Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ukážka
• dielo skúma tragické osudy Gábora, ktorý čelí postupnému úpadku rodinného majetku kvôli nevhodnému hospodáreniu
• zchudnutý Gábor sa ocitá sociálne izolovaný, pretože žiadna zo šľachtických dievčat nechce uzavrieť manželstvo s chudobným mužom
• jeho situácia vrcholí kritickým okamihom, keď sa zdá, že všetky jeho nádeje na lepší život sú zničené
• v tomto okamihu mu jeho priateľ Ežo poskytne morálnu podporu a povzbudí ho, aby nestratil nádej a snažil sa nájsť nové životné cesty
• príbeh ilustruje Gáborovo hľadanie zmyslu a miesta v spoločnosti, ktoré je plné emocionálnych a sociálnych bojov

Nedarmo v slávnosť Turíc (ako nám
už známo je), keď tiahli do chrámu,
ponúkol Ezech druha Gábora,
by pripojil sa k Marke, dievčine
to Tomášovie: voľky-nevoľky,
no poslúchol ho; i keď ulomil
si orgovánu byľku, za pannou
sa švižko pobral, by ju sprevodil.
"Veď dovolíš, šak -" zvolal, "aby sme
pospolu išli?" pritom pospešiac,
že zahrali mu zvučno ostrôžky,
dolmána kraje zvláli krúživé,
prehodeného vľahce prez plecia,
"dovolíš, Marka...?" "Ja dbám -" vetila
mu ledabolo, lesklým spevníčkom
tvár pricloniac si zľava, od strany,
skiaď slnko jaré zahrievalo i
kam dostupoval práve mládenec.
"Aj cestuje sa to vždy veselšie
vo spoločnosti - nemám pravdu, čo?"
sa zasmial, klobúk (za nímž jarabé
mal brko) lepšie k očiam pritlačiv.
"Za cesta - veru," riekla s dôrazom,
s posmieškom istým, "človek samotný
dosť chytro mohol by aj poblúdiť -"
"Nuž vidíš, aké šťastie pre oboch!"
on čulo na to, "takmer také, jak
pre oných tam dvoch (kynom pokázal
vtom za Ežovci, ktorí kráčali
si zvoľna družne -); či nie, Marienka...?"
"Och, hrozné šťastie, vskutku..." v rozpakoch
či zmrzelá skôr hlesla potichu,
snáď ani nedočul; i zrýchlila
krok, až jej sukne - ako na brode
by prúdy šumné - len tak zriasneli
v šust prez opätky strojných čižmičiek,
zbrnkali svetlé stuhy plecničné,
a mriežavý stín stromov nad cestu
ovislých lenže zmihal postavou,
zjav nestačiac jej ani zatemniť
ni zjasniť nadosť. "Ja, veď nie tak zas,
tak náhlo. - Predsa dosť včas dôjdeme:
toť, ešte ani nezazvonili!
Poriedku vídať z domov vychádzať -
ľaď, u Krištofov raňajkujú len:
zrieť oblokom, jak hrabú lyžice -
Pomalšie..." zdržal Gábor. "A či var'
tých dohoniť chceš...?" opäť narážkou
ju zhačkať zmyslel; ale dozrev aj,
jak na to drmla plecom v nevoli,
chod zmiernila tiež: ustal. - Pozvŕtal
perečkom v prstoch ešte zroseným;
doň zadíval sa, hútal. Povedľa
vtom vrzgli dverce. Starec zjavil sa
v nich nahrbený, ale v mentieke
preds', v líščej čiapke... (Jób to Petrovie);
o palicu sa spieral, šúchajúc
tak ťupkal. - Toho zhliadnuv Gábor, mu
privolal: "Dobrô ráno, sváčku, hej! -
Ako ste spali...?" Hlavou kývol kmeť:
"Ech, nebárs, synku, nebárs - kašeľ zlý,
ech, mrcha posteľ -" "To ste mali ver'
len doma sedkať..." "Synku, Turíce,
viem, ostatné -" "I čoby!? -" Odkašľal:
"Ech, úvrate tu - A veď schodil som
dosť roličky..." "Nuž, len si pomaly..."
a k Marke sponáhľal sa. "A čo tak
samučká?" počal znova. - "Z vašich viac
nik do kostola nejde?" "Nemôžu - "
"A prečo?" "Preto - Ba hej: tato, ten
sa zberá, ide - (Obzrela sa vzad,
na ústach trpkosť; nevidiac ho však
ísť, vzdychla -) Mama - hlava bolí ju..."
"Bo búrili vás v noci -?" "Neviem, kto?"
"Nuž, ktorí máje boli stavali,
vás splašili, tí..." "Neviem o ničom."
"Pred oblokami nezbadalas' ich
čnieť pekne-rúče hodne nad hálku,
jak oltárne by sviece v páre -?" "Nie -"
"A ani sa ti nesnívalo, kto
ich u vás sadil?" "Mne sa nesníva."
"Nemožno!" "Prečo? -" spoza knižočky
vzozrela placho v oči druhovi,
až schveli sa jej riasy mihalníc,
na vlasoch stužka vánkom podlietla
i tkla sa šije mládencovej. "Nuž,"
k nej prichýlil sa, zvážnev razom, "nuž:
bo panny vo snách vidia, kukajú
sťa okienkom by vo svet ďaleký -
A kým tak hľadia, neraz uvidia
nestatým i to, čo už odstalo,
ej, navždy, navždy - na čom premeniť
niet moci, ej, niet..." "Nepleť, prosím ťa -"
ho zahriakla, a príkry bol jej hlas,
"skôr mládenci! Vieš?..." Zápyr prehnal jej
po zbledlom líci, ňadier pohnutie
znať dával otras riedkej kosičky.
Zrak odvrátila priam aj k trávnikom
zazelenelým bujne, zvlneným
tráv, šťavín čajsi tu-tam výspami
v ligote ešte rosnom, nad nimiž
sa pretekali v ihrách lastovky,
jak nožničiek by hajno strižkalo
na lúčoch slnka, tieto pazderím
padali zlatým... stadiaľ k obrube
vŕb kol potoka valiacej sa, jak
by schlpili sa dymy striebristé -
povyše k stráňam jasným, k skaliskám,
čo nad dedinou hradmi strmejú -
až utíšená sklopila ho a
doriekla: "Pováž: kostol pred nami
i veľký sviatok - a ty figľuješ -"
"Máš pravdu, Marka," vľúdne prisvedčil,
"hej, slávnosť - lenže pováž zase ty:
radostná slávnosť! - A keď radostná,
nuž nepôjdeme hádam plačúci,
čo? Povedz..." "Tedy vlastne drážiť ma
je úmysol tvoj..." "Drážiť?!" zhíkol - "Ja
ťa hnevať...?" Kročil jakby do gliedy,
dolmánik sepnul k plecu, popod nos
si prsty sšimral, hladil sťaby fúz,
až zholil ho - "Kde myslíš?... Božechráň!
