Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• veršovaná poviedka
• súčasťou zbierky básní Tatry a more (1879), delené na 7 dielov (Zvuky; Maják; Jaderské listy; Sny a báje; Ratmír; Herodes; Dozvuky)
• skladba vyznieva ako protest proti surovému nacionálnemu útlaku - odnárodňovanie slovenských detí
• Vajanský v poviedke sleduje osud dvoch násilne odvlečených sirôt Janka a Aničky, ktorí sa ako malé deti dostanú z rodného Považia k surovému gazdovi, u ktorého sa majú v prvom rade pomaďarčiť a zároveň ťažko pracujú - za ich odvedenú prácu je im jedinou odmenou trest a bitka; deti sa preto rozhodnú utiecť domov, ale zomierajú pod kolesami vlaku

---

Predspev

Obloha siná, riedko si počula
šumeť k výšinám tvojim vzdych pokorný
z pŕs mojich! Duša moja jako žula,
duch môj pošmurný, drzký a odporný;
on nežných citov nezná plápolanie,
horkosť mu milá, satira pohodlím...
Obloha siná, čuj moje spievanie,
nimž sa dnes k tebe skrúšene pomodlím,
dnes, jak nezdarný syn pred tebou stojím:
pomsti prznenú krv zúrením svojím!!

Daj, bože večný, by o skalu ostrú
jich nemluvniatka cudzí vrah rozrážal,
Daj, aby otcov jich lúpežnú kostru
z tichých cintorov tyransky vyvážal!
Tie slová vravím za Tvojím prorokom,
jehožs' ty nadchnul svätým svojím hnevom,
nadchni aj spevca, by v cite hlbokom
znietil zúrenie slabým svojím spevom;
požehnaj hlas môj, nech času odolá
a žiarou svojou mstiteľa dovolá!

Herodes

Vyrástol kríček ružový,
na ňom dve púpätká kvetú;
sotva ich motýľ barevný
dotkne sa v trepotnom letu,
sotva ich zora nachová
v hlbokom údolí zbadá;
ale tá žravá húsenka,
tá nájde voždy, čo hľadá!

Na našom krásnom Považí
útle dve detušky žili,
dievčatku mater zomrela,
chlapcovi tatuško milý.
A jak sa stáva povšedne,
rodáci, dobre to znáte:
chudoba v biedu vyrástla
i v jednej i v druhej chate.

Ale tá bieda slovenská
večite u Váhu býva,
a predsa voždy nájde sa
sirote ovsená skyva:
Otcovia idú do sveta,
matky sa na poli krušia,
a tie drobunké detušky
v samotných prípeckoch čušia.

Bratia! už dosť som šumenie
i búru ospieval mora,
počujte malú rozprávku
z dediny úzkeho dvora.
Dva tam domčeky pri sebe
jako dva blížence stoja,
v jednom môj Janko bytuje,
v druhom zas Anička moja.

Dva domky, ako kvetníky,
každý z nich rastlinku živí,
v jednom belasá fialka,
v druhom zas majorán snivý.
Preboha, ľudia, nechajte
každé len tam, kde si roste,
uschli by v cudzej záhrade
korienky útle a prosté.

Klbôčko detí na ceste
veselo na blšku hrá sa,
jako keď mušiek rodinka
v slniečku poludňom jasá,
jako keď škorcov kŕdele
v konopnej šveholia roli,
jako keď stádo ovečiek
skacká po vysokej holi.

Aničke vlásky belavé
padajú do bielej tvári,
z Jankových očú veselo
šelmovská iskierka žiari.
Krásny ten párik delí sa
v klbôčku dedinských detí,
ako pár sivých holubov,
čo v kŕdeľ vrabčekov zletí.

Niekdy i sami lúkami
rúčka za rúčku sa vodia,
alebo horou bukovou
za sladkou jahodou chodia;
keď prídu k prudkej bystrine,
kde Anka brodiť sa bojí,
Janko ju chytí v náručie,
hop! už s ňou za vodou stojí.

