Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• historický román (10 kapitol) zo začiatku 19. storočia vyšiel až roku 1927, hoci autorka ho mala rozpracovaný už o tridsať rokov skôr
• Terézia Vansová v ňom opisuje skutočné udalosti z počiatku 19. storočia, sériové vraždy démonického aristokrata Ľudovíta Feketeho, ktoré vrcholia, ale nekončia beštiálnym zavraždením vlastnej tehotnej manželky, krásnej a krehkej Faninky Veselovskej zo Zvolena
• autorka však nechce lacno šokovať, mnohé drastické fakty skôr zmierňuje a celý prípad je podávaný predovšetkým zo ženského aspektu: nie ako senzačná kriminálna udalosť, ale ako zhrozenie nad rafinovanou i spupnou bezcitnosťou muža ovládaného návalmi zverskej vášne
• stupňovanie hrôzy, bezcitnosť a diabolstvo tohto bezohľadného pánika, zbesilosť jeho činov - to všetko je písané s takou presvedčivosťou, že knihu prečíta najnenáročnejší i najnáročnejší čitateľ na dúšok (každý si v nej nájde kvality pre seba)

1. Zvolenské rozpomienky

Nad mestom Zvolenom zavisli snehové mraky. Silueta starého zámku na miernom návrší prezerá cez drobný sniežik ako veľká kamenná príšera panujúca nad mestom, rozprestierajúcim sa pri jej nohách. Nad tým malým, nepatrným mestom s neveľkými múrami, baštami a bránami, ospievanými ľudovou piesňou, že "pekne maľovanými". Široké námestie, odkiaľ po krutom ohni v predošlom osemnástom storočí zmizol rad nízkych domov, je opustené, iba kde-tu vidno ponáhľajúcu sa postavu prejsť hradskou alebo popred domy. Len chodníky a hradská cesta, ktorá pretína námestie na dve nerovné časti, odráža sa v bielom snehu v tmavšom odtienku.
V rade domov, ktorý je ďalej od hradskej cesty, teda viac na juhozápad, medzi prvými je väčšia budova, evanjelický kostol. Vtedy ešte tento chrám nemal vežu, budova, ktorá slúžila za svätyňu, bola pôvodne privátnym domom. Od kostola ďalej je rad nízkych domov. Potom je mestský, čiže radný dom, ešte vyššie asi päť poschodových domov a ešte ďalej na sever výstavnejšie domy zvolenských mešťanov. Na vyšnom konci námestia stojí starý kostol, teraz rímsko-katolícky, so svojimi kaplnkami. Okolo neho sa kedysi rozprestieral cintorín, ale jeho ohrada, nízky múrik, bol ešte nie dávno odnesený.
Popred domy sú malé záhradky a popred ne vedú chodníky do domov a smerom k hradskej. V záhradkách vtedy dochovávali pilné zvolenské panie rozličnú priesadku, ktorú potom presádzali na ostredky "za múrami" alebo do poľa. Zvolenské panie boli známe milovníčky záhrad, a v nich rozličných kvetov.
Medzi týmito menšími domami, vtedy označený číslom 17, stál dom Bánikovský.
Tu sa narodil Ďuro Bánik, verný rodoľub slovenský a v šesťdesiatych-osemdesiatych rokoch notár slávneho kráľovského mesta Zvolena.
Zaslúžil si, aby sme ho aj osobitne spomenuli. Ale dosiaľ nebolo vari času na to, ani príležitosti oceniť zásluhy i tých skromných, v tichosti pracujúcich ľudí, ktorí slúžili svojmu národu i v skromných pomeroch, drobnou, tým záslužnejšou prácou, neutuchajúcou láskou k ľudu a národu slovenskému vôbec.
Spomenieme ho aspoň na tomto mieste. On sám nič nemá do činenia s udalosťami, ktoré sa tu majú opisovať, lebo sa odohrali desať rokov pred jeho narodením a asi pätnásť-šestnásť rokov skorej, ako bola rozprava o nich za toho tichého zasneženého adventného večera.
