Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• 1930
• spoločenský román približuje životné osudy dcéry prof. Hilaridesa

I.

Na prešporskom nádraží stál osobný vlak už prichystaný ku odchodu.
Píšem prešporské nádražie, lebo to bolo vtedy, keď bola naša Bratislava ešte len väčším vidieckym, maďarskou vládou citeľne zanedbávaným mestom.
Do odchodu vlaku chybelo už len niekoľko minút. Úradníci, železničiari stáli pozdĺž koľajníc; jedni sa shovárali, iní radili. Jeden z nižších úradníkov spešno ešte pobehúval od vozňa k vozňu a klepal svojím ťažkým mlatkom na kolá i osky vozňov.
V poslednom takmer okamihu dobehnul k nádražiu ešte jeden fiaker.
Z koča soskočil mladý, pekný človek, bystro pomohol dievčatku - sestre, aby zase tá pomohla ostatným poschodiť. Zavolal nosiča, vydal svoje rozkazy ohľadom batožiny a šiel kúpiť lístky. Potom spešne prešiel ku skupine úradníkov, ktorí ho poznali, lebo neponáhľali sa dať signál k odchodu vlaku.
Za mladým mužom prišli jeho príbuzní. Bola to matka a jej dve dcéry. Staršia je vydatá, vedie za rúčku malé dievčatko a kráča s matkou k vlaku, mladšia, dievčatko ešte, nesie drobnú batožinu.
Keď mladý muž videl, že mu vlak neodíde, prezrel rýchlo, pátrave vlak pred sebou. Cestovatelia boli už v ňom. Všetky oddiely boly obsadené. V jednom obloku videl stáť len jednu osobu, mladé ružolíce, usmievajúce sa dievča.
"Poďme sem, Matilda, tu myslím ti bude dobre," povedal k staršej sestre svojej.
Spešno ešte rozlúčil sa s matkou, bozkal mladú sestričku a vzal na ruky malé, asi tríročné dievčatko - postúpil ku schodíkom vozňa. Pomohol sestre Matilde hore, podal jej dieťa, sám sa ešte obrátil a povedal: S Bohom, mamička, s Bohom sestrička, zajtra som vám zase doma." Potom vyšvihol sa na stupeň, zarazil dvere a vošiel do oddielu, kde bolo to neznáme dievča a kde zastala i Matilda s dieťaťom.
Matilda pristúpila ku neznámej a vľúdno ju pozdraviac, ešte raz kývala šatočkou na pozdrav. Za ňou postavil sa i jej brat.
Z dola kričala sestrička: "Ľudíčko, dones mi niečo!"
On zavolal: "samého seba!"
Matka prosila: "Daj pozor na Matildu a na Palinku!"
Konduktor zatvoril dvere a salutujúc zvolal: "mehet."
Vlak sa pohnul. Z perona ešte hľadely za ním mamička a jej dcérka.
Videly ešte raz, že ich milí stoja pri peknom dievčatku a že sa všetci usmievajú.
Mladá žabka prehodila: "Videla si, mama, aké krásné dievča stojí pri Mate? Takú švägrinku by som si priala mať, s tou by som sa iste dobre snášala."
Matka sa usmiala láskave, a keď už z odchádzajúceho vlaku nebolo vidno ani dymu, obrátila sa so vzdychom ku svojmu najmladšiemu dieťaťu.
"Dá Pán Boh, že nám takú privedie náš Ľudo!"
Potom obe prešly do čakálne a odtiaľ do mesta.
Tí tam vo vozni usalašili sa ako takí, ktorí sa vybrali na ďalšiu cestu. V tom oddelení bola len tá devuška, ktorú videli pri obloku. Bolo ešte veľmi včas ráno - a náhodou bolo i málo cestovateľov. Zvlašte v druhej triede - vozňa pre nefajčiarov.
