Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• divadelná hra v 5 dejstvách
• preložil Pavol Országh-Hviezdoslav
• najznámejšia a najhrávanejšia Shakespearova komédia prináša skvelú zábavu, vtipné scény a humorné situácie
• milostný štvoruholník predstavuje mladú, čistú či naivnú lásku, hoci zaľúbenci možno ani nevedia, koho vlastne milujú; ich protipólom je očarenie panovníka mladou Amazonkou, a hlavne vzťah, ktorý dokáže pohnúť svetovými moriami i oceánmi - manželstvo kráľa a kráľovnej elfov a víl, mimomanželské úteky, napríklad aj láska ku kuchtíkovi s hlavou osla...

---

OSOBY

TÉZEUS - vojvoda aténsky
EGEUS - otec Hermiin
LYSANDER - tejže milenec
DEMETRIUS - milovaný Helenou
FILOSTRAT - riaditeľ zábav u Tézea
PLÁNKA - tesár; v medzihre PROLOG
TEĽPIS - stolár; v medzihre PYRAMUS
KLBKO - tkáč; v medzihre TISBE
PISKOR - látač mechov; v medzihre STENA
RYPÁK - kotlár; v medzihre LEV
HLADKULÍK - krajčír; v medzihre MESAČNÉ SVETLO
HIPOLYTA - kráľovná Amazoniek, zasnúbená s Tézeom
HERMIA
HELENA
OBERON - kráľ ríše čarovnej
TITANIA - kráľovná ríše čarovnej
PUCK - alebo Robin-čeľadník: Znachor-bôžik
HRAŠKO-KVET, PAVUČINKA, MOĽA, HORČIČNÉ SEMIAČKO - škriatky-vílčatá

Iní čarodejní duchovia a víly v sprievode kráľa a kráľovnej. - Družina Tézea a Hipolyty.

Dejište: Atény a blízky háj.

PRVÉ DEJSTVO

Scéna 1.

Atény. Sieň v paláci Tézeovom. Vystúpia: Tézeus, Hipolyta, Filostrat a družina.

TÉZEUS:
Nuž, Hipolyta krásna, blíži sa
srok našej svadby rýchle; štyri dni
len šťastne prežité a prinesú
nám nový mesiac: však, och, v mojich očiach
jak pomaly preds' svetla ubýva
tej lune starej! Ona zadržuje
mi túžby moje, rovno macoche
či vdove, ktorá troví pridlho
dôchodky mladistvého nápadníka.

HIPOLYTA:
Tie štyri dni sa skoro ponoria
do nocí; noci štyri podobne
čas skoro presnijú, a vtedy mesiac,
sťa strieborný luk zčerstva ohnutý
na nebi, bude obdivovať noc
tých našich slávností.

TÉZEUS:
Choď, Filostrate,
vyburcuj mládež Atén k zábavám;
vzbuď veselosti ducha bodrého
i všetečného; odprav trudnomyseľ
ta na pohreby, bledá družica
je neprístojná nášmu prepychu.

(Filostrat odíde.)

Ja, Hipolyta, mečom uchádzal
sa o teba, i som si tvoju lásku
vyzískal, urobiac ti bezprávie;
no v sňatok s tebou vstúpiť manželský
chcem v inej tónine, hej, s nádherou,
s víťazoslávou, skvostným hodovaním.

(Vystúpia: Egeus, Hermia, Lysander a Demetrius.)

EGEUS:
Zdravstvujte, Tézeus, náš vojvoda
vehlasný!

TÉZEUS:
Vďaka, dobrý Egeus.
I čo nového?

