Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• podal Jurko Molnár z Kamenian v Gemerskej

Zišiel sa medveď s komárom. Povie medveď:
"Ty, komár, ty sadneš na každé stvorenie a naciciaš sa, povedz mi, aká krv je najsladšia?"
Povie mu komár:
"A veru je ľudská krv najsladšia."
Dobre; vybral sa medveď na tú ľudskú krv. Postretne chlapca:
"Stoj! Či si ty človek?"
"Ja ešte len budem!" podskočil si chlapec hrdo, akoby bol chcel podrásť hneď na celého človeka.
"No, len si poskakuj," mrmlal medveď, ?z toho mi i tak nič, čo ešte len bude."
Ide ďalej, stretne žobráka:
"Stoj! Či si ty človek?
"Ja som už bol!" zakašlal žobrák a ukrčil sa, aby ho vidieť nebolo.
"No, len sa krč," mrmlal medveď; ?čo už bolo, z toho mi ani toľko."
Ide, ide, stretne husára na koni:
"Stoj! Kto si?"
"Človek s hlavou!" zahrmel husár a popchol koňa.
Ale medveď zápäť za ním, len doňho a doňho. Tu zvrtol sa husár a prosto do medveďa palošom, ťal mu do živého, že len tak revala krv z neho. Medveď nebral na žart a ukázal husárovi päty. Husár, nelenivý, strhol ešte karabín z pleca a vypálil za ním.
Zišiel sa medveď zasa s komárom:
"Ty, komár, ty môžeš mať pravdu, že je ľudská krv najsladšia. Aleže ma viacej nenavnaď na ňu!"
"Nuž a prečo?" smial sa komár.
"Nuž preto, že človek nežartuje. Ešte len oddával som sa doňho, už ti vyplazil na mňa jazyk, ale taký veliký, čo ma aj na siahu pred sebou ním zasiahol, a taký ostrý, čo mi vnikol až do kosti. Už som ho potom i tam nechal, ale ten obrátil sa ešte, zapľuval za mnou a vari jasnou strelou chriakol mi do boka, že som mal skapať oď bolesti; ešte mi aj teraz pod kožou speje!"
Švizký komár triasol sa od smiechu na neokrôchanom medveďovi, len stoľko, že ho nepuklo. Ale to, vraj, už nemôž byť, lebo nemá sadla, trebárs z každého stvorenia krv cicia.