Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ukážka, skrátené, upravené

KNIHA ÔSMA: Temný dom

I

Po mnoho dní bolo okolo nás len more, no nebál som sa, lebo Minea bola so mnou. Keď som si zvykol na knísanie lode, nebolo mi zle, hoci strach z neznáma mi zovrel srdce, keď na druhý deň odleteli aj posledné morské bielokrídle vtáky, čo dovtedy krúžili okolo nás. Miesto nich začali loď sprevádzať delfíny a Minea na ne pokrikovala a zdravila ich vo svojej reči, lebo jej prinášali pozdravy od jej boha.
Minea bola každým dňom živšia, vlasy jej viali vo vetre a oči žiarili ako mesačný svit na mori, a mne pri pohľade na jej krásu pukalo srdce pomyslením, že ju onedlho stratím. Tak som si na ňu zvykol, že bez nej mi návrat do Simyry a Egypta pripadal zbytočný a celý život dostal pachuť popola v mojich v ústach pri pomyslení, že príde čas, keď ju už neuvidím, nevloží mi už ruku do dlane a svojím bokom sa neoprie o môj. Veliteľ lode i námorníci si ju veľmi vážili, keď sa dozvedeli, že tancovala pred býkmi a pri úplnku mala vstúpiť do Domu boha, v čom jej zabránilo len stroskotanie lode. Keď som sa ich však pýtal na ich boha, buď nevraveli nič alebo povedali "nevieme" či "nerozumieme tvojej reči, cudzinec". Vyzvedel som len, že boh Kréty vládne moru a že morské ostrovy posielajú svojich mladých, aby tancovali pred jeho býkmi.
A potom sa jedného dňa pred nami ako modrý mrak z mora vynorila Kréta a námorníci spustili radostný pokrik a kapitán obetoval bohu mora za dobrý vietor a počasie. Onedlho mi pred očami vyvstali hory a strmé brehy Kréty s olivovníkmi a ja som na ňu hľadel ako na cudziu zem, o ktorej nič neviem, hoci som tam mal pochovať svoje srdce. Ale Minea na ňu pozerala ako na rodný kraj a pri pohľade na majestátnosť hôr a nežnú zeleň zeme v náručí mora od radosti plakala. Námorníci spustili plachty a veslári ponorili veslá do vody a veslovali k prístavisku okolo kotviacich lodí zo všetkých krajín. V krétskom prístave bolo na tisíc lodí a Kaptah pri pohľade na ne povedal, že by nikdy neveril, že je na svete toľko lodí. V prístave neboli žiadne veže, hradby ani opevnenie a mesto začínalo priamo prístavom - tak zvrchovane vládla Kréta moru a taký mocný bol jej boh.

II

Smelo môžem povedať, že hoci som precestoval všetky známe krajiny sveta, nikde som nevidel nič také krásne a zvláštne ako Kréta. Ako keď more ženie na breh iskrivú penu žiariacu všetkými farbami dúhy, tak sa Kréta javila mojim očiam, lebo nikde nie sú radosť a pôžitok zo života také bezprostrené a vrtošivé ako práve tam. Každý robí len to, čo mu práve zíde na um a čo mu vyhovuje, takže je ťažké sa spoľahnúť na ich sľuby a dohody, lebo sa vo chvíli spontánne rozhodnú hneď pre to, hneď pre ono. O všetkom hovoria ako o krásnom a príjemnom, aj keď to nie je pravda, lebo ich teší ľubozvučnosť tých slov, a v krajine si nepripúšťajú smrť, ba zdá sa, že pre ňu ani nemajú výraz, pretože ju taja, a ak niekto zomrie, potajme ho odnesú, aby neranili ostatných. Nechcú na ňu ani pomyslieť, akoby sa jej tým mohli vyhnúť.
Aj ich umenie je obdivuhodné a rozmarné a každý umelec si maľuje ľubovoľne, nevšíma si pravidlá a maľuje len to, čo je v jeho očiach krásne. Ich nádoby a vázy sa skvejú žiarivými farbami, ako živé na nich po stranách plávajú všemožné roztodivné morské tvory a ryby, rastú kvety a vo vzduchu poletujú motýle, takže kto je zvyknutý na umenie podriadené pravidlám, pri pohľade na ne zneistie a má dojem, že sníva.
Ich stavby nie sú veľké a impozantné ako chrámy a paláce iných krajín, lebo stavajú pre pohodlie a prepych a na vzhľad príliš nedbajú. Milujú vzduch a čisto, mrežovanie ich okien je riedke, takže miestnosti sú vetrané, a ich domy majú viacero miestností na kúpanie, v ktorých do svetlých nádrží podľa potreby zo strieborných rúrok tečie teplá i studená voda. A nebývajú tak len vznešení a bohatí, ale všetci, čo nebývajú v prístave, ktorý obývajú len robotníci a cudzinci. A hoci všetko ich bohatstvo pochádza z prístavu a obchodu, stretol som sa s bohatými mužmi, ktorí by do prístavu nikdy nešli, lebo zapáchal, a ktorí neovládali základné obchodné počty a vo všetkom sa spoliehali na svojich správcov. Šikovní cudzinci, ktorí sa uspokoja so životom v prístave, preto na Kréte rýchlo zbohatnú.
Nemajú ani viditeľné chrámy, o bohov sa príliš nestarajú a vystačia si s uctievaním svojich býkov, čo však robia o to horlivejšie a neminie deň, aby neboli v hľadisku býčieho poľa. Myslím však, že im nejde ani tak o uctievanie, ako skôr o vzrušenie a zábavu, ktorú divákom tanec pred býkmi poskytuje.
Ani k svojmu kráľovi neprejavujú nejakú zvláštnu úctu a jednajú s ním ako so seberovným, žartujú s ním a rozprávajú mu veselé historky, keď sú k nemu pozvaní, prídu, ale odídu kedykoľvek keď sa nudia alebo im zíde na um niečo iné. Vino pijú s mierou, aby sa dostali do nálady, a hoci ich mravy sú veľmi voľné, nikdy sa neopijú, lebo to považujú za nedôstojné, a nikdy som nevidel, aby niekomu z pozvaných z premiery pitia prišlo zle, ako sa často stáva v Egypte i inde. Zato vedia nazájom rýchlo vzplanúť vášňou bez ohľadu na to, čí je kto manžel alebo manželka, a obveseľujú sa spolu kedy a kde ich napadne. Len mládenci zasvätení bohu sa musia odriekať žien, rovnako ako zasvätené dievčatá mužov, ale prečo je to tak, vôbec nechápem, lebo podľa ich mravov by sa nezdalo, že by tejto veci mali pripisovať takú dôležitosť.
Po príchode do prístavu sme sa ubytovali v hostinci pre cudzincov, nepríliš veľkom, zato najprepychovejšom, aký som kedy videl. Umyli sme sa, prezliekli a Minea si dala upraviť vlasy, kúpila nový odev, aby sa u Minosa mohla stretnúť so svojimi priateľmi.
Z prístavu a jeho tlačenice, hluku a zápachu rýb sme sa nechali vyniesť hore do mesta, ktoré so svojimi ľahkými stavbami a záhradami pôsobilo ako iný svet.
Až keď sme vošli do Minosovho paláca som si uvedomil, že Minos je ich kráľ, a dozvedel sa, že sa vždy volá Minos, aby sa hneď vedelo, o koho ide. Ale koľkáty Minos to je, nikto nevedel, lebo veď jedného dňa sa Minos stratí a na jeho miesto príde nový, ktorý bude v každom ohľade rovnaký ako predošlý a pre Krétu sa tým nič nezmení.
Palác mal bezpočet miestností a na stenách prijímacej siene sa knísali morské riasy a v priezračnej vode plávali sépie a medúzy. Sieň bola plná ľudí oblečených jeden výstrednejšie a honosnejšie než druhý, a všetci sa neustále pohybovali, tvorili hlúčky a živo sa medzi sebou zhovárali, nahlas smiali a z malých čaší pili chladené nápoje, víno a ovocné šťavy a ženy si navzájom porovnávali oblečenie. Minea ma predstavila niekoľkým svojim priateľom, ktorí boli všetci rovnako zdvorilí a roztržití, a sám kráľ Minos mi venoval niekoľko vľúdnych slov v mojej reči a poďakoval mi, že som Mineu zachránil pre ich boha a priviedol späť, aby pri najbližšej príležitosti mohla vstúpiť do jeho domu.
