Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• podtitul: Obrazy zo života Slovákov
• v najrozsiahlejšej práci Bratia z roku 1863 Ferienčík pomerne triezvo a kriticky zobrazuje kocúrkovské pomery a mentalitu ľudí našich niekdajších malomestských vzdelancov

I.

Hovorte vy, čo chcete, ja vám len to poviem, že nemáte nad študentský život. To je život, aký má byť! A nie to honenie sa po zisku svetskom, mamone, sláve, hodnostiach. Mladý šuhaj bez starostí a trápenia, bez ohľadov na pomery a časy žije blažene, veselo, žije svojmu zápalu, svojim krásnym, nebeským ideálom. Starosť o každodenný chlieb, to mu je mrzká próza života, on i bez peňazí domnieva sa byť väčším pánom než ten, ktorý oplývajúc bohatstvom Kréza, úzkostlivo ho stráži a večne dumá na jeho rozmnožení; než ten, ktorý na státisíce počíta svoje dôchodky a nedopraje si ani najmenšej radosti. Mladosť-radosť, niektorí hovorievajú, že i pochabosť. To ja ale nehovorím. - Keď si spomeniem teraz v staršom veku na krásne dni študentskej mladosti, len teraz v opravdivom význame chápem tú výpoveď Písma svätého: Hľaďte na vtáctvo nebeské, neseje, ani nežne, ani nezhromažďuje do stodôl, avšak milý Otec nebeský ho živí; hľaďte na kvieťa poľné, a Šalamún v celej svojej sláve a lesku nevyrovnal sa kráse poľnej ľalie.
Študenti pilne nasledovali príklad nebeského vtáctva, nesiali, nežali, a Otec nebeský ich živil; a odievali sa ako poľné kvieťa.
Veru nemáte nad študentský život.
Suchý chlieb vynahradzuje im lakoty boháčov, čerstvá voda zastupuje miesto zdraviu škodných nápojov, už či tieto nazývať budete šampanským, madeirou, likérom, rostopšínom alebo švechatským a bavorským. A svoju študentskú stravu nezamenia vám - keď nemôžu - za hľadanými jedlami preplnené stoly a hody bruchopasníkov tohto sveta. Tieto umorujú ducha, podporujú lenivosť, tento počiatok hriechu, darebáctvo, nečinnosť a neživot. A to znáte dobre, že študent žije duchu a v duchu. Sladšie spáva na holej slame než zoženštilec vybujnelý v páperových perinách. Dobrá myseľ ukolíše ho, vina netlačí svedomie jeho, starosť každú zaháňa mladosť a duch tvorivý žije a so sebou zachvacuje i telo v kraje nedostihnuteľných vidín.
Chudobná chyžka jeho posvätená umkám je mu palácom, okrášleným drahocennými tapetami, mozaikovou podlahou z drahokamov, a celý, široký svet mu je krásnym, výlučne jemu a pre jeho život učineným rajom.
S ukochanou radosťou zabieha duch i v pozdných vekoch do týchto časov anjelskej mladosti, baví sa v zažitých okamihoch a naplňuje nadšením a zápalom k novej činnosti ustávajúceho starca. Rozpomienka na blahé časy rozduchuje v ňom uhasujúcu iskru, a tá, čo aj len na okamih rozpaľuje pahrebu a tu i tu vybĺkne i v plameň.
Chcem opisovať život dvoch rodných bratov a nevoľky zanáša ma duša moja do krásnych chvíľ veselo prežitej mladosti; ak vám ďaka, poďte so mnou a pobavte sa v živote slovenských študujúcich junošov, aby ste tak stopovať mohli i ďalší beh svetského života, v ktorom žili, v ktorom vyvinovali svoje sily a uvádzali v skutočnosť života v mladosti vzniknuté vidiny.
Slávne sú, aspoň kedysi boli, školy v X. Tam chodia umkám posvätivší sa rodáci naši, aby zásobiac sa vedomosťami, slúžili svojmu národu. V X. počína sa i dej tejto povesti.