To ešte!..." Zvrtol znova perečkom
i povoňal ho. "Ozaj voňavý
toť orgován, a krásne rozvil sa."
"Veď kmášu ho aj, lámu detiská -"
"Kto zná, či malé? Kto zná? - Napríklad
ja nevčerajší tiež mám z neho; mne
však privolilas? - Nuž a kebych tak
si karafiát jeden zaprosil
z tej tvojej kytky: dáš mi - ?" "Uhádol.
Božedreviny budeš? -" Schechtal sa:
"Driemoty zahnať, ašak? - Pekne ver',
za úcta!... Vidíš, ja bych príčinu
mal skorej cnieť si; lebo či som už
tak starý, Marka? - Odpúšťam ti však,
a ku klinčeku, áno, muškátik,
ten prijmem -" "Plno. Inde pýtaj si -"
"Kde? Nemám kde, mi uver! Na moj'..." "Nič.
Len dočkaj, dôjdu -" "Nuž a čo by hneď:
ja od teba chcem..." a vtom čiahol aj
po pierku chvatom; Marka zbránila,
no na čas len, bo v spechu obrany
z rúk upadla jej na zem kytica:
on nelenivý bystro priskočil
i zdvihol ju a vzniesol korisťou,
v tvár deve patriac zrakom žarkavým.
"Tak vyberiem si ja sám -" "Nesprobuj!"
zakazovala vzdorne. "Takoj vráť
mi celú... Gabo! Nerob, preboha!
To mrzko..." Ale neslúchal. Len keď
už vybral, čo chcel, z kytky, vtedy ju
podával spiatky Marke zdvorile
i s omluvou, by prepáčila vraj...
No ona: "Zadrž si!" mu odsekla.
A ani oňho viac sa neozrúc,
poď v nohy, pošla temer útekom
dol dedinou - až zmizla u fary:
že Gábor, pierce kladúc za klobúk,
nezbadal, len keď kus už bola preč;
i ledva stihol aspoň privolať
jej víťazivo: "Pekne ďakujem!" -

Čo ďakoval a komu Gábor: dosť
by dochodiaci cestou medzitým
znať boli chceli, najmä mládenci;
no zamlčal. - Sám podnet vďaky nájsť
síc nebolo tak ťažko, lebo veď
sťa trofej trímal v hrsti bukrétu,
ju hájil proti druhov nápadom
i spôsobom až drsným: "Chlapci, kuš!"
ich odpudzujúc, "bo vás ..."; od koho
však mal ju, ktorá mu ju dievčina
ak ozaj dobrovoľne podala:
to tvrdým bolo pre nich orieškom.
I oborili naň sa s dotazmi,
podchytávali rozlične ho - "Trc!"
mu Jonáš, "našiels' iste odhodok..."
"Skôr vydrel ju len, verte!..." Pavol zas.
"Ba, bračekovci, motýľ všadebol!"
v to Elek, "radím krielcia vyskúbať mu -
nač kváriť má nám v každej záhradke?
Čo nejde už raz medzi plešivcov,
kam dávno patrí...?" Prepukli v smiech. "Nie,
kamarát, nie tak!" iný na to, "hriech
mu ubližovať. - Hlavu vsadím, že
od nevesty ju dostal! Od tej..." Lež
ni tieto reči, trebárs šteklivé
i zapáravé, nepohli ho, by
sa priznal; huckal ich len: "Hádajte!"
a usmieval sa samospokojne.
Tú tedy hádku ďalej hádajúc,
stúpali krepko - vľavo ku fare
skrútili; tiahnu hore návrším -

- Chrám totižto stál dúžom na kopci
(v úzadí, k juhu, majúc výbežok
velebných Tatier: jakby zázračný
kýs' vranec z čriedy bol sa vyrazil
i zvirgav, s hrivou mračne vlajúcou
obzora krajom cválal k západu,
snáď aby, keďže slnce pripeká,
i vlastný ho škrie oheň, čím skorej
v pláň nozdry vnoril, nachlípal sa vĺn,
kde prúdy poja Váh i Orava).
I príkre stezky viedli ku nemu
pomedzi porast krovín všakých, len
kde-tu sa spätiac k stínnej besiedke,
na oddych zvúcej - ináč strmé, jak
by dokladom, že k spáse duševnej
vždy vedie cesta trudná, tŕnistá.
Pri uhloch lipy vzrástli obrami
mu sťaby strážou, vôkol pažiť až
nadvihnúc kľukatými koreňmi,
jak hrozitánskych hadov chumáčom;
i konárovím, na ňomž spletalo
navyše sto liet prsty pilnými
- i teraz pletie jaro ozdobne -
od nehôd chránia vetchý jeho krov.
Bo podstav len čo dostal pevnejší,
múraný totiž, jehož otvory
od dlane užšie okienka sú krýpt,
kam ukladali kedys' - vchádzajúc
hneď pred oltárom, za obruče keď
odchlopili kameň - cirkvi prednejších,
zvlášť z Malo-Vlkolína, patrónov
skutočných, členov šľachty pravdivej
i srdcom-duchom, silných vo viere
a blahorodných činu hrdinov
(nie sebcov dneška bohaprázdnych, cnosť
tupiacich každú, podlé trstiny,
zhýralcov zvleky...): - deti po škole
v rozpuste svojom neraz vyškrabú
sa k oblôčkom tým, drievcom šparchajú,
či všetečne dnu hádžu skalôčky,
no očujúc hurt, buchot po rakvách,
alebo holý spatriac hnát či leb,
i s krikom často 'Ide pá'rechtor!'
aj cupnú strachom, rozpŕchnu sa vraz -
Ostatne celý zbudovaný bol
len z hmoty, akú skytal blízky les,
odetý jedle hladkou doštinou
(zdnu k tomu pekne zmaľovanou aj
arabeskami, kvetín vencami...),
jak domec šindľom prosto pokrytý,
kríž spredu hálkou, nazad korúhev -
nu, kostol jeden z artikulárskych.
Opodiaľ druží sa mu zvonica
tej istej skladby s viežkou šišaku
podobnou, dlhým kosmým príkrovom
s ním spojená súc, popod ktorý však
prv chodba, zrovna od jej bránice,
tak potom schody vedú početné
ku hlavným jeho dverám: k portálu
tiež bez okrás, no zato úpravy,
jak bránou bol by ozaj toho tam
dnu neraz v onej hymne velebnej
spomínaného hradu pevného...