Trenčianskych lesov vanutie
blaží im dušičky prosté,
za každým kríkom zeleným
poviedka šumná im roste,
každá bublina na Váhu
dúhové svety im tvorí,
každé dýchnutie vetierka
piesne im donáša z hory.

Deduško nášho Janíka
u krbu rozpráva báje,
unáša mladé dušičky
v básnictva zlatisté kraje:
"Tam more, hory z krištáľu,
čarodej i šarkan strážny
dvanástihlavý varuje
palotu zakliatej kňažny.

Vodník na pružnej olšine
nad samým Váhom sa kníše,
černokňaz v tajnej jaskyni
čarovné bachanty píše,
lesami biele Rusalky,
lúkami Vilice skáču,
bratia v havranov zakliati
letia a žalostne kráču."

A keď sa dedko zamlčí,
hlávky ich zas ďalej básnia,
takto svoj život temnistý
skazkami ružovo jasnia,
hrami a snami skrašľujú
nizunkej chalupy kúty,
takto im chlebík ovsený
k suchému zemiaku chutí.

Ale raz zrána v nedeľu
panský koč do viesky vtiahol,
fúzatý kočiš bičiskom
v klbôčko detičiek šľahol;
z koča sa panák teperí
v atile s velikým bruchom,
pod pažou tlstý protokol,
brkové pero za uchom.

Keby ste, deti, vedeli,
za čím sa tento pán honí,
vy by ste skálím metali
do jeho prekliatych koní;
keby ste, deti, vedeli
panáka pekelnú snahu,
jak žabky by ste skákali
ta do vĺn prudkého Váhu!

Herodes (tak ho nazvala
tá krotká poviedka moja,)
belasou šatkou utiera
z čela si krupäje znoja,
ženičke, čo šla po vodu,
trstenou palicou kýva:
"Povedzte, moja milená,
deže tu pán richtár býva?"

O chvíľu s pánom richtárom
(richtár - oj, predajná duša!)
tlčie sa z domku do domku
a všade takto pokúša:
"Strýčenko, matko, tútorko,
vy pekné detičky máte,
na dušu, škoda váľať sa
jim tuná v špinavej chate!

Mnoho na hŕbe, mnoho vás;
jak sa vás toľko len zmestí?
a čoby bolo miestočka,
či máte dostatok jesti?
Sem s nimi! ja som vyslaný
zaviesť jich do pekných stanov,
sem s nimi! ja z nich porobím
veľkých a bohatých pánov!"

Keď starí nechcú dobrotou -
hrozbou ich Herodes núti,
kde ani hrozba neplatí,
podvody úkladné krúti;
kde nemá podvod účinku,
prisilí otca i matku:
nie div, za každú dušičku
dostáva Herodes piatku!

Čože tí drábi po ceste
zajaté husičky ženú?
Za nimi žienky v plachticiach
bedujú, plačú a stenú!
Nie sú to húsky zajaté,
slovenské deti to biedne:
krv svoju majú odovzdať
tým, ktorým hnije a redne.

Bôh veru málo udelil
Slovákom úrodných polí.
Ale im dietky požehnal
a to zlých susedov bolí.
Niekdy im vzali pastviny,
lúky a roviny všetky,
a dnes už berú ostatok:
Tie milé spevavé dietky.

Aj naša Anka s Janíkom
uprostred zajatých stojí,
jako dve smutné osiky
v boriny zelenom chvoji - -
zohnali deti v stanicu,
čísla jim na prse dali,
a jako ovce na jatku
do volských vagónov hnali.

A keď už dvere zapreli,
z vagónov náreky stenú,
matky sa biedne na kolá
nešťastných vagónov ženú;
drábi ich kruto hlavňami
sácajú do verných hrudí,
Herodes kričí: "Ticho len,
veď my z nich zrobíme ľudí!