Hneď ako vošiel dnu menovaný mladý muž, pozdravil úctive neznámu spolucestujúcu. Ona pozdrav vrátila pohybom hlávky. Potom Ľudevít ukladal batožinu do sieti, pri tom prihováral sa mladej panej.
"A teraz si pohodlne sadni, sestrička. I ty, Palinka. Počula si, čo mamička nakladala? Ja mám dávať pozor na vás, aby ste zdravé a bez úrazu došly domov k oteckovi."
"A či nás otecko bude čakať?" opytuje sa Palinka.
"Áno, on príde po nás na nádražie a to na koči."
"A Zuzka tiež?" dodieva malá všetečka.
"Tá nám navarí kávy."
"Ale príde azda Julka?"
Odpovedi nedostala, lebo prišiel konduktor a odberal lístky.
"V Žiline presadnete," riekol k dievčaťu, keď kartu pozorne a dlho študoval.
Dievčatko s nepokojom sledovalo konduktorovu prísnu tvár. Mala lístok na celú cestu. Kúpil jej ho na žiadosť starej matky jeden ujec, ktorý ju vyprevadil, ale aj hneď odišiel z nádražia; ponáhľal sa do domov.
Ľudevít podal konduktorovi jemnú cigaru, akú snáď ani sám nekúril. Prísna tvár konduktorova sa zjasnila úsmevom. Znaleckým okom poznal cenu cigary - a porozumel a tak ostali cestovatelia sami.
Brat prisadol si k sestre a shovárali sa o veciach, ktoré týkaly sa cesty a rodiny. Pri nich sedela malá Palinka. Z príručnej kabelky vytiahla malú voskovú bábičku a hneď začala zkusovať, či sú bábkine očká dobre nasadené - a prstočkami tiskala ich do hlávky bábčaťa.
Cudzia devuška sedela sama pri druhom obloku; vybalila knihu a roztvorila ju. Ale nedala sa do čítania, len zamyslene dívala sa na titulnú stranu knihy a potom von do peknej, jasným slnečným svetlom oblievanej prírody.
Mladá pani oprela sa s gestom únavy do rohu a zatvorila oči. Ľudevít hneď pozorne podložil jej malú vyšívanú podušku pod hlavu, vyložil jej i nohy na diván a poukrýval vlniakom.
"Tak, sestrička, oddýchni si. Tej noci si málo spala. My zatiaľ budeme ticho, aby sme ťa neprebudili."
Pritom pozrel na dieťa, ktoré očnú operáciu na bábike iste neprevádzalo po prvý raz - a tak bolo pohrúžené v tomto svojom výkone, že sa dalo predvídať, že bude dlhšie ticho.
Vzal si tedy i on noviny z vačku, bolo to najnovšie číslo "Grenzbote" a strojil sa do čítania. Ale patrne ho nezaujímal ani úvodný článok, ani čo sa deje na uhorskom sneme, ba ani prešporské lokálne chýry neupútaly jeho pozornosť, lebo skoro klesly noviny na kolená a mladíkove oči zablúdily ku zamyslenej deve. Videl jej veľmi jemný profil, ťahy ušľachtilé, podobajúce sa antickým sochám. Bolo v tvári dievčaťa ešte čosi veľmi unylého, zádumčivého, ba jasné bolo, že jej dušou hýbe nejaká smutná predstava. Tak bola do svojich myšlienok zabratá, že nezbadala ten zrejmý záujem, ktorý sa zračil z tvári Ľudevítovej.
"Aká čistá, opravdove dievčenská krása!" podumal Ľudo. "Aký zriedkavý vzor pre umelca, pre básnika, - - žiaľ Bohu, že nie som ani jedným, ani druhým."
Chvíľu bolo ticho, nakoľko môže byť ticho v jachajúcom osobnom vlaku. - Palinka bola príliš zamestnaná, len keď sa jej podarilo vtisnúť obe očká bábike do hlávky, - prestal ju "objekt" operácie zaujímať. Obzrela sa, videla, že matka spí, ujec sedí ticho, že i tá cudzia teta sedí zadumaná, sošuchla sa Palinka a popošla ku tej osamelej a položila jej oslepenú bábiku na kolená.
