Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

PRVÉ DEJSTVO

Kreón vychádza z paláca.

KREÓN: Muži! Bohovia prudkou búrkou rozkymácali loď nášho mesta, znova ju však spoľahlivo vzpriamili. Vás som si vybral z množstva občanov a poslal po vás poslov; lebo viem, že ste vždy mali v úcte Laiov trón a potom, keď bol vládcom Oidipus i neskoršie, keď zahynul, ste zachovali vernosť jeho potomkom. Tí, ako vieme, mali zhodný osud, prišli o život v ten istý deň, keď jeden zabil druhého a obaja si pošpinili ruky bratskou krvou – a tak som to teraz ja, čo zdedil trón a všetku vládu na základe svojho príbuzenstva s nebohými bratmi. Ale pozrieť sa do duše muža, ohodnotiť jeho srdce, jeho myseľ môžeme len potom, keď ho uvidíme panovať a slúžiť zákonom. Ja ako vždy, aj teraz vyhlasujem: najhorší je občan, ktorý riadi celé mesto, no keď treba, nevie rady ani sebe, ľaká sa a drží jazyk za zubami. Ďalej nemám v úcte toho, kto si váži priateľa viac ako vlasť. Nech vševidúci Zeus dosvedčí, že nie som z tých, čo mlčia, keď ich mestu hrozí pohroma, a že sa nikdy nemôže stať mojím priateľom muž, nepriateľský vlasti. Veď len vlasť je loďou našej spásy a len vtedy, keď sa ona plaví s rovným sťažňom, máme právo na priateľské city. V duchu týchto zásad budem zveľaďovať štát. V ich duchu je i rozkaz, práve vydaný, o Oidipových synoch. Eteokla, ktorý padol ako héros v boji za vlasť, prikazujem prikryť rovom so všetkými posvätnými obradmi, čo sprevádzajú do podsvetia najslávnejších mŕtvych. Avšak jeho brata Polyneika, vyhnanca, čo sa sem vrátil, aby obrátil na popol rodnú zem a rodných bohov, aby vylogal krv príbuzným a uvrhol vás všetkých do otroctva, toho zakazujem poctiť poslednými poctami aj oplakávať, nech ho, nepochovaného, zohavia a zjedia psy a dravé vtáky. Takáto je moja vôľa. Odo mňa sa lotor nikdy nedožije väčšej úcty ako statočný. Kto to však s týmto mestom myslí dobre, uctím si ho ako za živa, tak po smrti.
NÁČELNÍK ZBORU: Nuž teda takto odmeňuješ, pane, priateľa a nepriateľa vlasti. Ty máš právo uplatňovať zákon na mŕtvych i na nás živých.
KREÓN: A vy budete mať dozor nad plnením môjho rozkazu.
NÁČELNÍK ZBORU: Tú úlohu daj mladším.
KREÓN: Stalo sa. Pri mŕtvole sú stráže.
NÁČELNÍK ZBORU: Načo teda ešte aj nás poveruješ dozorom?
KREÓN: Vy sledujte, či niekto nedostal chuť porušiť môj rozkaz.
NÁČELNÍK ZBORU: Našiel by sa blázon, ktorý by chcel zomrieť?
KREÓN: Áno, zomrel by. No pre korisť už mnohí riskovali smrť. Prichádza Strážca.
STRÁŽCA: Ó, pane, nemôže sa povedať, že som sem prišiel rýchlo, že mám nohy na pleciach a lapám dych. Mňa veru cestou párkrát zastavili myšlienky a neraz som sa zvrtol, rozhodnutý vrátiť sa. Raz duša varovala: blázon, načo ideš ta, kde očakávaš trest! A inokedy zas: čo otáľaš, ty smelec, predsa neunikneš trestu, ak to Kreónovi povie niekto iný! V takýchto myšlienkach som bežal pomaly, a preto sa mi krátka cesta stala dlhou. Napokon som predsa nabral odvahu prísť sem a dať ti správu, aj keď možno pre teba je bezvýznamná. Slovom, prichádzam sem s nádejou, že ma tu nečakajú horšie veci, než mi určil osud!
KREÓN: Čo sa stalo, že si takto klesol na duchu?
STRÁŽCA: Ó, dovoľ, aby som sa najprv prihovoril za seba: ja som to nespravil a nevidel som toho, kto to spravil, nebolo by teda spravodlivé, keby práve na mňa mala padnúť pohroma!
KREÓN: Máš čosi na rováši, keď sa takto vopred brániš. Zrejme nesieš veľkú novinku.
STRÁŽCA: Tam, kde sa stane hrozná vec, je na mieste aj hrôza.
KREÓN: No tak vysyp to už konečne a strať sa!
STRÁŽCA: Už to sypem: ktosi nám dnes ráno pochoval tú mŕtvolu aj s príslušnými obradmi – a len čo prikryl telo suchou prsťou – zmizol!
KREÓN: Čo to počujem? Kde je ten muž, čo mal tú smelosť?
STRÁŽCA: Neviem – zeme akoby sa netkla motyka! Jej povrch ostal pevný, nerozrytý, nikde ani koľaj ani šľapaj, vinník zmizol bez stopy. Keď nám to ukazoval strážca, čo mal rannú službu, mysleli sme si, že sa stal hrozný zázrak. Mŕtve telo bolo preč. Nie v hrobe, ukrýval ho jemný prach – ten nasypal naň niekto, kto chcel ostať bez hriechu. A nebolo tam ani stopy po dravcovi a či psovi, ktorý by sem prišiel trhať mŕtvolu. Hneď sme sa zahrnuli výčitkami, strážca obviňoval strážcu, takže keby došlo k bitke, ťažko by sa našiel, kto by rozbraňoval. Veď sme všetci boli vinníkmi, a predsa – vinníka tu nebolo. Nik nechcel priznať, že by čosi vedel. Boli by sme vzali do rúk žeravý kus železa a prešli cez oheň a prisahali pri bohoch, že sme to nespravili a že nevieme, čia je to myšlienka a kto ju uskutočnil. Nakoniec, keď sme sa nemohli hnúť z miesta, ktosi z nás dal návrh, ktorý všetkých zamrazil. No zvesili sme hlavy, lebo bolo ťažko čosi namietať, keď nikto nemal lepší nápad. Navrhlo sa, že ti máme všetko oznámiť, nič nezatajiť. Schválili sme to a na mňa nešťastného padol žreb – že musím splniť túto milú úlohu. Nie je to pre mňa veľká radosť stáť tu, ani pre vás pozerať sa na mňa. Komu aj by spravil radosť posol s mrcha zvesťou?
NÁČELNÍK ZBORU: Pane môj, už hodnú chvíľu premýšľam, či azda pôvodcami toho činu nie sú bohovia.
KREÓN: Mlč, ak ma nechceš svojou rečou rozhnevať! Si napriek svojmu veku, hlupák? Že vraj bohovia sa starajú o túto mŕtvolu! To trhá uši! Oni budú s úctou pochovávať toho dobrodinca, čo sem prišiel, aby zapálil ich chrámy, ozdobené stĺpmi, aby rozvrátil ich oltáre a zem a zákony? Kde si to vzal, že bohovia si vážia zločincov? To nie je možné! Zato istí občania už dávno ťažko znášajú môj diktát, šomrú, tajne krútia hlavami a nedržia ich v jarme, ako treba, ako si želám! Bezpečne viem, že to oni podplatili strážcov, aby spáchali ten čin! Niet veru pre človeka horšieho zla na zemi než striebro! To aj mestá vyvracia a mužov ženie do sveta, to rozum pomúti aj statočným a naučí ich robiť hnusné veci! Zvádza ľudí na chodníky zločinu a vedie ich po cestách bezbožnosti. Ale tí, čo za pomoci groša spáchali ten zločin, dosiahli len jedno: skôr či neskôr budú potestaní! Dobre nastav uši! Pri Diovi, ktorého mám v úcte, prisahám, že ak mi nenájdete toho, kto to spáchal, neuspokojím sa iba s vašou smrťou, ale vás dám mučiť dotiaľ, kým sa nepriznáte k tomu opovážlivému činu, aby ste raz pre vždy vedeli, že na zárobky máte chodiť ta, kde treba, a že korisť nie je všetko! Veru zistíte, že podlý zisk je pre človeka väčším nešťastím než šťastím!
STRÁŽCA: Môžem ešte niečo povedať, či mám už odísť?
KREÓN: Ty si nezbadal, že tvoje reči sa mi hnusia?
STRÁŽCA: Týrajú tvoj sluch, či tvoju dušu?
KREÓN: Nemáš jedno, odkiaľ vychádza môj hnev?
STRÁŽCA: Ja týram len tvoj sluch, kým tvoju dušu týra páchateľ!
KREÓN: Si prefíkané táradlo!
STRÁŽCA: To možno som, nič zlého som však nespravil.
KREÓN: Ba spravil! Zapredal si dušu!
STRÁŽCA: Beda, ak ma posudzuje predstavený iba podľa predstáv!
KREÓN: Hraj sa so slovami, koľko chceš, no ak sa vinník nenájde, vám ručím za to, že sa presvedčíte, aké pohromy so sebou nesie podlý zisk! Kreón sa vracia do paláca.
STRÁŽCA: Kiež by sme ho len našli! Osud rozhodne, či sa to podarí, či nie! No nech sa stane tak či onak, ja sa ti už neukážem na oči. A chválim bohov za to, že sa nesplnili moje predtuchy a môžem odísť s hlavou na krku!