EGEUS:
Plný mrzutosti
prichádzam so žalobou oproti
vlastnému decku, dcére Hermii.
Sem predstúp, Demetrius. - Vznešený
môj pane, tento človek má môj súhlas
ku tomu, by ju vzal si za ženu. -
Sem predstúp, Lysander - a, milostivý
vojvoda, tento chlap tu úrekom
opantal ňadrá môjho dieťaťa.
Ty, ty, Lysander, tys' jej strkal verše
a ľúbostné hen znaky zamieňal
si s deckom mojím; pri mesačnom svetle
tys' vyspevoval pri jej oblôčku
lichotným hlasom piesne tichej lásky;
jej obraznosti otisk ukradols'
náramky z tvojich vlasov, prstienky,
skrz čačky, pletky, hračky, haraburdy,
kytkami, paškrtkami: posolstvom
to napospol tak silnej prevahy
k neotuženej mladi; úlisnosťou
ty potiahols' mi srdce dcérino,
jej poslušnosť, ňouž mne je povinná,
na tvrdošijnú zvrtol zarputilosť. -
A, vojvoda môj vzácny, nech si je
tak, jestli ona totu pred vašou
milosťou neprivolí k vydaju
za Demetria, tak ja doprosujem
sa starodávnej Atén výsady,
jak že je moja, môcť s ňou naložiť: -
nuž, lebo bude patriť poctivcovi
tomuto, lebo smrti, ako to
náš zákon káže, nariadivší výkon
bez otáľania v takom prípade.

TÉZEUS:
Čo poviete vy na to, Hermia?
Rozvážnou buďte, deva spanilá:
vám otec váš by mal byť sťa by bohom,
tým, ktorý slúčil vaše pôvaby;
hej, takým jedným, jemuž vy ste iba
sťa tvárnosť vo vosku, ním vtisknutá,
i ztade jeho moc, že podobu
tú nechať môže abo znetvoriť.
Je Demetrius predsa hodný muž.

HERMIA:
I Lysander je ten.

TÉZEUS:
Sám v sebe, pravda;
no v tejto veci, postrádajúc on
usrozumenia vášho rodiča,
ten druhý musí povážený byť
za hodnejšieho.

HERMIA:
Len by otec môj,
jak priala bych si, hľadel mojimi
očami!

TÉZEUS:
Skorej oči vaše hľadieť
musejú vášho otca rozsudkom.

HERMIA:
Za odpustenie prosím Vašu Milosť.
Ja neviem, z kej som moci stala sa
tak odvážlivou, ani nakoľko
sa týkať môž' to mojej skromnosti,
že v prítomnosti takej rozkladám
tu svoje pomysly; však prosím vrúcne
preds' Vašu Milosť, nech sa doznať smiem,
čo najhoršieho potkať môže ma
v tom prípade, ak odopriem sa vydať
za Demetria?

TÉZEUS:
Smrťou so sveta
sísť, abo zriecť sa spoločnosti mužskej
naveky. Preto, krásna Hermia,
prv spýtajte sa svojich žiadostí,
vyzveďte svoju mladosť, vyskúšajte
krv svoju dobre, čiže, voľbe ak
nepopustíte vášho otcovej,
môžete rúcho mníšky obnosiť,
v kláštore tmavom zavretou byť navždy,
bezplodnou sestrou stráviť celučký
svoj život, hymny prespevujúc mdlé
jalovej, chladnej lune. - Trikrát šťastné
tie, krv čo svoju opanujú tak,
že prekonajú panenskú tú púť;
no pozemsky preds' požehnanejšia
je ruža v kvapky stečená, než tá,
čo, na mladíckom vädnúc šípe, rastie
si, žije, zmiera v blahu samotnom.

HERMIA:
I chcem rásť takto, tak žiť, tak mrieť, pane
môj milostivý, než bych panenskej
sa vzdala výhrady tu pre tohto
panáka, jehož neprosenému
to jarmu duša moja nedovolí
ver' podmaniť si samostatnosti.

TÉZEUS:
Vezmite času na rozmyslenie
a pri najbližšom novmesiaci, v deň
(ten sňatku medzi mojou oddanicou
a mnou, ten sväzku spolstva na večnosť),
v deň onen abo pripravte sa umrieť
pre neposlušnosť vôli otcovskej,
a či sa ináč Demetriovou
stať manželkou, jak on to žiada; abo
pred Dianiným sľúbiť oltárom
večitú prísnosť, osamelý život.