Ticho, ty bedač nevďačná!
Keď sa pán o teba stará,
keď tvoje biedne siroty
do raja teperí para.
Ticho, ty bedač nevďačná,
načo tie kriky a plače,
keď rušeň čierny, ohnivý
do raja detušky chváče!"

A keď už rušeň zapískal,
hrobovo stonali deti,
tískali biedne hlavičky
do hnusných vagóna smetí;
šuhajci bili zúfale
do mocných väzenia dverí -
Darmo! boli ste detušky,
včuľ ste len čísla a zveri!

A keď sa vlak už pohýbal,
dvojmo sa ozvali stony,
do toho detí náreku
zvonec zo stanice zvoní.
Ach, zvoní deťom na pohrab,
trasľavo, vírivo, hrozne,
hrobom im bude cudzina,
rakvami: bezcitné vozne!

Anička moja úbohá
v kútočku slzenky cedí,
hladí jej vlásky hebunké
Janíček smutný a bledý:
"Neplač mi, Anka, neplač mi,
ja budem voždy pri tebe,
pomodlime sa ,Otčenáš',
asnáď sa zmiluje nebe!"

Beda, nepárne numero
Anka má, Janík zas párne,
a preto musí Herodes
roztrhnúť detušky zdarné!
Už prišla Anky stanica:
"Jedenásť! Dole sa, číslo!"
Ach, tu sa dievča zúfale
k svojemu druhovi tislo!

A Janík chytil Aničku,
v strachu a bolestných mukách
necítil biedny, že ho tnú
po jeho skrahnutých rukách,
necítil, že ho korbáčom
bičujú po bielom tele,
necítil, že sa krvaví
to jeho líčenko biele!

A keď už nijak nemohli
kŕčové roztrhnúť rúčky,
dali do jednej dediny
pospolu párne tie púčky.
Dostali sa tam gazdovi,
do jeho pustého domu,
jako keď sadnú lastovky
na vetev suchého stromu!

Janíčko a ty, Anička,
kde ste sa tu zrazu vzali?
Namiesto sviežich vetierkov
piesok vám očičky kalí,
namiesto lesov zelených
Turkyňa žltá a hustá,
namiesto zbožnej modlitby
hrešenie a kliatba pustá!

Janíčko a ty, Anička,
kdeže váš deduško starý,
kdeže to lásky zorenie
z tej jeho vráskavej tvári?
Kdeže ten Váh váš junácky,
hory a lúčiny vonné?
Zmizli! Vám, biednym, ostala
práca - a vzdychanie stonné!

Otčim váš, hrubý hospodár,
v hrubú vás robotu honí,
Anička klasy moržuje,
Janíčko okolo koní -
Bič pána denne útlučké
chrbátky pruhami zdobí,
líčka vám denne pocíťa
dlaň jeho špinavej róby.

A miesto rodnej pesničky
jaký hlas uška vám reže?
Ako keď kuvik zavolá
polnocou z kostolnej veže,
jako keď strigy zavyjú,
čo hore Inovcom skáču,
jako keď čierni havraní
nocou nad šibeňou kráču!

Ach, rodnej reči zunenie,
rodná ty pieseňko, kde si?
Kde si ty viesko malebná,
kde ste vy voňavé lesy!
Vädnú srdienka túžením,
slepnú tie očičká v plači -
Jak len to očko malunké
toľko sĺz vydávať stačí!

Ako to srdce útlunké
toľké len unesie túžby,
ako tá rúčka slabunká
toľké len prekoná služby,
jako tá nôžka ľahunká
toľké len prebehne cesty,
jako tá boľasť hlboká
v mladú sa dušicu zmestí!

A boľasť rastie v srdienku,
unášať nie sú ju vstave:
Myšlienka smelá dozráva
v Janíka boľavej hlave;
Gazda ho vybil pre pieseň,
Aničku macocha kváče
za tie hebunké vlásočky
preto, že smúti a plače!