Naľavo úboč šíra: cintorín -
Aj zoraná je zhusta, číry rov;
porastlá býlím, chrastím rozličným:
nik nezdepce ich, nevykynoží,
zavili každé znamä v svoju chvoj
i zahladzujú hroby v nepamäť.
Až krušno pozrieť... Čiže človek náš
tak zabúda? Tak chytro vysychá
zdroj uňho lásky, z nehož pamiatok
vtač plachá píja?... A preds' závoj ten
zapomenutia je snáď najkrajším:
však miesto stĺpca, krížka u hlavy
vyvráteného vkrátce hnilobou
postaví starostlivá príroda
náhrobník zápäť: sochu rastúcu!
života symbol, pravý pamätník:
ker kaliny tu skvetlý - osiku
tam šeptajúcu večné tajomstvá -
A zderie-li plášť rovov podzimok
nezbedný, nový utká vďačná jar
i nádhernejší, nímž si perly sĺz
aj nesmrteľné hviezdy poutrú,
nietoby chmára prchajúca snom...
- Len pri spodku, hneď poblíž zvonice,
tam rady mohýl krytých kameňmi
s okázalými u hláv pomníky:
ten na temeni s miskou obetnou,
jejž plam však v prvom vzblku skamenel,
tie s urnami, v nichž pleseň zelená,
či s turbány skôr? Možno... U tých, hľa,
pred služieb božích zavše počiatkom
mlaď zhromaždí sa mužská: nebodaj,
by uvideli, za chodníčkom jak
si panny vykračujú, mladice
pomedzi divých ruží kríky, viac
však uzardelé v obličajoch než
tie ruže samy, týchto vonný dych
pri každom krôčku rozvievajúc, šiat
šuchorom duriac v kolot vozdušný -
až zniknú v nízkej viežky bránici.
A neraz popri inej príbavke
ten-ktorý šarvan (päste na bedrách
a v tyle širák) čítať vezme sa
sôch nápisy a slabikuje - 'F-a-r-
k-a-s': čo to, kto vie? - Bolo to tam: 'vlk'!
mu druhý - Zatým 'Ber-ta-lan': zas čo? -
Ber, Taljan! Nuž to... Chichot skrsol - 'S-
z-uľ! čajsi zomrel? 'Meg-h' ale var'
že narodil sa?... Pravda: po smrti!
Joj, múdre! Ďalej - 'Al-das' - Nebohý
pán rechtor vše bol zjačal: 'Halgaš! Ps...'
to tedy bude najskôr i tam stáť,
smrť riekla: 'halgaš' - Kýveš uchom, že
nie? Tak ty lepšie prelož, Ondro... Tak
hieroglyfy lúštia po svojom,
hľadajúc rozum v nerozume, niť
tej motaniny, že i v cmiteri,
i v smrti ešte robia rozdiely
tí odštiepenci... delia sa i tam,
a prečo? Kto ho tam zná? - Aby snáď
pozorom našským takto zakryli,
že obyčajní smrteľníci sú
tiež, prach i popol? čiže v reči tej
var' myslia tušiť dať, že zosnulých
ich tobôž lepší laská osud? Im
smotánka i tam...? Hlúposť nad hlúposť!
Dosť ľahko: žobrač ľahla povyše,
i nohami im durká do lebiek
či prihŕňa svoj hmyz im... V žití tom,
hej, inam pošli, inam - ale nech!
Tie pomníky, toť, ošumeli už:
zub času zrýpal ich lesk, okrasy,
písmená zhrýza. - Naklonil sa ten,
ten kolpak zhodil; tamto kameň v črep
zdrvený - skleslo onde zábradlie...
Kde dedič slávny? Pýchy nástupca?
Čo nezavrátia pominuteľnosť,
ju neopravia?... Môž', niet ani zač...
I oni takhľa letia v záhubu
na zhavranelcov vetchých perutiach,
na netopierích blanách mľandravých
tiež pustnú - zhynú - potopia sa k dnu
v národa vlnách zdravých, záchvatom
vzprúdených jarným, ako zaplaví
vzbúrená rieka hatí rárohy - -
Tam zastali si i dnes mládenci
a strežú príchod panien, nejeden
na srdci s vrelou túžbou zhliadania;
a prikvitne-li jeho dievčina,
priam spozorovať na ňom premenu;
prv rozpaky, hneď hrdosť vzdmutých pŕs,
len výraz jej dať, iste zaplesá
v tom prevolaní: Páčte, druhovia!
Toť krása - ruža, ktorá skvitla mne...
Aj Tomášovie Marka o chvíľu
sa objavila svahom - oplecko
jej srieňom svitlo z škárok zelene;
pár ružičiek si v chôdzi odtrhla,
a stezkou, zraky k zemi upreté,
prešmykla, srnkou skokla v bránicu.
Ju zbadali tiež. Ktorýs' prehodil
viac šeptom: "Jaksi bledne, civeje..."
"Podistým želie ešte za Ežom,
podistým - Ozaj škoda dievčiny -"
A v ten čas mnohý pozrel mimoďak
ku bočným dverám, kde i skutočne
u hrobu otca dlel už Ezechiel;
na ramä kríža zľahka opretý,
v ľavici knižku držiac, potichu
so svojou zhováral sa manželkou,
nad nimi šiator lipy košatej -
K nim čosi-kamsi Gábor pristal. "Ľaď,"
mu Ezech, "aký šťastný!..." usmial sa,
"za odprevádzku hneď aj odmenu...?"

Naľavo zase starších stával húf,
na cmiteri to dávno zrovnalom
v kosienok hladký, mäkkej pažite.
(Vraj báli sa, že pôdy zrývaním
tu oslabejú chrámu základy:
preniesli lôžko mŕtvych pozhora.)
A húf sa množil dneska nápadne:
nie div, preds' prvá slávnosť, kedy aj
najväčší hriešnik ukáže sa rád
vo zhromaždení ( - zajtra isteže
nestučnie rechtor príjmom ofery).
Tu potom zvládnu pestré rozpravy
tiež; každý slovo prvé chcel by viesť,
predstúpiv z tlupy, porozkročiv sa,
si pomáhajúc občas posunkom,
reč dľa potreby verou stvrdzujúc.
Hneď vážne veci prídu na pretras,
jak pomknul svet sa v týždni, v obzore
ich úzkom, ovšem, bo len kalendár
čítajú zväčša, leda povesť ak
preletajúca i hôr ohrady
im cekne čo-to; hneď zas vyhupnú
na povrch ľahké: vravy bubliny,
čo zligocú sa ráznym humorom
i takoj žartom pľasknú, okolo
hlaď hravo sčeriac myslí. - Z oných tam
obecné riadne prvé bývajú,
ichž povšimnú si. Schytia riečicu
tú najredšiu a z ruky do ruky
ju zaberajúc, správy poriadky
i opatrenia cúdia o závod,
len tak sa práši. - Mnohé na dávky
si posťažujú, zhania monopol,
trafiku, horšiu od podbeľu vraj...
