Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Pieseň na mohyle je báseň venovaná v mladosti zosnulému štúrovcovi Jánu Drahotínovi Ondrušovi, ako uvádza Kellner v podtitule básne: "Rečneno pri slávení karu Sam. Ondruša, čekateľa Bohoslovja, dna 30. brezna 1845 v Bratislave." Podobné básne napísali i Jakub Grajchmann a Samo Bohdan Hroboň. Báseň má výrazné epické prvky, obsahuje totiž "dialóg" medzi básnikom a "dobrým človekom", v ktorom si básnik overuje platnosť i "večnosť" svojich myšlienok o oslobodení slovenského národa, o "odkliatí" mohyly slovanského života.

Široká pustina - neznáma krajina,
v nej ako sestričky tri doliny bežia,
jedna pokraj druhej objaté si ležia.
Okolo nich hore, okolo nich dolu
prerastá jedlina, šíri sa dubina,
len kde - tu vysoko vidieť skalu holú.
V prostriedku troch dolín krútia sa tri rieky,
ktoré odjakživa doliny zvlažujú,
do nich ľudia ťažké vlievajú náreky,
vetry ich po svete širokom rozdujú.
Ach, môj milý bože, čo sa s nimi stalo,
či ich ten svet celý zabudne naveky? -
Ešte sa im žiadne srdce neozvalo.

Nepúšťaj sa, šuhaj, hore dolinami,
ver' sa neuvidíš viacej s rodinami,
bo ťa vlny divé od hlavy zalejú
a vetry vyjúce poľom ťa rozsejú.
Odjakživa všetko jak mŕtve v nich bolo
všade hlucho-temno v dolinách okolo,
len niekdy slávičky zjara zaspievajú,
krásne dni minulé kukučky kukajú,
z čiernistých mrákot zora sa vylúšti
a rosička svieža v doline zašuští.
Oj, dobrý človeče, nemáš také sily,
aby ma od cesty mojej odradili,
keď som sa jak malý šarvanec hrávaval,
otec mi podivné poviedky vyprával.
Keď večer ohníček na ohnisku blčal,
mať ma o mohyle rozprávku učila -
ona započala a ja som zamlčal,
ona mi v pamäti až podnes ostala.
Oj, starček, čo bys' mi pol sveta daroval,
tróny i poddanstvo a zámky i silu,
veru by od môjho cieľa viac neostal
a musel by vidieť kraj - a v ňom mohylu!

Za sto horami, sedemsto dolami
vysoké hory sa dvíhajú,
vôkol jak zámok, objatý múrami,
na nich vetry deň - noc fúkajú.
Medzi skalami v hĺbky hlbine
jak v hmle mesiac jasnooký,
jak pekný kopec v šírej doline
stojí hrob starý, vysoký.
Na dverách hrobu skala zavalená
siedmi ju z miesta nepohnú,
machom jak trávou vôkol zarastená,
jak jeseň v hore lístia schnú.
Kto by sa tú skalu osmelil odvaliť,
toho by draky, čo tam vartu stoja,
skočili schvatnúť, do priepasti zvaliť,
bo sa o korisť jak zbojníci boja.
Na tých, vraj zámkoch skalnatých, vysokých,
jedna kráľovná trónila,
vládla kráľovstvom v krajinách širokých
a ako slnko svietila.
Krásna jak zora v rose okúpaná,
zámok strieborný a zlatý,
v ňom miesto lampy blesky jasali,
hromy slávu zažíhali.

Tam stála medzi svojimi synami
jak lipa zjara medzi javorami,
zore zapadli, vetry zaviali
a jej synovia svetom sa vybrali.
Svetom ďalekým na východ široký
cez hory, moria, doliny,
stavali mestá, chránili rodiny,
v bojoch minuli roky a roky.
Veky minuli, bratia sa rozstali,
nepoznal viacej brat brata,
na mater svoju už pozabúdali
a ona jak breza podťatá.
Kedy sa moji zbratajú synovia?
Len keď deň veľký nastane vzkriesenia,
keď budú spolu svätiť slávnosť karu,
objímu sa spolu, zložia kliatbu starú.
Slnko zapadlo, skaliská na hrade
počali praskať sťa streľby po rade,
vetry zahúkli, zniesla sa mrákava,
polnoc odbila a matka skonáva...
Pod starým zámkom v hĺbky hlbine,
zo skál žulových jak nad vodou móla -
mohylu zrutnú k pamiatke rodine
najmladší synak vysypal dokola.

Pri dverách mohyly stoja draky dvaja,
na druhom konci spútaní orlovia,
ku mohyle cesta samá nebezpečná,
hneď by ho schytili ako vtáča hája.
Prešla noc osudná a mater zaspala
a také dedičstvo synom zanechala:
Povstanem z hrobu, keď z vás jeden každý
pokánie urobí - a seba nevraždí,
hrob môj obvinie, pieseň z duše čistej
zaspieva, vteď vstanem z mohyly skalistej...

Roky minú, roky letia,
matky pieseň nik nespieva,
zhasli zore, viac nesvietia,
v šerej noci syn blúdieva.
On ako na breh piesčitý
ryba vodou vyhodená
žije napoly omdletý,
bez vodičky občerstvenia.
Slúcha kriky nad mohylou,
draky strežia ako psiská,
keď osudnú polnoc bilo
z očú sa im oheň blýska.
Na Kriváňa hrobu skaly
stane junák zadumaný,
nad ním mrak a hrom sa valí,
spieva pieseň na svitaní.
Šumí ona z duše čistej
jak vlnka z diery skalistej,
šumí s vetrom po dolinách,
po dolinách, po skalinách.
Hore - dolu, kde mohyla,
každý na div ta putuje,
či sa ona otvorila?
Každý svoju mať miluje!
Draky strážne tam v hlbine
prepadnuté do dna pekla,
bystrá voda po doline
ich kosti už preč odvliekla.
Orli, dosiaľ zapútaní,
bystrým krídlom sa dvíhajú,
nad mohylou čierne vrany
dňom a nocou neškriekajú.

Dolu dolinami bystrý Váh sa valí,
cezeň vedie cesta, kde mohyly stáli,
k nim sa ľud zaberá cez brehy za rána,
modliac sa za matky svojej zmŕtvychvstania!
Šuhaj sa na plti cez Váh k nim zaberá
na kraje mohyly túžobne pozerá...
Plť sa o skaliská tresne a prepadá,
nik viac jej kúsočky po vode nezhľadá.
Keď ho vyhodí - zamihne na kraje tie,
len prvý hlas piesne o mohyle čuje -
len jedným mihnutím orlov sa tam krútiť...
Voda ho zachváti, počne sa s ním rútiť,
nevie, aké sa to divy v svete stali,
ešte ho na ceste vody schvatli, vzali...