Ďurko Bánik len pomohol, aby sa na tie deje nezabudlo. V listoch, ktoré už sám starý a chorý písal svojmu mladému, ale ťažko chorému priateľovi Dr. Š. M.... rozvíja látku, ktorú si zachoval, keď "maminka rozprávala".
Tu už ako starec, rozpomínajúc sa na dojmy ktoré mal z toho rozprávania, písal, že ďakuje Pánu Bohu, že žijeme časy pokojné, v ktorých sú podobné ukrutnosti nemožné.
Písal to tridsať rokov pred svetovou vojnou a preto nemohol vedieť, že v divosti a krvilačnosti jednotlivcov ako i celých skupín, nič alebo málo sa zmenilo, keď raz naskytne sa príležitosť, aby sa spiaca beštia v človeku zobudila.
Toho zimného večera pred samými Vianocami mali u Bánikov hostí - a priadky. Bol to predvečer vianočného jarmoku, ktorý odjakživa označovali ako jarmok: "na mak a na med" (21. decembra).
Z Brezna prišiel farbiar Lopušný, dávny známy a priateľ Bánikov i so svojou paňou. Ich voz je vo dvore i s veľkými ládami plnými tovaru.
Z Ľubietovej prišiel "kapčiar" Heinrich, tiež so svojou ženou a po starodávnej známosti prišli do Bánikov na noc. Ako prišli, pohostili ich teplým pokrmom - a po včasnej večeri sedeli pri stole s domácim pánom a tešili sa, že sú už na mieste a v suchom.
Zo samého mesta prišlo niekoľko bližších i ďalších susediek. Bývali tu nablízko rodiny: Fontánovská, Alitisovská, Molitórisovská, bývali blízko i Rothovci a Langovci. V ten večer prišiel i bývalý slovutný učiteľ, čiže rechtor Ferenczy, už starý pán, ktorý zanechajúc učiteľský úrad, stal sa senátorom mesta. Okrem týchto boli ešte iné panie a boli tu niekoľké pekné dievčinky so svojou ručnou prácou, s vyšívaním vianočných darov. Staršie panie priadli. Všetky sedeli vo veľkom kruhu, aby mali pre svoje vretienka dosť miesta. Kolovrátky na ten čas tu neboli známe.
Ženské, ktoré mali šitie alebo pletenie v rukách, sedeli bližšie stola alebo i pri ňom. Na stole stála lampa, opatrená zeleným plechovým tienidlom, repcovým olejom živený plamienok blkotal zakaždým, keď sa otvorili dvere. Okrem lampy boli rozžaté na počesť hostí i dve hrubé lojové sviece vo vysokých a ťažkých mosadzných svietnikoch. Ich plamienky naprávať, čistiť a obhorené knôtiky zostrihávať bola v ten večer práca domáceho pána, Pavla Bánika. Sedel za stolom a prehŕňal sa v kalendári na rok 1826. Poslal mu ho Filip Machold z Banskej Bystrice, ktorý sa už tiež dostavil na zajtrajší jarmok. Z tejto dôležitej knihy Bánik oznamoval prítomným, aký bude nastávajúci rok, ktorá planéta bude panujúcou, ako padnú pohyblivé sviatky a koľké zatmenia budú u nás viditeľné. Vedľa kalendára bola malá cínová mištička, na ktorej ležal malý, dnešnému pokoleniu neznámy nástroj: puclík, alebo, ako ho kedysi furták pomenoval: kratiknôt. Pravdepodobne, ba istotne používali tieto nožničky len páni, lebo náš ľud pre ne nemá názov. Jedno za to, že si svieti najviac suchými fakličkami na kozúbku alebo kahanci, druhé však to, čo konal puclík, vykonali i dva prsty: ukazováčik a palec. Keď odštipli obhorený knôt, hodili ho na zem a utreli prsty o nejakú šatu, ktorú mali na sebe. Preto tieto nožničky ostanú i naďalej "puclíkami", kýmkoľvek ich budú ukazovať v múzeách alebo v domácich zbierkach. V panských rodinách bol puclík zo striebra a tácnička k nemu tiež z toho istého kovu.