Myšlienka smelá dozrela
v pošmúrnom maštale kútku,
keď si tam večer zasadli
v slzách a túžobnom smútku.
Myšlienka ako zornica
zrazu nad hlavami vzplála,
bleskotom krásnej nádeje
skrahnuté srdienka hriala.

"Anka," šuhajík hovorí
a hladká strhané vlásky,
"žiť nám nemožno v cudzine
bez reči, spevu a lásky;
noc ide, zober šatočky,
pán boh nám ukáže cestu,
sám jeho anjel zavedie
siroty k rodnému mestu.

Však vieš, keď jaro zavíta,
a koniec urobí mrazom,
lastovky zase do hniezda
zďaleka priletia razom!
Sám bôh im vánkom spravuje
tie voľné kľukaté lety;
on iste taktiež povedie
pustinou zmorené deti."

Zavýja vetor rovinou...
Macocha v komore chrápe,
nocou sa Janík s Aničkou
potajmo cez ploty driape.
Širokú prešli dedinu,
už kynie široké pole.
Hajde! Slobodné detičky,
rovno cez zorané role!

To pole šíro-široké,
po kopcoch ani len šľaky,
iba ten mesiac rohatý
studničné osvietil háky;
Nečuť šumenie potoka,
ani spev pinkavky v húšti,
iba ten vetor stepový
trúchlivé strniskom šuští.

Idú detušky maninou,
boja sa dedín a ľudi,
ľudia by ľahko uhádli,
jaký to páriček blúdi -
Ľudia by naspäť zahnali
deti ta v krvavé jarmo -
a všetky jejich nádeje
boli by svietili darmo.

Pustinou cesta boľastná...
Picháče, piesky a tŕnie,
krvou sa rudo zbarvili
tie jejich noženky srnie!
Smädí jich: nieto studničky,
hladujú, už nieto chleba,
azda jim sám bôh požehná
mannu a rosičku z neba!

A keď už Anka ustáva,
za rúčku Janík ju chytá -
"Neboj sa, neboj, Anička,
vidíš, už ružovo svitá,
slnko nám údy zohreje
ono nám otuží žily -
Ono sa na nás usmeje
a dá i do duše sily."

Stretol ich beťár na koni,
"Stojte!" na úbohé zhrmí.
Zvedavo uprel na deti
pohľad svoj divý a strmý -
"Aké ste biedne, detičky!"
Riekne a chleba im hodí,
z veľkého svojho kulača
vlažnej im podáva vody.

Tá vaša bieda slovenská
zbojníka k almužne núti,
nad vaším telom chorľavým
zbojník sa zmiluje krutý;
Vás by ver' tiger šanoval,
krokodíl, v trstí čo čuší:
ľútosti žiadnej nebadať
len v renegátovej duši.

A keď ich cele zmorila
cesta a pálčivosť dušná,
očuli razom zďaleka
jasavé hvízdanie rušňa,
hľa, dym sa valí z komína
práve jak v nešťastnú chvíľu,
keď s nárekami nechali
Považia dolinu milú.

V pustinu, v biedu zaniesla
úbohé detičky para,
ona istotne uhádne
cestu zas do ich chotára!
"Poďme, Anička, na cestu,
z železa ona je kutá,
ona nás rovno zavedie
až ta do našeho kúta!"

Idú detušky po dráhe,
nádej im nožičky silí,
nádej, že cesta rovnušká
domov ich zavedie v chvíli.
Večerom prišli k stanici,
slnko už za hory padlo,
Janík by ďalej putoval,
dievčatko ďalej nevládlo.

Tam sa do kútka utiahli,
sníček im na oči padá,
v sníčku javí sa Jankovi
dedinských domčekov rada:
ale tá rodnia dedina
jakási smutná a pustá,
piesok tam vrelý chumelí,
kde bola horica hustá!

