrární, členom správnej rady elektrotechnických podnikov a vôbec členom všetkých spolkov, v ktorých mene sa vyskytujú slová ako elektrický, elektrotechnický, elektrina a podobne.
Celý život propagoval elektrinu a hovorí sa o ňom, že pred rokmi vypracoval plán elektrifikácie Polabia a po celej dĺžke horného toku rieky projektoval jednu elektráreň za druhou, takže nakoniec by voda v Labe už vôbec netiekla, musela by sa dávať do sudov a posielať do Hamburgu vlakom. Bol to pravdaže len vtip, ale keď si ho ľudia rozprávali, z ich hlasu ste vycítili, že majú dedka celkom radi. Ani u Saturnina to nebolo ináč. Dokonca si myslím, že si s dedkom veľmi dobre rozumeli už od chvíle, keď sa Saturnin starému pánovi predstavil v prísnom pozore.
Prišiel som vtedy totiž asi v polovici augusta na vidiek, aby som v dedkovom dome preleňošil tri týždne svojej dovolenky, a Saturnin ma sprevádzal. Spočiatku som váhal, či mám vziať k dedkovi Saturnina so sebou, alebo či mu mám tiež dať dovolenku a ísť sám. Vedel som totiž, že sa teta Kateřina postarala, aby sa dedko dozvedel, akého má výstredného vnuka. Taký mladík, a on musí mať sluhu! Akoby som tetu Kateřinu počul. Nakoniec som sa rozhodol, že Saturnina so sebou vezmem.
Dedko to prijal ako samozrejmosť. Obzrel si Saturnina stojaceho pred ním so zrazenými opätkami a zdalo sa, že je spokojný. Potom sa obrátil ku mne a povedal mi, čo mi vraví každý raz: že dúfa, že sa mi v tejto samote bude páčiť, a aby som hodne chodil do lesa. Dodal, že tento rok bude mať ešte niekoľko hostí. Za týždeň príde doktor Vlach. Je už štrnásť dní vo svojom zrube v horách a sľúbil, že zíde sem dolu medzi ľudí. A z Prahy príde vnučka dedkovho starého kamaráta inžiniera Terebu.
Myslím, že som v tej chvíli očervenel, ale dedko si to nevšímal. Aj Saturnin vyzeral, akoby to meno prepočul. Nevnímal som dobre, čo dedko vravel ďalej a spamätal som sa, až keď sa ma žartom spýtal, prečo som nepriplával po rieke na svojej obytnej lodi. Chcel som mu odpovedať, že mi v tom zabránili hate početných elektrární, ale potom som si to rozmyslel. On však na odpoveď ani nečakal a spokojne sa pochechtával. Šibalsky žmúril očká a znenazdajky ma plesol po chrbte a pochechtával sa ešte spokojnejšie.
Večer som sedel vo svojej izbe a rozmýšľal, aké nestále sú úsudky, čo si človek urobí o svojich blížnych, či dokonca príbuzných. Dosiaľ som považoval dedka za mrzutého starého pána, máličko zlomyseľného a sebeckého. Teraz mi však prišlo, že som mu veľmi krivdil. Len mi bolo záhadou, odkiaľ vie o mojom záujme o slečnu Barboru, no nateraz to bolo vedľajšie. Hlavne, že ju pozval a že ma čaká najrozkošnejšia dovolenka, akú som kedy mal.
Ľutoval som jedine to, že slečna Barbora príde až o týždeň. Prezeral som vreckový kalendár a rozmýšľal, čo by som dal za to, keby som mohol ten týždeň, čo ma od stretnutia delí, vyškrtnúť, vytrhnúť, preskočiť, aby som sa už nasledujúci deň mohol zobudiť s vedomím, že ma čaká prechádzka lesom so slečnou Barborou po boku. Potom ale prevážilo triezve uvažovanie, ktoré mi je také vlastné. Týždeň života! Až som sa zhrozil tej ceny. Týždeň mladého života, týždeň, o ktorom neviem, čo krásne prinesie. Týždeň len žiť, túlať sa po lese, cítiť, ako vonia materina dúška, počúvať špľachot rieky, chodiť na ryby, a po okúpaní sa vyhrievať v piesku pod malou skalkou. Aká krása!

***

Práve som sa rozhodol, že vstanem, keď sa ozvalo diskrétne zaklopanie a vošiel Saturnin. Poprial mi dobré ráno a povedal, že ranné vtáča ďalej doskáče, mladí ležiaci - starí žobráci, a oznámil mi, že vonku je pekne, ale nechváľ dňa pred večerom, nevieme dňa ani hodiny, a kam čert nemôže, nastrčí babu.
Vy nie ste zvyknutí na podivný spôsob Saturninovho vyjadrovania, ale ja som z tej zmesice prísloví pochopil, že dorazila teta Kateřina. Nedá sa povedať, že by ma to potešilo. Teta Kateřina sa do mojej predstavy o dovolenke rozhodne nehodila. Bola pre mňa symbolom všemožných nepríjemností. Moje neblahé tušenie sa začalo napĺňať ešte v ten deň dopoludnia. Teta Kateřina vyvolala trápny výstup, keď sa dedkovi sťažovala, že ju Saturnin nepozdravil a Milouša dokonca urazil.
Saturnin jej slušným spôsobom odporoval a tvrdil, že nemal v úmysle mladého pána uraziť a milostivú pani že pozdravil. Dokonca si spomínal aj na spôsob pozdravu. Povedal jej: "Moja úcta." Teta kričala, že je to drzá lož, Saturnin že rafinovane prekrúca situáciu a ona že nie je padnutá na hlavu. Že sa vraj, keď ju uvidel, uškrnul a povedal: "No, moja úcta." Tomu ona nehovorí pozdrav. Veľmi sa zlostila, ale to nebolo nič proti Miloušovi. Ten ešte Saturninovi nezabudol aféru s cigaretou a už ním bol do hĺbky duše znova urazený. Celý posledný mesiac sa zamestnával tým, že si nechal narásť fúzik pozostávajúci asi z jedenástich neposlušných chlpov, a urážka, čo musel zniesť, sa týkala tejto jeho mužnej ozdoby.
Keď sa totiž Milouš, verný svojmu predsavzatiu, že nebude brať Saturnina vôbec na vedomie, s ješitným výrazom v tvári prechádzal, zastúpil mu Saturnin cestu, a dívajúc sa mu uprene na hornú peru, spýtal sa s predstieraným zdesením: "Čo sa vám to stalo?" Milouša to tak prekvapilo, že sa hlúpo spýtal: "Kedy?" a potom ušiel a zavrel sa vo svojej izbe. Dedko Saturnina napomenul, ale po jeho odchode tete Kateřine povedal, že keď už Miloušovi čosi také narástlo, mal by si na tom pri styku s ľuďmi držať čistý kapesník.

***