DEMETRIUS:
Znežnejže, milá Hermia, a ty,
Lysander, podriaď krehký nárok svoj
istému môjmu právu.

LYSANDER:
Ty si máš
jej otca lásku, Demetrius; nechaj
mne Hermiinu: nuž, s ním ožeň sa.

EGEUS:
Posmešný Lysandrisko, pravdaže,
on moju lásku má, a čo je môjho,
tá láska moja jemu odovzdá.
A ona mojou je: i svoje právo,
čo do nej mám, tu všetko do byľky
Demetriovi dávam imaním.

LYSANDER:
Som, jasný knieža môj, tak dobre z rodu
jak on, tak dobre som i zámožný;
než uňho, viac je mojej ľúbosti;
pomery moje v každom ohľade
tak rúče zriadené sú, ak nie zrovna
i prajnejšie, jak Demetriove,
a čo viac značí, nežli pospolu
tie chlúby všetky, ja som milovaný
od švárnej Hermie: nuž prečo bych
sa nemal dochodiť o svoje právo?
Ľaď, Demetrius - a to dotvrdím
mu prosto do očú - sa zaliečal
Helene, dcére Nedarovej, aj
jej srdcom ovládal, a ona, panna
tak roztomilá, až sa umára,
mrie zbožne, v modlárstve mrie za týmto
tu pošpineným a vrtkavým chlapom.

TÉZEUS:
Tiež musím vyznať, čul som toho moc,
i sám som myslel, o tom s Demetriom
že pohovorím; ale vlastnými
súc zahrnutý záležitosťmi
až vyše hlavy, jaksi vypadlo
mi z pamäti. - No, Demetrius, poď;
vy, Egej, tobôž; oba poďte so mnou,
mám pre obidvoch tak kus súkromnej
náuky. Čo sa, krásna Hermia,
vás týka, hľaďte prichystať sa v tom,
záľuby svoje prispôsobiť vôli
otcovej; ináč zákon aténsky
(na ktorom zmierniť nieto prostriedkov
nám naporúdzi) odsúdi vás na smrť,
alebo k sľubu samoživota. -
Poď, Hipolyta moja; jak sa mi
máš, moja láska?... Demetrius i
Egeus, choďte veďľa zároveň:
zamestnať musím v nejednej vás veci
okolo našej svadby; neináč
o niečom s vami porokovať, čo
vás dotýka sa zblízka.

EGEUS:
Z povinnosti
i zo žiadze vás nasledujeme.

(Odídu Tézeus, Hipolyta, Egeus, Demetrius a sprievod.)

LYSANDER:
Nuž, moja milá? Prečože ti líčko
tak obledlo? Ký pád, že ružičky
tam takto chytro vädnú?

HERMIA:
Hádam že
nemajú dažda, ktor'ho snadne mohla
bych opatriť im z búrky očí tých.

LYSANDER:
Prebeda! Koľko len som dočítať sa,
dopočuť vedel kedy rozprávok
či udalostí, nikdy vernej lásky
beh nepospiechal hladkým tokom: lež
hneď bola krvou rozdielna -

HERMIA:
Ó, kríž
byť privznešeným k zotročeniu s nízkym!

LYSANDER:
Hneď na vek mrcha štepením -

HERMIA:
Ó, odpor
byť pristarým a s mladým sputnať sa!

LYSANDER:
Alebo inokedy za základ
vše voľbu mala príbuzných -

HERMIA:
Ó, peklo
mať voliť lásku zrakom iného!

