Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ukážka, upravené
• pätnásť kníh Egypťana Sinuheta uvádza čitateľa do čias starého Egypta v rokoch 1390 až 1335 pred naším letopočtom; múdry a vzdelaný lekár v štvrti chudobných prijal malého opusteného chlapca, ktorého rodičia pustili po rieke v loďke z tŕstia, dal mu meno Sinuhe, zasvätil ho do tajomstiev liečenia a okrem všetkej starostlivosti ho zahrnul aj láskou; no Sinuhe, ktorého už aj meno predurčuje k osamelosti, postupne odvrhuje všetkých, čo ho milujú, až sa dostane na dvor faraóna Echnatona a stane sa jeho dôverníkom
• po faraónovej smrti však Sinuhe upadne do nemilosti a jeho bývalý priateľ, egyptský vojvodca a uchádzač o faraónsky stolec, ho pošle do vyhnanstva; tu starnúci Sinuhe píše svoje pamäti, aby sám pred sebou ospravedlnil činy, ktorých sa dopustil často proti svojej vlastnej vôli a vlastnému presvedčeniu, len zo slabosti a neschopnosti vzoprieť sa brutalite vládcov
• množstvo exotických zážitkov, plnokrvných postáv a historických udalostí čitateľa udržiava v ustavičnom napätí
• kniha prekračuje rámec historického románu, pretože v nej nájdeme aj množstvo paralel so súčasnosťou; Mika Waltari ju vydal rok po skončení druhej svetovej vojny a z románu cítiť jeho vieru v humanizmus a ľudskú dôstojnosť

KNIHA PRVÁ: Člnok z tŕstia

I

Toto píšem ja, Sinuhe, syn Senmuta a jeho ženy Kipy. Nie kvôli velebeniu bohov krajiny Kemet, lebo sa mi zunovali, ani chvále faraónov, lebo som znechutený ich činmi. Nepíšem ani, aby som sa vlichotil jedným či druhým, ani z obáv či nádejí do budúcna, lebo za života som skúsil a stratil toľko, že ma už neťaží daromný strach, a dúfať v nesmrteľnosť sa mi zunovalo rovnako ako bohovia a králi. Len pre seba píšem, čím sa asi líšim od všetkých pisateľov minulých i budúcich, lebo všetko doposiaľ napísané, sa písalo na príkaz kráľov, kvôli lichoteniu bohom, či zavádzaniu ľudí, aby uverili tomu, čo sa nestalo alebo sa stalo ináč, alebo že diel toho či onoho na udalosti bol väčší či menší než v skutočnosti bol. Toto mám na mysli, keď tvrdím, že všetko napísané oddávna až podnes bolo napísané pre bohov a ľudí, medzi ktorých radím i faraónov, lebo nech by sa tisíckrát rátali medzi bohov, v nenávisti, strachu, žiadosti i sklamaní sa od nás nelíšia ničím a zostávajú ľuďmi ako ostatní. Majú síce moc ukojiť svoju nenávisť a uniknúť svojmu strachu, žiadosti a sklamania ich však neuchráni.

Všetko zostáva ako bolo, ničoho nového niet pod slnkom, a ani človek, meniac svoj šat či slová svojej reči, nedoznáva zmien. Neverím preto, že sa napísané bude kedy líšiť od už spísaného, lebo človek sám sa nemení. Ako muchy okolo medového koláča roja sa ľudia okolo mámenia a klamu, čo ako kadidlo rozváňajú v slovách rozprávkára drepiaceho v špine na rohu ulice, pred pravdou však všetci utekajú.

Ja, Sinuhe, syn Syn Senmuta, som však v dňoch svojej staroby a sklamania znechutený klamstvom a píšem preto len to, čo som na vlastné oči videl, či poznal, že mi rozprávali pravdivo. A len pre seba píšem, na rozdiel od všetkých, čo žili predo mnou, i tých, čo prídu po mne, lebo ten, čo svoje slová píše na papyrus, no ešte viac ten, čo svoje meno a činy zverí kameňu, žije v nádeji, že potomstvo bude jeho slová čítať a jeho múdrosť i jeho činy velebiť. Moje slová však nie sú hodné chvály, ani moje činy uznania, a moja múdrosť môjmu srdcu strpkla a neoblaží nikoho. Deti si nebudú cvičiť písmo vrývaním do tabuliek mojich slov, ani si ich ľudia nebudú opakovať, aby zmúdreli mojou múdrosťou. Keď toto píšem, nechovám nijakú nádej, že ma kto kedy bude čítať, či ma dokonca pochopí.