(veď žandár tiež kdes' svätí); zavzdychnú
za minulými časmi zlatými,
za slobodami... až ich spomienok
niť dumnú pretne protivníkov priek,
smiech neurvalý. - Ten ich spamätá;
obrátia zreteľ k hospodárstvu, kde
už spolné nájdu zájmy: - Ozaj, jak
to stojí v poli? Čiže nádeje
ich veľasľubné nevysmeje zas
ktos' iný, vyšší... slnca úsmechom
toť neprestajným? - Ver' by neškodil
(dnes viacerí tak), ale výdatný
dážď na siatiny! - To by zoslanie,
hľa, bolo s Duchom svätým na duše
i chlebíka hneď zase pre telá
na chotára stôl rozsiahly - a tým
i paša by sa popravila... No
len dajte pokoj! Niet nám k ponosu
príčiny ešte, chvalabohu, bárs
mal by nás dosť ver' prečo kárať... Tak,
od pastvy jakby prejdúc na inú,
k záležitostiam cirkvi prestúpia.
O udalosti blízko majúcej
v jej lone nastať ihneď zvedú reč
i teraz: o 'patente', ktorý zdá
sa poniektorým, aspoň zosýpať
vraj netreba... "Hej, dobre!" "Ačida!..."
však ozvú sa priam v odpor z väčšiny,
"ste trafili..." a Peter (prokátor
už známy) dodal k tomu: "Akurát!
Len verte - Poznať, ďalej od nosa
že nevidíte. Každý zaplatíš
do štátnej kasy za to porciu,
a hodnú, prisám... Bože, odpusť... (tu
nadvihol klobúk, sepnul plecami),
či nie tak, strýku Nátan? Rozsúďte -"
Ten v tôni chrámu stojac, podpretý
odzadu kvačkou, šatkou jarabou
si stieral znojnú hlavu plešivú,
bo práve že sa hore vydriapal,
i vyparil sa. Vetil Petrovi:
"Už tak je... A čo cisárovo je,
to cisárovi -" Načo Efraim,
priciepkav za ním s vernou cipuškou,
ubratou skvostne, v čepci kochľatom
(lež ihneď zahla pyšno na chodbu),
tiež zmrnčal: "Takô..." Takoj na kňaza
začali šomrať: jakby nebral dosť
na pláci od nich, tobôž od fílij,
z koledy, ofier... "Panštiť by sa rád,
to je! A dcéry ešte širokšie
by chceli chodiť, každá ani páv..."
"Len čakám, či nám dvere kostolné
nebude treba bojsa vypíliť,
čo nosia, pre tie vŕšky akési -"
doložil Ferduš, vôkol vzbudiac smiech.
"Pst, majte rozum," Bocko vážne k nim,
sediaci na podstavci onom líp,
pod sebou rozostretý ručníček.
"Preds' náš on kňaz i otec duchovný,
a taký, ktorý všetkej úcty je
ver' hoden, pravý pastier, kazateľ,
akému páru treba pohľadať:
nuž..." "Všetko jedno! Malý Vlkolín,
ba vôbec všetci páni, našinci,
sú proti totej v cirkvi pramene.
A keď tí, my tiež svojho práva si
vziať nedáme, nie! -" "Pravda!" väčšina
mu prisvedčila. "Vzopreme sa tiež..."
"Ja, citže, cit," im Ondrej Blažko, "veď
tu nie je konvent. A keď bude, nuž
nezabúdajte, prosím, páni, že
i my sme tu, tu... šianam tento chrám
(a odpľuvnul); tam pomeriame sa,
kto utiahne viac..." "Radšej," narazil
v to iný, "kto čul dačo nového
z tej Talianskej: nech nám rozpovie.
Toť, ujček Jakub! - Čo vám píše váš...?"
"Nič, chudák - " riekol, polknúc, až sa mu
schvel schradlý lalček, "len tak stŕpame -"
"A chýrečná kde paciencia?"
mu Ferdo v smiechu. Uškrnul sa síc',
no trpko, vetiac: "Dobre sa vám smiať,
keď máte svojich bučkov v ohrade,
ej, dobre; ale počkajte len -" "Čo,
že fľochols' na mňa?" Tomáš ku nemu
tak (otec Markin). "Ja sa nesmejem;
môj papľuh je len, nuž a dievka, tá
do patálie var' len nepôjde - ?"
"Veď nemyslel som teba..." zokúňal
sa onen, obstarnú si krišpínku
pritiahol, zniknul čopriam v hromade.
"Var' Halaj, Brtoš... budú vedieť?" Však
z tých každý tiež len stisol plecami.
"Náš Ezech," Bocko tiahle prehodil,
"skôr poučí vás. Číta novinky.
Ak chcete, príďte k nám si posedieť,
napríklad zajtra, po večierni -" "Ech!"
však Peter na to, "ja i bez toho
viem, čo viem. Včera v meste rekli mi,
a páni - nie hen pletkár-novinkár:
jenerál Ďulaj kvačí ešte vždy
na jednom mieste - nemá kurážu -
Len neviem, keď sa zíde nepriateľ,
i Napoleon - to vám šelma, ťaj!
nad všetky - sa mu ešte pripojí:
či ozaj vtedy dostane ho skôr?
Či bude smelší...?" "To nás vyknošia,
šak?" Ferdo k nemu, tváriac úzkosti,
"už dovešti len, ale neprestraš,
joj, hnáty -" "Veru takto nebodaj -
A toho potom viete následky?
Vrchnosti našské, riady, svobody
sa vrátiť môžu..." "Braček, výborne!
Tož vyhráme preds' -" Dívali sa naň,
kde on to popäl. - "Vskutku, nedávno,"
v to Jurák, kováč, "keď som s kočiarom
bol u našich toť pánov Farkašov
a čakal prípusť: čosi takého
tiež dopočul som, ako túžili
sa na balkône, hádam pri vínku -"
"Hľa, nepovedám?" Peter zmykal sa.
"Ja neverím," tak Bocko oproti.
"Ak ozajst ubil by nás Piemont:
tá strata všetkých bude bolieť nás,
budeme platiť -" "Nebudeme!" tí
zas na to. "Uhria zadržia sa ver'!"
"Zvlášť oni v krpcoch, avšak?" Blažko im,
"tak prečo nejdú pomôcť?" "Nemcom var'?"
