Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Tu, zkaď moc míľ treba ujsť, strmiaci v nebo
vrch kým zočíš, tu na peknej Dolnej zemi,
tu si žijem teraz v spokojnosti, lebo
dni radostne trávim, že až blaze je mi.
V krčme dedinskej mám byt; sťa inde v dome,
ticho v nej, len niekdy v noci zhučí-zjačí.
Dobrý starý človek totu krčmárom je...
nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!

Hospodu mám, stravu zdarma; málokedy
opatery lepšej dožičia i chorým.
Nikoho mi netra čakať na obed, i
mňa čakajú všetci, keď sa oneskorím.
Ľúto mi len; starý krčmár poharká sa
časom s dobrou ženou, tonúcou až v plači;
no jak poharkal sa, sa aj smieri zasa...
Nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!

Spomenieme vše i zašlých čias tak letko.
Hoj, netakšie preňho, šťastné boly ony!
Dom mal, ohrád, role, peniaze, mal všetko,
sotva vedel počtu volov si i koní.
Groše zabrali mu ľudia zlí, šalbiari,
dom dunajské prúdy zas, podobní žráči;
tak schudobnel, tak, hla, dobrý krčmár starý...
Nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!

K sklonku sa už chýli slnce jeho žitia,
a v ten čas mrie človek iba za pokojom;
jeho, ehudúka, však kára rozmanitá
práve včuľ obsypla starostí, bied rojom.
Cez deň pachtí sa, ni nedele mu tuto,
pozde líha, vstáva: leda zosnúť stačí;
dobrý starý krčmár - jak mi ho je ľúto...
Nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!

Teším ho; sa všetko napraví, len shovieť -
On pokrúti hlavou, pochybujúc o tom.
"Hej, napraví..." neskôr tupo rečie, "bo veď
toť na kraji hrobu stojím; krok len, potom
V slzách padnem mu koľ krku, bôľu hrotec
v srdci, obličaj mu zrosím ešte bladší!
bo ten dobrý starý krčmár môj je otec...
nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!