V predmestí R., keď z mesta idúc držíme sa napravo, nájdeme asi uprostred ulice nízky dom, tri obloky so zeleno zafarbenými rámami na ulicu; zelené vráta vedú doň, dvor široký, priestranný, napravo vchod do domu, a tam zase v pitvore štvoro dverí. Jedny vedú do hospodárovej svetlice, druhé do čeľadinca, tretie do komory. Do tých všetkých nás nič. Tam nemáme čo hľadať. Zadné dvere napravo uvedú nás do chyžky, ktorú navštíviť mienime, lebo tam nájdeme tých, ktorých hľadáme.
Zaklopeme na dvere, to požaduje slušnosť a dobrý mrav, a z chyže pozdraví nás rodný hlas "slobodno". Vtom padne nám v tmavom pitvore do oka malá, na dvere pribitá ceduľka a na nej okrasami spôsobného pera obtočený nápis: Štefan a Ján Štefanov. Dlho nemôžeme obzerať tento nápis a obdivovať spôsobnosť, ktorou je vyvedený, lebo daná nám voľnosť vstúpiť do chyže, a neslušnosť by bola neuposlúchnuť dané privolenie.
Vstúpime teda dnu a v chyžke nachodíme dvoch junošov. Pozrú na nás, vstanú, idú nám v ústrety a vítajú nás priateľsky. Oni na prvý pohľad poznali rodákov svojich.
Prekvapí nás sama chyžka. Dosiaľ zvykli sme v študentských obydliach nachodiť geniálny neporiadok, rozhádzané veci dve na tri, ako to zodpovedá starať sa nejznajúcej mladosti. U Štefanovovcov panuje poriadok, akoby ho zavádzala ženská ruka; u nich čistota, akoby nad ich chyžkou viedla správu dobrá, starostlivá matka. Toto neomylne urobí dobrý dojem na nás. S úsmevom, dosvedčujúcim našu spokojnosť, obzeráme chyžku a nachodíme na radosť svoju, že každá vec položená je na svojom istom, určitom mieste. Knihy poukladané v radoch, písma a papiere pohromade; šaty povešané, ba len i tie fajky a iné k tomu patriace veci zložené sú vo vlastnom kútiku.
A nevoľky zrodí sa v duchu našom otázka: Čie to dielo môže byť, tento poriadok? Vidíme v duchu svojom vchádzajúceho anjela poriadku v podobe milostnej panny, ktorá obratnou svojou rukou uvádza túto prekvapujúcu nás usporiadanosť a oko naše behá z tvári jedného brata k druhému skúmajúc, ktorému asi kvôli sa to deje.
A Ján, akoby znal, čo opytuje sa duša, odpovedá nám, ale tak, že hlas jeho prezradzuje akúsi nespokojnosť, akoby mu nebola milá už či tá domnelá návšteva duchom naším videnej panny a či sám tento prísny poriadok:
"Štefan je tá starostlivá matka. Ja som jeho trápenie, lebo musí za mnou všetko ukladať, čistiť, ometať. Čo ja rozhádžem, to on usporiada; veru, on je starostlivá matka." Vidno, že Janko, ako obyčajne študenti, mnoho si zakladal na neporiadku.
Ale Štefan prísnym hlasom dodáva:
"Poriadok je duša života, kto nenavykne poriadku za mladi, nikdy nebude poriadny."
Zapáči sa nám táto poriadku a čistoty ľúbosť, pochválime Štefana, a ak sme študenti i my, vysmejeme sa mu, ale predsa sľúbime si v duchu svojom, ba možno i pred priateľmi, že neomylne i my zavedieme si podobný poriadok; a skutočne príduc domov, v prvom záchvate to aj urobíme, aby o dva-tri dni nanovo panoval neporiadok v našom dome.
Komu nie je dané, ten to nekúpi od žida. Daromné sú predsavzatia študentské, a čo priam i nahliadne užitočnosť poriadnosti, neporiadok panujúci v svojom obydlí nezamení za všetky poklady zeme. Nemáte nič krajšieho nad "geniálnu neporiadnosť" žiactva.
