Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• úryvky

Druhá hlava

***

Isteže, Mikoláš nepremýšľa o ničom inom, len ako by sa pomstil.
Keď sa chcel Kozlík vrátiť do tábora, kde zanechali ženské a zvyšok majetku, predstúpi švárny syn Mikoláš a prosí, aby mu dovolil ísť za Lazarom.
"Počul som," vraví, "že je späť na Oborišti. Nakládol brvná na obhorené múry, pokryl ich senom a plachtami, opäť spí vo svojej diere."
Kozlík chvíľku zvažoval, kým prikývol a prenechal Mikolášovi desať zo svojich jazdcov. "Zakazujem ti," povedal na rozlúčku, "aby si zvádzal nebezpečné potýčky a boje, postačí, keď privedieš starého Lazara."
Asi o hodinu, keď sa koňom dostalo obroku a pitia, vyrazil Mikoláš k Oborišťu.
Lazarovi nechýbala opatrnosť ani rozum, no kto by sa nazdal tak neuveriteľného trúfalstva? Starý lišiak sa cítil v bezpečí, jedol, uvažujúc, akú asi veľkú pokutu zaplatí kráľovi za svoje previnenia, lebo i on lúpil po cestách. Tu ho tlačila topánka. Pokiaľ však ide o Kozlíka, veril, že je v úzkych a že mu spadol hrebienok. Zdalo sa mu, že kráľovský hajtman vy-koná najlepšie a najrýchlejšie spravodlivosť, ak najprv zahubí v lesoch Kozlíka, a potom prijme od pána z Oborišťa nádherného koňa s postrojom vybíjaným zlatom. Bol hotový vypočuť si vľúdnu výčitku a zložiť sľub, že sa polepší. Vierolomník, chcel sa odriecť hradských, no dvojnásob prahol po koristi. Ako ináč! Kto zaplatí toto pokánie, spojené s tak veľkou újmou na majetku? Lazar počítal a hlava mu padala na plece. Učinil zadosť svojmu hladu, poobedujúc zajačika, a teraz drieme.
Ach, také vyrušenie! Hromotĺk Mikoláš stojí pred ohniskom a na všetky strany rozmetáva obhorené polená, hádže nimi a jeden z úderov zasiahne Lazara. Aký je zúrivý! Hrúži svoj meč do brucha, tu po rukoväť, tu až kam zachodí, naraziac na chrbticu, rozrušuje kosti a otvára útroby, stína.
Tí, čo zostali nažive, sú už spútaní, Mikolášovi ľudia ich zväzujú vždy po dvoch, chrbtami k sebe.
Mikoláš si utiera meč a vraví: "Náš Pán mi doprial splatiť svoj dlh, Lazar, sme vyrovnaní. Pretože však si taký znášanlivý a pretože chceš byť mojím veriteľom, dopraj mi jednu zo svojich dcér. Dopraj mi tú, čo vidím si nasadzovať klobúk." Nato Mikoláš hrotom svojho meča označí spanilú dievčinu. Je to Markéta, Lazarova štvrtá dcéra. Vidíte ju postúpiť o krok a triasť sa hrôzou. Už ju odvliekajú a ani nemôže dať zbohom svojim sestrám. O chvíľu unášajú lúpežníci Markétu k lesu zviazanú v sieti medzi dvoma žrebcami. Lazar sa potáca a hrozné dvojice pochodujú na svojich miestach. Lazar sa váľa po zemi a s jeho ľuďmi je zle-nedobre. Tie muky trvali až do súmraku. Už vychádzala večernica, už bolo počuť dupot vra-cajúceho sa stáda, keď spadli putá z rúk prvej z dvojíc. Nato boli vyslobodení všetci. Nie je to neskoro? Neumrie Lazar na svoje rany, ustanú panie v plači?
Za toho trúchlivého postavenia nemohli nešťastnice iné, než plakať. Mohli len vypraviť posla po vozy a s nárekom odísť do Boleslavi.