"Na, tu máš, teraz sa už ty zabávaj s ňou," povedala slovensky s trenčianskym prízvukom.
"Ach, úbohá, už nemá očiek!"
"Tam sú jej oči, - tam dnu, počuj ako hrkocú!" A chytila očí pozbavenú bábiku, zatriasla a v zohavenej hlávke to hrklo.
"Ach, úbohá, slepá bábuška," poľutovala so skutočnou účasťou cudzia deva a obzerala bábiku, ako by bola živá.
"Ale jej to nazpat dajú, hej, ujec, keď prídeme do Prešporka."
A už vrhla sa k ujcovi, ale dievčina zachytila ju a posadila si ju na kolená, lebo obávala sa, že dieťa zobudí driemajúcu matku.
Z tej istej príčiny zodvihol sa i Ľudevít a sadol si bližšie ku peknému dievčaťu.
"Odpusťte, slečna, Palinka vám je nepríležitá," povedal po nemecky, - a bral dievčatko k sebe.
"Nie, nie," bránila sa ona, "nechajte mi ju, ja milujem deti - a ona sa tu tiež dobre cíti, či áno, Palinka?"
Palinka pozrela na tázajúcu dlhým, zkúmavým pohľadom čistých, detinských očú a potom povedala: "Áno, lebo si pekná a máš pekný krížik."
Jej pozornosť bola už upútaná malým zlatým krížikom, ktorý mala tá devuška na tenuškej zlatej retiazke okolo hrdla. A bez toho, aby ju dakto bol k tomu ponúkol, pritúlila sa k dievčaťu a bozkala krížik. Iste bola tomu doma navyknutá.
Neznáma deva s vrelým pohnutím privinula dieťa k sebe a poľúbila ho na čielko.
"Ľúbi sa ti? Len včera dostala som ho od starej mamy."
"Od tvojej starej mamy?" opýtalo sa dieťa.
"Áno, od mojej," odpovedala neznáma.
S úsmevom pozrel mladý človek na dieťa.
"Tá sa skoro spriatelí," poznamenal.
"Ó, ako je mne to milé," riekla devuška a túlila dieťa k sebe. "Je taká milá, dôverná."
"Ale vás obťažuje, vy by ste radšej čítali," pritom pozrel na knihu, opretú na strane.
"Nie práve; ja som túto knihu už prečítala, a to nie raz. Ale vždy ešte nachodím v nej niečo nového, krásneho a pozoruhodného."
Pri tom sa pohla s úmyslom, že knihu položí do kabelky, ale kniha spadla na zem Ľudevít sa sohnul, zdvihol ju a pozrel na titulnú stranu
"Proti prúdu," prečítal správne, ale s prízvukom cudzím.
"Vy ste Slovenka?"
"Áno," odpovedala deva a jemu sa zdalo, že to malé slovíčko vyslovila s akousi hrdosťou. "A vy?" tázala sa i ona.
"Moja matka bola tiež Slovenkou. Vydala sa ale do Prešporka za Nemca, viete, za takého kraxelhubera, ako nás posmešne volajú. Mamička sa prispôsobila, hovorila po nemecky, ale myslieť a cítiť neprestala slovensky. Modliť sa nemôže inakšie. Ako deti sme ju vždy unúvaly, aby nám rozprávala slovenské povesti a spievala svoje prekrásne slovenské piesne. Tak vidíte, náš otec bol Nemec, matka Slovenka - a my deti - sme už Maďari." Znelo to trochu ironicky.
Devuška sa zasmiala: "Všetko inšie, len to nie," povedala a pozrela priamo na neho.
"Ale nás tak vychovávali. Sme predsa občania maďarského..."
"... uhorského" - nadhodilo dievča.