Izba, v ktorej sedela spoločnosť, bola veľká, priestranná. Povala bola zrejme nová, steny biele, čisté, náradie solídne a masívne. Veľká kachľová pec, ktorá sa kúrila zvonku, bola posunutá dosť ďaleko do izby. Za ňou bol teplý a akoby skrytý múrik. Na ňom v ten večer boli cínové a hlinené misky, ba boli už i porcelánové rozličnej veľkosti s pečenými lahôdkami a koláčmi. Pri nich stála veľká fľaša nejakej červenkavej tekutiny. To bolo prichystané na chvíľu, keď panie ustanú v práci a povedzme si pravdu, i v besedovaní, aby sa občerstvili.
Bližšie ku kachliam sedeli staršie panie, matróny to napospol ctihodné, veľavážené - a vyťahovali zo svojich kúdeliek len hrubšie nitky, alebo také, ako sa hovorí "na jednom mieste ako vlas, na druhom ako klas". Hja, zo zrebí sa nedá tenko priasť - a staré, robotou, prípadne i lámkou pokrčené prsty, nemôžu také tenučké nitky vyťahovať, ktorých celé pradienko, tridsaťpásmové, dalo sa pretiahnuť cez prsteň. To možno len z ľanu, ktorý sa rovná hodvábu. Taká priadza bol vrchol pradenia a naše prastaré mamičky, čo si samé priadli priadzu na obrusy a plátno, usilovali sa tento rekord dosiahnuť.
Sprvu bolo v izbe obstojné ticho. Bolo počuť len to, čo Bánik rozprával a vrčanie vretienok, keď pri zasukovaní zletelo na zem a tam sa vrtelo, kým ho za nitku zakosílenú na vreteni, zručná priadka nevytiahla, aby dlhú nitku na vretienko obkrútila.
Všetky pracovali akoby opreteky, len tie dve cudzie panie sedeli, ako sa hosťom patrí, bez práce. Veď si to doma vynahradia. Pozorne ešte s mysľou nerozptýlenou počúvali a sledovali výklady z kalendára. Zavše sa niektorá obrátila s otázkou na domáceho pána. Dievčence si zavše niečo pošepkali, pri tom sa ale hneď placho obzreli na staré panie, či ich nesleduje tu alebo tam káravý pohľad.
Nebolo ešte neskoro, ale tma vonku bola úplná.
Už boli asi všetky panie a dievčatá, ktoré sem chodievali, pospolu, keď prišla stará, do chudobného rúcha odetá žena. Na ruke doniesla ušitú bielizeň.
Keď uvidela toľkú spoločnosť, cúvla, trošku sa zahanbila a ukazovala sa veľmi prekvapenou. Ale panie, čo ju poznali, boli tej mienky, že si táto úbohá žena dobre vybrala čas pre svoj príchod. Poznali ju už, že sa rada priplichtí, kde sa niečomu môže úfať. Príchodzia ponížene pozdravila.
Domáca pani, statná a pekná žena vstala od svojej práce a privítala starú ženu.
- Vítajte, Mamojčíčka, čo ste nám priniesli?
- Nuž, hľa, doniesla som šitie, Zuzka posiela.
- A - ako sa jej vodí? - opytuje sa pani.
Stará si vzdychla.
- Ako najhoršie, veď vedia už, čo sa jej, psote, prihodilo.
- Viem, viem, - odpovedala pani, odobrala ušitú bielizeň a zaviedla starú k peci. Tam ju obdarila koláčom a pohárikom vareného vína. Mamojčíčka sa tomuto poucteniu zrejme potešila, zavinšujúc dobrého a stáleho zdravia, vypila víno, koláč ukryla, povedala svoju "dobrú noc" a odišla.
