Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložil Vladimír Roy

DEJSTVO I.

SCÉNA 3.

Planina. Hrmí. Vstúpia tri strigy.

PRVÁ STRIGA: Kde si bola, sestra?
DRUHÁ STRIGA: Svine som klala.
TRETIA STRIGA: Kde ty, sestra?
PRVÁ STRIGA: Choť plavcova má v lone gaštany, kde mláska, tam len mláska. Vravím: "Daj!" "Preč, bosorka!" bachraňa zakričí. Do Aleppa šiel jej muž, kapitán hen "Tygra", chcem ja na site plávať ta, tak ako potkan bez chvosta, ja chcem, ja chcem a chcem.
DRUHÁ STRIGA: Vetra van ti dám.
PRVÁ STRIGA: Viem, to nie klam.
TRETIA STRIGA: A ja zas druhý.
PRVÁ STRIGA: Ostatné, tie mám za druhy, Každý prístav zná môj van, každý kút, čo tríma plán mapy námornej. Na triesku ho vysuším, v každom sne ho vyruším, nocou a či dňom, umorím ho v tom. Deväť nedieľ deväť ráz, nech ho trápi hrúzy mráz, nestroskoce jeho loď, pocíti však vzteky vôd. Pozri, čo mám.
DRUHÁ STRIGA: Ukáž, ukáž!
PRVÁ STRIGA: Z lodivoda palec mám, keď šiel domov, zhynul priam.

(Počuť bubon.)

TRETIA STRIGA: Čuj bubna hles, ide Macbeth.
VŠETKY: Sestrice, veštice, chyťme sa, na suchu, na mori krúťme sa, čarovné robme kolesá. Trikrát ty a trikrát ja, trikrát ty zas, deväť dá. Dosť, už navili sme čar.

(Vstúpi Macbeth a Banquo.)

MACBETH: Ó, bol to krásny, hoc i mrzký deň.
BANQUO: Jak ďaleko je Forres? Čo sú to za vycivené stvory v krojoch divných, nezdajú sa byť bytnosťami zeme, hoc na nej sú. Ste živé? Otázku dať možno vám? Mňa, zdá sa, chápete, bo vyziably na ret si každá z vás prst kladie drsný. Myslel by, ste ženské, však brady vaše bránia veriť mi, že to je tak.
MACBETH: Čím ste, ak možno, vravte.
PRVÁ STRIGA: Zdar, Macbeth! Zdar ti, théne z Glamisu!
DRUHÁ STRIGA: Zdar, Macbeth! Zdar ti, čo raz budeš kráľom.
BANQUO: Čo ti je, pane? Ako bys' sa bál slov znejúcich tak vábne. (Strigám.) Pre Boha, ste prízrakmi, či naozaj ste tým, čím byť sa zdáte? Vznešený môj priateľ, z úst vašich počul pozdrav dnešnej slávy, sľub väčších ctí, ba nádej kráľovskú. Je bez seba, a ku mne nevravíte. Ak je vám možno v siatbu času zrieť a semä znať, naň očakáva vzrast, tiež so mnou vravte, ktorý nemám strachu pred hnevom, a o priazeň nestojím.
PRVÁ STRIGA: Zdar!
DRUHÁ STRIGA: Zdar!
TRETIA STRIGA: Zdar!
PRVÁ STRIGA: Menší než Macbeth a väčší!
DRUHÁ STRIGA: Nie šťastný tak a preca šťastnejší.
TRETIA STRIGA: Hoc kráľom nebudeš, však kráľov splodíš. Tak sláva vám, Macbeth a Banquo.
PRVÁ STRIGA: Banquo a Macbeth. Sláva!
MACBETH: Viac vravte! Nejasné vy veštice, Po Sinelovi, viem, thén z Glamisu som ja; lež z Cawdoru? Veď Cawdor je na žive, v šťastí. Ja a kráľom byť - v to veriť nehodno ver' naozaj, sťa v to, že Cawdor som. Nuž, povedzte, tú vedomosť vy zkade beriete? Nač rušíte nás veštca pozdravom na tejto pláni? Vravte, kážem vám.