"Nuž tedy trp, jak svrček... Dáte ver'
tie kuny, líšky kožkárovi a
ostrohy na klince... a budete
ich kaputroky nosiť..." "Ale my?"
"Toť Miklúš už ho má - Však dobre v ňom?"
"A ako!" "Ja nuž, šnajder býval vždy
nemčúrom -" "Ľaľaď!" Peter pokázal,
"i Eliáš drobčí nahor..." "Košeľu
má bezpochyby novú." Ferdo zas,
"musíme mu ju pekne pochváliť -"
Však zahriakol ich Bocko: "...Hľa, už aj
pán farár ide..." Vskutku, pred farou
sa objavil a - pred ním kostolník
vo spechu, čo sneh kamžu ramenom -
obrátil k vŕšku. Spredu luterák
si nadvihujúc, bral sa rezko dosť
po schodíkoch, čo viedli na dvere
hneď u kancľa - (Aj panstvo tadiaľ vše
v chrám prichádza...)
Tu chlapci, do tých čias
čo rákošili hore v zvonici
i liepali sa v oknách, povrázky
opreteky z rúk chvatli mendíkom
a zazvonili. Hurtom z bránice
tým predesené pŕchli ženštiny.
Učiteľ, spešiac na chór povedľa,
im hodne smial sa; kto to slýchal vraj,
jak holubice plaché... Stárež priam
sa vážnym pohla krokom: jedni smer
na hlavné vezmúc dvere, k postranným
zas druhí či na chóry vedúcim.
Dnu zaznel predspev 'Nejsvetejší' vtom
mohutným hlasom kňaza. Napriadol
ho ihneď kantor s krúžkom školákov
hrdeliec čistých, jakby škovránky
zavelebili boli, z poľných brázd
vo vytržení k nebies kvetniciam
vraz unesené -, tak sa pridal zbor
už zhromaždených popred v kostole.
Za predspevom však organ ozval sa,
síc' chatrný i vetchý, ale dnes
v predihre silnej, triumfálnej, sťa
by zdužnel, omladnul bol; podistým
hráč na všetky ho pustil registre.
Toho si všimla mládež napokon;
v dva rozdelila tiež sa prúdy a
hrnula dnuka. Tí, čo zemianski,
na chodbe ešte zatkli ostrohy,
prihladil každý šticu si: i čo
rad vojakov by hore stupňami
rušali - mizli v šerom portáli.
To šero tohto preds' však početných
sviec na oltári i tých v svetlári
žiar presvecoval trblotný, jak svit
hviezd prediera sa súmrakom - čo viac
i prez vetvy líp z pavláč ovislé,
opínajúce stĺpy zeleňou,
sa preciedzali žmurkom paprsky;
ba prezrieť snadno ľza až k oltáru.
Kňaz pred ním stojí v rúchu belostnom;
zrak upretý má, zdá sa, na obraz,
no iste vyššie: k viditeľnému
len duchom zjavu, cieľu... Slniečko
cez okná dlhé vpúšťa pramená,
sťa svetla dúhy v skvúcom vlnení:
či jazyky to asnáď plamenné? -
A celá cirkev zjednotila sa
vo slávopiesni svätodušnej, až
sa ocítal ňou, drnel starý chrám.

I dlho dosť už splýval jasot ten,
jak zo strminy kedys' Sionskej,
keď pod vŕškom sa ešte matróny
dve ukázali, zrejme na ceste
tiež do kostola. Matka Markina
z nich bola jedna; druhá Estera,
toť vdova po Beňovi zostalá,
v odení voskrz čiernom. Povoľne
stúpali nahor. Tamtá riekla: "Veď,
ach, ani som ver' netrôfala ísť
dnes do kostola; ale vo sviatok
tak veľký doma zostať veľký hriech,
i chorá bárs, len som sa vybrala -
Veď uverte mi, drahá kmotrička:
noc neraz prejde, a ja na chvíľku
vám očí nezavrem; veď trpím, ach,
i trpieť musím, vidiac, počujúc,
jak trpí naše dievča ešte vždy -"
"Je veru blázon," vrkla Estera.
"Sťa nebolo by iných mládencov
a hodnejších - čo neprikrútneš jej,
ju nevykľaješ? Až sa zídem s ňou,
no, počkaj, ja ju vycuzdím, len no -"
"Ach, neharušte, horšie bude len..."
"I čoby horšie? Uznáš, osoží -
No ale, sestra, trochu sporšie poď,
bo odspievajú - Pre tú čeľaď zlú
sa človek takhľa musí zapozdiť.
Poď, poď -" "A kdeže sadneme si, kde?
Veď v našich bude ako nabitô..."
"Hneď za dverami vždycky miesta dosť..."

Ba o chvíľu aj kočiar zrachotil,
či viac ich hradskou; zdunel paríp cval
a dupot. - Z Malo-Vlkolína čajs'
to panstvo náhli tiež ta; inšpektor
var' s rodinkou a iní. - Zastanú
pred farou skoro, iste. - Mýlka preds'!
Už prešli, frčia hore dedinou:
kam? (K trakte hádam - svetské záujmy
fedrovať, strojiť pikle, rozkoše...)
Len kúdol prachu zostal za nimi -
Ostatne jak ich hrmot neujal
ni hláska z chrámového chorálu,
bo zvučí jasným vodopádom diaľ,
tak i prach po nich spadá, uľahne,
sám pritlačí ho blankyt nebeský -
aimovci tobôž hornom na konci
svoj dvorec mali, za potokom priam,
pod vŕškom, zvaným 'Zámkom mačacím'.
(Že prečo? Ťažko sa je dopýtať -
Nu, ľud ten mravov zdravodrsnatých,
nie bez vtipu tiež, prezývky má rád
a prívlastky: jak iskra z kremeňa
to frkne z neho dôtkom, chytí sa
na mieste - ni sa nepozná kto-ten,
len keď mu špirka navždy prilipla.)
Dom obyčajný. Vľavo záhrada,
až po driek vŕšku takmer ženúca;
stromovia plná. Dolný okraj jej,
jak úšust značí s chlpy koreňov,
i s plotom z tynín jarný urval prúd,
ten, ktorý i most pojal so sebou
bol: takže v jarnú prácu či z nej späť
cez vodu vozmo museli, či keď
tá bola veľká, zaobísť; i dosť
vše musel Gábor, čo jak nerád by
- sám po lavičke zdola skackajúc,
šmižkajúc bičom - býky napružiť
pri prechode a strmým poťahom
do dvora.