Ako zatvorila za sebou dvere, začali tie, čo boli bližšie k peci, tie mnohovážne matróny, šuškať medzi sebou. Štyri, či päť očepčených hlávok stúlilo sa dovedna a jedna druhej oznamovali zaujímavú novinku. Zuzke Mamojčíčke narodil sa zdravý, mocný chlapec. Samo v sebe je podobná udalosť všedná, každodenná, ale tu boli isté, zarážajúce okolnosti. Prvá, že Zuzka bola nevydatá, potom, že bola staršia, ba že patrila už do počtu starých dievok, ale najviac prekvapila okolnosť, že Zuzka bola mrzáčik od narodenia, "kriplík" bez nôh a nevedela sa pohybovať inak, len tak ako malé deti, keď sa na bedričkách zahadzujú po zemi. Nikto by to nebol pomyslel, že táto biedna osoba stane sa matkou.
Otcom tohto dieťaťa údajne bol akýsi vandrovník, ktorý sa istý čas zdržiaval v meste a nešťastnú Zuzku pobalamutil, sľubujúc jej, že si ju vezme za ženu. Ale ako taký odkundes onedlho zmizol z mesta a viac sa neukázal.
Zuzka mala podiel aj v tých dejoch, ktoré sa stali začiatkom devätnásteho storočia a o ktorých v tejto knihe bude reč.
Kým si panie oznamovali náhľady o Zuzke - vymieňali poznámky, dievčatá a mladé ženy pozerali úkosom k tomuto krúžku. Rady by boli i ony počuli niečo, ale nesmeli ukázať svoju zvedavosť. Konečne už i matróny vyčerpali látku a chytili do rúk praslice a vretienka. A Bánik zaviedol rozhovor na všeobecné pole.
Veď čo sa za takého dlhého zimného večera dá porozprávať! Ešte nebolo viac ako šesť hodín, noc bola už úplná - a ešte tak do deviatej, desiatej sa všeličoho naspomína!
Na tento čas bola najzaujímavejšia, lebo i nová téma, o tom veľkom ohni, ktorý, práve v októbri minuli dva roky, zúril vo Zvolene. K tomuto predmetu doviedla Bánika otázka Lopušného, keď pozrúc na hrady, opýtal sa, či mnoho pohorelo?
Malý sedemročný Bánikov synček, žiačik Ďurko, ktorý už pred chvíľou pribehol z čeľadnej izby a plietol sa po izbe, ozval sa a povedal:
- Ja viem, keď u nás horelo; jeden vojak nám pomáhal vynášať riad. A potom ani ten nemohol, lebo už dom horel.
- Pravdu má chlapec, vojaci, uláni, ktorí boli vtedy tu ubytovaní, pomáhali hasiť a ratovať, čo sa ratovať dalo, - potvrdil otec, s pochvalou pohladiac hlávku synovu. - Vtedy zhorelo vo Zvolene 117 domov, s bočnými budovami i so všetkou úrodou. Ale ešte skorej asi 30 až 40 rokov pred týmto bol podobný požiar, ktorý zničil i ten rad domov naprostred mesta vystavaných. Domy, zväčša drevené, zbĺkli do gruntu. Po tomto už nedovolil magistrát, aby na tom istom mieste stavali nové domy, ale pohorelcom vyplatil za grunty bezmála tri tisíc zlatých a vykázal im miesto na budovanie nových domov von z mesta - v Smrtnej, teraz Hrnčiarskej ulici.
Ferenczy, ktorý dosiaľ viac počúval, potvrdil Bánikove slová. Vedel, že Bánik rád rozoberá staré záznamy, má mnohé i zapísané v starých knihách a kalendároch.
- Boh sám zná, - pokračoval Bánik, - prečo naše mesto tak často navštevovali všakové pohromy. Iste, muselo byť niekedy slávne, keď ešte náš Pustý Hrad nebol pustý, ale keď zo svojho pyšného vrchu panoval veľkej Zvolenskej župe.
