Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ukážka

Malá ukážka Arnoštkovho umenia

Nato Arnoštek podišiel k majorovi, ktorý práve vyňal svoj chronometer.
"Hľa," povedal, zastavujúc sa nad hodinkami, "zaoberám sa cvikmi, ktoré, ačkoľvek sú telesné, predsa majú do značnej miery povahu duchovnú. Hľa, dám zmiznúť tejto veci a ani nepostrehnete, ako a kam sa podela. A predsa, nebude to viac než hmat, hmat, ktorého som sa dobral dlhým premýšľaním a mnohou úvahou."
Tu kúzelník kýchol a páni odstúpili o pol kroka.
"Nuž teda, pane," pokračoval, hľadiac do prázdnej dlane, "mohli by ste mi povedať, koľko je hodín?"
A kým Hugo stihol zakliať a kým sa kanonik mohol obšírnejšie vysloviť, Arnoštek, nadúvajúc líca, vytiahol chronometer z úst.
"Bŕŕ," dodal, osušujúc stroj lakťom, "cítim mrazenie na vrchole medzi oboma polguľami mozgu a počujem údery nie nepodobné veľkonočným zvonom, lebo tieto hodinky zo skla a kovu mi ochladili lebečné vnútro a rozbúrili ho svojím tikaním."

Nemierny obdiv

"Fíha," zvolala pani Důrová nezachovávajúc mieru vo svojom obdive. "Vy ste mali tie hodiny vnútri hlavy? Tieto ukrutníkove cibule?"

Majorovo uznanie

"Vaše umenie je dostatočné a zasluhuje odmenu," povedal Hugo. Postrehnúc posunok Arnoštkov a nevôľu kanonika, dodal: "Je to moja mienka, ktorú nezdieľate, no ani nemôžete zmeniť. Pokiaľ ide o dnešné dopoludnie," pokračoval, obracajúc sa zase k Arnoštkovi, "môžeme vám ponúknuť len čosi údeného tovaru, to jest tak zo päť špekáčikov a za hlt rumu."
"Spomínali ste špekáčiky," povedala pani, prichádzajúc priamo z Důrovej špajzy, "a hodláte ich platiť. Tu sú."
Kúzelník letmo naznačil, že tomuto jedlu uvykol a že ho obľubuje. Potom, obkročiac lavicu, zjedol trikrát po dva kusy rýchlo a bez okolkov. Napokon, keď si utrel ústa, napil sa rumu.

Nenávistná cudzina

"Ach, ach, ach," povedal, stierajúc kúsok cibule, "nemyslel som, že v tomto odľahlom kraji postretnem mužov tak pokročilých. Moje obecenstvo, pokiaľ ide o prejavy uznania, býva nemotorné a niekedy rozdáva, čo sa neje. V Mülhausene a v Schenewidene by ma boli skoro stĺkli, vykrikujúc, že som odcudzil prsteň pani starostovej, ktorého nikde nebolo. Toto nedopatrenie som však nezavinil. Prišiel vnivoč ako mnoho iných vecí verejného statku."
"Ale choďte," čudovala sa pani Důrová, "ako to bolo?"
"Takto," odpovedal:
"Schenewiden je mesto štajerské a Štajerčania sú národ, čo si večne pospevuje a večne sa vyškiera. Stanúc podľa starobylého obyčaja všetkých kočovných hercov na námestí, dal som sa predvádzať niekoľko kúziel, pristupujúc ku skupinám dám a dietok, ktoré som napospol chválil za ich útle hrdlá, pretože boli hrvoľaté. Niektorí nedočkaví chlapíci hovorili o počasí, hľadel som si však svojho a vyvaroval sa hádok."
"Hľaďme," povedala pani Důrová, "je zrejmé, že nie ste bitkár, ale čo bolo s prsteňom?"
"S prsteňom?" opáčil. "Vzal som ho ľahko, kradmo a bez okázalosti. Vmietol som ho v priestor - a zanikol. Lenže Štajerčania, tá háveď večne neveriaca, hoci arcibiskup sídli celkom blízko, ma šacovali po dve hodiny. Určili i policajta, čo mal sledovať všetky moje telesné úkony. Našťastie som ho odpratal práve včas. Svojho strážnika som sa zbavil, zmeniac ho v púhy chochol."
"Ach iste, ľudia sú hrubci," povedala Kateřina a vzťahujúc prst proti svojej útlocitnej hrudi a prostomyseľnej hlave, dodala:
"Nechajte ich. Len ich nechajte, nech sa zalknú svojimi pochybami. Nech sa chovajú neslušne pred arcibiskupom, o ktorom ste hovorili, že je nablízku! Nakoniec ich spraží a nechá bez útechy!"
"Trest kráča vzápätí za hriechom," povedal major, "vráťte mi však moje hodinky. Nič si neprajem menej, než aby som bol hrubý, ako tí občania mülhausenskí."
Arnoštek mal na jazyku dve či tri súvetia, čo plynú tak hladko, keďže však nebolo vyhnutia, vyňal stroj z najhlbšieho vrecka.

Plynúci čas

"Hodiny letia," vzdychol, "a zadržať ich nie je v mojej moci. Poďme, blíži sa poludnie a moje nástroje, dosiaľ zviazané, ležia na voze."
Nato si Arnoštek natiahol nohavice a kabát na flámsky trikot, doposiaľ suchý, a dal sa do naliehavého zvania, rozlúčiac sa úctivým ukláňaním.
Abbé a major vyšli za ním.

Prímer

"Hľa, hľa," riekla paní Důrová, zatiaľ čo kúzelník, zapínajúc svoj šat, prechádzal vrbinami na mestskú cestu, "tvoje opičiactvo s tyčou, skákanie, hlboké vdychy, knižná hatlanina kanonika i majorovo kobylkárstvo, to všetko je na hromade. Pán Arnoštek je švárny chlapík! Kdeže, kde by sa vo vás vzalo toľko roztomilosti. Všimol si si, Antonín, jeho rozpakov a jeho rumenca, keď mu major tak netaktne ponúkal jedlo?"
Majster vzal fľašu a neodpovedajúc, zdvihol ju proti nebu.
"Áno," uznal po chvíli dôkladného šetrenia, "áno, je to schopný človek. Najedol sa, hojne sa napil a nezaplatil vstupné."