Veď svojou zlobou je človek krutejší a bezcitnejší než v rieke krokodíl. Jeho márnivosť je ničotnejšia prachu, jeho srdce tvrdšie kameňa. Ponor ho do rieky, a len jeho odev oschne, bude zase taký ako bol. Vrhni ho do sklamania a smútku, a len sa pozviecha, bude taký istý ako prv. Ja, Sinuhe, som za života videl množstvo zmien, no napokon zostalo všetko pri starom a človek sám sa nezmenil. Sú síce takí, čo tvrdia, že nič podobné tomu, čo sa práve deje, sa nikdy predtým nestalo, no sú to len plané reči.

Ja, Sinuhe, som na rohu ulice videl syna na smrť ubiť svojho otca, videl som povstať chudobných proti bohatým, ba i bohov proti bohom. Videl som toho, čo zo zlatých kalichov píjal víno, v biede pokľaknúť pri rieke, aby sa napil vody z dlane, tých, čo vážievali zlato, žobrať po nárožiach ulíc a ich ženy sa za krúžok medi predávať pomaľovaným černochom, aby mali na chlieb svojim deťom.

No tak to bolo i prv. I v dobách pastierskych kráľov žil v tieni honosných prístreškov človek, čo svoje noci trávil na podlahe z hliny. Aj vtedy prichádzali hordy, čo hlavy detí rozbíjali o domové prahy a ženy v kráľovskom ľane brali do otroctva. Aj vtedy na smrť ubíjali mužov, čo si budovali hroby v západných horách, a hádzali ich telá do rieky.

Pred mojím zrakom sa tak nedeje nič nové a všetko, čo sa stalo predtým, nastane i v budúcne, a ako sa človek nezmenil predtým, do budúcna sa nezmení a tí, čo prídu po mne, sa nebudú líšiť od tých, čo boli predo mnou - načo si teda želať, aby čítali moje slová, keď moju múdrosť nedokážu pochopiť?

No ja, Sinuhe, píšem len pre seba, lebo poznanie mi rozožiera srdce ako lúh a zo života mi vyprchala všetka radosť. Túto knihu začínam písať v treťom roku svojho vyhnanstva na brehu východného mora, odkiaľ vypravujú lode do krajiny Punt, neďaleko púšte a hôr, kde kedysi králi ťažili kameň pre svoje sochy. Píšem, lebo víno môjmu hrdlu strpklo, netúžim po obveselení so ženami, a ani záhrada či ryby v jazierku už nedokážu oblažiť môj zrak. Za chladných nocí zahrieva moje lôžko čierne dievča, no ani to mi nie je útechou. Aj spevákov som zahnal, lebo zvuky strún a fláut mi len drásali uši.

Ja, Sinuhe, píšem, pretože neviem, čo so svojím bohatstvom, množstvom zlatých čiaš, myrhy, čierneho dreva a slonoviny, keďže mi ponechali všetko, čo som mal. Moji otroci sa naďalej obávajú mojej palice a strážcovia predo mnou skláňajú hlavu a vystierajú ruky vo výške kolien, no moje panstvo je vymedzené a za prílivu pri brehu nesmie pristáť žiadna loď, takže ja, Sinuhe, za jarných nocí už nikdy neucítim vôňu černozeme, a preto píšem.

A predsa len nedávno stálo moje meno v Zlatej knihe faraóna a ja som v Zlatom dome pobýval po pravici kráľa. Moje slovo zavážilo viac než slovo mocných krajiny Kemet a šľachtici mi posielali dary a moje hrdlo ovíjali zlaté reťaze. Mal som všetko, čo si len človek môže želať, no ja som žiadal viac, než človek môže obdržať - preto som teraz tam, kde som. V šiestom roku vlády faraóna Horemheba som bol vykázaný z Téb, a zabili by ma ako psa, keby som sa vrátil, a ako žabu rozpučili medzi kameňmi, keby som prekročil mi vymedzené územie. Taký je rozkaz kráľa-faraóna, ktorý mi kedysi býval priateľom.

Lež čo iné čakať od človeka nízkeho rodu, čo kázal pisárom vymazať mená predošlých kráľov zo zoznamu vládcov a jeho rodičov zapísať medzi šľachticov. Videl som ho korunovať, ako mu na hlavu kládli korunu červenú a bielu, a potom ma v šiestom roku svojej vlády vyhnal, no podľa pisárov to bolo až v tridsiatomdruhom roku jeho vlády. Nie je tak všetko, napísané predtým i teraz, iba jedna veľká lož?