- Áno, - doložil Ferenczy, - panoval, lebo z jeho veže bolo vidno na ďaleko-široko. Na juh, na sever i východ a západ. Na východ na Slatinu k výbežkom Poľany a ďalej na cestu ku Novohradu. Na juh k Dobronivskému zámku, mestečkami vtedy slobodnými až k Hontu, na západ doluhroním k Svätému Krížu do Tekova a ďalej a na sever k Banskej Bystrici a hore Hronom k breznianskym holiam - a ku Krížnej a Prašivej.
- Preto mladá Banská Bystrica, chránená Zvolenom, pracovala nerušene a rástla, - poznamenal Bánik a pokračoval, keď si vzal z kasne staré zápisníčky: - Naše mesto pôvodne sa prestieralo na Krivej púti na ľavom brehu riečky Slatiny. Veľký a slávny bol ten náš hrad, ako vidno ešte zo základov a rozmerov jeho múrov; a nebodaj bolo tam celé mesto, lebo priestoru na vrchu je dosť. Neďaleko hradu musel byť aj druhý, menší, o ktorom už niet inej pamiatky len jeho meno: Matčín hrad.
- Tam, - zamiešal sa Ferenczy do reči, - mohol byť menší hrádok pre niektorú kňažnú-matku, vystavaný.
- Ale na našu krajinu prišla pohroma, prihnali sa divé hordy Tatárov a vyplienili mesto, zborili Hrad, niekedy slávny a nedobytný, - rozprával zasa Bánik ďalej.
- Presile v ustavičnom boji a plienení zbehlých Aziatov nemohol odolať ani taký mocný hrad. Čo nezmohli divým nábehom, to zmohli pomocou ohnivých striel, ktoré hádzali do Hradu a kde strela padla do dreva, vznikol požiar, ktorý sa nedal uhasiť ani udatným obrancom.
Bánik sa rozhovoril. Ako človek umný, nadaný, ale v každodennej práci, zamestnaný remeslom, nemá možnosť uplatniť svoje myšlienky, chápe sa prvej príležitosti, aby rozvinul svoje náhľady. Miloval rodné mesto a žialil, že sa nemôže povzniesť z úpadku, do ktorého ho vsotila stáročná nepriazeň osudu. Pri prestávke pozrel na panie a dievčatá, čo blízko neho sedeli - a pozrel i na svoju ženu, Zuzannu, ktorá s úprimným porozumením sledovala jeho reči. Jej bystré oči boli upreté na jeho tvár. Nebadateľne sa usmial, akoby posmelený výrazom jej očú pokračoval:
- A potom sa začalo mesto znova stavať. Preriedené obyvateľstvo, skrývajúc sa dovtedy po horách a v jaskyniach, sa vrátilo, zaplakať na zboreniskách svojich príbytkov.
Ale dlho nenariekali, chytili sa do roboty, vystavali si svoje mesto, ten starý, ale už nie taký slávny Zvolen. Neskoršie postavili i nový zámok, ten, ktorý i teraz stojí. - Údajne z kvádrov tohto spustošeného hradu, ktoré dolu spúšťali a vozili na pravý breh Slatiny - podotkol Ferenczy.
- A potom stavalo sa pri zármutku i mesto. Povesť hovorí, že oba hrady spájala podzemná chodba, kto zná, čo je na tom pravdy, ale našlo sa niekoľko zasypaných vchodov do zemi, ako do pivníc. Za starých čias také chodby neboli zriedkavé. Azda budúci skúmatelia starých vecí prídu i na tie chodby.
- Ak skutočne boli, - dotušil zasa starý senátor.