"Kdeže môj dedko?" zavolá
Janíček v tajomnom bôli,
starenka kási neznáma:
"Kde ste tak dlho len boli?
Dedko váš nevie rozprávať,
tichý on, studený, nemý,
leží on vedľa rodičov
v skalistej cintora zemi!"

Starena zmizne, kočiar zas
zahrmí po tvrdej skale,
fúzatý kočiš bičiskom
šibe zas detušky malé,
z koča sa panák teperí
v atile s velikým bruchom,
pod pažou tlstý protokol,
brkové pero za uchom.

Vykríkne Janík zúfale,
akoby šarkana zočil,
jak by ho hryznul škorpión.
Zo zeme na nohy skočil,
Anka precitne zdesená,
rukávik slzami močí...
Ajhľa, zďaleka svieťa sa
šarkana ohnivé oči!

Okále draka z mrákavy
ohnivé metajú žiare,
jak by dva nové mesiace
krvou si zbarvili tváre.
Trasú sa deti v kútiku,
jedno sa k druhému tiská,
krvavý párik mesiacov
rastie a purpurom blýska.

Rastie a letí úžasno...
Už počuť krochkanie rušňa:
"Hore sa, milá Anička,
nenie to mátoha vzdušná,
vidíš, už pre nás poslali
ohnivé vozisko zase,
ono nás domov zavezie
na kriedlach v kratučkom čase."

"Neboj sa, milá Anička,
tých rudo-plamenných očí,
za nimi kľuka spiežová
veliké kolesá točí -
Raduj sa, milá Anička,
tam nás do voziska vpchajú,
zase nám biele tabuľky
s číslami na prse dajú!"

Ako tie srdcia plesali,
ako tie očičky pláli...
razom neborky zabudli
mesiace prežité v žiali,
ba na tie líčka schudnuté
ružové rumene sadli,
ešte raz, ešte napokon...
Aby tak naveky zvädli!

Rušeň dorazil hrmotom,
rozlietli dvere sa vozňa.
"Sem sa, sem, milá Anička,
nech nás ten Herodes pozná,
vidíš - tam z toho voziska
modravé svetielko svieti,
tam iste, iste nájdeme
pospolu ostatné deti."

Keď chceli vstúpiť do vozňa,
surový strážnik jich chytá,
surovým hlasom voľačo
od biednych detušiek pýta.
Ony ničoho nemajú,
len žiaľ a túženie v duši,
hoj! jak ich strážnik palicou
z nádražia ženie a hluší!

"Neplač mi, Anka, milená,
i tieto zacelia rany,
keď s vozom týmto prídeme
na naše slovenské strany -
Ten pán sa hneval zúrive...
snáď mu je gazda náš známy -
Poď za mnou, tu sa skryjeme
za tieto kolá a trámy."

A deti ako myšičky
pod vozeň vlakový šuchli,
tlstými kryté bahrami
v strachu a nádeji sčúchli.
Nad nimi klady ohromné,
krútky a mohutné osy,
železný trám tam vagóna
veliké náklady nosí.

Na tráme mocné kariky,
v karikách reťaze hrubé,
a moje milé dieťatká
čušia v tom železnom zrube,
čušia v slaďunkej nádeji,
že zrub im ukončí strasti,
že ich on letkom zanesie
do peknej slovenskej vlasti!

Veru vám veru ukončí
zrub tento pozemské strasti;
Veru vás, deti, dovezie
do peknej, velikej vlasti;
Veru vás, milé, vymaní
z podliaka úkladnej sieti;
Veru vám hviezda slobody
hore nad oblaky svieti!

Kolo nich chlapi behajú,
lampáše jejich sa blyštia,
mohutné dvere búchajú,
kolieska fúrikov pištia,
hrmotné hlasy hlaholia,
množstvo sa ku vlaku tlačí,
šum, pohyb, mluva, hrešenie,
a zvonec do toho jačí.

