Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložil Vladimír Roy

DEJSTVO I.

SCÉNA 5.

Inverness, na Macbethovom hrade. Vstúpi Lady Macbethová, čítajúc list.

LADY MACBETHOVÁ (číta): "Stretly sa so mnou v deň víťazstva; a ja podľa najbezpečnejšieho dôkazu presvedčil som sa, že vedia viac ako ostatní smrteľníci. Keď som planul túžbou opytovať sa ich ďalej, premenily sa v povetrie a zmizly v ňom. Ako som tak stál, uchvátený počudovaním, prišli kráľovskí poslovia a zdravili ma ako théna z Cawdoru, ktorým titulom ma predtým zdravily tie sestry čarodejnice, poukazujúc na budúcnosť a volajúc: ,Zdar ti, čo raz budeš kráľom!' - Uznal som, že dobre bude, keď ti to oznámim, najdrahšia družka veľkosti, aby si mala účasť na radosti a vedela, aká veľkosť ti je sľúbená. - Ulož si to do srdca a buď zdravá!" Si Glamis, Cawdor si a budeš tým, čo sľúbené. - Však strach mám - v povahe, ah, tvojej toľko mlieka ľudskosti, že rovno k cieľu nevieš ísť. Chceš veľkým stať sa, máš ctižiadosť, však nemáš sklony ku zlu, jak oni. Planúc hrdosťou, chceš sväte žiariť; nehrať falošne, no jednak vyhrať. Veľký z Glamisu, čuj radu: "Urob to a získaš všetko!" Sám sa to bojíš urobiť, hoc aj chceš, by sa to stalo. Ku mne ponáhľaj, ja svoju dušu vlejem ti do sluchu, a skáram všetko ostrým jazykom, čo od obruče zlatej dnes ťa delí, ňou, zdá sa, súdba i noc nadzemská ťa chce korunovať.

(Vstúpi posol.)

LADY MACBETHOVÁ: Čo mi prinášaš?
POSOL: Kráľ prichádza sem na noc.
LADY MACBETHOVÁ: Šalieš snáď? Či nie je s ním tvoj pán? On bol by kázal, veď príprav treba preca.
POSOL: Odpusťte, tak je: náš thén sa blíži, z družiny bol jedon poslaný vpred. Bez dychu a zamárajúc, ledva mohol zvesť tú oznámiť.
LADY MACBETHOVÁ: Choď, postaraj sa oň, zvesť nesie vzácnu.

(Posol odíde.)

LADY MACBETHOVÁ: Zachrípol i havran, čo kráka, že sa osudne Duncan už blíži k hradbám. Sem sa, duchovia, čo sprievodcami smrtonosných ste myšlienok, pozbavte ma ženskosti; od hlavy k pätám najkrutejšie zlo nech prenikne ma! Zhustne moja krv, by svedomie ma viacej nehrýzlo, a hlasom prírody môj čelil um, čo vkĺznu medzi úmysel a čin! Sa vrúťte, duchovia, v tú ženskú hruď; - v žlč zmeňte mlieko, vraždy sluhovia, nech kdekoľvek, vy neviditeľní, ste pomocníkmi zloby v prírode. Príď, hustá noc a haľ sa v čmudy pekla, môj britký nôž nech ranu nevidí, keď bodne, lúč nech v tmu sa nevlúdi, zakričať: "Zdrž! Stoj!" -

(Vstúpi Macbeth.)

LADY MACBETHOVÁ: Ó, Glamis veľký! Zdar, Cawdor! Zdar ti, čo sa väčším staneš! Tvoj list ma povzniesol nad prítomnosť, tak otupnú, v tej chvíľke budúcnosť ja tuším nevšednú.
MACBETH: Ó, najdrahšia, na noc k nám ide Duncan.
LADY MACBETHOVÁ: Odísť chce?
MACBETH: Hneď zajtra, ten má úmysel.
LADY MACBETHOVÁ: Oh, nikdy žiar slnca, ver to, zajtra neuzre! Thén môj, jak v knihe v tvári tvojej môž zrieť veci divné. Ak chceš klamať svet, sťa svet sa tvár; nech oko, reč a dlaň ho vítajú: buď kvieťa nevinné, no pod ním ostaň hadom. Ten náš hosť si ohľad zvláštny žiada. Ponechaj tú veľkú starosť dnešnej noci mne, veď v budúcnosti každý deň a noc z nej budú čerpať vladárstvo i moc.
MACBETH: Viac o tom neskôr.
LADY MACBETHOVÁ: Hľaď sa jasným zdať, kto mení tvár, sa vždycky musí báť. Ostatok nechaj mne.

SCÉNA 6.

Zvuk rohov. Fakle. Vstúpi Duncan, Malcolm, Donalbain, Banquo, Lennox, Macduff, Ross, Angus a sprievod.

DUNCAN: Jak krásne leží tento hrad, jak vzduch sa sviežo, ladne smyslom zalieča, čo zbystrené sú jemne.
BANQUO: Hosť to leta, juríček chrámový, hľa, svedčí tu tým bytom útulným, sťa nebies dych tu veje vábne; nieto rimsy, vlysu, ni stĺpu, kútika, by tento vták tam hniezdo nemal uvité a plodnú kolísku. Kde len tie ich hniezda zviem, a mláďatká, tam vonia vzduch.

(Vstúpi lady Macbethová.)