LYSANDER:
Či, ak i bol ký súcit pri voľbe,
zas vojna, neduh, smrť ju obliehaly:
ju okamžitou robiac ani zvuk,
sťa tôňa rýchlou, prchavou jak sen,
jak záblesk v noci ani žúžoľ krátkou,
čo, v prchlivosti istej, odhalí
nám nebo i zem razom, a prv než
by človek stihol vyriecť: Ľaľaď, už
ho pohltí aj mrákot pažerák:
tak zprudka svetlé veci prejdú v zmutok.

HERMIA:
Ak tedy verná láska bola vždy
prekrižovaná, platí výrokom
to osudu: v tom páde naša skúška
nech naučí nás trpezlivosti,
bo veď to neresť obyčajná je,
tak láske prívlastná, jak myšlienky,
a sny a vzdychy, žiadosti a slzy,
ľubôstky spoločníci úbohej.

LYSANDER:
To dobrá premluva, a preto počuj
ma, Hermia. Mám tetu, vdovou je,
pohlava z rodu, veľmi majetná
a bez detí; jej bydlo na sedem
míľ vzdialené je od Atén, a mňa ti
tak rada vidí, ako by som bol
jej synom jediným. Tam, ľúbezná
Hermia, môžem vziať ťa za ženu;
až na to miesto drsný Atén zákon
nás nemôže už stíhať. Jestliže
ma tedy miluješ, tak vykradni
sa z domu otca svojho zajtra v noci,
a v háji, na míľu as' od mesta,
kde bol som ťa raz potkal s Helenou,
keď slávily ste ráno májové,
tam vyčkám si ťa.

HERMIA:
Drahý Lysander
môj, prisahám ti na Kupidov luk,
ten najsilnejší, na najlepší jeho
šíp s hrotom zlatým; na Venušiných
prostotu hrdlíc; na to, duší dych
čo jednotí a milým žehná párom;
i na oheň, hen trávivým čo žiarom
hruď kartaginskej kráľky zapálil,
keď falošný ten Ťrojan na vetríl
sa vzdialil krielach; na všetkých tých sľubov
shon, ktoré mužskí potajme či s chlúbou
len kedy zrušili, viac na počet,
než vyslovil ich kedy ženský svet:
že na tom mieste, čos' mi určil sám,
sa zajtra iste s tebou postretám.

LYSANDER:
Drž, ľúba, sľub. Ľaď, ide Helena.

(Vystúpi Helena.)

HERMIA:
Helena krásna, zdar Boh! Kam? Preč? Aj -

HELENA:
Zveš krásnou ma? To krásna odvolaj.
Veď tvoju krásu Demetrius má rád:
ó, šťastná kráska! V očiach tvojich hárať
zrieť hviezdy polárne a jazyka
ti sladký švehol milšie preniká,
než škovránok jak pastierov sluch hostí,
keď raz sa zluní, lôh roztvára brosty.
Je nemoc chytľavá. Tou kiež by, ó,
i milosť bola, krásna Hermia:
tak rada bych sa nakazila tým
výrazom tvojím, než sa odstránim:
priam ucha chytil by sa mi tvoj hlas,
pozora zrak tvoj, mojej reči zas
tej mluvy tvojej sladká melódia.
Nech svet je môj, krem, pravda, Demetria,
ver' všetok si mnou odovzdatý máš.
Ó, nauč patriť ma, jak ty to znáš,
a čo je za návod, nímž panovite
Demetriovho srdca riadiš bitie!

HERMIA:
Ja zazerám naň, a on z všetkých síl
preds' dial ma ľúbi.

HELENA:
Ó, by naučil
tvoj zázer smev môj tomu umeniu!

HERMIA:
Ja preklínam ho, on však v zámenu
mi platí láskou.

HELENA:
Moje modlitby,
ó, kiež tú vášeň znaly vzbudiť by!

HERMIA:
Čím viac ním zahŕdam, tým skôr ide za mnou.

HELENA:
Čím viac ho ľúbim, tým viac pohŕda mnou.

HERMIA:
Že zumel, Helena, ja nie som vina.

HELENA:
Len krása tvoja; kiež som ja tým vinná!