Strážca odíde.

PRVÁ PIESEŇ ZBORU

ZBOR: Síl na svete je mnoho, ale nijaká silnejšia ako človek, ktorý aj do zúriacej víchrice a lejaka sa púšťa, aby na pochmúrnom mori prerážal valmi vĺn, čo kolíšu a oblievajú sťažne jeho lodí. On aj Zem, v rade bohýň najvyššiu, večnú a neúnavnú, každý rok rozjatrí pluhom, keď sa jeho krok za krokom koní borí do jej pôdy. On kŕdle plachých vtákov chytá do nástrah a od úpätia po úpätie naháňať divé šelmy v horách nemá strach a vrhá pevne upletené siete, do ktorých morské tvory lezú mu. Človek má dôvtip – preto neuniká nič pred zámermi jeho rozumu. Stíha zver najstrmšími chotármi, hrivnatú šiju koňa ujarmí práve tak ako neskrotného býka. On hovoriť i bystro myslieť razom sa naučil a kladie základy mestám a vládne v nich a s krutým mrazom a prudkým dažďom tiež s poradí, lebo si nad hlavou vie strachu zdvihnúť a s rozvahou sa díva na doby, čo majú prísť, a iba smrti vyhnúť sa ešte nedokáže, vie však už, ako sa má zbaviť tiaže, s ktorou naň doliehajú choroby. No hoci múdrosť, vtip a silu obra má v miere, ktorá báje prekoná, on zlo je schopný konať v pätách dobra. Ak žije správne, podľa zákona, posväteného prísahou, je vlasti na osoh, ale na jej záhubu, ak do zla padne ako do priepasti. Kto zotrváva pri zle, nech nikdy nie je hosťom mojej mysle a ani hosťom môjho kozubu.