DUNCAN: Tu naša, hľa, hostiteľka vzácna. Za tú lásku, čo sleduje nás v steskoch, prec' sme vďační. A tak aj vy, hoc na ťarchu som vám, rieknite, vďaka, zaplať Boh.
LADY MACBETHOVÁ: A keby sa naše služby dvojmo zdvojily, len tieň by boly proti jasu ctí, ktorými zahrnulo Veličenstvo náš dom. My za drievnejšie hodnosti aj za tie, čos' k nim pridal, vzdycháme vďak pustovnícky.
DUNCAN: Kde thén z Cawdoru? My o závod sme hnali, kľučiarmi chtiac jemu byť; lež dobre cvála. Láska veliká, pudila ho sťa ostroha, nás predbehol. Ctná, krásna hostiteľka, sme na noc u vás hosťmi.
LADY MACBETHOVÁ: Sluhovia tvoji: ľud svoj i seba, majetok od teba majú. Ak chce tvoja Milosť, navrátia všetko.
DUNCAN: Podajte mi ruku, k hostiteľovi poďme, mám ho tak rád, - bo chcem mu ešte priazeň dokázať, tak, prosím, pani.

(Odídu.)

SCÉNA 7.

Na Macbethovom hrade. Zvuk rohov. Fakle. Stotník a sluhovia prejdú javiskom s jedlami a príbormi. Potom vstúpi Macbeth.

MACBETH: Keby to jeho smrťou skončilo, - tak radšej skončiť vraz. Veď keby vražda vstrebala všetko, v jeho skonaní cieľ keby kynul, tak že zvŕšila by navždy všetko aspoň jedna rana na tejto výspe času - v sádzku by dal záhrobie. A prec' už tuná súd nás čaká: vieme učiť krvavo jak vraždiť môž, lež nazad na strojcu krv špľachne. Všestranná tá spravodlivosť rtom naším núka silou času tú, v ňu hodili sme jed. - V dvojnásobnej on bezpeke tu. Nielen poddanosť, a rodinstvo, v tom čine bráni mi, som hostiteľ, čo jeho vrahom vstup má znemožniť, nie sám by dýku bral. Veď Duncan bezúhonne vladáril, moc zastával tak čestne, jeho ctnosti, sťa anjely, čo hlasom vládnu trúb, sa ozvú proti vražde zločinnej, a súcit, ako nahé pachoľa, ním zmieta búr, sťa cherub, ktorý jazdí na vzduchu tátošoch, ich nevidieť, ten desný čin v zrak ľudí zaduje, sa víchor v slzy premení. Čím bodal by zámer svoj, ak ctižiadosťou nie tou bujnou, ktorá skokom cez seba sa sama prevalí! -

(Vstúpi Lady Macbethová.)

MACBETH: Čo nového?
LADY MACBETHOVÁ: Už temer povečeral. Prečos' vyšiel?
MACBETH: Pýtal sa na mňa?
LADY MACBETHOVÁ: Pýtal, to prec' vieš.
MACBETH: Tú vec už necháme. Veď nedávno ma povýšil, čím zlatú mienku som u všetkých ľudí zakúpil: To chcem ja v lesku celky sviežom nosiť, nie tak skoro odhodiť.
LADY MACBETHOVÁ: Či bola spitá tá nádej? Zdriemla? Vytrezvela? A bledá, zelená snáď gáni na to, čím zlákala ťa? Ako jej, tiež tak si tvojej vážim lásky. Bojíš sa pri čine a pri svojej odvahe byť tým, číms' v túžbe? Želáš si mať to, v čom vidíš krásu života, a žiť chceš ako ten, čo bojkom zdá sa ti? Rád bys', lež netrúfaš si, sťa mačka kdes' v prísloví.
MACBETH: Už dosť! Ja urobiť si trúfam všetko to, čo muža ctí, kto viacej trúfa si, ten nie je muž.
LADY MACBETHOVÁ: Prv teda aký netvor bol to as', čo nútil ťa ten zámer zjaviť mne? Keď sis' to trúfal vtedy, bol si muž, a kebys' odhodlal sa byť, číms' nad to, bol bys' viac jak muž. Veď čaš a miesto si nemal, však tys' ich stvoriť chcel, a teraz rúče, utvoriac sa samy, ťa znetvorily. Ja som kojila. Viem, jak je sladko dávať decku mlieko, lež usmiatemu z ďasien bezzubých by prsník vytrhla, leb rozbila, keby to bola prisahala, jak tys' to tu.
MACBETH: A ak nezdar stihne nás?
LADY MACBETHOVÁ: Nezdar? Vzpruž odvahu na čo najvyšší bod, vec podarí sa tak. Keď Duncan zaspí, - a dnešná dlhá cesta skoro as' ho ukolíše - oboch sluhov ja ver' zmorím vínom, šťavou mámivou, by pamäť, modzgu strážkyňa, sťa dym odlietla - by rozum bol kadlubom. Snom zvierat, keď spať budú opilí, sťa mŕtvoly, tak všetko môžme spraviť aj Duncanovi, keď raz nemá stráží - ty a ja - sluhov zmámených však zas obviniť z veľkej vraždy.
MACBETH: Chlapcov iba roď. Bytnosť tvoja neohrožená smie plodiť iba mužských tvorov. Či zdať nebudú sa vrahmi sluhovia, keď spiacich krvou v jeho ložnici poškvrním, upotrebiac ich dýky?
LADY MACBETHOVÁ: Kto neuverí, keď stenať a lkať nad jeho budem smrťou?
MACBETH: Rozhodol som. Vzpružiac k hrúze každý tela nerv. Poď, oklame svet nevinný pohľad, skry lživá tvár, čo hruď smie lživá znať.

(Odídu.)