Otec síce obstojným
majetkom vládol: mával niekedy
i štyri voly, biele ani sneh,
pár juncov k tomu, kravy, nejeden
chvost jalovizne, oviec kŕdeľ tiež -
súc vôbec gazdom pilným, bedlivým
i šanoblivým odprvoti, jak
len stačil, obhŕňal sa všemožne:
no pri tom všetkom, navzdor námahám
tým nedajbože v onom rozvitku
sa upevniť mu, nie to žeby vzrásť!
Ba z roka na rok šťúplel, upádal
čím diaľ tým viacej, až i nakoniec,
čo záprahu sa týka, na jedny
toť brny zišiel, hlúpe domáre -
Mal sťaby zmoka, nie však pravého,
lež toho, ktorý z domu vynáša.
Veď hospodárstva, áno, zaberme
z dom' do dom' bárs sa zvedať, nikde niet
bez akých-takých oštár, nezdarov.
Kým od remesla človek napríklad
si v úzkom kruhu dielne pracuje:
čo znebezpečil pritom? Najviac ak
pohubí nástroj lichý, zápäť aj
nahraditeľný. Kdežto gazdovi,
zaujatému v celom chotári,
vo veledielni šírej prírody
za podmienok tých najrozličnejších,
jak mnoho môž' sa zlého prihodiť,
čo ozaj skazou je i nešťastím!?
A bez toho, by sám čím vinen bol,
a k tomu, čo aj potom zakaždým
i ťažšie sa i dlhšie nahrádza.
Tu - niekoľko len pádov - na pastve
bydliatko zlomí nohu. (Pastier? Ten
len plecom mrdne: Pliaga ho vraj vie...
Nač bzíkalo vraj?) Ovce odkapú,
a čoviac, k jari: po zimovisku,
keď osoh by im vlastne prišlo vziať -
Zas - robotí si gazda pokojne,
až kečka sa mu parí: tuliti
chýr zrazu, ani z čista-jasna hrom:
vraj v holi medveď vola zabil mu!
(Ak nestihol ho do komory aj
pán mäsiar takoj odvliecť, rozberie
síc' korisť obec, funt však po groši...)
Na poli škodu zrobí závistník,
či príval zjarčí krásnu jarinu;
ovocie v sade nocou otrasú,
i...a tak ďalej hodne ďaleko.

No sú to všetko preds' len nehody,
čo škrabnú, ovšem, gazdu, neraz ho
i o krok nazad hegnú: nikdy však,
by hodili ho o zem - nemožné,
by preto musel zrovna vypriahnuť,
zo džbara preliať v šechtár. Vráže to
len zarezané jakby do kôry
živého smreka, jehož zdravie ich
i miazga činná letom zaleje;
štrbiny, aké svalov na brúse
chlap, a nie baba chytro ohladí.
Nuž: od rán takých ver' i gazda náš
vždy bol by vstave zotaviť sa včas.
A tvrdších skúšok, pohrôm živelných
Boh nedopustil dávno na obec.

Tri dievky v dome, pravda, neresť je
nemalá: treba nové viganá
im často, aspoň každé na sviatky,
odevy, blysky, stužky bez konca;
no viacej ešte, akže by sa tak
nadaril kupec, pre ne uložiť
do maľovaných truhál výpravou -
kde ešte potom veno, výplatok?
A hospodár, toť, tiež tri odchoval.
I firky veru boli všetky tri,
paráda samá. Stojí ale aj
(čo z druhej strany slušno priznať im):
v deň robotný zas osy do práce,
že len tak zmizla pod ich rukami,
či to ľan z kužľa v zime, či včas žne
lán žita, radky, keď zas hrabali;
a nebolo ver' takej, jejž by sa
uľakli boli, bárs jak obťažnej:
s batohmi z polian vtačou zleteli,
snop len tak fŕkal z vidlíc za prielaz...
I tých však vzdal sa šťastne, vydajúc
dosť skoro jednu za druhou, a čo
na váhu padne (snáď i povesti
znak preds' len dobrej), von ich z dediny,
ba do druhej až vydal stolice,
že nemôž' mať im oknom podávať,
či pod zásterkou čo-to odniesť k nim -

Syn mladší Pavol pošiel k remeslu.
Je krajčír mužský; ako tovariš
vandruje ešte. - Práve písal list
(po dlhšej prestávke), že zblížil sa
zas do Bystrice, kde aj zotrvá;
pracuje vraj až samodesiaty
u majstra v meste najchýrnejšieho,
i dobre sa mu vodí, zdravý je;
aj túži už raz domov nakuknúť
po toľkých rokoch - Čiže oni ta
nezamýšľajú kedy na jarmok?
Jak by ho návšteva tá tešila!...
Ten tedy tiež mu, zvlášte od tých čias,
čo priepust dostal, iste nerobil
starostí žiadnych; pomáhal mu skôr
tie doma znášať, ač i zďaleka.
Tak počas sestár oných vydaju
bol zo svojej mu poslal úspory
nejeden rímsky: vraj rád pomôže,
keď môže najmä milým rodičom;
veď u nich sa to preňho nestratí,
zachová lepšie, nežli v cudzine.
A väčších-menších dárkov medzitým
čo došlo od neho! Tak (o sestrách
ni nehovoriac ten raz) pre matku:
zvlášť marcelínky na hlavu... ba aj
na sukňu mnohdy matérie kus,
pravdaže tmavej, práve dľa veku -
Tatovi zas: tu baranica (tá
už viac ráz; var' aj preto uštedril
posmievač ktorýs' čudné meno mu,
že ,Deväť čiapok': závisť najskorej
vyhŕkla z neho); tu zas fajok pár,
v ozdobnej mošne dohán voňavý
(raz s penovkou aj, striebrom okutou;
včuľ Gábor, syn, už ňou sa pýševa)
a iný drobizg. Ba i bratovi,
toť, Gáborovi neraz zavďačil
sa čím-tým -
Tento zase, čo i bol
dŕžava, 'cifráš', jak ho prezvali,
tiež nebol žiaden márnik, výstupník,
nech čo chce zlý svet o ňom klebetí.
Bo že sa pekne nosil, šviháčil,
čo samo v sebe ešte nenie hriech,
viac bolo brata tamto zásluhou:
on prislal mu vše darom niekedy
i celý oblek, vyšnurovaný
na podiv - lajblík prosto z baršúňa;
no Gábor ani za svet nikomu
by s tým sa žriedlom nebol zdôveril:
kás' hrdomyseľ bránila mu v tom.
Že ale ľúbil kratochvíľu, ples,
to ani otec nezazlieval mu.
Veď urobí sa, keď je robota:
keď táto odtisne sa, nech sa tam
zabaví, tančí, chodí v zálety
(tak rozmyšľoval, súdiac nebodaj
dľa rozpomienky na svoj mladý vek,
po sebe); k tomu veď je mládenec -
Až ožení sa: však on doskáče.