Mikoláš došiel ku Kozlíkovmu táboru okolo polnoci. V boji s Lazarovými stratil jedného zo svojich vrahov, a pyšné bláz-novstvo ho malo k ľútosti nad touto stratou, nie azda pre nesmrteľnú dušu, čo skanula rovno do pekiel, ale pre vojenskú škodu a posmech lúpežníkov. Od chvíle, keď vnikli do lesa, bola pôda taká nerovná, že dva kone nemohli ísť vedľa seba, primäli teda Markétu, aby nasadla na žrebčeka. Bola im po vôli, bez hlesu činiac všetko, čo si priali.
Pokorná kresťanka neprestane úfať v Boha. Vie, že niet uniknutia z tohto lesa, a všetku nádej vkladá v smrť. Snáď sa jej podarí nájsť pohodený nôž a votknúť si ho do srdca, snáď bude tento hrozný čin súdený na nebesiach zhovievavo.
Lúpežníci sa zatiaľ v lese zariadili podomácky. Okolo tábora už boli záseky. Uprostred čistiny stáli dve chyže vystlané čečiním, aj na povale a okolo stien bola čečina. Roztápajúci sa sneh, ktorým obhádzali strechu, po kvapkách stekal na oblud-ných spáčov. Boli sýti a v dobrom rozmare.
Kozlík sa oprel o lakeť, aby vypočul Mikolášove správy.
"Až sa vrátime na Roháček, požiadam kňaza, aby vysvätil hrob," povedal a poľutoval svojho paholka.
Kateřina a Burjanova žena si vymenili pár slov s Markétou. Odpovedala im, zažívajúc zvyšok nádeje. Hľaďme však, čo ju očakáva! Priateľky od nej odišli, pochichtávajúc sa, je sama v tme a dotiera na ňu mráz, je samotinká v tábore ukrutníkov, v presmutnom lese medzi vlčou cháskou. Naposled pozbiera sily, žehná sa krížom, zdvihne plachtu, čo visí na dvernom otvore, a stanúc pred chlapov, vraví:
"Nemám nič na svoju obranu a som vám vydaná na milosť, na pomoc mám len bázeň Božiu. Môžete zo mňa spraviť súložnicu svojich paholkov, alebo ma zabiť, môžete naložiť s mojím telom ľubovoľne, moja duša však bude poznove krvácať pred Bohom. Moja hriešna duša bude jesť prach Jeho nádvoria, ako všetky duše, čo umreli z krivdy a neočistené, moja hriešna duša bude mať na krku stužku ako hrdlička, moja hriešna duša bude obletovať vaše hlavy, moja duša spôsobí, že sa vševidiace oko pootvorí, aby ste sa, trnúc v nesmiernych strachoch, obracali v rozvalenom hrobe a neprestajne mreli."
Ach, keby noc bola menej utešená, keby Markéta bola škaredá, ako bývajú vedmy, keby nebolo práve po víťazstve, keby dievčina nespustila znenazdajky, možno by sa lúpežníci aspoň prežehnali. Teraz si to však sotva všímajú a Kozlík odpovedá, ani nevstanúc:
"Boh obozretne vedie moju ruku. Prepožičal šľachticom meč, aby zvádzali boje. Žiada si statočnosť od svojich barónov, sú povinní dbať na jeho poriadok a neznesú pohanu. Je to jeho vôľa, aby si bola tým, čím ťa učiníme."
Nik sa jej neujíma, nik ju neľutuje, nedbajú o ňu a je im celkom ľahostajné, čo povie. Markéta teda zmĺkne a sama seba zaviaže prísahou, že neprevraví, nech sa deje, čo chce.
Neuplynie ani hodina a lúpežníci usínajú, táborom prechádzajú stráže, a zo šiatra koní počuť fŕkanie. Tu prichádza Mikoláš, pretne dievčine puto a objíma ju. Jeho ruky sú pálčivé, pod jeho bozkami tryská krv, pekelníkov dych páli a mámi ako opojenie.
Čierňavy noci, skryte toto lôžko, a ty, nepamäť, rozptýľ túto hodinu do povetria! Spomeňte si, páni, že Markéta kedysi chcela byť Kristovou nevestou, poľutujte ju, kto ste trochu nežnejšieho srdca.
Vstáva, aby bola vždy znova zrazená, bráni sa v závrate, čo lomcuje vrcholcami sosien i oblohou. Prichodí jej hľadieť na hviezdy kmitajúce ako kyvadlá. Plače. Vyslúžila si smrť a plače.