Minea bola v paláci ako doma, vodila ma z miestnosti do miestnosti, radostne vykrikovala pri pohľade na známe predmety a zdravila sa so služobníctvom, akoby vôbec nebola preč. Vravela, že každý vznešený Kréťan sa môže kedykoľvek vybrať na svoje hospodárstvo či na cesty bez toho, aby sa o tom zmienil svojim priateľom, nikto sa nad jeho neprítomnosťou nepozastavuje a po návrate sa pridá k ostatným, akoby sa nič nestalo.
Bol som už zvedavý na Dom býkov, ktorý s maštalami, poliami, tribúnami, výbehmi, školskými budovami a domami kňazov vlastne predstavoval celé mesto. V nevábnom zápachu býkov sme chodili od maštale k maštali a Minea ich oslovovala menami a prihovárala sa im, hoci zvieratá s krvavými očami bučali, ostrými kopytami hrabali piesok a cez ohradu sa ju snažili nabrať na rohy.
Kňazi, ktorí cvičili býky a vychovávali tanečníkov, nás prijali vľúdne, a keď sa dozvedeli, že som lekár, mali otázky o trávení býkov, zmesiach krmiva a ich vplyve na lesk srsti, hoci o tých veciach najskôr vedeli viac než ja. Aj Minea si získala ich priazeň, lebo jej hneď pridelili býka a číslo pre závody na ďaľší deň. Bola už nedočkavá ukázať mi svoje umenie pred najlepšími býkmi.
Nakoniec ma zaviedla do malej budovy, kde v ústraní žil veľkňaz krétskeho boha a býkov, a rovnako ako sa kráľ vždy volal Minos, veľkňaz sa vždy volal Minotaurus a z nejakého dôvodu bol najobávanejším i najváženejším mužom na Kréte, takže jeho meno radšej nevyslovovali nahlas, ale ho volali len "Muž z malého býčieho domu".
Po ohlásení nás prijal v slabo osvetlenej miestnosti, a keď som ho uvidel, v prvej chvíli som si myslel, že vidím boha, a uveril všetkým bájam, čo sa o Kréte rozprávali, lebo pred nami stála mužská postava so zlatou hlavou býka. Keď sme sa mu uklonili, sňal zlatú býčiu hlavu a odhlalil nám svoju tvár. Napriek zdvorilému úsmevu sa mi nepáčil, lebo v jeho nevýraznej tvári som nachádzal čosi tvrdé a kruté, i keď neviem prečo, lebo ináč to bol krásny muž veľmi tmavej pleti a rodený vodca. Minea mu nemusela nič vysvetľovať, lebo už vedel všetko o jej stroskotaní a cestách a zbytočne sa nepýtal, len mi poďakoval za priateľstvo a pomoc Minei a tým aj Kréte a jej bohu a povedal, že ma v hostinci čakajú bohaté dary, ktoré ma iste potešia.
"Nestojím o dary," povedal som. "Poznanie je pre mňa dôležitejšie než zlato a preto som precestoval mnoho krajín, aby som svoje znalosti rozšíril, takže už poznám bohov babylonských i chetitských a rád by som sa zoznámil aj s bohom Kréty, o ktorom som počul toľko tajomného. Predpokladám, že ním je More, lebo moc a bohatstvo Kréty pochádzajú od neho."
"Mohol by si mať pravdu, Sinuhe," povedal so zvláštnym úsmevom, "ale vedz, že my Krétania uctievame živého boha, čím sa líšime od národov na pevnine, ktoré uctievajú bohov mŕtvych a sochy z dreva. Náš boh nie je žiadnym spodobnením, aj keď jeho symbolom sú býky, a kým bude žiť, dovtedy potrvá moc Kréty na mori. Tak to bolo predpovedané a my sme o tom presvedčení, hoci sa veľmi spoliehame aj na naše bojové lode, s ktorými žiadny iný morský národ nemôže súperiť."
"Počul som, že váš boh žije v bludisku Temného domu," naliehal som. "Rád by som ten dom videl, lebo som o ňom veľa počul, len nechápem, prečo sa zasvätení odtiaľ nikdy nevrátili, keď to majú po mesiaci dovolené."
"Pre krétskych mladých je vstup do Domu boha najvyššou poctou a šťastím," povedal Minotaurus, čím len zopakoval, čo som už veľakrát počul. "Neviem, či si už počul povesti o sieňach boha mora, kde je život taký odlišný od toho pozemského, že sa nikto, kto do nich vstúpil, už nechce vrátiť k bolesti a strasti na zemi. Dom boha uvidíš onedlho, lebo do noci úplnku už nezostáva veľa dní a v tú noc doň Minea vstúpi."
"A keby odmietla?" vyhŕkol som, lebo jeho slová ma zaskočili a srdce mi zmeravelo zúfalstvom.
"To sa ešte nikdy nestalo," povedal Minotaurus. "Ale nemaj obavy, Egypťan Sinuhe, po tanci pred našimi býkmi vstúpi Minea do Domu boha z vlastnej vôle." Opäť si nasadil zlatú býčiu hlavu na znamenie, že máme odísť. Minea ma vzala za ruku a vyviedla von, nebola však už šťastná.

III

Keď som sa vrátil do hostinca, privítal ma Kaptah zjavne rozjarený vínom z prístavnej krčmy: "Táto krajina, pane, je pre sluhov Krajinou západu, lebo tu svojich sluhov nikto nebije, a keď sa pán nahnevá a vyženie ho, čo je tu najťažší trest, stačí, aby sa sluha niekde ukryl a na druhý deň vrátil, a pán dovtedy na všetko zabudne."
Všetko to vykladal akoby bol opitý, no potom zatvoril dvere, uistil sa, že nás nik nepočúva, a povedal: "Pane, v tejto krajine sa dejú čudné veci, lebo námorníci v hosticoch vykladajú, že krétsky boh je mŕtvy a že kňazi zúfalo hľadajú nového. Sú to však nebezpečné reči, za ktoré už viacerých zhodili z útesov do mora, lebo je vraj proroctvo, že ak ich boh zomrie, moc Kréty pominie."
Vtedy mi v srdci skrsla pochabá nádej a Kaptahovi som povedal: "Za úplnku má Minea vstúpiť do Domu boha, ale ak je ich boh naozaj mŕtvy, čo je možné, lebo ľud sa nakoniec vždy všetko dozvie, aj keď mu nikto nič nepovie, potom sa Minea možno vráti z jeho domu, odkiaľ sa ešte nikto nevrátil."
Kaptah povedal: "Ak je ich boh naozaj mŕtvy, vôbec nezávidím krétskym šľachticom, lebo až sa to rozchýri v prístave, podľa mňa kováči vezmú svoje kladivá, rybári harpúny a nosiči svoje drevené tyče a vrhnú sa na mesto, i keď sa to môže skončiť aj ináč."
Ako hovoril, spomenul som si na babylonských hvezdárov a povedal: "Babylonskí kňazi z hviezd vyčítali, že sa jedno obdobie sveta chýli ku koncu a národy vstúpia do nového, v ktorom bohovia zomrú a už nič nebude ako predtým. Ale možno sa toto proroctvo týka len Kréty, lebo bohovia Sýrie a Egypta nemrú, ale zostávajú naveky.
Na druhý deň som na Mineino vystúpenie dostal dobré miesto v hľadisku veľkého býčieho poľa, ktorého kamenné lavice sa stupňovito dvíhali, takže každá ďaľšie bola vyššie než predošlá a na býky tak bez prekážok videli všetci. Veľmi som obdivoval toto dômyselné usporiadanie, aké som nikde inde nevidel, lebo v Egypte sa na slávnostné sprievody a oslavy bohov stavali vysoké lešenia, aby všetci mohli vidieť boha, kňazov i tanečníkov.