(Strigy zmiznú.)

BANQUO: Zem bubliny má, ako voda, tieto sú z nich. Kam podely sa?
MACBETH: Do vzduchu, čo telesným sa zdalo, ako dych vpil vietor. Kiež by boly ostaly!
BANQUO: A bolo tu to, o čom vravíme? Či márnivé sme jedli korienky, čo rozum ľudský pomútia?
MACBETH: Potomci tvoji budú kráľmi.
BANQUO: Kráľ ty!
MACBETH: A tuším thénom z Cawdoru tiež - nie?
BANQUO: Tak znelo to, doslovne tak. Kto tu?

(Vstúpi Ross a Angus.)

ROSS: Kráľ s potešením prijal, Macbeth náš, zvesť tvojho víťazstva. A čítajúc, jak chrabre sám si s povstalcom sa bil, svoj úžas tlmil v závod s pochvalou, čo vzdať chce tebe. A tak v nemote, keď skúmal prínes, deň čo hromadil, zas teba v radoch smelých Norov zrel, že nebál si sa smrti príšery, čo sám si tvoril. Ako kamenec zvesť letela za zvesťou, chválu vždy len tvoju veľadiac, jak v obrane kráľovstva vynikol si.
ANGUS: Poslal nás náš veľký kráľ, vďak vrúci tebe vzdať, pred jeho tvár ťa uviesť, ale nie ťa odmeniť.
ROSS: Kráľ poveril ma, by ťa cawdorským zval thénom, budúcich poct závdavok viď v tom; tak zdar ti, théne z Cawdoru, veď už si ním.
BANQUO (bokom): Čo! Vraví diabol pravdu?
MACBETH: Cawdorský žije; nač ma odievať v háv cudzí?
ANGUS: Ten, čo thénom bol, je síc pri živote, no, v výrok smrti už naň dolieha. Či s Nórmi spojil sa, či tajne povstalcom šiel po ruke, či s obidvoma proti vlasti kul, neviem, však velezrady dôkazy i doznanie, že v spiknutí mal podiel, ho svrhly.
MACBETH (pre seba): Glamis, i thén z Cawdoru! To najväčšie len príde. (Rossovi a Angusovi.) Vďaka vám! (Banquovi.) Nedúfaš, deti tvoje kraľovať že budú raz, jak veštily ti tie, ich sľub mňa Cawdorom zval.
BANQUO: Napokon, ťa schváti túžby vznet za korunou, bo Cawdorom už si. Radš' neveriť tým poslom tmy, hoc pravdu rieknu nám, by zlákajúc nás pocty vnadidlom, nás zradiť mohly v hĺbkach dôsledkov. Na slovo, bratanci.
MACBETH (bokom): Právd dvoje čul som vyriecť, úvodom sťa nádherným pred dejstvom kráľovským. - Vďak, pánovia! (Bokom.) To pokušenie nadprirodzené, byť nemôže, ni dobré. Ak je zlé, sľub načo by mi skytal úspechu - hneď vernou pravdou? Cawdorský som thén! Keď dobré? Prečo svádza vnuknutie, čo hrúzy predstavou mi ježí vlas, až srdce zasa neprirodzene mi trieska do rebár? - Des prítomný môž skôr zniesť, ako hrúzy preludy. A myšlienka, v nej vražda dosiaľ je len tôňou, sužuje ma natoľko, že jadro bytia dusí predstava, a nie je nič, len to, čo nie je.
BANQUO (Rossovi a Angusovi): Sníva.
MACBETH (bokom): Ak mám byť kráľom, osud korunu nech dá mi sám, bez môjho prispenia.
BANQUO: Tie nové pocty zdajú sa mu byť, sťa neobvyklý háv, čo nosením len priľahne.
MACBETH: Hocičo už čaká nás, deň, hodina to všetko smieri raz.
BANQUO: Čuj, vzácny Macbeth, čakáme ťa.
MACBETH: Ah, prepáčte. Môj modzog ustatý v sieti vecí zabudnutých už. Česť danú mi ja v pamäť vpísal som, by vždy ju čítať smel. - Ku kráľovi! (Banqovi.) Premýšľaj o tom, čo sa stalo dnes, v príhodnej chvíli ešte úprimne raz uvážime všetko.
BANQUO: Ochotne.
MACBETH: Tak dosť už, poďme, priatelia.