HERMIA:
Uteš sa. viac ma nemá na pohľad;
Lysander a ja utečieme ztaď.
Než tohto zjav som zhliadla milený,
mne zdaly sa byť rajom Atény:
hľa, kých mi z lásky lahôd natieklo,
keď zvrátila mi nebo na peklo!

LYSANDER:
Helena, už len svoje predsavzatie
vám vyjavíme: Na tom svätosväte
sme usniesli sa totiž, zajtra že
za noci, jak sa Főbe ukáže
a striebristé si líce pobľadlé
uzerať bude vo vôd zrkadle,
perlami rosy krášliac trávy mäkkú
kysť (čas to, ktorý milých na úteku
zvlášť zacloní vše), v pozdnej chvíli tej
sa vytratíme z brány aténskej.

HERMIA:
A v háji tom, kde za vesny my obe
sme na pažiti v krehkých kašiek zdobe
si neraz hovely, si vzájomne
sŕdc vylievajúc túžby tajomné,
tam s Lysandrom sa máme sísť: a ztadiaľ,
zrak odvrátený s Atén sinú na diaľ,
pôjdeme hľadať nových priateľov
a cudzie spolky s dušou nesmelou.
Nuž, vrstovnica milá, zdravá buď!
Hľaď do modlitieb i nás zahrnúť,
a šťastnej náhody nech vôľa zlatá
ti Demetria vručí do objatia! -
Drž slovo, Lysander: i stravy dosť
ľúbostnej nadnes, nasleduje pôst
do zajtra v noci.

LYSANDER:
Drahá Hermia,
dodržím.

(Hermia odíde.)

- A tak rečiem vám i ja.
Helena, s Bohom; Demetrius ale,
jak doňho vy, sa buchni do vás stále!

(Odíde.)

HELENA:
Jak jedni šťastní nad iných byť znajú!
V Aténach vôbec mňa tak pokladajú
za peknú jak ju. Čo mi z toho však
je? Demetrius smýšľa naopak;
čo vedia všetci, len on nechce znať.
A jak on blúdi, rabom vždy a zvšaď
len Hermiine oči nasledujúc,
tak blúznim i ja, bláznom obdivujúc
tie jeho prednosti. Tým zachádzaním
i veciam ináč bezcenným a planým,
považovaným za nič dľa hmoty,
môž' láska pridať tvaru, hodnoty:
bo očami nie, srdcom hľadí láska,
i preto býva slepým do obrázka
namaľovaný Amor krídlatý.
Nie, nemá smysel v lásky zajatí
ni mlsu dakom po rozsudku: brky,
a nie zrak riadi spech ten ozlomkrky;
ba preto lásku zvú i deckom, že na
voľbišti často býva ošudená.
Jak rozpustilí chlapci počas hry
sa zaklínajú v prieku dve na tri,
tak šarvanec ten s pružnou lásky kušou
keď dýchne, zlyhne, doložiac sa dušou.
I Demetrius, Hermii než v oči
sa zadíval, sťa hrad by po úboči,
tak cupkal prísahmi: vraj, svätá vec,
len mojím je, a leda krupovec
ten ofúkly ak Hermiine ústa,
už stajel, prísah stopila sa spusta.
Hej, idem útek krásnej Hermie
hneď oznámiť mu, a už aký je
on, istotne že zájde zajtra v noci
do hája, by ju nasledoval, hoc i
jej k protivni. A toto za náveštie
ak dôjdem vďaky, mzda to rúca ešte;
no tým si myslím neresť obohatiť,
že uvidím ho ísť ta a sa vrátiť.

(Odíde.)

Čitateľský denník	-	Hamlet, kráľovič dánsky
	-	Rómeo a Júlia

Čítanka	-	Hamlet, kráľovič dánsky
	-	Komédia omylov
	-	Macbeth, Macbeth (2), Macbeth (3), Macbeth (4)
	-	Sen noci svätojánskej