Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ide o veršovaný príbeh, ktorého autorom je slovenský klasik, príslušník štúrovskej generácie
• odvážny Valibuk, ktorý si hravo poradil s hrôzostrašnou obludou, zaujme aj pobaví

Išiel som raz cez horu,
ubil som tam potvoru. -

Ja len sám; - a dokola
ako v rohu tma bola
a na hore zo skaly
sovy polnoc hlásali. -

Idem, idem; - iba ti
počnú skaly pukati,
a priepasť sa otvára,
a z nej oheň vyhára;
a v tom ohni vykročí
potvora mi pred oči;
rastie, rastie do výše,
a ko mne sa kolíše;
cerí na mňa zubiská
a okáľmi zablýska. -
"Čože si za mátoha?
Ak si dobrô, chváľ Boha! -
Pokoj boží pokojným
s požehnaním prehojným:
lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
Ja som víťaz Valibuk." -
Zadupala nohami;
do mňa pošla rohami. -
"Nuž tak? - tebe do duši!"
Lapil som ju za uši,
trepol som ju o bralo,
len tak pod ňou zdundžalo. -
Vyskočila potvora,
a späla sa dohora;
bryzgla na mňa plameňom,
praskla do mňa kameňom. -

Už ma bol jed dopálil;
len ja buka vyvalil,
a tú kliatu ohavu
tresk! tým bukom cez hlavu. -
Bratu! Tak ti zrevala,
až sa hora lámala. -

Ešte že jej pár razí
dám tým bukom za väzy:
ale ti mi utiekla,
sám neviem kde do pekla.
Iba keď mi zmizela,
a priepasť sa zavrela,
a zem búrkou ohromnou
zatriasla sa podo mnou. -
No tak! - Pokoj pokojným,
s požehnaním prehojným. -
Lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
ja som víťaz Valibuk.