Rušeň už ostro zapískal,
z nozdier sa biely dym valí,
z komína čierna mrákota
uhlovým pachom vzduch kalí.
"Anička, chyť sa reťaze!"
Janík môj pod vozňom volá - -
A vtom sa hýbať počali
na vozni mohutné kolá.

Bijú sa vozne rad radom,
jeden sa na druhý valí,
perový tanier na každom
napína spiežové svaly.
Úder od rušňa postupne
všetkým sa vagónom zdieľa,
znakom, že veru rozopial
šarkan už ohnivé kriela.

Oceľná kľuka robotí,
rušeň sa pomaly kníše,
rozohnenými pľúcami
dlhokým dýchaním dýše.
V kotle sa voda klokočom
zúrivým šumením varí,
z ohnivej pece pekelná
horúčosť pruhami žiari.

Kúdolí dym sa z komína,
v okrúhlych vije sa chmároch,
vidno mu šedé záhyby
v kotliska ohnivých žiaroch.
"Anička, drž sa reťaze,
my sme už v kýženom šťastí,
Anička, už sme na púti
do peknej slovenskej vlasti!"

Janík sa chytil kariky,
Anička reťaze tríme:
Tak netopierkov visí pár
na pôjde kostolnom v zime.
Ohnivý tátoš rýchlejšie
svojimi nozdrami zdýma;
Ba či sa schopia na kriela
letáčky, keď ujde zima?

Vlak sa už silno rozletel,
beh jeho veterno strmý,
detuškám vozeň nad hlavou
jak oblak búrový hrmí,
kolo sa v rýchlom obehu
za kolom krútivo honí,
reťaz sa húpa v karike,
húpa sa a duto zvoní.

Hrmoce vagón nad nimi,
nepočuť vlastného hlasu,
z lukotí prievan povieva,
brvná sa trepotom trasú.
Už si dal, milý Herodes,
detušky do pekných stanov,
už si z nich veru porobil
veľkých a bohatých pánov.

"Anička moja, nečuješ?
Janík tvoj na teba volá,
pozor len, abys' nedala
nožičku do bahier kola!
Neboj sa, moja Anička,
skoro sa pominú strasti,
skoro už veru vletíme
do peknej slovenskej vlasti!"

Ale tá Anka nečuje,
durkoty plnia jej uši,
v rúčkach už cíti mŕtvotu,
úzkosti smrteľné v duši;
Vozeň sa hádže semotam,
práskajú bukové desky,
kolo o koľaj zakreše
a sype belasé blesky.

Kolo o koľaj hrmotí,
trpne už slabunká ruka,
húpaná reťaz studeno
na nôžku ranenú ťuká,
hlavenka rýchlym letením
celá sa matie a krúti...
Veru sa tvoja Anička,
Janko môj, naskoro zrúti!

Nad nimi obor vozový,
po stranách krútivé kolá,
tam dolu hrob jich krvavý
v skalnaté náručie volá,
keď mihne svetlo, pod seba
pozrú sa blíženci moji:
Bože! veď cesta uteká,
vozeň, ten hrmí a stojí!

V úbohých hlávkach hukoty
dutými hlaholy vyjú,
jako keď obri mlatami
štvormo na nákovu bijú,
jako keď víchor o hrany
žulových sokorcov skučí,
jako keď valný vodopád
v bezodnú trhlinu hučí.

A keď už mostom leteli,
zrinčali koľaje desne,
jako keď srdce kovové
na poplach do zvona tresne,
blysli sa lampy mostové,
priepasť tam úžasná leží,
rinčanie v hukot zmení sa,
vozeň zas mrákavou beží.

"Bože môj!" chriplo vyrazí
devuška z úzkostnej duše,
"Postoj!" zakričí šuhajko,
ale ten vlak ďalej kluše.
"Postojže!" volá zdesený,
"zmiluj sa, pre pána boha,
rúčkou som zbadal, že veľmi
krváca Aničke noha!"