"nuž uhorského štátu, meno nerozhoduje, aspoň som o tom ešte nerozmýšľal. Ale keď otec mal to za samozrejmé, aby sme boli vychovávaní vo vlasteneckom duchu - a mamička v svojej neskonalej dobrote a shovievavosti sa tomu neprotivila, ba, myslela, že to musí tak byť, aby sme raz dosiahli slušného postavenia, pridŕžali sme sa toho až dosiaľ."
Ona sa trpko usmiala. Hľa, tá prílišná dobrota slovenských matiek, ktorá prechádza už do slabosti - a tá shovievavosť - rovnajúca sa ľahostajnosti, napomáha odrodilstvo a odcudzenie slovenských detí, ako aj u nich! Vzdychla.
Ľudevít temer ani nezbadal ustrnutie, ale horlive pokračoval: "Zato naučili sme sa i slovensky. Sestrám, ktoré žijú v Trenčianskej sa to i zišlo. Tá naša dobrá, nežná mamička, keby ste vedeli, slečna, aká zlatá duša je naša mama!"
Uverila mu vďačne, lebo jeho pekné, dobré oči žiarily oduševnením a láskou, keď spomínal matku.
"Šťastný ste, pane, že vám ešte žije matka. Ja jej už nemám." Doložila smutná a vzdychla.
"A kde je tvoja mama?" zamiešala sa Palinka, zamestnaná teraz so záušničkami.
"Moja mamička umrela pred desiatimi rokmi," povedala ticho a oči sa jej zrosily slzami.
Ľudevít podíval sa na ňu. Ešte i v smútku videl ju krásnu a spanilú.
"Oj, to ste ztratili celý, nenahraditeľný poklad lásky. Veď naša matka je našou hradbou, našou záštitou pred všetkým, čo môže záhubne účinkovať na mladú dušu a srdce. Ona lieči, hojí všetky naše boľasti, veľké i malé - Ale váš pán otec žije?" opýtal sa, keď pozrel na devu, ako zosmutnela a ako sa zjavily slzy v tých jasných očiach. Okolo úst prehĺbily sa ťahy v bolestnom napnutí.
"Náš otecko žije, chvála Bohu, ale nestará sa o nás. Miluje nás, to je isté, ale miluje svojím zvláštnym spôsobom. Ináč sú mu jeho knihy celým svetom. Zvlášť odvtedy, čo mama odišla. Svet dávno zašlý mu je prítomnejší, ako ten, v ktorom skutočne žije. Kochá sa v krásach starohelenskej kultúry, v dejoch héroov a filozofov - o nás stará sa len natoľko, že nám oddáva celý svoj skromný dôchodok, neveľkú penziu, - a keby nebolo starej mamy, jeho matky, ktorá nás vydržuje, boly by sme dosť mizerne zaopatrené. Tak žil a žije v tom dávnom veku slávy a krásy, že nám, svojim deťom dával mená grécke a rímske."
"Smiem vedieť vaše meno?"
"Ariadne, vlastne Ariadne Paulína. Lebo moja veľmi zbožná matka každému zvlášť priložila k menu pohanskému, ako ona hovorila, i meno kresťanské."
Ľudevít pozorne načúval a neskrýval svojho obdivu.
"Však veru, čudné to meno? Sestra moja najstaršia menovala sa Sappho, k čomu matka pripojila meno Sofia, Žofia, druhá bola Kleopatra, ale tá zomrela, mala druhé meno Klotylda a najmladšia sestrička je Iréne-Mária. Jeden brat, ktorý zomrel ako študent, menoval sa Aristid-Korneľ a jeden - tiež už nebohý - bol Achill. Otec chcel ho mať Hektorom, ale matka, čo aká slabá, nežná a povoľná, tomuto už neprivolila..."
"Naozaj, čudné to nakopenie mien dávno zašlej doby. Ale, dovoľte, slečno, aby som sa predstavil. Mal som to už skorej vykonať," a vytiahol zápisník, vyňal navštívenku a podal ju Ariadne-Paulíne. Pritom jej povedal: "Mám veru meno úplne plebejské. Som len malý človek, mešťan, ako vidíte, i malý úradník."
