Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• Bača Putera, veršovaný román z roku 1935, je romanticky zidealizovaný príbeh slovenského emigranta, ktorému sa naplnil jeho "americký sen"
• Rázus tu skĺbil svoje poetické aj prozaické danosti a idylicky znázornil spätosť človeka s prírodou

I.

Blesk? - Nie je pes, a verte, ani vôl,
lež poctivý kôň... Niekdy vzácnym bol,
strunistých nôh a nedostižný v cvale.
Veľký pán si ho vradil do maštale,
livrejný sluha leštil čiernu srsť -
a cukrom chovala ho jemná hrsť,
dlaň mäkká, vonná hladila mu šiju.
Vhupla naň dáma? Hrdo niesol si ju,
až hraly žilky - ihral každý sval,
keď preberajúc do diaľ zarechtal...
Však zašly časy - ruže na horách:
pán v Monte Carlo, v panstvo udrel krach,
a márnym údiv, márnym des i fuky,
šiel plnokrvný kôň náš z rúk do ruky,
i poznal v gazdoch veru všaký hyd.
Do fiakra ho kúpil starý Žid,
keď zodral ho - poď, - dal mu kantár nový,
na jarmoku ho predal sedliakovi.
Tu poznal, ni kôň nikdy nevie dosť,
a prešiel ťažkou školou na starosť.
Hej, poznal - cviky drúkom ako svištia,
a z náboženstva - Pána Boha, Krista,
až sekalo to v krížoch bôľne - oh!
Lež Boh je dobrý - keď už letel s nôh,
z ľútosti - skoro len tak za vera -
vzal si ho bača, Adam Putera,
vraj môž' byť z neho niečo v dobrej paši!
Od tých čias tu sa pasie, na salaši,
v strapatých horách. Čo si lepšie priať?
So všetkými je dobrý kamarát,
i s ovcami, i s kudlatými psisky.
Zabudol rúče žitia na útisky.
Už nesčítať mu ľahko všetky rebrá,
len z čiernej srsti kmitá posyp striebra:
niekdy bol vraný - teraz Sivko je!
Jak človek, i kôň príde na svoje...
Nuž prišiel i on. Po tom behu rezkom
zbudlo mu meno, hoc viac nie je bleskom,
pomaly ťahá voz, keď nezve hrant,
nadol v ňom syr a nahor proviant.
Len kedy-tedy iný náklad vozí,
tu paroháča, tu zas dve-tri kozy,
jak prialo šťastie - lovcov svätá ctnosť.
I teraz tu sa baví spoločnosť:
pán farár, rechtor, notár z Kadlubian,
i chýrny jáger Kalčo, zvaný Ján,
čo medvediska vykopať chce v zime.
Pri vatre práve plnú fľašu tríme:
- Na dobré zdravie! - Na váš úžitok! -
a zlo-lo-logá hrdlom žhavý tok.
- Eh, bohuprisám, to už dodá vlády! -
vypne sa Kalčo. Jak Blesk, tak je mladý.
Zažil si svoje, prežil tri ženy,
i oplešivel a je - blažený,
ak fajka dymí, fľaše kmitne svit.
Hoj, vie sa ten chlap ešte zanietiť
od pevných piat až hlavy do temena,
i mykne fúzmi, čo má ani mrena,
pýr sadne v tvár - zrak šibne sokolí,
keď čierny Kastor vedľa zaskolí.
Kadečo jak päsť - iste poviete,
však on ho nedá za nič na svete!
I teraz pohľad radosťou mu plný,
jak šteňa medzi psy tam na úslní
sa vyťahuje. Blesk ho oňuchá,
či pošepne mu čosi do ucha?
Na pažiti sa spinká presladko.
A Kastor ani dobré dieťatko,
prižmúri očká a zas pootvorí,
s rozkošou pije vzduch, čo dýšu hory,
naslúcha hudbe vôd, čo hrá jak on chce,
kým kdes' hen z grúňa hrkotajú zvonce.
Vrzg? Na kolibe dvercia priviera
chlap ani jedľa, Adam Putera.
- Nuž daj Boh šťastia! - a na porisko
valašky vzprie sa - mocný chlapisko
u panstva, ktoré víta v božom mene.
Vlasy jak žúžoľ, čerstvo namastené,
oči jak oceľ, húžvou sval na sval,
jak by tie bralá päsťou drviť mal.
Klobúčik nabok, zdobný granátkami,
opasok, kapsa, remeň - blancier samý,
krpce, ak hne sa, hrknú podkovou.
A oheň práska vatrou hotovou,
vôkol nej panstvo, veselé už - haj!
- Eh, tys' to, bača? Pane Bože daj! -
zazdravkajú si a reč hneď je sporá,
vravia, až hlukom ohlási sa hora,
chichotom - zdá sa, - hrebeň jej až sinie,
jak hodujú si hentam na čistine:
krehunký farár, s pohľadom jaks' mdlým,
okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím,
i fuzáč notár, mládenec bez hán,
a slávny jáger Kalčo, zvaný Ján,
i prikývnu, zas hádajú sa o vec.
Medzi nich vhupne bača, mladý vdovec.
Mal ženu jak lusk, krásnu ani dámu,
však pri pôrode tak rok umrela mu,
nuž čože robiť z duše otrasy?
Pochoval Hanu - novú hľadá si.
Veď čo by vyhral, hoc by smútkom klesol?
Radšej si zajde do dediny pre soľ,
posedí v krčme, potom v dúpku skoknom
nakukne niekdy do rechtorov - oknom,
či Hanka spí a či ju prikryť načim?
Ak áno - tak ju poprikrýva dačím.
Však dievke česť a žiadna pohana!
Je verná v službe a dá na pána.
Lež o tom - potom!
- Adam, bača, čuješ? -
rečie pán rechtor, - a nás prenocuješ?
I jáger Kalčo zrakom zakosí:
- Vyjdeme so psy ráno za rosy...
- Nuž, - Putera sa najprv s fľašou laská,
dohánu pakle strká do opaska,
- či prenocujem? Bohuprisám, že či?
Pán rechtorko, ba načo také reči?
Len soženieme, pôdoj odvarím si
a najeme sa, páni, z plnej misy.
Halušiek chcete? - Chceme, keď nám dáš!
- Dám, akých nejel ni kráľ Matyáš.
Len poshovenia, ako chleba smidu.
Hľa, večerí sa! Už i ovce idú...