Býky na pole vpúšťali po jednom a tanečníci postupne predvádzali svoje zostavy, ktoré boli zložité a náročné na obratnosť a pozostávali z mnohých pohybov, ktoré bolo treba vykonať bezchybne a v stanovenom poradí, ale najťažší bol skok medzi rohmi býka, výskok do vzduchu, premet a doskok na chrbát bežiaceho zvieraťa. Ani tí najšikovnejší to nedokázali bez chyby, lebo veľa záviselo aj od býka, ako zastane, rozbehne sa a ohne krk. Vznešení a bohatí Kréťania pred každým vystúpením uzatvárali stávky na svojich obľúbencov, ale po zhliadnutí viacerých vystúpení som nedokázal pochopiť ich neustále nadšenie, lebo býky i vystúpenia mi už pripadali rovnaké.
Aj Minea tancovala pred býkmi a ja som sa o ňu bál, kým ma jej úžasná mrštnosť a pružnosť tela neočarili tak, že som viac nevnímal hroziace nebezpečie, ale radostne jasal s ostatnými. Myslím, že Minea bola zo všetkých tanečníc najkrajšia, hoci kvôli dlhej prestávke nebola dosť rozcvičená a nezískala ani jeden veniec.
Keď som sa s ňou však po vystúpeniach zišiel v Dome býkov, nepozrúc na mňa upäto povedala: "Sinuhe, už sa ti nebudem môcť venovať. Priatelia ma pozvali na oslavu a musím sa tiež pripraviť pre svojho boha, lebo úplnok je už pozajtra. Preto sa už asi neuvidíme, iba ak by si ma chcel spolu s ostatnými priateľmi odprevadiť k jeho domu."
Povedal som: "Iste máš pred vstupom do Domu boha veľa povinností, preto sa vrátim do hostinca a budem liečiť chorých, lebo v prístave je veľa tých, čo potrebujú moju pomoc."
Pach býkov býčieho domu som cítil ešte dlho po odchode od nej a odvtedy som naň už nikdy nedokázal zabudnúť, takže kedykoľvek zazriem ich stádo a ucítim ich pach, robí sa mi zle, nemôžem jesť a ide mi puknúť srdce. Po návrate do hostinca som prijímal chorých, liečil ich a zbavoval ťažkostí kým nenastal večer a tma a v prístavných domoch rozkoše sa nerozsvietili svetlá. Cez ich steny prenikala hudba, smiech a všetky zvuky ľudskej bezstarostnosti, lebo tej sa na Kréte od svojich pánov naučili aj sluhovia a otroci a každý žil, akoby nemal nikdy umrieť a na svete nebolo bolesti, utrpenia ani žiaľu.
Zotmelo sa, Kaptah už rozložil rohože na spanie a ja som potme sedel vo svojej izbe a vôbec nemal chuť zažať lampáš. Vyšiel mesiac, veľký a žiarivý, i keď ešte nie v úplnku, a ja som ho nenávidel, lebo ma mal odlúčiť od jedinej ženy, ktorú som v živote mal za svoju sestru. No potom sa otvorili dvere a dnu opatrne vošla Minea, obzerajúc sa za seba. Mala na sebe rovnaký prostý odev, v akom tancovala pred šľachticmi i chudákmi v mnohých krajinách, a vlasy mala previazané zlatou stuhou.
"Minea," povedal som prekvapene. "Ako to, že si prišla? Myslel som, že sa pripravuješ na svojho boha."
Odvetila: "Tichšie, nechcem, aby nás niekto počul." Posadila sa ku mne, pozrela na mesiac a rozpačito povedala: "Už sa mi tak nepáči moje lôžko v dome býkov, ani byť so svojimi priateľmi ako predtým, ale prečo som prišla za tebou sem do tohto prístavného hostinca, vôbec nedokážem povedať. Ak chceš spať, nebudem ťa rušiť a odídem, ale ked som nemohla zaspať, zatúžila som ešte raz okolo seba cítiť vôňu bylín a liekov a vyťahať za uši Kaptaha za jeho hlúpe reči. Cestovanie a cudzie národy mi museli popliesť hlavu, lebo Dom býkov už nepokladám za svoj domov, ani sa neradujem z priazne divákov na býčom poli, ani už netúžim po Dome svojho boha ako predtým a reči ľudí okolo mňa sú ako bľabotanie nerozumných detí, ich radosť ako morská pena na pobreží a ani ich radovánky ma už vôbec netešia. Moje srdce je prázdne, moja hlava bez jedinej myšlienky, ktorú by som mohla nazvať vlastnou, všetko mi pôsobí bolesť a ešte nikdy som nebola taká smutná. Prosím ťa preto, aby si ma chvíľu držal za ruky ako predtým, lebo vtedy sa nebojím žiadneho zla ani smrti."
Povedal som jej: "Minea, sestra moja, moje detstvo a mladosť boli ako čistý, hlboký potok, môj mužný vek však ako veľká rieka, čo sa naširoko rozlieva a jej vody sú plytké, stojaté a hnijú. Keď si však ku mme prišla ty, sústredila si všetky vody a tie sa radostne zliali do hlbokého koryta a všetko vo mne sa očistilo, svet sa v mojich očiach usmieval a všetko zlo bolo pre mňa zas ako pavučina, ktorú ruka bez námahy zmetie z cesty. Kvôli tebe som chcel byť dobrý, liečiť ľudí bez ohľadu na ich dary a temní bohovia viac nado mnou nemali moc. Bolo to tak, keď si ku mne prišla, no keď ma teraz opúšťaš, všetko okolo mňa stemnelo, moje srdce je ako osamelý havran na púšti a už neprajem ľuďom dobré, ale ich nenávidím rovnako ako bohov a nechcem viac o nich počuť. Je to tak, Minea, a preto ti vravím, že na svete je veľa krajín, ale len jedna rieka. Dovoľ, aby som ťa vzal so sebou do Čiernej krajiny, k rieke, kde v tŕstí kričia divé kačky a slnko každý deň pláva po oblohe na zlatom člne. Poď so mnou, Minea, rozbijeme spolu džbán, staneme sa mužom a ženou a nikdy sa od seba neodlúčime. Život pre nás bude ľahký, a až zomrieme, naše telá zaopatria, aby sa nerozpadli a my sme sa mohli zísť v Krajine západu a žiť tam spolu navždy."
Vzala mi ruky do dlaní, a potom prechádzajúc končekmi prstov moje viečka, pery a hrdlo, hovorila: "Sinuhe, už s tebou nemôžem odísť, aj keby som chcela, lebo niet kapitána, čo by sa odvážil nás ukryť na svojej lodi a odviezť z Kréty. Kvôli bohu ma strážia a ja nechcem, aby ťa kvôli mne zabili. Nemôžem ťa nasledovať, lebo odkedy som tancovala pred býkmi, ich vôľa je silnejšia než moja, hoci ti to nedokážem vysvetliť, a v noci pri splne preto musím vstúpiť do Domu boha a ani ja, ani ty, ani žiadna moc na svete tomu nemôže zabrániť. Ale prečo je to tak, ti neviem povedať, a možno to okrem Minotaura nevie nikto. Od detstva som vyrastala v tieni boha, a keď som dnes tancovala pred býkmi, celkom ma ovládli. I tak som ich však začala trpko nenávidieť, lebo ma odlučujú od teba, ba začala som nenávidieť i svoj ľud, lebo ich radosť je len maskou a život len detskou hrou, a krutí ako deti túžia pred býkmi vidieť prelievať krv. I dnes boli veľmi nespokojní a ľutovali, že býky nikoho nenabrali na rohy, ani sa nikomu nešmykla noha, aby ho býky mohli kopytami rozdupať a jeho vnútornosti trhať rohami. Taká je pravda o stávkaroch a ich veľkej láske k býkom, hoci si to navzájom a ani sami sebe nepriznajú a vravia, že len obdivujú veľké umenie tanečníkov."