Ariadne vzala navštívenku a prečítala meno. Meno jednoduché: Ľudevít Majlinger, úradník pri paroplavebnej spoločnosti. I ona povedala mu i svoje rodinné meno: Hilár, podľa otca zgréčtené: Hilarides. Lístok, ktorý jej podal, odložila do ručnej kapsičky - a počúvala, čo jej ďalej hovorí.
Dieťa medzitým oprelo hlávku na jej plece a zaspalo. Chvíľku ho nechali, ale potom Palinku vzal Ľudevít a uložil ju na prázdné miesto.
Ľudevít rozprával: "Nás je tiež viac detí, ale vyjmúc pätnásťročnú žabku, ktorú ste môhli vidieť z okna, sme všetci na svojich vlastných krýdlach. Ja ako neženatý, bývam s mamičkou a s Helenkou spolu. Keby ste vedeli, slečna, aká útulná je naša domácnosť!"
Čudno, už druhý raz vyslovil to želanie: "keby ste vedeli..."
"Najstaršia sestra je vydatá v Ž. Teraz ju navštívim. Túto sestričku, vydatú za statkára v okolí Žiliny, odprevádzam domov."
Ďalší výklad jeho bol prerušený mrnkaním Palinkiným. Ľudo v obave, žeby sa dieťa zobudilo a matku obťažovalo, vstal, aby dieťa utíšil a stiahol záclony na okne, aby svetlo nesvietilo na tváričku spiaceho dieťaťa.
Ariadne Paulína pozrela so záujmom na skupinu nežných príbuzných, potom pozerala von na živé roviny, ale ani to dlho neupútalo jej záujem; vzala knihu a znovu ju otvorila. Hneď na začiatku sa roztvorila. Tam na čistom liste knihy stálo venovanie.
"Ariadne-Paulíne Hiláridesovej s nevšednou úctou a v priateľstve venuje
Laco Vojnič."
Na tomto lístku utkvelo oko dievčaťa a na jej tvári zjavil sa výraz vážny a smutný. Jej ústa sa pritom trošku usmialy a šepkaly: "drahý, drahý." Obzrela sa, videla, že z tých troch, čo sú tu s ňou, nepozoruje ani jeden; podniesla knihu k ústam, akoby chcela pocelovať to miesto, kde sa nachodia niekoľké tie slová. Jej tvár prijala v ten čas na seba výraz vrúcny, temer posvätný. Nič nízkeho, nič nepekného nebolo badať v tých čistých ťahoch, len nadšenie a smútok zračil sa z tvári i z očú dievčaťa.
Potom zase uprela zraky svoje na tú utešenú krajinku, ktorou jachal vlak.
Ľudo utíšil Palinku a prisadol zase k obloku oproti Paulíne.
"Nemáte mi za zlé, že vás vyrušujem? Odpusťte, ale upomínate ma na vzdialenú sestru, s ktorou som rád besedoval. Dobre mi padne s vami hovoriť."
Ariadne sa usmiala a riekla, že ju to veľmi teší, keď ju porovnáva so svojou sestrou. Ľudo znovu chopil sa knihy a prezeral ju. Jeho zrak padol na venovanie.
"Kto je to?" opýtal sa, ale hneď si aj uvedomil, že vlastne nemá práva spytovať sa na také veci. Ale i to si uvedomil, že on by jej v danom prípade celkom dôverne povedal všetko, čo by vedieť chcela.
Ariadninu tvár polial rumenec. Ale predsa odpovedala: "To je priateľ nášho domu, vlastne najlepší priateľ oteckov, ktorý mu rozumie."
"Je teda už starší pán?"
"Ach, - nie, - neviem, nikdy mi nenapadlo opýtať sa, koľko má rokov."
"Má i rodinu?"
"Oj áno, má ženu i dvoje detí."