- Nuž totým zmokom, vynášajúcim
von z domu jeho... kto bol? Iný nik,
len vlastná jeho družka Tereza.

I pozde dosť, čo zbadal osudnú
tú vadu pri nej, dobrodušný sám,
i preto málo obozretný var';
tým horšie preňho. - Deti, dcéry zvlášť,
ak vedeli aj niečo, z úcty už
naproti matke, z hanby, z bázne snáď
by neboli sa jemu priznali;
svár robiť nemôž' medzi rodičmi,
len dieťa zvrhlé, srdca pustého.
Jak mohli, verže radšej prikryli
vred domácnosti - nech sa prepučí
sám, keď byť musí... tým viac k ohľadom
súc zaviazané, keďže matka im
povoľovala ozaj vo všetkom,
čo zachceli len, na nej vymohli -
('Hej, kúpim vám ver', moje husičky,
by ste mi boli ani v rozprávke,
tak krásne, zlaté... Čo kde vypradiem
groš, kúpim, veru kúpim!... Pred otcom
zašemotíme dáko; povieme:
'Toť, Pavko poslal... ašak?' rozmarne
vše ku nim, keď čo ktorá nadštrkla.)
Až vydali sa, pošli nastranu.
A Gábor, ak znal, iste želel pád
ten v mysli, mlčal však tiež sťaby hrob;
i jeho na rukách by nosila,
i proti vôli hovela mu, že
preds' nie viac chlapec, ani maznák kýs',
rád-nerád, musel zrovna odhŕňať
od seba príkru priazeň matere.
- Nu, hlava v dome, otec čeľadný,
on: pokým ešte bola pospolu
rodinka, ľahko mohol vysvetliť
si, že sa míňa či to z mešteka,
či zo sypárne... Predsa príčina
kol na bielo-dni, počtom výhonkov
až pastornatá: čeľaď hojná dosť,
a každé zdravé sťa buk, ochotné,
jak do roboty, tak i do misy, -
i naho chodiť nemôž'; na vydaj,
ľaď, dcéry dneska-zajtra všetky tri...
Ver' kdebykoľvek, prirodzená vec:
bez výdavkov sa obísť nemožno.
Keď dcér sa sprostí - čo síc' nepôjde
(tu škrabal sa v hlavu mimoďak)
bez útrov ešte väčších, veruže
i na zálohy bude treba vziať,
keď zvýšených niet, - potom vydýchnu
si doma všetci! Uskrovnia sa, jak
len možno, stiahnu; zrežú rováše;
kde aký záťah, skärok, vyprostia;
i opäť hupne v koľaj gazdovstvo,
jak sprvu, pôjde obcou jeho chýr -
No a nech sa tak Gábor obabí
poriadne: svet im bude závidieť! -
A jeho žena chytrá (zažitá,
vždy ako ruža ešte) v domnienke
tej uspela ho zavše utvrdiť,
výpočty jeho pomiasť, výčitkám
vychytiť každý základ: Budzme si
len zdraví, rečúc, bude to i to -
Toť, vtáčky nebies, poľné ľalie...
Na ústach smiešok, k tomu zžmurkajúc
poločkom vábne, znala rozohnať
čo aké mračné jeho obavy:
,Oj, aimún! aimún! (privolajúc mu
i potľapkajúc ho vše po pleci),
čo sa ti robí? Jež si, vlkodlak?...
No, posúďte si, ten by pristal, by
raz dňa sme jedli, spali hodinku,
odievali sa lístím vŕbovým,
šak?... Bolo by ver', lenže nemôž' byť,
mužíčku! akoda, sama ľutujem:
len vtáčky nebies, poľné ľalie...
Nuž, nebuď chmuráň, ani vydriduch -'
Však vedela mu vôľu hľadať aj,
sa fatinkovať: tak mu zaslepiť
vše oči. Lepší kúsok pri stole
vždy prihrnula jemu, pod jeho
vidličku, jak ňou mieral. Na poli
po poludienku riekla srdečne:
"Ba zavaľ sa len, starký, zdriemni si,
od rána netu! Ustals'..." V robote
nejednej kývla deťom: "Pomozte
tatovi, nech sa, chudák, nemorí,"
i sama nošu zdvihnúť skočila -
Ba v žatvu bolo ktorús': kosili
i hrabali hneď. On sa podriekol:
"Ej, veru by sa zišlo občerstviť...
No (spamätal sa, pozrel na ženu)
len vodou, myslím - Dievča, vybehni
(najmladšia bola už len slobodná),
vieš, vyššie prameň..." Sotva skončil však:
"Zuzanka, zostaň," ozvala sa mať,
"netreba..." sama bzíkla pod medzu,
v ker lôhu siahla tam a tuliti!
jak triumfujúc, krpku priniesla
i riekla dobroprajne: "Pravdaže
si zaslúžil! Na, aimko, napi sa -
Aj Gáborovi nechaj; je v nej dosť -"
"Čertovská baba!" zdúpnel údivom,
"tá uhádne ti, ľaď, i myšlienku,
máš lebo nie ju..." "Žiadno bosorstvo;
to každá dobrá žena dokáže..."
I upil si a zhákal, zmŕštiv sa:
"Je túžava - Nuž a ty nebudeš?"
"Ba ešte! To je iba pre chlapa -
Daj Gáborovi, čo zas odpracem -"
"No, nájdu sa i pani sestry, čo
ju nevylejú, najmä varenú
a sladkú... (dlaňou prešiel ústa si,
požmurkal) nájdu... (atopnul do fajky,
zakresal.) Kľampy!..." "Mužské pomluvy,
nič inô, aimún, na moj' hriešnu! Len..."
Syn nechcel, pošla tedy s krpôčkou.
A aimún, v zuboch fajku kúriacu,
poostriac kosu rázne, nohami
sa porozkročiac bahrovitými,
do poloviny riasnej, šumiacej
zakosil; kosil, hlavou skrúcajúc...

Len neskoršie, keď herská manželka
začala postonávať pre hlavy
vraj boľačku i polihovať - keď
po dome hynul zvyklý poriadok,
bárs, čo aj dcér už snažných nebolo,
vše ona zato doma zostala;
keď počas orby kedy-netedy
len došla, i to najviac s obedom
prismudlým: hneď jak fakľa, rečičky
a smiechy samé - hneď zas bledý stín,
že len sa vliekla, sťaby starucha,
tu počal šípiť koreň stálych bied
a nedostatkov, základ úpadku.
Tak dôjduc z poľa raz, kým vypriahal
syn, lebo dvere boli zamknuté,
kol ticho (leda teľa v záhrade
čo zabľačalo), na prah sadol si,
a bradu v dlani lakťom v koleno
opretej pravej, hútal nebodaj:
kde, čo je žena? - Prišla o chvíľu.