Svojimi perami sa dotkla mojich pier a krku, objala ma, pevne sa ku mne privinula a povedala: "Kvôli tomu sa k tebe z Domu boha vrátim, Sinuhe, lebo mi to dovoľuje zákon býkov, i keď sa odtiaľ ešte nikto nevrátil. Ja budem prvá a vrátim sa. Potom tvoj život bude mojím životom, tvoj ľud mojím ľudom, i tvoji bohovia budú mojimi."
No moje srdce v hrudi bolo prázdne ako hrob a povedal som: "O zajtrajšku nikto nič nevie a ja nedokážem uveriť, že sa vrátiš, odkiaľ sa ešte nikto nevrátil. Možnože v zlatých sieňach boha mora budeš piť večný život z jeho prameňa a na všetko pozemské i na mňa zabudneš, hoci sám na nič také neverím, lebo všetko sú to len rozprávky a to, čo som sa vo svete dosiaľ o bohoch dozvedel, moje presvedčenie len utvrdilo. Vedz preto, že ak sa po stanovenom čase nevrátiš, pôjdem do Domu boha za tebou a odvediem ťa aj proti tvojej vôli. Urobím to, Minea, aj keby to malo byť to posledné v mojom živote."
Od detstva vyrastala v tieni svojho boha a jej oči boli zaslepené, a hoci som slepým ihlou navracal zrak, jej som ich nedokázal otvoriť, aby prehliadla. Povedal som: "Viem, čo by sme mohli urobiť a čo prinesie radosť nám obom. Podľa zvykov mojej krajiny spolu rozbijeme džbán, čím sa staneme mužom a ženou, aj keď tu nie sú kňazi, ktorí by toho boli svedkami a naše mená potom zapísali do knihy chrámu. Kaptah nám na to zadováži džbán."
Oči sa jej rozšírili a v mesačnom svetle rozžiarili, tlesla rukami a šťastne sa usmiala. Chcel som ísť po Kaptaha, no ten sedel na zemi pred dverami mojej izby, plakal a chrbtom ruky si utieral mokrú tvár, a keď ma uvidel, rozplakal sa nahlas.
"Čo sa deje, Kaptah?" opýtal som sa. "Prečo plačeš?"
Bez zahanbenia povedal: "Mám citlivé srdce, môj pane, a neubránil som sa slzám, keď som počúval, čo ste si s tým dievčaťom v izbe hovorili, lebo nič také dojemné som ešte nepočul."
Nahnevane som ho kopol a povedal: "Chceš povedať, že si tu pred dverami počúval a počul všetko, čo sme rozprávali?"
Ale Kaptah s nevinnou tvárou odpovedal: "Presne tak, pane, lebo pred tvojimi dverami boli ďaľší poslucháči, ktorým však nešlo o teba, ale špehovali to dievča. Preto som ich odohnal, pohrozil im tvojou palicou a posadil sa pred dvere, aby som strážil tvoj kľud. Ale ako som tu sedel, nemohol som nepočuť, čo ste hovorili, a bolo to také krásne, i keď detinské, že som sa neubránil slzám."
Ako to povedal, nemohol som sa viac naňho hnevať za jeho naivnosť a povedal som: "Keď si počúval, tak vieš, čo chcem. Ponáhľaj sa a prines džbán." Ale on otáľal a vravel: "Aký džbán chceš, môj pane? Hlinený alebo kamenný, maľovaný alebo nemaľovaný, vysoký či nízky, široký či úzky?"
Zľahka som ho pretiahol palicou, lebo moje srdce bolo plné dobra ku všetkým ľuďom, a povedal som: "Dobre vieš, čo mám na mysli a že sa na to hodí akýkoľvek džbán, preto neotáľaj a rýchlo prines prvý, čo ti príde pod ruku."
Odpovedal: "Už idem, utekám a letím, len som ti chcel dať viac času na rozmyslenie, lebo rozbiť so ženou džbán je dôležitý krok v živote muža a nemal by sa urobiť bez rozmyslu a unáhlene. Ale pravdaže ti zoženiem džbán, keď to chceš a ja ti v tom nemôžem zabrániť."
Po chvíli priniesol starý, po rybách páchnúci džbán na olej, ktorý sme spolu s Mineou rozbili a stali sa mužom a ženou. Kaptah bol naším svedkom a hneď nato si položil Mineinu nohu na šiju a povedal: "Od tejto chvíle si mojou paňou a budeš mi rozkazovať rovnako a možno i viac ako môj pán, len dúfam, že keď sa nahneváš, nebudeš mi liať pod nohy horúcu vodu a že budeš nosiť mäkké sandále bez podpätkov, ktoré neznášam, lebo sú po nich na hlave škrabance a hrče. Ale zaručene ti budem slúžiť rovnako verne ako svojmu pánovi, lebo z akéhosi zvláštneho dôvodu si mi prirástla k srdcu, aj keď si chudá, máš malé prsia a nechápem, čo môj pán na tebe vidí, ale to sa, hádam, po prvom dieťati spraví. A budem ťa okrádať rovnako svedomito ako doteraz svojho pána, pričom budem dbať viac na záujmy tvoje než na svoje vlastné." Po týchto slovách ho premohlo dojatie a znova sa rozplakal a nejaký čas nahlas vzlykal. Minea ho hladkala po chrbte i po jeho tučných lícach a utešovala ho, až sa upokojil, načo som mu kázal pozbierať črepy džbána a poslal ho von.
Tú noc opäť spala pri mne ako predtým a ja som chcel byť dobrý ku všetkým ľuďom, v mojom srdci nebolo jedinej zlej myšlienky, každý muž mi bol bratom, každá žena matkou a každé dievča sestrou, a to vo všetkých krajinách pod spoločným mesačným nebom.

IV

Ďaľší deň Minea opäť tancovala pred býkmi a mne sa srdce chvelo obavou, no nič sa jej nestalo, zato iný tanečník skĺzol býkovi z čela, spadol na zem a býk ho prebodol rohmi a dupal po ňom, až diváci v hľadisku vstali a vrieskali od strachu a vzrušenia. Keď býka odohnali a telo tanečníka odniesli do stajne, ženy sa naňho bežali pozrieť, dotýkali sa jeho skrvavených údov a bez dychu si navzájom hovorili: "Len pozri!" Muži zas povedali: "Už dávno neboli také vydarené preteky!" A ani sa nermútili, keď si navzájom vyplácali stávky a vážili zlato a striebro, ale dali sa spolu piť víno a hodovať vo svojich domoch, takže svetlá v meste svietili neskoro do noci, ženy sa vytrácali od svojich mužov a zaspávali v cudzích lôžkach, no nikoho to nepohoršovalo, lebo taký bol ich zvyk.
Ja som však ležal na rohoži sám, lebo Minea už ku mne nemohla prísť, a hneď ráno som si v prístave najal nosidlá a šiel ju odprevadiť k Domu boha. Viezla sa na zlatom voze ťahanom koňmi s chocholmi a jej priatelia ju nasledovali na nosidlách i peši. Boli hluční, smiali sa, obhadzovali ju kvetmi a zastavovali sa pri kraji cesty, aby sa napili vina, olamovali vetvy olivovníkov a po sebe sa nimi oháňali, strašili ovce chudobných pastierov a vymýšľali všelijaké špásy. Cesta bola dlhá, no všetci so sebou mali hojné zásoby. Dom boha bol na osamelom mieste na úpätí hory neďaleko morského pobrežia, a keď sa k nemu blížili, stíšili sa, začali sa medzi sebou zhovárať šepky a prestali sa smiať.
Dom boha by sa dal opísať ako vyvýšenie porastené trávou a kvetmi prechádzajúce v horu. V celej výške jeho vchod uzatvárala dvojkrídlová medená brána, pred ktorou stál malý chrám, kde sa konalo zasväcovanie a kde žili strážcovia Domu boha. Keď sem sprievod navečer dorazil, Mineini priatelia zostúpili z nosidiel, pousádzali sa naokolo do trávy a jedli, pili a bavili sa medzi sebou a celkom zabudli na vážnosť, s akou sem prichádzali, pretože Kréťania rýchlo zabúdajú. Keď sa zotmelo, zapálili fakle a zabiehali do krovín, odkiaľ sa tmou ozývalo pišťanie žien a mužský smiech. Len Minea sedela sama v chráme a nikto sa k nej už nesmel priblížiť.