Videli sme, že Štefan Štefanov bol slávna výnimka v tomto ohľade a menovite nerovnal sa bratovi svojmu Jánovi.
Nezaškodí, keď sa bližšie oboznámime s týmito rodnými bratmi.
Štefan bol asi dvadsaťročný šuhaj, radšej nízky ako vysoký, útly, tvár vpadnutá, bledá farba tváre prechodiaca až v slabú žltosť, pravidelný nos, oko čierne, blesky zápalu metajúce, keď sa rozhorlil; uhladené, čierne ako žúžoľ vlasy, pohľad svedčiaci o hlbokosti myšlienky, zalietajúci za hranice svetov pozemských a hľadajúci potechu a ukochanie vo večných krajoch.
No nemožno povedať, že by Janko bol zlý šuhaj. A predsa ku Štefanovi prirovnať ho nemožno. Vysoká jeho postava, štíhly vzrast milo zaujme pozorovateľa; o dva roky mladší než brat jeho Štefan, silný, tvár zdravá, plná, ruže nevädnúce na lícach, nos nakrivený, oko sivé, živé a ohnivo lietajúce, a k tomu tie kučeravé rozkuštrané vlasy dodávali úhľadnosti celej podobe a lahodili oku.
Štefan sedával najviac doma, zahrabával sa do svojich kníh a študoval pilne, pohrúžený ustavične v službe veľkej myšlienky. So všemožnou usilovnosťou sa pripravoval, aby raz dostatočne ozbrojený vedomosťami vystúpiť mohol a zaujal hodné stanovisko svojho budúceho života. Nič mu nebolo primalé, aby nehodil naň svojím vedychtivým okom; nič privysoké, aby to nezatúžil dosiahnuť hranice svetov neuznávajúcim duchom svojím a pilnosťou svojou nechcel to podmaniť v svoju službu. To nekonečné zháňanie sa po ďalších a ďalších vedách bolo príčinou bledosti jeho tváre. Ustávalo telo, ale on to nevidel a nebadal. Duch jeho vyrval sa z okov telesného života a bavil sa v krajoch nadzemských, tam nachodiac nekonečnú zábavu a potechu. V našom svete nevidiac žiadneho súcitu, ba samý odpor, nepriaznivý jeho túžbam, zriekol sa ho a stránil sa všetkého stýkania s ním. Vo svete videl len skazenosť, zanevrel teda naň a nemajúc s ním spojenia, stal sa, v tom istom svete žijúc, predsa pochopu o ňom a jeho vývine nemajúcim cudzincom. To bola veľká strata i pre neho, i pre jeho vedy. Protivné mu boli všetky zábavy tohto života, ony vraj umorovali ducha a znižovali ho do prachu nízkosti a skazenosti, ktorej on tak starostlivo vyhýbal. Neznal zábavy, vyjmúc ktorá bola duchom národným oviata. Vystríhal sa menovite všetkého styku s útlym pohlavím, držal to za zníženie ducha mužského, posväteného dobru národa a ľudstva, tým viac, že tam nenachodil úplne žiadneho súcitného ohlasu pre svoje dumy a ideály. Preto bol vždy nespokojný, keď náhodou prišiel do kola (úmyselne nestalo sa to nikdy), v ktorom nachodili sa ženské, už či to boli panie alebo panny, to mu bolo jedno; utekal z takého kola preč, a ak to urobiť navzdor žiadosti svojej nemohol, uťahoval sa do ukrytého kúta, tam nemo sedel, neberúc žiadnej účasti na zábavách a rozpriadajúcom sa rozhovore. Duchu jeho prichodilo útle pohlavie ako neodolné bremeno, prekážajúce letom mládenca, ako nejaké hatajúce nás zlo. A neviem, keď videl a stretol peknú pannu a mimoletom hodil na ňu zrak svoj, či sa neprežehnal aj do troch vrhov krížom svätým.
Ak počul o jednom alebo druhom zo svojich známych, že sa oženil, nastúpil vždy žiaľ a on oplakával naveky strateného druha.
