Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

OSOBY

ANTIGONA - dcéra tébskeho kráľa Oidipa
ISMÉNA - jej mladšia sestra
KREÓN - tébsky kráľ
EURYDIKA - jeho manželka
HAIMÓN - ich syn
TEIRESIAS - veštec
STRÁŽCA
PRVÝ POSOL
DRUHÝ POSOL
NÁČELNÍK ZBORU
ZBOR tébskych starcov

Dej sa odohráva pred kráľovským palácom v Tébach v mýtickej dobe.

PROLÓG

Ráno. Antigona, s obetnou kanvicou v ruke, vychádza s Isménou z paláca.

ANTIGONA: Ó, povedz moja drahá sestra Isména - vieš ešte o nejakom treste, ktorý nevyskúšal na nás Zeus, aby sme už za života odpykali Oidipovu vinu? Niet bolesti, niet pohromy, niet potupy, niet hanby, ktorá by sa nedala nájsť v množstve našich utrpení! Teraz tiež - vraj vládca vydal nový rozkaz! Počula si o ňom? A či vôbec ešte nevieš, že sa na náš rod zas valí nepriateľská zloba?
ISMÉNA: Neviem, Antigona. Od toho dňa, ako zahynuli naši bratia, keď si navzájom v tej istej chvíli spôsobili smrť, mi chýba akákoľvek, zlá i dobrá správa. Že vraj včera v noci odtiahlo preč vojsko Argejcov - nič iné neviem. Nič, čo by ma mohlo spraviť šťastnejšou, a nič, čo by ma mohlo spraviť nešťastnejšou.
ANTIGONA: Myslela som si to - práve preto som ťa vytiahla von z domu. Chcem sa s tebou pozhovárať osamote.
ISMÉNA: Čo sa deje? Vidím, že si niečím rozrušená!
ANTIGONA: Bodaj by som nebola, keď Kreón ustanovil pohreb so všetkými poctami len pre jedného z našich bratov - druhému ich odoprel! Len Eteokla vraj dá vložiť do hrobu tak, ako káže mrav a tým mu zabezpečí úctu tieňov v podsvetí - o mŕtvom tele nešťastného Polyneika však mal pred občanmi vyhlásiť, že nik ho nesmie prikryť zemou ani oplakať! Že neoplakaný a nepochovaný má byť ten sladký poklad ponechaný za potravu dravým vtákom! A ten príkaz vydal dobrý Kreón vraj i pre teba i pre mňa - počuješ, i pre mňa - a vraj práve kráča sem a tu svoj výrok zopakuje všetkým, čo ho ešte nepočuli. Berie to vraj veľmi vážne - ktokoľvek by príkaz nedodržal, verejne ho ukameňujú. Nuž tak je to. A čoskoro sa zistí, či si šľachetná a či si iba nešľachetná dcéra šľachetných!
ISMÉNA: Ak je tak, ako vravíš, čo tu ešte môžem zachrániť, ja úbohá? Čo môžem spraviť?
ANTIGONA: Presne to, čo ja! Buď mojou pomocníčkou!
ISMÉNA: Pri čom? Aký smelý plán sa zrodil v tvojej hlave?
ANTIGONA: Pochováme brata.
ISMÉNA: Chceš ho pochovať aj napriek hrozbe?
ANTIGONA: Pre svojho a ak sa nemýlim i tvojho brata som to rozhodnutá spraviť, aj keď budeš proti - aspoň o mne nebudú môcť hovoriť, že som ho zradila!
ISMÉNA: A ozaj vôbec nemyslíš, ty smelá, na Kreónov zákaz?
ANTIGONA: Kreón nemá právo brať mi, čo je moje!
ISMÉNA: Beda nám je! Sestra, rozpomeň sa predsa na to, ako neslávne a akou nenávisťou obklopený zahynul náš otec, keď si vlastnoručne vypichol, pod ťarchou viny, z ktorej usvedčil sám seba, obe oči! Rozpomeň sa, ako biedne - na povraze! - ukončila život jeho manželka a matka v jednej osobe! A do tretice - rozpomeň sa, ako naši dvaja bratia, neboráci, zahynuli v jeden deň, keď zdvihli ruku jeden na druhého! Pozri - len my dve už ostávame, najhoršia však bude práve naša skaza, ak sa nepoddáme výroku a moci vladára, a porušíme príkaz! Musíme si uvedomiť, že sme iba ženy, ktorým neprislúcha biť sa s mužmi, navyše ak máme do činenia s vládou mocnejších, a treba poslúchať nie iba v tomto prípade - i v iných, hoci budú ešte bolestnejšie. Nech mi naši mŕtvi v ríši tieňov odpustia - no ja sa poddám presile a budem poslúchať tých, ktorí vedú mesto. Pokúšať sa o nemožné - to je šialenstvo.
ANTIGONA: Dobre - už ťa viac na to nejdem nabádať, už by ma netešilo, ani keby si sa nebodaj ty sama prišla núkať. Ty buď rozumná a ja pochovám brata. Ak ma za to čaká smrť - tak iste krásna. Budem ležať s tým, kto mi je drahý, a zas ja, keď vykonám ten zbožný skutok, budem drahá jemu. Ver mi, že je dlhšia doba, na ktorú sa treba zapáčiť tým pod zemou, než doba, na ktorú sa môžem páčiť týmto tu. Tam totiž budem ležať naveky. No ty, ak chceš, maj v neúcte, čo uctievať nám kážu bohovia.
ISMÉNA: Veď ja to tiež mám v úcte, iba nie som schopná konať proti vôli obce.
ANTIGONA: Dobrá zámienka. No ja už pôjdem. Treba čím skôr vyhotoviť hrob.
ISMÉNA: Ach, nešťastnica, tŕpnem strachom o teba!
ANTIGONA: O mňa sa neboj! Opatruj si svoje šťastie!
ISMÉNA: Keď to teda musí byť, nuž aspoň o tom nikde nevrav, taj to a ja tiež to budem všade tajiť!
ANTIGONA: Len to rozchýr! Tvoje mlčanie mi bude sto ráz odpornejšie!
ISMÉNA: Vzbĺkneš vždy pri veciach, z ktorých po mne beží mráz.
ANTIGONA: No aspoň cítim, že sa budem páčiť tam kde sa chcem páčiť najviac!
ISMÉNA: Ak to zvládneš - pokúšaš sa o nemožné.
ANTIGONA: Vzdám sa, keď to nepôjde.
ISMÉNA: Ak je to nemožné, aj pokus o to je už zbytočný!
ANTIGONA: Kým budeš takto hovoriť i ja i mŕtvy brat ťa budeme mať v neláske. Len nechaj pekne na pokoji mňa i moju nerozvážnosť, nech si vytrpím tú hrôzu - nemôže byť taká, aby preto moja smrť už nemohla byť krásna!
ISMÉNA: Nuž ak musíš, choď. Aj keď ťa ženie iba šialenstvo, si drahá svojim drahým, a mne tiež.