Pozoroval som ju, ako tam oblečená v zlatom a s obrovskou zlatou čelenkou na hlave sedí ako socha božstva. Snažila sa na mňa z diaľky usmievať, no v jej úsmeve nebola žiadna radosť. Keď vyšiel mesiac, sňali z nej zlatý odev a ozdoby, zahalili ju ľahkým rúchom a vlasy stiahli striebornou sieťkou. Strážcovia potom odsunuli závory, a bolo treba desať mocných mužov, aby sa krídla brány s temným dunením otvorili a za nimi ukázala čierna tma. Nikto ani nedýchal, zavládlo úplné ticho. Minotaurus si pripásal meč a na hlavu nasadil zlatú býčiu hlavu, takže viac nebol podobný človeku. Minei dali do ruky horiacu fakľu a Minotaurus ju viedol do tmy Domu, kým nám obaja i svetlo fakle nezmizli z dohľadu. Nato mocní muži krídla medenej brány opäť s dunením zatlačili na miesto a zaistili mohutnými závorami.
Ako sa to stalo, s nezvratnou istotou som vedel, že napriek jej sľubu už Mineu nikdy neuvidím, zmocnilo sa ma nevýslovné zúfalstvo a moje srdce sa stalo otvorenou ranou, ktorou mi unikla všetka krv a opustila všetka sila, takže som padol na kolená a tvár zaboril do zeme. Ako som to vedel, nedokážem povedať, lebo dovtedy som si nebol istý a veril, obával sa, dúfal a navrával si, že boh Kréty je iný než ostatní bohovia a že Mineu prepustí kvôli láske, čo ju púta ku mne. No viac som nedúfal, len ležal tvárou k zemi a Kaptah sedel pri mne s hlavou v dlaniach a nariekal. Keď sa medená brána zavrela, všetkých naokolo zachvátilo veľké vzrušenie, krétski šľachtici a bohatí s fakľami v rukách tancovali zložité tance a spievali piesne, ktorých slovám som nerozumel. Divo tancovali, skákali a behali do úmoru a ich krik mi v ušiach znel ako krákanie havranov z hradieb.
Po chvíli však Kaptah prestal nariekať a povedal: "S tým, čo sa stalo, už nenarobíme nič a o zajtrajšku nikto nič nevie, preto jedzme a pime a posilnime sa, môj pane, lebo som priniesol víno a všelijaké dobré jedlo, keď som počul, že pri týchto príležitostiach je tu taký zvyk. Môžem ti tiež povedať, že slzy nikoho nenasýtia a že hladného napadajú zlé myšienky, no najedený je so svetom zmierený. Ja po smútku vždycky dostanem hlad, preto ak dovolíš, sa idem najesť a napiť."
Utrel si slzy a schuti sa dal do jedenia a pitia, no ja som sa jedla nemohol ani dotknúť a víno mi viazlo v krku ako bahno. Ležal som tvárou k zemi, keď som odrazu zdvihol hlavu, lebo Kaptah povedal: "Ak ma moje oko neklame, čo si nemyslím, lebo som ešte nevypil ani polovicu vína, aby sa mi začalo mariť, tak ten Rohatý sa vrátil z hory. Len nechápem ako, keď medenú bránu nikto neotvoril."
Mal pravdu, lebo Minotaurus sa naozaj vrátil z Domu boha a jeho zlatá býčia hlava hrozivo žiarila v mesačnom svetle, keď spolu s ostatnými tancoval oslavný tanec a striedavo podupával nohami. Keď som ho uvidel, nedokázal som sa ovládnuť, vstal zo zeme a vrhol sa k nemu, schytil ho za rameno a vyhŕkol: "Kde je Minea?" Striasol mi ruku a pokrútil býčou hlavou, keď som však neodchádzal, odhalil si tvár a nahnevane povedal: "Je neprípustné rušiť posvätné obrady, čo možno nevieš, keď si cudzinec, a preto ti odpúšťam, pokiaľ sa ma znova nedotkneš."
"Kde je Minea?" naliehal som znova a znova, až mi odpovedal: "Mineu som nechal v bludisku Domu boha, ako je predpísané, a vrátil som k oslavnému tancu na jeho počesť. Ale čo ešte od Miney chceš? Veď už si za ňu dostal dary."
"Ako to, že si sa mohol vrátiť, a ona nie?" pýtal som sa a staval proti nemu, no on ma odstrčil a tancujúci nás od seba oddelili. Kaptah ma chytil za rameno a násilím odtiahol, čo bolo šťastie, ináč neviem, čo by sa stalo. Povedal mi: "Miesto aby si sa smial, spieval a tancoval s ostatnými, hlúpo na seba upozorňuješ a len si robíš zle. A nejde o žiadny zázrak, Minotaurus vyšiel malými dvermi vedľa medenej brány. Bol som sa tam hneď pozrieť a videl, ako ich strážcovia zatvárajú a berú kľúč. Ale teraz by som chcel, môj pane, aby si sa napil vina a upokojil sa, lebo máš tvár skrivenú ako besný a očami gúľaš ako sova."
Nútil ma piť víno, kým som pri svetle mesiaca a mihajúcich sa fakieľ v tráve nezaspal, lebo keď videl môj stav, prefíkane mi do vína primiešal odvar z divého maku. Možno mi tým zachránil život, lebo vo svojom zúfalstve som bol schopný Minotaura bodnúť nožom a zabiť. Celú noc sedel pri mne, kým džbán s vínom nebol prázdny, a potom vedľa mňa zaspal a do ucha mi dýchal výpary vína.
Nasledujúci deň som sa zobudil neskoro a makový odvar bol taký silný, že som sa najprv čudoval, kde som. Keď som si napokon na všetko spomenul, bol som pokojný a s jasnou hlavou a vďaka lieku som už nevyvádzal. Minotaurus i mnohí zo sprievodu sa už vrátili do mesta, ale niektorí ešte spali v kroví, muži i ženy spolu bez hanby obnažení, lebo sa až do rána spolu veselili, tancovali a pili víno.
Nedokázal som myslieť na iné než na Mineu a zúfalstvo mi zožieralo vnútro ako hladná krysa. Kým strážcovia spali, zašiel som k medenej bráne a našiel vedľa nej malé dvierka, ktoré sa však bez kľúča nedali otvoriť. Pritisol som ústa na kov dverí a zašepkal Mineino meno. Keď sa strážcovia zobudili, šiel som k nim s džbánom vína, nalieval im a zhováral sa s nimi, čím boli veľmi prekvapení, lebo na Kréte sa vyššiepostavení nebavia s prostými a chudobnými, ale chovajú sa, akoby ani neboli. Vedeli však, že som cudzinec, a pre moje chovanie ma mali za hlúpeho, pili moje víno a vo svojej reči sa mi medzi sebou posmievali.
Kňaz chrámu im začal závidieť, prišiel k nám a pil s nami moje víno. Bol to starý muž, ktorý celý život žil v chráme a strážil medenú bránu, ale keď som sa so spýtal, či niekedy vstúpil do Domu boha, zhrozene povedal, že doň okrem Minotaura môžu vstúpiť len zasvätení, lebo ostatní by tam zomreli strašnou smrťou. Ako dôkaz rozprával, že kedysi dávno, keď moc a sláva Kréty ešte nebola taká veľká, sa blízko chrámu vylodili piráti a prepadli strážcov v nádeji, že v Dome boha nájdu poklady. Skupina, čo vnikla do Domu boha, sa nikdy nevrátila, a rovnako tí, čo sa ich vydali hľadať, len z hlbín chodieb bludiska Domu boha počuli strážcovia príšerné výkriky úzkosti. Ostatní piráti sa tak vydesili, že prepustili strážcov, ktorých sa neodvážili zabiť, a ušli na svoju loď. Odvtedy sa už do Domu boha nik vniknúť nepokúsil a on už aj pokladal za zbytočné ho strážiť.