***

Tretia hlava

***

Markéta je dosiaľ smutná, doposiaľ plače. Nech si len plače! V jej vzlykote rozoznávam šťastie. Chuderka, čoho želie? Aká nádej ju minula? Chcela vstúpiť do kláštora.
Niekedy nás milosť božia spaľuje. Markéte dopriala lásku. Vďaka za vrúcne krídla, vďaka za prúd dychu, v ktorom sa zachvieva jej duša. Vďaka i žiaľ! Jej láska má ozubie pekelníka, v pôvabnej hube má psí tesák! Vidím sa pootvárať priepasť a stašný pazúr driape jej okraj. Počujem hvizd, čo zalieha uši. Nešťastnica, za tvojím chrbtom skučí diabol. Nešťastná nevesta tajila dych, bola polomŕtva a strach roztriasal jej milostné rozkoše. Láska a zúfanie sa strašili v jej duši ako dve deti v temnom sklepe.
Vzácni páni, už sa domýšľate, aké boli Markétine noci? Hnusí sa sama sebe, hnusí si svoje telo, svoje hriešne telo, svoje ruky a nohy, svoje nohy, svoje stehná, ktorými objíma pekelného milenca. Obviňuje svoju dušu, že je malátna, obviňuje dušu, že zapadá do rozkoše ako do mora slnko.
Čujte teda čosi málo o jej povahe a vec posúďte po svojom.
Žila v Oborišti u svojho otca Lazara, ktorý mal myseľ nestálu a vratkú. Zlé príklady pôsobia príliš mocne. Keď mala Markéta prísť na svet, stalo sa, že jej otec stál prvýkrát v zálohe pri ohybe cesty. Čertvie, koho to vtedy obral, zmocnil sa zopár grošíkov, čo platili menej, než je cena ovce. Lež rub jednej mince bol vyhladený a miesto obrazu kráľa boli do striebra vyryté dve slová: Bázeň Božia.
Ľudia bývajú náchylní vzťahovať veci zvláštne a nevídané na udalosti doma. Lazar sa bál, že toto znamenie ho vyzýva k účastenstvu na biednom údele. Bol obťažkaný hriechom, a keď sa mu narodila dcéra, zasľúbil ju Bohu.
Stalo sa, že bola Markéta plavá a krásna. Lazar ju strážil ako oko v hlave. Bratia s ňou hovorili prívetivo a pomlčali o všetkom, čo by dievčatko mohlo pohoršiť. Dieťa pomýšľalo na kláštor.
Pahorky okolo Oborišťa sú pruhované lesmi, hľa, hádherný háj, čo stúpa, čo sa vinie pozdĺž cesty, pozdĺž cesty starých prechádzok. Markéta bola slobodná od všetkých prác. Učila sa čítať. Nevieme, že by vtedy plakala. Bola prešťastná. Potmavla, a častý pôst jej úžil líca. Chodila, ako chodia ľúbezné vtáky, a keby ste ju videli, povedali by ste, že kráča ľahúčko. Nablízku chamtivého starca, čo bol skôr bázlivec a lišiak než prepadávač, nablízku hnusných zlodejstiev zostávalo jej očarenie bez mráčkov.
Nechávala všetkých ďaleko za sebou, dospievala bez príhod, a ak sa predsa udialo, aby to či ono vykonala, počínala si tak, že každý videl, ako sa vôbec nepodobá otcovi a svojim bratom. Bola zbožná a pokorného srdca.
Z božieho úradku sa stalo, že jej jedného dňa prišlo prehliadnuť. A tu uvidela otcovo biedne remeslo.
Vtedy ju pojala horká ľútosť. Dala sa do plaču a nebola k utíšeniu. Ten deň a to poznanie ju poznamenalo. Ach, žial bol silnejší než býk. Nemohla sa zriecť svojho otca, nemohla zrušiť zväzok, čo pretrvá všetku zlosť, všetky zrieknutia sa i všetky zločiny. Bola Lazarová. Tlmila svoju krv, nič naplat, jej príboj jej zasahoval tu srdce, tu tvár. Modlievala sa a Boh ju naučil zbožnosti, čo nekráča po výslní, lež si hľadá miestečko v skryte.