A ozaj hrkot s grúňa čuť vždy väčšmi,
kým zazoria sa bralá medzi rečmi,
s hôľ rozkydaných ťahá dychom chlad,
silnejšie hučí v diali vodopád.
Končiare hádžu tôňu na dolinu,
i vatra má už farbu celkom inú,
nálada lovcov stúpa zvesela...
Tri veľké psiská zrazu dotrielia,
jak gule snehu váľajú sa nadol,
kde Kalčov Kastor na pažiť si sadol,
farárov kopov ostro jastrí zrak,
rechtorov vlčiak zavyje jak drak
a vypne chrbát notárova doga.
Pán notár ešte práve z fľašky logá,
blkoce vatra, vôkol tínom-tánom.
O tom je reč, kto v obci väčším pánom -
krehunký farár, s pohľadom jaks' mdlým,
okrúhly rechtor s pekným podhrdlím,
či fuzáč notár, mládenec bez hán?
- Najväčším pánom ja som z Kadlubian! -
bijú sa v prsia jeden, druhý, tretí...
A tu pes na psa ani strela letí,
ovce sa rúče do košiara sypú
a starý Kalčo nedá pokoj vtipu.
- Počkajte, páni, - bafká vážne Ján, -
najväčším pánom obce Kadlubian,
ak chcete vedieť, hneď sa to tu rieši:
nechže ten, koho pes je najmocnejší!
Dobre, ha? - Dobre! - A ty čo na to,
Adam? - Nuž čo ja? Rada nad zlato!
Lež dnes tu všetko prebačujem stojky.
Odpusťte, páni, opatrím si dojky!
Pod ovce sadnúť nie jak ku kravám...
- No, pristávaš aj ty, čo? - Pristávam!