Vzal ma do svojho domu a bez tajností mi ukázal kľúč od dvierok a povedal, že si ho Minotaurus berie, keď vstupuje do Domu boha, aby sa malými dverami mohol nepozorovane vrátiť, keď sa za zasvätencom zatvorí veľká brána.
Kúpil som si od neho nejaké amulety a malé býčky, ktoré z dlhej chvíle vytesával z kameňa, čím som mu urobil veľkú radosť a stali sme sa priateľmi. Keď však hovoril o Dome boha, vždy stíšil hlas a ja som videl, že z Domu, čo stráži, má veľký strach. Vravel mi, že by sa neodvážil byť v chráme, keby medená brána bola otvorená, ale čoho sa bál, mi nevedel povedať.
Nechcel som byť uňho príliš dlho, aby som nevzbudil pozornosť, preto som sa vrátil k ostatným, pil víno a snažil sa byť veselý, smiať sa s nimi a predstierať obdiv k ženám.
Tak plynul deň, až sa mi ich veselie, bezstarostnosť a nespútanosť zunovali a usúdil som, že nudnejší život si ani nemožno predstaviť, lebo bezuzdná rozmarilosť je časom nudnejšia než život s určitým cieľom. Noc trávili ako predtým a môj ťaživý spánok rušil z krovia krik žien na úteku pred mládencami, čo sa z nich v tme snažili strhnúť odev.
Na tretí deň odišli aj poslední a ja som im prenechal svoje nosidlá, čo na mňa stále čakali, lebo tí, čo prišli peši, z nadmiery radovánok a bdenia sotva vládali chodiť, a mne sa zas hodilo, keď si ich vzali a nikto na mňa nečakal. Strážcom som nosil víno každý deň, takže sa nečudovali, keď som im večer opäť priniesol džbán, ale s radosťou ho prijali, lebo v samote, čo trvala vždy mesiac, kým sprievod nepriviedol ďaľšieho zasvätenca, si veľa zábavy neužili. Udivovalo ich len, že som na Mineu zostal čakať sám, čo sa zrejme ešte nikdy nestalo, ale bol som pre nich hlúpy cudzinec a vínu sa nebránili. Keď som videl, že sa k nim pridal i kňaz, šiel som za Kaptahom a povedal:
"Bohovia rozhodli, že sa teraz musíme rozísť, lebo neverím, že sa Minea vráti, kým po ňu nepôjdem. Lenže nikto, kto do Temného domu vstúpil, sa nikdy nevrátil, takže sa najskôr nevrátim ani ja a najlepšie preto bude, keď sa ukryješ v kroví, a ak do rána neprídem, vrátiš sa do mesta sám. Keby sa na mňa niekto pýtal, povedz, že som z útesu spadol do mora, alebo si vymysli niečo iné, som si však istý, že sa nevrátim, preto ak chceš, môžeš odísť aj hneď. Pripravil som ti hlinenú tabuľku so svojou sýrskou pečaťou, aby si mohol ísť do Simyry a vybrať, čo mám v obchodných domoch. Ak chceš, môžeš tam predať aj môj dom a ísť, kam budeš chcieť, ale ak sa obávaš, že by ťa v Egypte stíhali ako ujdeného otroka, zostaň v mojom dome v Simyre a ži z môjho majetku. Bol si mi verným sluhom, aj keď si ma často otravoval svojím bedákaním, a preto sa omlúvam, ak som ťa palicou bil príliš často a silno, ale verím, že ti to bolo na úžitok a robil som to s dobrým úmyslom, takže dúfam, že mi to nezazlievaš. Choď teda pod ochranou skarabea, ktorého si môžeš vziať, lebo v neho veríš viac než ja a tam, kam sa chystám, ho nebudem potrebovať."
Nepozrel na mňa, dlho mlčal, až napokon povedal: "Pane, nezazlievam ti, že si ma zavše palicou udrel zbytočne tvrdo, lebo si to robil s dobrým úmyslom, ale častejšie si načúval mojim radám a rovnako často si so mnou hovoril viac ako s priateľom, než so sluhom a otrokom, až som mal niekedy obavu o tvoju dôstojnosť, kým zase palica neobnovila bohmi stanovený rozdiel medzi nami. A keďže som jej požehnanú nôžku vložil na svoju šiju, je Minea aj mojou paňou a ako jej sluha som za ňu zodpovedný. Do Temného domu ťa rozhodne nemôžem pustiť samého z mnohých príčin, ktoré tu nebudem uvádzať, ale ak tam s tebou nemôžem ísť ako sluha, keď mi kázal odísť a ja tvoje rozkazy musím poslúchnuť, budem ťa sprevádzať ako priateľ, lebo tam nemôžeš ísť sám a už vôbec nie bez skarabea, i keď si ako ty myslím, že nám v tejto veci veľmi nepomôže."
Nebedákal ako zvyčajne, ale hovoril tak vážne a uvážlivo, že som ho nepoznával. No podľa mňa nemalo zmysel, aby šli na smrť dvaja, keď stačil jeden. Povedal som mu to a kázal odísť a nevymýšľať hlúposti, ale bol neústupný a povedal:
"Ak ma nenecháš ísť s tebou, nemôžeš mi zabrániť ísť za tebou, hoci by som naozaj išiel radšej s tebou, lebo sa potme veľmi bojím. Navyše ma ten Temný dom tak desí, že pri pomyslení naň sa mi kosti menia na vodu, preto mi dúfam dovolíš si so sebou zobrať džbán vína, aby som cestou mohol občas posmeliť svoju myseľ, ináč by som mohol kričať od strachu a rušiť ťa. Nebudem však so sebou brať zbraň, lebo som človek mäkkého srdca a krviprelievanie sa mi protiví a vždy sa viac spolieham na svoje nohy než na zbrane, ak sa preto chystáš s bohom bojovať, budeš musieť bojovať sám a ja ťa budem zobďaleč sledovať a povzbudzovať radami."
Povedal som mu: "Prestaň tárať, vezmi si teda džbán vína, ak chceš, len už poďme, lebo myslím, že strážcovia už zaspali po víne, čo som im namiešal."
Strážcovia i kňaz naozaj tvrdo spali, takže z miesta, čo mi ukázal, som ľahko sňal z kľúč k Minotaurovým dverám. Vzali sme so sebou aj ohrievadlo so žeravými uhlíkmi a fakle, ktoré zatiaľ nebolo treba, lebo v mesačnom svetle sme videli dobre a malé dvere sa dali kľúčom ľahko otvoriť. Vstúpili sme do Domu boha a zavreli za sebou dvere. V tme som počul, ako Kaptahovi drkocú zuby o okraj džbána.

V

Keď svoju myseľ posmelil vínom, Kaptah tlmeným hlasom povedal: "Zapáľme fakľu, môj pane, lebo zvonku ju nebude nevidno a táto tma je horšia než temnota podsvetia, ktorej sa nikto nevyhne, no my sme do tejto vstúpili dobrovoľne."
Fúkol som do uhlíkov, zapálil fakľu a uvidel, že sme vo veľkej jaskyni, ktorej vchod uzatvára medená brána. Z jaskyne sa rôznymi smermi rozbiehalo desať chodieb oddelených od seba hrubými tehlovými múrmi. Ale na to som bol pripravený, lebo som počul, že boh Kréty žije v bludisku, a babylonskí kňazi ma poučili, že bludisko sa stavia podľa čriev obetných zvierat, takže som súdil, že toto krétske museli v dávnych dobách postaviť podľa čriev býkov, ktoré som veľakrát videl pri ich obetovaní, a preto som veril, že dokážem nájsť správnu cestu. Ukázal som na chodbu priamo pred nami a Kaptahovi povedal: "Pôjdeme tadeto."
Kaptah však povedal: "Až tak sa nám nenáhli a opatrnosť nie je na škodu, bude preto lepšie zaistiť, že sa nestratíme a hlavne, že nájdeme cestu späť, pokiaľ sa vôbec budeme môcť vrátiť, o čom pochybujem." Nato z vrecka vytiahol klbko nití a koniec priviazal na kostenú paličku, ktorú pevne zarazil medzi dve tehly. Svojou jednoduchosťou bol jeho nápad taký múdry, že mne samému by to nikdy nenapadlo, no to som mu nepovedal, aby v jeho očiach neutrpela moja dôstojnosť, a len som mu mrzuto povedal, aby sa poponáhľal. S predstavou býčích čriev som sa potom vydal do bludiska Temného domu a Kaptah cestou odmotával niť.