Bánik, ktorého samého tá vec zaujímala, pokračoval ďalej, keď si pozrel do dedových zápiskov, ako mesto Zvolen nemalo dlho pokoj a času pre prácu, lebo nedlho zatým, ako nový zámok stál - a mesto sa započalo zveľaďovať, prišiel Jiskra so svojím vojskom. A pri tej príležitosti zasa Hunyadovci vypálili nešťastné mesto. Lebo to tak býva, že keď sa veľkí páni medzi sebou bijú, vytrpí ľud, v tomto prípade zvolenskí mešťania. Po odchode Jiskru na krátky čas mal Zvolen pokoj. Potom, keď kráľ Matiáš prišiel na trón, bavieval sa rád vo Zvolene, i jeho manželka, kráľovná Beatrica, ktorá sama darovala zámockému kostolíku na oltár zlatom vyšívaný vankúš. Ešte i dnes sa tam starostlivo opatruje táto pamiatka. Tieto kráľovské návštevy, hoci boli pre Zvolen dôležité, padli samému mestu veľmi draho, lebo pohostinné mesto dodávalo veľké množstvo potravín kráľovskému dvoru, i vína dobrého a rýb z Hrona a z rybníkov, ktoré malo mesto v svojom chotári.
A zvere divej i krotkej, zvolenské hory poskytovali v hojnom počte diviny. Jágri a honci, praobyvatelia dediny Môťovej, mali dosť práce, aby vyhovovali spotrebe bujnej kráľovskej tabuli. Preto mali Môťovania isté výsady a práva, ktoré si aj oproti mestu húževnate bránili. Chlúbili sa Matiášovou priazňou.
O tomto ľudovom kráľovi kolujú vo Zvolene ešte i teraz mnohé povesti a piesne. Matiáš bol veľkým milovníkom pekných žien. Všetky, čo tu teraz sedeli, najmä ale staršie, vedeli tých piesní a povestí viac. Napríklad pieseň:

Ej, bol jeden kráľ uhorský,
ten podvoditeľ panenský,
všetky panenky podviedol
len richtárovu nemohol...

Ako to počula Lopušná z Brezna, zasmiala sa a povedala:
- Čo by len to, ale ešte i u nás, najmä "na Hrone" sú živé niektoré rozpomienky na tohto kráľa. Mala som slúžku zo Šumiaca; jej matka často sa u nás bavila. A raz jej poviem: vy bývate pod samou Kráľovou Hoľou, či viete, že na Kráľovej Holi poľoval sám kráľ Matiáš? A ona sa zasmiala a povedala: "Ja to znám, lebo raz zablúdil a nevedel kam. Náš dom stál na kraji a oheň na ohnisku horel a oblôčkami sa svietilo, tak on do našeho domu "vľoz". Búchal na dvere - a naša pramati, vtedy ešte mladá, mu otvorila. A ako vošiel a obzrel sa na ňu, tak jej povedal: aká ty šumná žena! Od tých čias sa do nás volá do Matiašov."
Všetci sa tejto historke zasmiali. Bánik podotkol:
- Takým pánom je všetko dovolené, stoja nad zákonmi. To tak bolo oddávna, a bude azda naveky, lebo takí budú, čo moc na seba stiahnu a žiť budú na úkor iných.
- Za týmto dobrodružným kráľom, ktorý sa v našej stolici - tak v Bystrici, ako i vo Zvolene, rád bavieval, čoskoro prišli smutné časy. Dohnala sa zasa nová pliaga na kresťanský ľud, Turci a tí veru nešetrili práva ľudu. Plienili a rabovali okolité dediny a mestá, kým sa im nepoddali a neodvádzali vyrúbené poplatky. Zo svojich obsadených sídel robili výpady na náš vidiek, ako o tom svedčia mnohé piesne a povesti. I do Zvolena sa dobýjali nejeden raz.
- I o tom je pieseň, - ale nie jedna, i viac, no, novšia, tá o zvolenskej richtárke, čo jej Turci dve deti zajali, - poznamenala Bánička.
A hneď bola hotová recitovať pieseň:

Rabovali Turci tie zvolenské zámky,
zajali dve deti zvolenskej richtárky.
Šúri Katarínu do hintova vzali -
Ľúdi Tomáša pod voz uviazali.