Ľudevít sa usmial veselo. Vydýchol, ako by mu bolo ľahšie na duši. Obaja sa usmiali.
"Spytoval som sa preto, lebo všeobecne dávajú knihy mladým dámam len mladí ľudia, ktorí majú isté práva, vždy to ide ako znak úcty a náklonnosti."
"Vojnič je vzdelaný muž a poľutoval našu neznalosť literatúry slovenskej. My dievčatá chodily sme, ako iné, do maďarskej školy. Menovite sa zhrozil nad tým, ako sme v slovenčine zanedbané. Preto sa podvolil vo voľných chvíľach učiť nás slovenskému pravopisu."
"Iste, príjemné je mať také žiačky, ako ste vy."
Ariadne sa zapálila a to bez zrejmej príčiny. Zato hneď odpovedala: "Je nás viac, ktoré sa učíme od neho pravopisu. Sú to všetko meštianske dievčatá. Panské kruhy, ako všade, opovrhujú slovenskou rečou." Hovorila a jej tvárička akoby horela nadšením, alebo iným pohnutím mysli, podobným nadšeniu. Ľudevít pozoroval jej zvýšenú náladu. Ona bola jedna z tých, ktorým možno vyčítať z tvári každé pohnutie duše. Tajnosť je len dovtedy tajnosťou, kým vňútornými pohybami duše a mysli nezjavia ju jemné ťahy tváre, nad ktorými je tak ťažko panovať, že môže to len ten, kto prísnou školou a ťažkými zkúškami priučil sa tomu.
Skúmavým okom, pritom ale nie nešetrne, díval sa Ľudevít na dievča. Jeho rozpaky ho i zaujímaly, lebo poznal, že nie je z tých všedných zjavov, s ktorými si možno smelšie pohovoriť, ba i požartovať. Napriek tomu, alebo práve preto ho zaujímala. Ariadne premohla svoje rozpaky a spýtala sa: "Prečo sa opytujete?"
"Odpusťte! Ja sám nemôžem povedať príčinu, prečo sa tak - snáď dotierave, - dotazujem na veci, po ktorých ma nič, - vlastne malo by tak byť... Veľmi často cestujem, i touto traťou, i do Viedne, i loďou hore-dolu a vídam vždy nemálo mladých i starších dievčat, vydatých a slobodných žien, ale nikdy mi nenapadlo priblížiť sa podajednej z nich. Teraz ale zkusujem, že je to výnimka. Všetko, čo sa vás týka ma zaujíma. Tak mi je, akoby sme sa my už boli kedysi stretli, alebo akoby ste mi bola blízkou príbuznou - povedzme sestrou, s ktorou sa radi dôverne a bez ostychu shovárame."
Ariadne vážne, ale s istou účasťou počúvala Ľudevíta. Niečo ako nepokoj zračil sa jej z očú, ktoré maly zvláštny lesk a výraz, ako býva len u ľudí veľmi citlivých, ale duševne strádajúcich.
"Vidíte," pokračoval Ľudevít, kým jeho spoločnica mlčky vyzerala oblokom, akoby ju mimoriadne zaujímal kraj zdanlive mihajúci vedľa vlaku, "i v tom je vliv dobrej matky, lebo jej lásku a rozhovory s ňou nás chránia nielen od telesného úrazu, ale i od pokleskov duše - a srdca. Neveríte? Milujúca, pri tom ale i rozumná matka hľadí nám objasniť ľahko srozumiteľným spôsobom všetko, čo nám život každodenne podáva, vidieť, zkusovať a užívať. K tomu taká nežná rodinná výchova pestuje i cit pre opravdovú, nefalšovanú krásu a ušľachtilosť. Túžba po niečom, čo je lepšie, ako sú pohuľanky, zábavy dnešnej mládeže, je v srdci len prirodzená - - Každý má isté náklonnosti a túžby. Nedivte se teda, že tu sedím, dávam pozor na sestru a jej dieťa a hovorím s vami tak dôverne, ako hovorí brat so sestrou."