Buď požehnaný, Bože, na veky vekov, že vnukáš nádej ešte aj na sklonku nešťastia. Ty rozbíjaš duše ako hrnčiar a opäť ich hnetieš. Nepoznám Tvoje zámery, ale Tvoja láska láme Tvoju spravodlivosť. Zatrasieš Oborišťom. Spôsobíš, aby sa môj otec i moji bratia obrátili. Prepožičiaš nehodnej služobnici milosť, aby žila a umrela tak, ako sa páči Tebe. Dopraj mi teda sily, aby som, sama nevinná, niesla časť viny. Šija hriechu je mocnejšia než šija zvieracia, dopraj mi vytrvalosti, aby som ňou ohýbala, dopraj mi ušľachtilej smrti, čo by zavážila ako jediná slza hriešnika, ako jediná slza ľútosti.
Nešťastná Markéta! Nie je tá modlitba rúhavá? Rozoznáva-te, ako sa prosebnica vynáša? Nešťastné dieťa, samo si privodí pád.
Nuž, Markéta bola taká ako povedané, zbožná i prehrešujúca sa i pri modlitbe. Bola taká a nebola o nič lepšia, lebo, ako sa spieva v starých koledách, ľudské slabosti sú mocné.
V onen pamätný deň, keď sa vojsko blížilo k táboru lúpežníkov, v onen deň neobyčajného mrazu, vrátil sa Mikoláš z postriežky, a čo aj bola jeho správa dôležitá, predsa sa pristavil u Markéty, aby jej zjavil, že medzi stromovím zazrel Lazara a jeho dvoch synov.
Markéta sa zachvela. Bože môj, nadchádza to, čoho sa bála, nadchádza smrť, ktorú volávala.
Chúďa, nevidím v jej duši nič pripravené na príval smrteľného času. Aký úžas ju očakáva.
Markéta po celý čas, čo bola v tábore, myslela na Lazara a svojich bratov. Verila, že po hroznej návšteve Mikoláša nikto neumrel, lebo jej to napovedalo srdce, zmenšujúc vinu nepriateľa. Veľmi dobre poznala spôsoby svojho otca, a nebolo ťažké si domyslieť, ako sa všetci náhlia z Oborišťa, ako chodia po susedstve, opakujúc, že trest krom kráľa a zemepánov, záleží na Bohu. Poznala spôsob ich nestatočnosti a súdila, že sa priženú, až bude boj už spoly rozhodnutý.
Teraz zbledla, počujúc novinu, že prichádzajú. To bola lehota, čo si stanovila, už dlhšie nemôže otáľať s prepustením nesmrteľnej duše z tohto tela, z toho stĺpa mäsa, čo sa zachvieva rozkošou lásky.
Len čo Mikoláš odišiel, zmocnila sa žalostná nevesta dýky a čepel si pohrúžila do pŕs.
Ach, myslí, že umiera, myslí, že je veta po jej nádejách, lebo toto zblúdilé dieťa má ešte i v hodine smrti vrúcne želania.
Žiaľ, túžby príliš pozemské! Lenže Boh posudzuje skutky ľudské ináč, než dokáže náš rozum a naše srdce. Pán ustanovil, aby Markéta žila ďalej, ba čo viac, jasne ukázal svoju vôľu a náchylnosť prejavovať takýmto neborákom viac milosti než pomätencom, ktorým od pobytu v kostoloch hrdzavejú kolená a vlhne nos.
I stalo sa, že Markéta si vbodla dýku do šiesteho medzirebria blízko srdca. Len kúsok, a bola by na mieste mŕtva. Načo hovoriť o nebezpečí, keď slečna dýcha? Nech sa jej zdá čokoľvek strašné, bude zdravá.
Mikoláš, vidiac svoju priateľku skrvavenú, tresne mečom a nechá koňa, nech si beží. Prikľakne k zranenej a uniká mu výkrik, čo vzbúri celý tábor. Lúpežníci sa zbiehajú a slečna je v mdlobách. V tej chvíli sa dal Mikoláš hovoriť a láska mu na jazyk kládla prívetivé slová.
Lúpežníci sa trochu usmievajú, lebo zranenie je málo významné a Markéta sa už prebrala. Už sa obzerá po Kozlíkovi, už sa červená pre Mikolášovo pobozkanie. Bozká ju na ústa. Lež Kozlíkovi nie je vhod, že sa daromne márni čas.
"Priložte ruku k dielu, do práce! Majte sa k činu, lebo kráľovo vojsko je bližšie a bližšie!"