Mohol sa chlapček navolať!
Vlak sa len hrmotom valí,
vrelá krev kvapká z nožičky
dolu na studené skaly.
"Utíš sa, moja Anička,
nedaj sa boľasťou miasti,
skoro už, milá, vletíme
do peknej slovenskej vlasti."

Anka útechu nečuje,
hlávka jej omdletá padá,
ale tú reťaz tríme len
života poslednia vláda.
Tríme - už slabne ručenka,
meravia studené prsty,
tu ich môj Janík zachytí
do svojej pomocnej hrsti.

Sám, chúďa, ledva pocíti
tie svoje nešťastné údy,
lež strach o milú družičku
predsa v nich silu rozprúdi;
Ramienkom jedným objíme
zúfale zomdletú družku,
ramienko druhé zakotví
v kariky studenú kružku.

Čím väčšmi slabne Anička,
tým viac mu ramienko krahne,
tým viac tá tvrdá karika
rameno zviera a tiahne,
rukávom veru slizne už
horúca na dole vlaha,
"Bože môj, či sa ukončí
raz táto boľastná dráha?"

A vlak len ďalej hrmotí;
vo vozňoch veselí páni
na mäkkých sedia pohovkách
v hovore, nehe a spaní,
oni si voľne oblokom
hľadia do nočného stínu -
Ach, a tam dole úbohé
siroty mukami hynú!

A vlak len ďalej hrmotí,
jak by ho démoni hnali,
i vrazí siplým piskotom
do diery dlabanej v skaly,
durkot sa dvojme ozýva,
dymy sa tunelom hatia...
Chlapcovi dych sa zastaví,
zmysly sa matú a tratia!

Ramienko pustí kariku,
druhé však devušku tríme,
druhé len tiskne Aničku
v páde i mdlobe i dyme -
Chripenie pŕs sa s hukotom
vagóna úmorne druží,
koľaj i bahor kolesa
krvou sa horúcou ruží.

A keď ten vlak už vyletel
s piskotom z dlabanej škáry,
rušeň žalostne zavzdychol
mohutným dýchnutím pary,
z oblaku svojho dymného
smútkové krupaje roní,
pod vozom reťaz krvavá
hrobovo rinčí a zvoní!

Slovenských detí mučenie
oceľ už ku slzám núti,
tú vodu vrelú rozžiali,
ten živý oheň rozsmúti,
to kolo plače spiežové,
že sladké životy ruší,
ľútosti žiadnej nebadať
len v renegátovej duši!

Nuž poď sem, zradný Herodes,
pozri sa na svoje diela,
tunelu lampa krikľavá
svieti na krvavé telá,
telá ich vyhnúť nemohli
zlodeja úkladnej pasti,
duše však voľne leteli
do peknej, velikej vlasti.

Dospev

Obloha siná, žiare tvoje jasné
stopili ľady v lučezarnom chvení
z pŕs mojich! Hnevná iskra v oku hasne
a na kanúcu slzu sa mi mení.
Útrobu hreje citov plápolanie,
utláčam horkosť, satiry sa zriekam,
obloha siná, čuj moje spievanie,
nímž sa dnes k tebe skrúšene utiekam,
dnes jako Slavian tu pred tebou stojím,
nemsti krv našu hrozným trestom svojím!

Udel tým, bože, svoje odpustenie,
čo katovali útlu našu mládež,
udeľže, Pane, tým omilostenie,
čo pášu na nás drzú svatokrádež.
Tie slová vravím za Kristom na kríži,
jehožs' ty nadchnul svojou láskou svatou.
On sa z Golgaty k národu uníži
a spasí národ z jarma Aziatov,
zorí sa zora, purpurovo blčí -
Tatra hromami, more búrou zhučí!

Čitateľský denník	-	Letiace tiene
	-	Suchá ratolesť

Čítanka	-	Herodes (Tatry a more)
	-	Kráľova perla (Zpod jarma)
	-	Povedomie
	-	Zvuky (Tatry a more)