Blúdili sme temnými chodbami a pred nami sa otvárali stále ďaľšie, no niekedy sa pred nami týčil múr a museli sme sa vrátiť a vydať inou chodbou, až odrazu Kaptah zastal, zavetril, začal drkotať zubami a fakľa v ruke sa mu chvela, keď vravel: "Necítiš zápach býkov, môj pane?"
Tiež som zreteľne cítil silný, nepríjemný zápach pripomínajúci býky, len bol ešte výraznejší a zdal sa vychádzať zo samotných múrov, medzi ktorými sme prechádzali, akoby celé bludisko bolo obrovskou býčou stajňou. Keď sa posilnil z džbána, rýchlo sme pokračovali, až som sa odrazu pošmykol na čomsi klzkom, a keď som sa zohol, uvidel som na zemi hnijúcu ženskú lebku aj s vlasmi. Pri pohľade na ňu som vedel, že Mineu už nikdy neuvidím živú, no šialená túžba poznať pravdu ma hnala vpred, takže som Kaptaha postrčil, kázal mu nebedákať a pokračovať. Zakrátko sa však pred nami opäť týčil múr a my sme sa museli vrátiť a zvoliť inú chodbu.
Potom Kaptah zastal, ukázal na zem a riedke vlasy na hlave sa mu zježili a tvár osinela. Na zemi chodby ležal kus suchého trusu veľkosti človeka. Ak pochádzal od býka, musel byť nepredstaviteľne veľký. Kaptah uhádol, na čo myslím a povedal: "To nemôže byť od býka, taký by sa nezmestil do týchto chodieb, mne to pripadá skôr ako trus obrovského hada." Nato dlho pil z džbána a zuby mu drkotali o jeho okraj, a ja som zatiaľ myslel na chodby akoby naozaj postavené pre obrovského hada a na okamih mi napadlo sa vrátiť, ale znova som si spomenul na Mineu a premohlo ma nesmieme zúfalstvo. Vyrazil som vpred, vlečúc Kaptaha za sebou, a v spotenej dlani som zvieral nôž, hoci som vedel, že by bol zbytočný.
Ako sme postupovali, ťažko sa nám dýchalo a zápach v chodbách bol čoraz neznesiteľnejší, akoby vychádzal z obrovskej jamy plnej mŕtvol, no mňa tešilo vedomie, že sme už blízko. Ďalej dovnútra hory už chodby neboli z tehál, ale vytesané do mäkkého kameňa a boli naplnené šerom, predzvesťou vzdialeného svetla. Chodba sa zvažovala a my sme zakopávali o ľudské kosti a hromady trusu, akoby sme boli v brlohu nejakej obludnej šelmy, až sa napokon pred nami otvorila obrovská jaskyňa a my sme zastali na okraji útesu a hľadeli na vodu pod nami, obklopení neopísateľným zápachom.
Bolo vidno aj bez fakle, lebo jaskyňa bola osvetlená desivo zelenavým svetlom prenikajúcim z mora, ktorého vlny sme počuli narážať na skaly kdesi v diaľke. Na hladine pod nami akoby plával rad obrovských kožených vriec, kým sme si neuvedomili, že vo vode je mŕtve zviera, väčšie a ohavnejšie, než si človek dokázal predstaviť, od ktorého sa šíril hnilobný zápach. Jeho hlava ponorená vo vode pripomínala hlavu obrovského býka, kým telo, podobné obludnému hadovi, sa nadnášané hnitím v mnohých závitoch vznášalo na hladine. Vedel som, že mám pred sebou boha Kréty, ale aj to, že tento netvor je už niekoľko mesiacov mŕtvy. Kde potom bola Minea?
Myslel som na ňu i na všetkých zasvätených, ktorí pred ňou vstúpili do Domu boha, myslel som na ich lebky a kosti, povaľujúce sa v chodbách bludiska, a myslel som na netvora, čo ich tými chodbami prenasledoval a obludným telom im zahradzoval cestu, takže im nepomohli ani ich skoky a obratnosť pred býkmi. Ten netvor sa živil ľudským mäsom, stačilo mu jesť raz za mesiac a ako potravu mu vládcovia Kréty obetovali najkrajších mladých v nádeji, že si tým zachovajú vládu nad morom. Kedysi dávno sa z hlbín mora musel do jaskyne dostať za búrky a Kréťania mu odrezali cestu späť, postavili bludisko, ktorým mohol prechádzať, a prinášali mu obete kým nezhynulo, no ďruhého takého tvora už na svete nebolo. Len kde potom bola Minea?
V zúfalstve som volal jej meno, až sa jaskyňa ozývala ozvenou, kým Kaptah neukázal dolu na zaschnuté stopy krvi na kameňoch. Sledoval som ich k okraju, pozrel do vody a uvidel Mineino telo či to, čo z neho zostalo a pomaly sa sunulo po dne, požierané zo všetkých strán morskými krabmi, takže už nemala tvár a poznal som ju len podľa striebornej sieťky vo vlasoch. Nepotreboval som vidieť ranu po meči v jej hrudi, aby som vedel, že ju Minotaurus priviedol až sem, zozadu prebodol a telo zhodil do vody, aby sa nikto nedozvedel, že boh Kréty je mŕtvy. Musel to už urobiť mnohým mladým pred ňou.
Keď som to videl a celé pochopil, z hrdla sa mi vydral strašný výkrik, klesol som na kolená a stratil vedomie, a najskôr by som sa z útesu zrútil dolu k Minei, keby ma Kaptah nechytil za rameno a neodtiahol do bezpečia, ako mi povedal neskôr. Odvtedy neviem, čo sa so mnou dialo, len to, čo mi rozprával, lebo po všetkom tom vzrušení, bolesti a zúfalstve ma premohlo hlboké a milosrdné bezvedomie.
Kaptah mi rozprával, že nejaký čas pri mne plakal, lebo si myslel, že som mŕtvy, až sa napokon spamätal, hmatom zistil, že žijem, a povedal si, že keď už nemôže pomôcť Minei, zachráni aspoň mňa. Dusil ho zápach, a keď zistil, že ma nedokáže niesť zároveň s džbánom vína, odhodlane ho vyprázdnil a hodil do vody. Víno mu dodalo toľko sily, že sa mu podarilo ma dotiahnuť späť k medenej bráne, sledujúc niť, ktorú nakoniec zmotal, aby po nás v bludisku nezostali stopy. Vravel tiež, že vo svetle fakle videl na stenách a rázcestiach chodieb značky, ktorými si Minotaurus vyznačil cestu, aby nezablúdil, a džbán od vína že hodil do vody náročky, aby sa mal Minotaurus čomu čudovať, až príde nabudúce vykonať svoju katovskú prácu.
Začínalo svitať, keď ma konečne vytiahol von, zavrel za sebou dvere a kľúč vrátil do kňazovho domu, lebo strážcovia i kňaz po mojom víne ešte stále tvrdo spali. Potom ma odniesol do krovia pri potoku a omýval mi tvár a trel ruky, kým som sa neprebral. Ale ani na to sa nepamätám, lebo som vraj bol zmätený a nemohol rozprávať, preto mi dal liek na ukľudnenie. Prišiel som k sebe až oveľa neskôr, keď sme už boli blízko mesta a on ma viedol a podopieral, a odvtedy si už pamätám všetko.
Nepamätám sa však, že by som cítil nejakú bolesť, a ani som veľmi nemyslel na Mineu, lebo mi v mysli bola len vzdialeným tieňom akoby z nejakého dávneho, minulého života. Myslel som hlavne na to, že boh Kréty je mŕtvy a že jej moc má byť podľa proroctva zničená, ale vôbec mi to nebolo ľúto, hoci Kréťania ku mne boli milí. Keď sme sa blížili k mestu, cítil som radosť pri pomyslení, že tieto krásne, vzdušné stavby jedného dňa pohltia plamene a zlatá býčia hlava Minotaura bude sploštená kladivami a rozsekaná na kusy pri delení koristi, z moci Kréty nezostane nič a ich ostrov sa ponorí do lona mora, odkiaľ sa kedysi vynoril aj s býčou obludou.