Ján bol úplná protiva Štefanova. Nie že by snáď nebol mal vlohy ducha, to nie. Bol schopný a spôsobný, chápal prednášky veľmi ľahko, ale protivná mu bola pilnosť, to ustavičné trčanie v zaprášených bachantoch, to odtrhúvanie a odďaľovanie sa od sveta, v ktorom predsa žiť mal a žil. Vyjmúc prednášok, sotvakedy vzal knihu do ruky, ak to len nebola zaujímavá rozprava. Nestaral sa o budúcnosť a žil úplne v prítomnosti, mysliac si: dosť má deň svojho trápenia. Najradšej sa bavil s pannami a zábavy s nimi nebol by zamenil za všetko na svete. Týmto častým stýkaním sa s kráskami nadobudol istú ohybnosť v držaní sa, ktorá úplne chybovala Štefanovi; naučil sa rozprávať mnoho a plynne i o ničom, a nikdy pre nedostatok látky na rozhovor neprišiel do rozpakov. Radi ho videli v každej spoločnosti a kamkoľvek prišiel, bol vždy vítaným a milým hosťom.
Štefan, hoci sa v kole mužov a rovesníkov cítil dobre, rozprával vždy o vážnych veciach mnoho a dôkladne, o maličkostiach neznal prerieknuť slova. Následkom zriedkavého obcovania so svetom nepoznal obyčaje a panujúce mravy, vyznačoval sa neogabanosťou, v jeho držaní sa ustavične vykukovala neistota a neokrôchanosť, nikdy neznal sa zbaviť často prekážajúcej mu ostýchavosti, menovite vo väčšej a z rozličných živlov záležajúcej spoločnosti.
Bol krásny jarný deň; slnko, akoby vyslobodené z väzenia príkrej a životomornej zimy, ohrievalo milostne a vábilo človeka do lona zelenej matky prírody. Kto len mohol, ponáhľal sa do milo voňajúcich, štebotavým vtáctvom preplnených hájov, aby sa tam pokochal a ohrial živototvorným vzduchom.
I slovenská študujúca mládež použila čas a usporiadala si výlet do susedných hôr, aby sa tam pokochala a zabavila po svojsky a zábavou oduševnila sa k novým prácam a činnosti.
Kto cítil sa byť Slovákom, zúčastnil sa na zábave, ak len nebol pripútaný nemocou na lôžko.
Načo opisovať celú zábavu? Pamätáme sa na ne z dňov našej mladosti. Stačí nám vedieť, že zábava bola milá, veselá. Šuhajci spievali, vzbudzujúc spevom národným vzájomné nadšenie, rečniac, zápalistými rečami oduševňovali sa vospolok; skákali, tancovali. Vystavili si šibenice a preskakovali ich rad-radom; rozložili vatru a v samopaši hnali sa do veľkej vatry, tratili sa v dyme a plameni, až vyšli na druhej strane von nie ináč, len akoby metali do ohňa obete staroslovanskí žreci.
Štefanovi okriala duša, že nebola neprístupná radostiam života, rozkochal sa zábavami a tvár jeho zorila sa v nezvyčajnej u neho rozkoši. Zabudol na dumy svoje, na rozhorčenosť, ktorú zapríčinila neprítomnosť bratova, žil v zábave zabávajúc sa.
Ale prišli chvíle a tratil zápal pre radosť, utiahol sa a dal voľný let mysli svojej a ona hľadala neprítomného brata.
"Kde len ten môže byť?" opytuje sa sám seba, "bezpochyby zase medzi pannami," bola prirodzená domnienka. "To je stratený človek, z toho nikdy nič nebude."
Medzi zábavami milo ubiehal čas a mládež zábavychtivá to nepozorovala, len keď zlaté slnko zapadlo za vysoké bralá, zbadala, že je tu čas na návrat domov.
A znovu ozval sa spev a celou cestou až do mesta spievali šuhajci krásne piesne vyvolencov národa.