A keď oni prišli do tureckej zemi,
Šúri Katarinku do svetlice dali;
Šúri Katarinku do vrchnej svetlice -
a Ľúdi Tomáša do spodnej temnice.
Šúri Katarinka, sestra moja drahá,
ak ti bude dobre, nezabudni na mňa.
Šúri Katarinka v striebre, zlate žila,
od veľkej dobroty na brata zabudla...

Bánik pokračoval:
- Možno si domyslieť, že v časoch takého nepokoja, strachu a neistoty mestá nemohli prekvitať, že práca nešla od ruky ani na odbyt. Len tie mestá mohli pokojne pracovať a sa zveľaďovať, ktoré boli svojou polohou aj ináč chránené, ako napríklad Bystrica a Kremnica. Naše mesto bolo akoby večne na stráži, vždy pohotové brániť sa do ostatnej kvapky krvi nielen za seba, ale i za iných. V taký čas priemysel a iná práca neprekvitala.
- Mali sme i bane, našli sa i stopy po zlate, a to podľa povesti o tom "samorastlom". V starých rozprávkach sa spomína, že sa našlo steblo raže, ktoré bolo ovinuté tenkým zlatým vláknom. Aj na iných miestach bolo, údajne, zlato. Ale ono, po čom tak mnohí ľudia túžia, uviedlo nejedného človeka do pokušenia a odňalo mu i rozum. Hľa, ešte nie tak dávno, žil tu v meste, v dome, kde teraz býva pán Lange, istý starý človek, ktorý sa zaoberal výrobou zlata zo sprostých kovov, napríklad z olova.
- Alchymista, - poznamenal Ferenczy a pokýval hlavou. - A to je smutné, že ten človek prišiel o všetko a zomrel opustený v chudobe.
- Nuž zlato nás nespasí, ani Zvolenu zlato nepomohlo, lebo ho niet. Bane zanikli, len jedna diera sa volá Nahaj Baňa. A tak sa obyvatelia Zvolena museli boriť so všelijakými neprajnými živlami. Ešte sa turecké panstvo sotva pominulo, už sa začali nepokoje a vojny rákoczyovské a iné. Ľud a meštianstvo trpelo tak od priateľa ako od nepriateľa, lebo i jedni, i druhí pálili, drancovali, rabovali. Oj, i tu by sa dalo veľa rozprávať, čo ľud vytrpel, len div, že sa udržal.
- I zdalo sa, že ľud, najmä zvolenské meštianstvo, vyničí do zniku. Čo nechali vojny a ohne, ľudské životy, to znivočil mor, toto strašné božie dopustenie. Roku Pána 1645 umrelo len v samom Zvolene meste 1168 ľudí, okrem dvoch i všetci radní páni spolu s richtárom padli tejto hroznej smrti za obeť. A čudná vec: odjakživa sa povráva, že kedykoľvek prišla do Zvolena podobná záhuba alebo mor, prišla vždy fortňou vedľa mestského domu, ani jeden z tých strašných hostí neprišiel niektorou z tých brán mesta, o ktorých sa spomína, že sú pekne maľované. Vždy si bral mor svoje prvé obete tu, blízko fortni, ktorá vedie "za múry" smerom, ako stojí Pustý hrad.
Medzi priadkami sedela i pani Alitiska, už nie celkom mladá pani - a tá sa toho Bánikovho tvrdenia náramne naľakala. Alitisovská família mala svoj dom pri samej spomínanej fortni, kde je blízko i radný dom. Ale sa potešila, že tie časy hrôzy, vojen a moru sa pominuli a ako i jej manžel, bývalý mestský notár hovorieval, nastúpilo storočie osvietené a staré hriechy sa pominuli, svet je ovanutý slobodomyseľným duchom a preto sa potešila, nemysliac, že sa o sedem rokov dostaví nie mor, ale jeho nie menej zlobná sestra, cholera.