Kým bača berie ovce, ktorá dojná,
pod košiarom sa rozzúri psia vojna.
Zvedavo fľochnú bodrí valasi,
i honelníci sboka stoja si.
Len končo Blesk sa jaksi divne chová,
baví ho - ľaľať - hlava rechtorova,
vlasatá, bujná, hoci šedivá.
Díva sa na ňu, zerdžiac, zadíva,
jak trávnatým by kopcom ona bola.
V zraku hrá, v ušiach strihá dobrá vôľa,
a slintá huba - ňuchá sladkú vňať?
Vtom skočí... - No - no, bysťubohu, stáť! -
okríkne rechtor koňa, až sa schveje.
Blesk počúvne, keď vidí, aj tak zle je,
pekelný brechot bralá rozšteká,
nuž, odtiahnuc sa, erdží zďaleka,
jak by sa chechtal na tom klbčovisku.
Po zemi živá hrča - pes na psisku
svíja sa, zmieta, vyje v besnom vzdore,
raz bieli sú a hneď zas tmaví hore.
Zahraj a Lapaj s krepkým Dunajom
nedajú salaš len tak v prenájom
hocakým prišom, panským ešte k tomu.
- Prichýlime ich? Vyhryzú nás z domu!
Získajú baču a sme hotoví!
Ísť svetom, či dať sadlo šarhovi?
Ih, sto striel! - a už udrú v bodrom duchu
vyskúšať zuby tamtým na kožuchu:
- Čo ty tu? A ty... a ty... a ty, priš?
Praceš sa, pankhart, domov? Odkúriš?
Kto rozumie, ten iste čuje z jarku:
vy chcete azda požrať našu psiarku?
Ih - hav, hav! Však vtom schopia sa i tmaví,
vrhnúc sa srdno biele na ohavy,
hoc na ich hrdle ostré bodľáče.
Kto dostal v klbku, nabok odskáče,
oblizne krv a zas sa besne vrhá.
Už jeden druhý dotrhaná mrha,
a nedá sa, a zubáľami češe.
Brechot len stúpa, už i hora breše,
i mesiac, čo sa dvíha zpoza hôľ,
na všetky lásky dneska zabudol,
a rafe... Lovci v to zas: hala-hala!
- Pozrite, jak môj toho Dunča váľa.
Hej, to je vlčiak! - Čož! Lež kopov môj!
Hľaď, už je hore! To je pes na boj!
- To veru! Však mu Zahraj črevá zmogá!
Lež hľaďte, jak sa perie moja doga,
smetie ich, hoc sa rútia so troch strán!
Najväčším pánom ja som z Kadlubian!
- Eh, už ti leží! - Pánom ja som! - Ba ja!
Vtom bača, keď už brešú aj tí traja,
schytí kyj, tvrdé popľuje si dlane:
- Eh, bysťu, však mi už psa neostane! -
zatočí drúkom, pustí ho, až zsviští.
Už iba Zahraj zbudne na bojišti
a drobný Kastor. Ostatný sú vbok,
ten kožuch sšíva, onen rovná krok,
kým lovci kričia: - Beda, jágre, beda!
Tvoj Kastor v ťahu! - Ó, nie! Ten sa nedá!
A ozaj druzgoň s brechom do sto striel
pristúpi psíča, obhrýzť by ho chcel,
však keď si myslí - porúča už, štverák,
zavesí sa mu jaksi na pažerák
pod obojok, hoc pichá ostrým koncom.
Opála Zahraj, ani krava zvoncom,
zúrive driape, prudký na žlči.
Vtom padnúc na zem - desne zachrčí...
- Hej, chlapci, zle je! - zhučí po hore.
Pysk rozzäviť ver' musia potvore,
bo Zahraj jakživ nepreskočí brázdu.
Trasúc sa, Kastor ľahne k nohám gazdu.
A hrdo mrká Kalčo, zvaný Ján:
- Najväčším pánom ja som z Kadlubian!

A vatra blčí, sova húka z hory,
v tajomných výškach blysnú meteory,
pri haluškách sa hmká ospalo:
- Len keď sa ešte horšie nestalo!
A bača núka - jedlu žiadna hana:
- Prinesiem, páni, ešte do vahana!
Len jedzte!... Tu mu starí hriešnici:
- Veď keby to bol baran v žinčici!
- No, daj sa svete! - Adam na to: - Bude!
Však na salaši nemám. Ani v sude. -
A keby, páni, vám by iste smrdel!
- Nuž najď si! - Nájdem do rána, hoc kŕdeľ!
- Na, tu máš zlatku! - rechtor vyhlási,
keď chvatne ho vtom čosi za vlasy:
- Tí, tristo bohov! - Smiech sa rozhúda.
- Veď je to, Adam, tvoja obluda!
Blesk! - zaženie sa na koníčka vzteklo:
- Čo som ja - šop, ha? Ideš mi ho v peklo!
Ten pochopí, až zreve naňho: - Coki!
A lovci? Tí sa chytajú až v boky.
I valasi, i drobný honelník...
- Nič to, pán rechtor, Blesk má taký zvyk...
vyvráva bača. - A kto za zvyk môže?
- No, dobre, Adam, daj sa ty svliecť z kože!
Však šticovať mňa, tvojho rechtora?
- Veďuž-veď, pôjde so mnou, potvora!

I hasne vatra. Chasa stará-mladá
tam v kolibe sa rúče poukladá.
Zapíli chrapot. Kams' sa poberá
len bodrý bača, Adam Putera,
kým mesiac pláva po nebeskom štíte:
- Dobrú noc, páni! Ráno nezaspite!!