***

Piata hlava

***

Boj sa chýlil ku koncu. Pani Kateřina videla, že prišiel čas vydeliť z pokladov veci najpotrebnejšie, a rýchlo to urobila. Ženy viazali svoje pachoľatá do rúšok a sietí. Obkračovali kone a Kozlík im ukázal cestu. Najstrmší svah vrchu bol mimo bojové pole. Hľa cestička záchrany, ktorú strážia dva rady chlapov. Dva rady! Nie je ich viac než práve šesť.

***

Šiesta hlava

***

Schyľovalo sa k večeru, keď došli na križovatku. Mikoláš zastal a vraví Markéte:
"Markéta, vráť sa domov, vráť sa po tejto ceste. Odviedol som ťa z Oborišťa proti tvojej vôli, ale Boh učinil, aby som ťa ľúbil. Kráčaj s istotou. Obmäkči Lazara a čakaj, až prídem. Vidím spätne všetko, čo sa stalo, vidím, že ma návidíš a že si smutná. Si moja žena. Nám však, čo sme zostali, prichodí zvádzať boj a vytrhnúť Kozlíka z väzenia."
"S vašimi menami," odvetila Markéta, "sa ráta v pekle. Buďte prekliati, vy i váš meč, nastokrát buďte prekliati!"
"Buďte prekliati," opakovala, a vzlykajúc a nariekajúc zlorečila dňu, keď sa stretla s Mikolášom, a zlorečila i sebe a svojmu srdcu. Potom zostúpili z koní. Markéte sa uvoľnili vlasy a oslepili ju. Vyslovovala zlovestné a žiaľuplné slová, krákala ako vták letiaci temnotou.
Mikoláš jej položil ruku na ústa a kázal, aby stíchla, vraviac:
"Prečo sa rúhaš? Zmĺkni! Zmĺkni, nešťastnica, Boh ťa počúva."
Na jeho spánkoch navreli žily, a to veru nebolo dobré znamenie. Zdalo sa, že ho ovládne hnev. Odhodil meč na zem a načiahol ruku, aby milenke zovrel hrdlo. Markéta už nemala prehovoriť.
Ach, zo všetkých serailov, zo všetkých chórov, zo všetkých kniežatstiev žien, žiadna nebola taká krásna, ako je dcéra Lazarova. Mikoláš ju ľubi. Vinie ju k sebe bližšie a bližšie. Vdýchol výpar jej hlavy, dotýka sa jej rúk, skrvavených rúk, umdlených rúk, rúčok, čo zošľahala lesná húština. Ani zbožnosť, ani rúhanie, žiadny zvyk a žiadna myšlienka ich nerozlúči. Lúpežník sa nakloní k milenkinmu uchu, aby jej riekol slovko. Aké slovíčko? Pošetilé, malicherné, ničotné. Slovíčko bez významu pre všetkých, čo nie sú zaľúbení.
Prebdeli poslednú noc, ráno sa rozlúčili a Markéta Lazarová sa mala dať na cestu a vyjsť z lesa. Opäť sa jej však nechce, opäť prosí a žiada, aby mohla zostať, či odprevadiť Mikoláša aspoň ku skale, ktorej meno je Divina. Milenec privolil. Ich kone, popásajúc sa, šli zvoľna.

***