Pustol takto Zvolen, i remeslá klesali, i bohatstvo, ktoré dosiaľ vydávala zem, nehovoriac ani o tom, čo sa niekedy z útrob zeme vynášalo. Do upadajúceho mesta nasťahovali sa v čase domácich vojen a nepokojov, ako i potom, početné zemianske rodiny i so svojou čeľaďou a zaujímali pre seba výhody a práva, aké by boli prislúchali len starým zvolenským rodinám. Celé staré famílie úplne vymreli; do radostného domu, do magistrátu dostali sa noví ľudia. A okolití mocní zemani, páni najmä Eszterházyovci, ktorí vlastnili už i Zvolenský zámok, zaberali vždy viac a viac pôdy a utláčali poddaný ľud. Ľud trpel od Turkov, ktorí mu aspoň to právo nechali, aby vyznával Pána Boha po svojom spôsobe vo viere, ktorú poznal za pravú. Za otročenie odmeňoval sa ľud tak, že zanevrel na pánov, pokladajúc ich za svojich úhlavných nepriateľov a pri vhodnej príležitosti odmenil sa im odbojom, ba i zbojstvom.
Ako páni obchodili zákony, alebo stavali sa nad zákony, tak konal i poddaný ľud. Čím vyšší páni, tým väčšie neprávosti, čím biednejší sedliak, tým skorej sa sprotivil. A preto bol tu súd, súd "siedmich", ktorý nemilosrdne súdil, a bol tu aj neúprosný vykonávateľ rozsudku, kat. A boli tu, hľa, na Vígľašskom vrchu pohotové šibenice. Ale na šibenici umrel len úbohý, čo i hriešny bedár a kat stínal hlavy len nešťastným zvedeným dievkam z ľudu, ktoré v zúfalstve zaškrtili svoj vlastný plod.
- Ako Madlena z Bacúrova, - podotkla Bánička.
- Pre pánov bol zákon iný, pre pána neplatil zákon: Oko za oko, zub za zub. Najviac, keď už bol zločin taký veľký, že sa sami zemani pohoršili nad ním, odsúdili vinníka na galeje.
- Ako Feketeho, - ozvala sa zasa Bánička.
- Kto boli tí, čo spáchali a kto ich žaloval a súdil? - opytujú sa cudzie panie, Lopušná a Heinrichová.
- Rozprávajte nám o tom, - žiadal i Lopušný, - lebo naše ženy by ani spať nevedeli.
- Neviem, či im práve toto neodoberie spánok.
- Ale, veď ešte máme dosť času, rozprávajte, - prosili panie. Ony o tých veciach nevedeli, čo vo Zvolene vedelo každé dieťa a nielen vtedy, ale ešte dlho potom, ešte i dodnes...
Malý Ďurko, ktorý dosiaľ stál pri otcovi, pritiahol sa k matke a sadol si na malý stolček po jej pravej strane, pritisol sa k nej a tíško počúval.
Bánik povedal:
- Rozprávaj teda ty, žena, ty to vieš najlepšie, ako naspamäť.
Vedeli to i iné, ale si plietli udalosti a tak si nezachovali všetko dopodrobna. Bánik to už vedel.
Bánička pozrela na hodiny s ťažkými pondusmi a pristala:
- Dobre, lepšie teraz ako pred samým spaním. Ešte je nie neskoro. Bola som malá dievčička. Chodila som po tretiu zimu do školy, keď sa to stalo. Pritom som bola taká všetečná, že mi povedali: všadebol a nikde neobstál. Náš vzácny priateľ, pán senátor, to vie najlepšie.
Senátor sa dobrosrdečne usmial a povedal:
- Preto vy, keď už raz treba, vyrozprávate to najlepšie.
- Mne sa všetko, dej i ľudia, zachovali v pamäti, ako by to bolo včera, nuž začnem.
A Bánička rozprávala. A podľa toho, čo ona rozprávala, staré listiny a listy potvrdili, ešte i ústne podania doložili, doplnila a rozšírila autorka toto dielo svojím vlastným umom a poznaním.