Pre jeho slabosť som pohŕdal tým, ktorý v dňoch svojho života žil pravdou, a protivila sa mi skaza, čo pre ňu rozsieval po krajine Kemet. Teraz na mňa doľahla jeho pomsta, lebo sám budem žiť podľa pravdy, no nie kvôli jeho bohu, ale pre seba. Pravda je ostrým nožom, je nezhojiteľnou ranou v človeku, pravda je lúhom, čo zžiera srdce trpkosťou. Preto v dňoch svojej mladosti a sily uniká človek pred pravdou do domov rozkoše a zrak si zaslepuje prácou a všelijakou činnosťou, cestami a zábavou, mocou a stavbami. Príde však deň, keď ho pravda prebodne ako oštep, a nenájde viac zaľúbenie v myšlienkach ani diele svojich rúk, ale zostane sám, sám uprostred ľudí, a v jeho samote mu ani bohovia neposkytnú úľavu. Ja, Sinuhe, píšem s vedomím, že moje skutky boli zlé a moje cesty pochybné, ale aj s vedomím, že by sa z nich nepoučil nik, aj keby toto čítal, a preto píšem len pre seba. Iní nech si zmývajú hriechy posvätnou Amonovou vodou, ja, Sinuhe, budem očistený tým, že svoje skutky zapíšem. Iní nech si dávajú lži srdca vážiť na váhach Ozirisa, ja, Sinuhe, svoje srdce povážim perom z tŕstia.

Kým sa však pustím do písania kníh, nechám vyžalovať svoje srdce, lebo takto trúchli moje potemnelé srdce vyhnanca:

Kto raz pil vodu z Nílu, túži sa k nemu vrátiť, lebo jeho smäd neuhasí žiadna iná voda na svete.

Kto sa narodil v Tébach, túži sa do nich vrátiť, lebo na svete niet iného mesta ako Téby. Kto sa narodil v jeho uličkách, túži po nich - i v paláci z cédrového dreva túži po chyži z hliny a pri vôňach myrhy a vzácnych mastí túži po pachu horiaceho trusu a na oleji smažených rýb.

Vymenil by som svoj zlatý pohár za hlinený hrnček chudáka, keby som ešte raz mohol stúpiť do mäkkého bahna krajiny Kemet. Vymenil by som svoj ľanový odev za opálenú kožu otroka, keby som ešte raz mohol počuť šum riečneho tŕstia v jarnom vánku.

Níl sa rozleje, zo zelených vôd ako drahokamy vystúpia mestá, vrátia sa lastovičky, žeriavy sa budú brodiť bahnom, no ja tam nebudem. Prečo nie som lastovičkou či žeriavom s krídlami, aby som svojím strážcom mohol späť do krajiny Kemet uletieť?

Postavil by som si hniezdo uprostred pestrých Amonových stĺpov, obeliskov ohnivo planúcich zlatom, uprostred vône kadidla a hojných obetí. Postavil by som si ho na streche hlinenej chyže uličky chudobných, kde voly ťahajú zvlače, remeselníci lepia z tŕstia papyrus, obchodníci núkajú svoj tovar a chrobák po dláždenej ceste váľa svoju guličku hnoja.

Priezračné boli vody mojej mladosti, sladká bola moja pochabosť, trpké a kyslé je víno staroby a najlepší medový koláč nevyváži ani omrvinku mojej biedy. Vráť späť, navráť uplynulé roky, ó Amon, plav sa oblohou zo západu na východ, nech opäť nadobudnem svoju mladosť! Nezmením jediné slovo, ani najmenší skutok nezamením za iný. Ó, útle pero z tŕstia, ó, hladký papyrus, navráťte mi moje daromné skutky, moju mladosť i moje nadšenie!

Toto napísal Sinuhe, vyhnanec biednejší než ktorýkoľvek biedny krajiny Kemet.

***

KNIHA PÄTNÁSTA: Haremheb

VII

***

Ja, Egypťan Sinuhe, som toto všetko písal len sám pre seba. Nie pre bohov, ani pre ľudí, ani pre zachovanie svojho mena naveky, ale pre svoje úbohé, utrápené 'ja' a svoje srdce, čo dostalo svoju mieru plnú. Nemôžem dúfať, že sa moje meno zachová v týchto zvitkoch, keď viem, že na kráľov príkaz strážcovia po mojej smrti zničia všetko, čo som napísal, a zboria múry môjho domu. Neviem však, či je mi to vôbec ľúto, pretože po všetkom, čo som prežil, po večnej pamiatke už ani netúžim.

Predsa však tých pätnásť kníh, čo som napísal, starostlivo uchovám a v obale z palmových vláken uzavriem do striebornej schránky, tú vložím do skrinky z tvrdého dreva a tú opäť do skrinky z medi, ako boli kedysi uložené a ponorené na dno rieky Thothove božské knihy. Neviem, či to moje knihy uchráni pred strážcami, no ani o to veľmi nedbám, lebo ja, Sinuhe, som obrazom človeka a žil som tak, žijem a budem žiť v každom človeku, čo bol predo mnou, čo je, i čo príde po mne, žijúc v jeho plači i radosti, v jeho zármutku i strachu, v jeho dobrote i zlobe, spravodlivosti i krivde, sile i slabosti. Ako obraz človeka budem žiť v každom naveky a nestojím preto o obety pre svoj hrob, ani o večnú pamäť pre seba.

Toto napísal Egypťan Sinuhe, ktorý po všetky dni svojho života bol osamelý.