Myslel som aj na Minotaura, no vôbec nie v zlom, lebo Minea mala ľahkú smrť a nemusela utekať pred morským býkom, ale zomrela, sotva si uvedomujúc, čo sa s ňou deje. Myslel som na Minotaura ako na jediného človeka, ktorý vie, že ich boh je mŕtvy a Kréta je odsúdená k záhube, a chápal som, že je ťažké uniesť toto tajomstvo, no nebol som si istý, či znášal ľahšie, keď netvor ešte žil a on mesiac čo mesiac roky sprevádzal najkrajšie dievčatá a mládencov svojej krajiny do Temného domu vediac, čo ich tam čaká. Nie, vôbec som naňho nemyslel v zlom a podopieraný Kaptahom som si pri chôdzi spieval a bláznivo sa smial, takže mu bolo ľahké povedať Mineiným priateľom, ktorých sme stretli, že som po čakaní na Mineu ešte opitý, čo sa mi dalo prepáčiť, lebo ako cudzinec som dobre nepoznal ich zvyky a teda ani nevedel, aké nemiestne je ukazovať sa opitý za bieleho dňa. Nakoniec zohnal nosidlá a dostal ma do hostinca, kde som sa hrozne opil a potom dlho a tvrdo spal.
Keď som sa zobudil s hlavou čistou a jasnou a oprostený od všetkého, čo sa udialo, usúdil som, že ako cudzinca sa ma boh Kréty netýka a že Mineu mi už aj tak nič nevráti a naveky bude spočívať na piesčitom dne mora. Napadlo mi, že to všetko bolo napísané vo hviezdach už pred mojím narodením a mne je súdené žiť na sklonku starého údobia sveta, keď bohovia umierajú, všetko sa mení a začína obdobie nové. Tá myšlienka mi prinášala útechu a veľa som o tom hovoril s Kaptahom, no on vravel, že som chorý a mám odpočívať, a nikomu nedovolil ma navštíviť.
V týchto dňoch ma vôbec Kaptah poriadne otravoval, keď mi stále vnucoval jedlo, hoci som vôbec nemal hlad a môj neustály smäd mohlo uhasiť len víno, lebo najpokojnejší a zmieraný som býval vo chvíľach, keď som všetko videl dvojmo. Vtedy som chápal, že nič nie je také, ako sa javí a má sa za pravdivé. V tom, podľa mňa, spočívala podstata všetkej pravdy, no keď som sa to trpezlivo a pokojne pokúšal vysvetliť Kaptahovi, vôbec ma nepočúval, kázal mi si ľahnúť a zavrieť oči, aby som sa upokojil. Pritom som bol kľudný ako ryba v džbáne s olejom a oči som zatvárať nechcel, lebo som potom videl nepríjemné veci, ako vybielené ľudské kosti v zahnívajúcej vode alebo Mineu, ktorú som poznal kedysi dávno, ako tancuje pred hadom s býčou hlavou.
Dnes chápem, že som vtedy musel byť chorý, no nespomínam si už na všetky myšlienky z tej doby, lebo víno mi miatlo myseľ i pamäť, verím však, že dobré víno ma zachránilo pred stratou rozumu a pomohlo mi prekonať najťažšie obdobie, keď som navždy stratil Mineu, vieru v bohov i v ľudské dobro.
Vínom sa čosi vo mne zlomilo, tak ako kedysi, keď som ako chlapec v Amonovej svätyni videl kňaza napľuť do tváre bohu a potom ju otrieť rukávom. Tok môjho života zastal vo svojom behu a opäť sa rozlial na stojaté jazero, na ktoré bol krásny pohľad zhora, lebo zrkadlilo hviezdy a oblohu, no keď sa doň ponorila palica, voda bola plytká a dno plné bahna a mršín.
Raz ráno som sa v hostinci opäť zobudil a našiel Kaptaha sedieť v rohu izby s hlavou v dlaniach a ticho plakať. Trasúcimi sa rukami som si naklonil džbán s vínom, napil sa a nahnevane povedal: "Čo plačeš, pes?" Bolo to prvýkrát po mnohých dňoch, čo som sa unúval s ním prehovoriť, tak sa mi protivil. Zdvihol hlavu a povedal: "V prístave je loď, čo pláva do Sýrie, a je to asi posledná loď, čo vypláva pred zradnými zimnými búrkami. Preto plačem."
Povedal som mu: "Tak si bež na tú svoju loď, kým ťa zas nepretiahnem palicou, aby som nemusel hľadieť na tvoju hnusnú tvár a počúvať tvoje večné skuhranie." Ale ako som to povedal, zahanbil som sa, odstrčil od seba džbán s vínom a utešovalo ma len vedomie, že je na svete aspoň jeden človek, čo je na mne závislý, aj keď je to len ujdený otrok.
Nato Kaptah povedal: "Veru, pane, aj mňa už znechutilo hľadieť na tvoje pitie, až víno v mojich ústach stratilo chuť, čomu by som nikdy neveril. Veď, čo zomrelo, je mŕtve a viac sa nevráti, preto si myslím, že by sme mali radšej odtiaľto vypadnúť, kým sa dá, lebo svoje zlato, striebro a všetko, čo si nadobudol na cestách, si už minul na víno a pochybujem, že trasľavými rukami dokážeš niekoho liečiť, keď v nich sotva udržíš džbán. Spočiatku sa mi zdalo dobré, že piješ na ukľudnenie, a sám som ťa núkal piť a pil tiež, lenže ty piješ, akoby každý deň bol tvojím posledným, a obávam sa, že sa chceš upiť na smrť. Ak je to tak, radšej sa utop v kadi vína, lebo je to rýchlejšie a príjemnejšie a neurobíš si tým žiadnu hanbu."
Premýšľal som o tom, čo vravel, pozrel na svoje ruky, ktoré bývali rukami liečiteľa, no teraz sa triasli, akoby mali vlastnú vôľu a už som ich nedokázal ovládať. Myslel som i na všetky znalosti pozbierané v mnohých krajinách a uvedomil si, že je rovnakým bláznovstvom prekračovať mieru v jedle a pití, ako v radosti a smútku. Preto som Kaptahovi povedal:
"Nech je po tvojom, ale vedz, že som si sám vedomý všetkého, čo si práve vravel, a tvoje slová nemajú vplyv na moje rozhodnutie, ale sú len bzučaním múch v mojich ušiach. Nateraz však prestanem piť a nejaký čas neotvorím jediný džbán vína, lebo som už uzmierený a hodlám opustiť Krétu a vrátiť sa do Simyry. Ponáhľaj sa teda zaistiť nám miesta na lodi, potom pozbieraš všetko, čo nám zostalo, a pomôžeš mi na loď, lebo na vlastné nohy sa ešte nemôžem spoľahnúť."
Kým natešený odišiel, ešte som dodal: "Mám však podmienku, že predo mnou nikdy nespomenieš Mineu, ktorá zostane zabudnutá, akoby nikdy nebola. Nechcem tu od teba žiadne prísahy ani sľuby, lebo sú len bzučaním múch v mojich ušiach, ale ak čo len raz vyslovíš jej meno, predám ťa ako ujdeného otroka do kamenných mlynov či medených baní, kde ti odrežú nos i uši. Pamätaj na to, Kaptah, lebo ešte nikdy som nič nemyslel viac vážne."
Bez slova odišiel a ešte v ten deň sme nastúpili na loď. Veslári ponorili veslá do vody a okolo desiatok a stoviek lodí veslovali von z prístavu, potom vytiahli veslá z vody a kapitán obetoval bohu mora a dal napnúť plachty. Loď sa naklonila a s hlukom začala rozrážať vlny. Zamierili sme k pobrežiu Sýrie, až sa Kréta za nami rozplynula ako modrý mrak, tieň či sen a okolo nás sa prestierala len zvlnená hladina mora.