Antigona odchádza za mesto, aby pochovala brata, Isména sa vracia do paláca. Vojde zbor tébskych starcov.

VSTUPNÁ PIESEŇ ZBORU

ZBOR: Jasný lúč slnka, najskvostnejšie svetlo, aké je na širokom nebi, konečne z výšavy si opäť zlietlo na sedmobránne Téby. Ó, zlaté oko dňa, zas vychodiace nad dirkajskými prúdmi, to ty si donútilo pustiť liace a odhadzovať zbroj argejský beloštíty voj, utekajúci pred našimi ľuďmi!
NÁČELNÍK ZBORU: Polyneikes, súc rozhnevaný sporom, ktorý mal s bratom, priviedol ich sem. Škrekotom orla bol ten huriavk, v ktorom prepadol argejský voj našu zem. Zbraní mal veľa. Štít vedľa štítu - peruť biela. Chocholy - hrdo zastoknuté do heliem.
ZBOR: Stál vôkol našich siedmich brán a hrotmi oštepov pokúšal sa škrtiť východy z nich. No musel utiecť do tmy skôr, než si zamaškrtiť stihol na našej krvi smädným hrdlom a svojím ohňom smolným zapáliť veniec hradieb: Pred tým kŕdľom sa zrazu zdvihol mrak a zaznel rev - to tébsky drak sa vzchopil na odpor a zatriasol ním.
NÁČELNÍK ZBORU: Zeus vždy predovšetkým nenávidel chvastúnske jazyky a teda zvlášť, keď ľudí pýšiacich sa zbraňou videl valiť sa k nám, on ucítil k nim zášť a bleskom šľahol do muža, na víťazný hlahol pripraveného práve na najvyššej z bášt.
ZBOR: Zem zdunela pod pádom jeho kostí, hoci sa predtým tento ohňonos na naše mesto rútil v divokosti, podobný povíchrici. Smutný lós si to k nám prišiel prevziať v plnej zbroji! A iným iné prišlo vytrpieť: sám veľký Ares, čo vždy vedľa Dia stojí, zaháňal všetkých nepriateľov späť.
NÁČELNÍK ZBORU: Tak siedmich veliteľov nepriateľa premohlo sedem veliteľov brán a dvaja bratia svoje mŕtve telá namiesto zbraní dali ako daň na oltár Diov. Obaja padli pod kopijou, keď naraz zdvihli jeden na druhého zbraň.
ZBOR: Bohyňa víťazstva však, slávna Niké, s jasotom vošla do bojovných Téb. Už ďalej nehovorme o tragike skončených bojov, ale radšej tep nech sa nám teraz roztancuje v ľahkom tanci a takto vstúpme do chrámov, keď Téby celú noc sa zabávajú s Bakchom a my keď sme pod jeho ochranou!
NÁČELNÍK ZBORU: Hľa - práve vychádza z paláca náš nový pán, Menoikov syn Kreón, ktorý sa stal po nedávnych udalostiach, zoslaných na nás bohmi, vládcom mesta. Ktovie, čo si vzal do hlavy, keď zvolal verejnou vyhláškou toto mimoriadne zhromaždenie starcov?