"Ľaď, vy už doma!?" podivila sa
i pravicou sa ťapla do bedry,
"no, povážte si, korec zarobiť
tak chytro...?" "Doma," vrkol studeno
i skúmavo jej vzozrel do tváre.
"A kde si bola?" "Len tu - Za vodou,
kroz..." zajakla sa. "Hej, i na Lúčkach,
raz ešte na dnes skropiť plátenko..."
"Ba! o pol večier? Nemäť... A čo máš
toť pod zásterkou? Ukáž!... Sklenicu?
Čo je to? -" Stŕpla, zrakmi zdupkala.
"Nič, aimko..." (žmykla ústy), "veru nič...
chceš vedieť? Onô... z potoka, ľaď, som
načrela idúc, reku, prelejem
si pijavičky -" "Ah-ah, var' tiež tou
od aalamúnky? Zvláštno," pohnieždil
sa na sedisku. "Sem! Nech zavoniam...
To pálenka! -" "Nuž," pustila sa v chicht,
dosť nasilu, "nuž - vám som doniesla!..."
"Poď, dúchni na mňa -" "Ach, iď, pokuso! -
Či som var' heno Fruža? Plevuľa?...
Či nezdieľala som vždy starosti
narovno s tebou, rúča gazdiná?
Alebo kedy som sa pokĺzla
čo manželka var'? Znáš mi poklesok,
ha? To nie; nikdy, muž môj, prenikdy!...
I podnes si ťa verne milujem,
môj holub..." čiahla, v tvár pohladiť.
"Žena, ty slopeš!" skočil na nohy,
sťa uštipnutý hadom. Z ruky jej
vtom vyrazil aj fľašu na dlažbu,
kde roztreskla sa, obsah fľuskol však,
hrdielce kusé kotúľ dol' dvorom -
"Už neodtajíš, lumpa jedna!..." "Joj!
Či čuješ, Gábor!? čo mi tento drak -
joj..." vzlykla, s chvatom dvere odomkla,
a pitvorom sa tiahly ozval plač,
i v izbe dnu -
A prišiel dônovok,
s ním prísna ráta tobôž. Nezbudlo
vo štoku zrnka, môcť ho speňažiť
v jej odbyt; a čo práve na Jura
bol jalovicu predal, peniažky,
jak dlaňou by bol pľasol, minuli
sa na daň, úrok, kde-tu príplatkom.
Čo bolo robiť, z čoho spraviť groš?
Jak poradiť si z tvŕdze? Ináč nie,
len teliatko že, čo bol prisadil
o Hromniciach (vraj, druhé prikúpi
i odchová pár rúči, terajších
však celú cenu strhne...), toho tak
krásneho ryšku, údov širokých,
s lampáškom v čele; určil odpeľať.
A rozhodnúc sa takto v nesnádzi,
bo boženík už honil po tretie,
i odpeľal ho v ten deň: navzdor, že
i syn sa vzpieral tomu urputne,
vraj inak dáko dieru zalácu...
zaň orodoval, lúdil u otca -
i sťažka len sa lúčil s hoviadkom
tak podareným: takmer zaplakal,
mu hladiac hlavu, šij, kým ono zas
ho za to polizlo, keď na mraku
preň došiel mäsiar. Tento čo dal zaň,
uschoval gazda zápäť do skrinky,
tej, za stolom čo v rohu stávala,
i zvrtnul kľúčik; kade svitne, vraj,
čím u richtára dlžen, zapraví.
Dňom nato aj chcel dostáť úmyslu;
lež - zrak! nikdy! - z tržby včerajšej
už zmíšilo sa pár mu šajničiek -
Ký Parom, ani prez noc istoty...?
Urobil tartas. "Gábor, rušaj dnu,
v tom okamžení!" spred dvier privolal
synovi, ktorý meškal pod cieňou,
čos' strúhal, kálal, čajsi hrablisko -
"Kde sa mi deli sťato peniaze,
há!?" vkročivšieho skríkol na syna.
"Ja viem -" ten chladno, stisnúc plecami.
"Že nevieš?" otec ešte ostrejšie,
"nie!?" vpálil vtom si hrsťou do kečky.
"Čis' nedrichmal tu cez noc na štíte!?
Neprepadli sa!..." "A či zlodej som?"
mu v odvet Gábor, "tato, povedzte!
Ste zbadali var' kedy najmenšie? -
Mňa takto podozrievať bez viny..."
stál rozpálený, až mu iskril zrak.
"Nu, dobre, dobre; nič to, synku, iď
po svojej práci," otec krotšie hneď,
už výzor synov presvedčiv ho snáď,
že mylne zašiel - "Tak však, stariga,
tys' musela ich piznúť, iba ty!"
zas ku žene, čo práve izbicu
zachytávala metlou chvojovou.
"Počuješ! hrom ti..." Vystrela sa: "Nuž
keď ja, nech ja -" i žmurkla očami.
"A ktože riadil teľa? - Zaslúžim
var' z neho dačo; chodím ani rab,
i žatva príde, tlačenice niet..."
"Jaj, hrmen tebe... na žranicu skôr!
To - Pavol poslal nedávno ti chlp,
kde je? V ňom iste lozí židuľa -
Kde predtrojičný z plátna výťažok?
Kde, čo si všetko na trh odvliekla,
že skoro niet čo ukľochniť už...!? Kde?
Breš!... Jaj, ty korhelica! Povaľač,
ty môjho hniezda skaza sodomská!..."
I natoľko sa tenraz nasrdil
(bo ona čoviac odvŕkala mu:
vraj, vypil veru i on milerád;
vraj, nežičlivec, len by všetko sám...),
že vposled lapil, ubil Terezu.
Dva týždne temer zatým chodila
s umotúranou hlavou, strašidlo
jak opravdivé, kmotrám, susedkám
na otázky tak vykladajúc vec:
len náhodou sa, čírou náhodou
udrela, potme, o roh kozuba,
pod okom preto fľak... ('Ach, nerecte,'
tie na to, 'šťastie, že...'); i nemá dňa
ni noci: tak ju zuby trápia vraj -
Nuž zakrývala sama. Rodina
podobne, jak sa dalo; a sám muž
jak mohol inak? Nešvár manželkin
preds' neodhalí, nedá na bubon
svoj vlastný posmech!?... Ale vetierok
len pošuškával v stromoch záhradných
bez prerušenia. Odtiaľ však vše brnk!
letáčik-vtáčik, iných do štepníc,
kde šeptal ďalej, často pred okny -
Počuli ľudia; šuškali si tiež -

***