Štefan prišiel domov a Jána doma niet. "Čo je to?" myslí si Štefan, pokrúti hlavou a to pokrútenie bolo výrokom prísnym, ale ústa nepreriekli slova.
Práve bilo deväť hodín na veži hlavného kostola, a Jána kde niet, tu niet. Štefan rozžal sviecu a sadol si ku svojim verným družkám a vyvoleným milenkám - knihám.
Zahrúžený do svojich štúdií nespozoroval ani, keď Janko prišiel domov. Tento vidiac študujúceho Štefana, opytuje sa:
"Čo, vy ste už doma? A ty zase v práci? Dnešný deň by ti mal byť sviatkom a slávnosťou; či ti nebola po vôli zábava?"
Štefan vytrhnutý vstane, odloží knihu, obráti sa zasmušilou tvárou k Jankovi a rečie prísnym hlasom:
"A ty kde si bol?"
"V meste!" znela úsmechom sprevádzaná odpoveď Jankova.
"Čos' tam robil?"
"Zabával som sa výborne, znamenite. Oh, Štefan, žes' nebol so mnou! To bola zábava, no ver mi, dobre som strávil dnešný deň."
"Prečo si neprišiel s nami?"
"Chcel som a bol som už na ceste, ale stretol som pannu Žofiu, odprevadil som ju domov, zamotal som sa tam."
"A kde si bol dosiaľ?"
"Tam. Zišli sa ta dievčatá a zabávali sme sa výborne."
"Aj ty si svetár, ty zablúdená ovca, z teba nikdy nič nebude. Tebe je milšia zábava s tými skazami našimi ako v kole národovcov, ako národná zábava."
"A čo máš z tej tvojej zábavy?"
"Čo mám? A ty sa spytuješ? Už vidím, nie si vstave ani len pochopiť let nadšeného mládenca, zaujal a opanoval ťa materializmus. Žiješ hmote a s ňou zahynieš."
"Daj si pokoj. Ja som sa zabával znamenite a neľutujem, že som nešiel s vami."
"Hovorím, už si stratený. Nedbal by som, keby si len nebol mojím bratom; onedlho odrodíš sa národu, pre fifleny opustíš národ a čo bude z teba?"
"Akoby sa hneď odrodil národu: ja môžem byť verný národovec a zabávať sa s dievčatami."
"No, zabávaj sa len, veď ty zhynieš v tom materializme. Ja neznám pochopiť, že teba nezaujíma žiadna vyššia idea, len ustavične svetárstvo a svetárstvo; že neznáš sa vymotať z prachu mŕtvej hmoty a nízkosti sveta."
"Ej, daj si pokoj, niet krajšieho a vyššieho ideálu nad pekné dievča," usmievavo odpovedá Janko.
Štefan rozmrzel sa už nad týmto svetárom a nehovoril nič. A Ján zostal verný svojmu spôsobu ponímania sveta. Žil v skutočnom živote, podľa okolností a okamihu a mal sa pritom dobre. U neho nič neosožili všetky Štefanove rozpravy, čo ako nadšene a zápalisto prednášané, on ustavične odpovedal: "Daj pokoj tomu, Štefan, my nezinačíme svet, berme ho tak, ako je a žime v ňom, ako prichodí."
Ale dôvodenie toto nebolo po vôli Štefanovi. Neustal dotierať na Jána, aby ho, ako on tvrdil, priviedol na pravú cestu, jedine zabezpečujúcu istú budúcnosť. Pravda, všetky jeho namáhania boli daromné. Ján mal iný pochop o svete ako on, nasledovne i ináč žil ako on.
Ale tieto domáce škriepky ani najmenej neprekážali Štefanovi v jeho štúdiách, ktoré neustále pilnoval, neprekážali ani Jánovi v zábavách, ktoré veľmi pilne navštevoval, menovite ak tam boli i jeho známe krasotinky. A tak obaja bratia i pri rozličných svojich náhľadoch žili blažene a nič nebolo vstave premeniť a pokaliť toto blaženstvo, ani ustavičné šomranie Štefanovo na Jána, ani každodenne dokazované svetárstvo Jánovo.