(Odídu.)

SCÉNA 4.

Forres. Dvorana v palote. Zvuk poľníc. Vstúpi Duncan, Malcolm, Donalbain, Lennox a družina.

DUNCAN: Je Cawdor popravený? Prišli už, im výrok sveril som.
MALCOLM: Sem, pane môj, sa ešte nevrátili. Vravel som však s kýms', kto videl mrieť ho, riekol mi, že celky úplne sa priznal k zrade, a tvoju milosť, kráľ môj, s najhlbšou ctil ľútosťou. Vraj v živote mu nič tak nepristalo, ako ísť na smrť a ako márnu pletku odhodil tú najcennejšiu vec.
DUNCAN: Lže umenie, čo z ľudskej tváre povahu chce znať! Bol šľachticom a spoliehal som naň ja z hĺbky srdca.

(Vstúpi Macbeth, Banquo, Rosa, Angus.)

DUNCAN: Drahý bratanec, hriech mojej nevďaky ma práve tak zle trápil. Ty si predbehol nás ver', že hoc tá najrýchlejšia odmena by nestihla ťa. Kebys' menšiu bol žal slávu, skromnou vďaka odmeny by nezdala sa! Toľko poviem len: nech dám, čo mám, mul by dať sto ráz viac.
MACBETH: Veď služba, vernosť, ňou som povinný, sú samy odmenou, ó, kráľu môj, ty prijmi hold náš, našu oddanosť, sťa synov, sluhov tvojej vlády, trónu, čo spravujúc sa priazňou tvojej cti, hľa, povinnosť len plnia.
DUNCAN: Vítam ťa! Ja som ťa sadil a tvoj zdarný vzrast ja budem chrániť. Vzácny Banquo, ty, čo nemáš menej mať a jednak máš byť uctený, nechže ťa objímem a pritúlim k hrudi.
BANQUO: Ak porastiem, ty maj úrodu.
DUNCAN: Vzruch mojej radosti sa v rose smútku hojne rozplýva. Tak synovia a príbuzní, vy théni a najbližšie čo ste k nim, vedzte: my, chtiac o vládu sa deliť s najstarším tu synom Malcolmom, menujeme ho princom z Cumberlandu; pocta tá nech krášli ho a všetkým dľa zásluhy nech zablýska sa, ako hviezdy žiar znak šľachtický. Tak hor sa v Inverness, kde k novej vďake zaviažeš nás dnes.
MACBETH: Mne oddych ťarchou, ak neslúži tebe, ja sám ti budem poslom, zavďačím sa žene zvesťou, že k nám zavítaš. Ráč prepustiť ma.
DUNCAN: Údatný Cawdor!
MACBETH (bokom): Princ Cumberlandský! O ten schod sa ja buď potknem, buď ho preskočím zľahka: je v ceste, viem. Svoj zhaste hviezdy jas, nech svetlu čiernych túh je skrytý žas, zrak zatvor sa, by moju neznals' dlaň, čo zrak si nepraje, nuž to sa staň!

(Odíde.)

DUNCAN: Máš pravdu, Banquo, vzor je hrdinu a ak ho niekto chváli, hodokvas mi strojí nádherný. Ta za ním sa, čo láskave šiel oznámiť náš príchod, to príbuzný, čo nemá páru v svete.

(Hlahol trúb. Odídu.)