Ariadne uspokojená jeho úprimnosťou, pozrela milo a riekla.
"Mne je práve tak príjemné, že cestujem vo vašej spoločnosti. Je táto cesta dlhá, napriek krásam, ktoré nám naše Považie poskytuje a na dlho unavuje. Zvlášte, keď je človek taký netrpezlivý a rád by už bol doma!"
"Prečo tak netrpezlivá? Ste už dávno preč z domu?"
"Nie tak dávno, bývala som dosť ráz i dlhšie, dobre mi bolo a útulno pri starej matke i pri matkinej rodine, ale nikdy som tak netúžila domov ako teraz, kde ma naplňuje obavou náš stav, keď ohrožená je naša existencia a existencia milých mne ľudí."
"To je iné. Ale ako môže byť vaša existencia ohrožená, keď pán otec dostáva svoju penziu, čo ako malú, riadne a jeho matka vám pomáha?"
"To vy neviete, nemôžete vedieť. Môj otec je obžalovaný pre panslavizmus - a nielen on ale i ja. Okrem nás ešte práve i tento tu - - -" ukázala na podpis v knihe.
"Pre panslavizmus?" zvolal Ľudevít a vstal hore.
"Zľakol ste sa toho?" opýtala sa teraz Ariadne s trpkým ťahom okolo úst, ktorý jej bol ináč cudzý.
"Prekvapilo ma to, ja o tom len niekedy čítam - a dosiaľ nikdy som neprišiel do styku..."
"... s panslávmi, alebo panslávkami," dokončila Ariadne Ľudovu vetu. "A to, čo čítate o tom, je najviac nepravého, lživého - a nikdy to, čo je skutočného, čo je pravdivého, lebo vy a tak mnohí, ináč spravodliví, neidete veci na koreň, lebo sa bojíte."
"Ale ja sa nebojím, ja by som rád išiel tej veci na koreň..." ochotne uisťoval Majlinger a znovu si sadol oproti dievčaťu. "A obzvlášte v tej veci, ktorá sa týka vášho pána otca."
"A ten je práve v tom taký nevinný, - ako povedzme vy - alebo vaša sestra... jemu je panslavizmus a to, čo sa mu podkladá, tak ďaleký a cudzí, ako severná žiara obyvateľom horúceho pásma. Jemu je doba Periklova bližšia, ako doba v ktorej žije. Kto zavinil toto jeho utrpenie, to som vlastne ja."
"Ale to je nemožné, - vy - a politika."
"Raz - pred rokom bezprostredne zamiešala som sa pri náhradnej voľbe vyslanca, - a vtedy, - ja dcéra penzionovaného profesora - opovážila som sa byť inej mienky ako náš pán slúžny Uzényi - a on už i tak má na mňa zlosť pre inšie - čo nepatrí k veci." Pri tom sa zapálila a so zrejmou nevôľou pohodila hlavou.
"Vtedy, ako som sa dosť skoro dozvedela, zastrojil sa o to prísahou maďarskou, že zničí nielen mňa, ale i otca a tohoto tu - Vojniča, lebo i on, ako ešte viac mešťanov hlasovali za protivládneho kandidáta. A teraz vidím," zasmiala sa dosť trpko, "akí sme my všetci boli blázni, keď sme sa oduševňovali za toho, čo i protivládneho kandidáta. Veď on skoro dostal výnosný úrad - - a nás nezastane sa ani on, ani druhý - nikto!"
Majlinger ostal sedieť zamyslený, zarazený; Ariadne vyzerala oblokom i dieťa sa prebudilo - a pýtalo jesť, - i mladá pani prebrala sa zo svojho osviežujúceho spánku. Nemohol ináč, musel sa im na chvíľku venovať a uspokojiť ich potreby.
Potom, na jeho úprimnú žiadosť rozprávala Ariadne, ako sa dostala do podozrenia, že je i ona panslávka.