Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Podzimu chladný, mračný deň;
ko mne si nuda zasadla;
jak smutný vtáčik, v klietke ten,
mi čučí pieseň omrzlá.
Co robiť, čítať so pár strán...?
Nuž, Homér, s nebom ligotavým,
ty nabok dnes!,.. Poď, Ossian,
s tým svojím spevom hmlistým, tmavým.

Bo bolel by včul azúr bez
chmár, mora hlaď - tvár usmiata;
kraj slnný, bujarý - och, dnes
by bolela ma kresba tá!
Belasý závoj cez hôr stráň -
loď zlatá, ktorá behom hravým
nach krája vín... Poď, Ossian,
s tým svojím spevom hmlistým, tmavým.

Hen v blankyte grúň, Zeva hrad,
tu vlúdna sihoť v zeleni:
sad nad ňou, pod ňou tobôž sad,
húsť stínna, háj s hrou ozveny, -
stred pláne vôd nív zbožná pláň -
shon oviec, býkov bujných zdravím -
ký obraz to!... Poď, Ossian,
s tým svojím spevom hmlistým, tmavým.

Dym korunuje les i ker,
zvúc hostí; rekov rodina,
veselá chasa, u vatier
žertvuje, triznu vyčíňa;
pri lýre chorovod, paián -;
dvoj pohár, s medovcom to pravým,
si koluje... Poď, Ossian,
s tým svojím spevom hmlistým, tmavým.

A vzplanú-li bitv pochodne,
za voľnosť vojín neskoná,
bo útisk, jarmo národné
sú neznáme im. Zákona
nemajú - šťastná chyba! Zaň,
čo právo, rada šedých hláv im
vše ohlási... Poď, Ossian,
s tým svojím spevom hmlistým, tmavým.

Tam pekné leto je, už tam!
Príroda klesá vo spánok;
niet čudies viac, dúh, úslniam
i búrkam koniec; škovránok
zmdlel, slávik večerov i rán
nevíta; diaľky nad záhlavím
niet vzduchohry... Poď, Ossian,
s tým svojím spevom hmlistým, tmavým.

Stajnozvuk, jednotvárnosť koľ;
deň, svetlá noc je; bez vnád zem
i nebo: zdroj krás zapadol;
obloha bude už len, viem,
- nevľúdna olovená báň -
sa smokliť plačom neprečkavým,
až otaje ... Poď, Ossian,
s tým svojím spevom hmlistým, tmavým.

Poď, ó, poď, zabávaj si ma,
hasnúcej slávy barde. Hej,
smut nebies mňa včuľ zajíma,
utuchlá borba, pomník jej,
kde junač ľahla pod kurhan,
boj zavŕšivšia s bôľom žravým,
bez nádeje... Poď, Ossian,
s tým svojím spevom hmlistým, tmavým.

Oblaky tvoje, víchríc vztek,
šust chrastín, šmihlia, cez srazsce
dub samotár; kmit bludičiek,
vín jäk - to duša teraz chce,
ľud mrúci, na minula lán
čo dumným, v slzách rozplývavým
zrie pohľadom... Poď, Ossian,
s tým svojím spevom hmlistým, tmavým.

Jemužto temných za nocí
duch zjavuje sa rytierov,
chrabrými pošlých za otcí,
prezerá mrákav medzerou
a kynie ti: "Poď, Ossian,
nač' mŕtvych búriť? Žič sna práv im;
v Kaledonii cudzák pán,
niet koho vznietiť spevom žhavým."