Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ukážka (1985, Index)
• novela Žabí rok (máj 1983) sa odohráva začiatkom 80. rokov 20. storočia v Československu

"Aký si krásne kostnatý a - zaváhala - ... tvrdý," povedala Táňa.
Stáli sme po pás vo vode a drobnými rukami sa ma držala za ramená, prešla mi dlaňami hanblivo po hrudi a búchala po nej pästičkou. Veľmi sa mi uľavilo, že prišla do bazénu v dvojdielnych plavkách a že mala prekvapivo ženskú postavu so smotanovo bielou hladkou pleťou. Obliekala sa tak zle, že som po celý týždeň nedokázal vytušiť, čo sa skrývá pod širokými nohavicami a voľnými košeľami.
"Väčšina mužov v mojom veku sú takí," povedal som, ale ona sa len usmievala, ako že taká lož ani nestojí za odpoveď.
Šťastne som okukával dievča, ktoré sa malo po najbližšie roky stať súčasťou môjho osudu, pretože pred niekoľkými minútami mi na lavičke pri bazéne pozrela do očí a vážne povedala: "Vidí sa mi, že máš z čohosi strach."
Aj tak bolo, mal som strach z nej, ale ona ho v tej chvíli práve odčarila a tak sme potom stáli po pás vo vode a mohol som sa do sýtosti čudovať, že dievča, ktoré budem milovať pre jej mozog a dušu, má smotanové telo, prsia a hlboký jarček medzi nimi a oblé boky, ktorých som sa práve letmo dotkol.
"Mám husiu kožu," povedal som a pustil som sa tisíckami kilometrov vyplávaným skvostným crowlom na druhú stranu, lebo nejako som sa jej za tú krásu musel odvďačiť. Plávala za mnou, ach bože, pokojne a elegantne, nič ma tak nezarmucuje ako pohľad na hysterických neplavcov. Zdalo sa mi, že našu lásku nemôže už nič ohroziť.
Tak to teda bolo pred troma rokmi. Bol som rozhodnutý ľúbiť ju pre jej prenikavú inteligenciu a talent, pre prísľuby múdrosti, ktorými jej duch mrhal, až sa mi tajil dych. Keď som držal v dlani mrvivé prstíky s ohryzenými nechtami, dával som prúdiť teplo do môjho studeného tela a keby mi bolo napadlo pátrať po pocitoch, našiel by som v sebe istotu z nemennosti behu vecí.
Ale teraz sedím vo svojej izbe, je za mnou dlhý čas úseku života, vonku už zasa začína jar a bolo by na mieste odpočívaťv údive, lebo tým, že sa divím, tým som si istý. Úprimne ma prekvapuje, že tak málo som schopný chápať podstatu diania, ak totiž predstava jestvuje. Este pred pár rokmi som mal dojem, že som pomerne múdry, alebo že mám k tomu aspoň predpoklady. S ľútosťou konštatujem, že múdrosť nespočíva v reflektovaní skutočnosti, ale v jej rozobratí a opätovnom zložení (dokonca ani to nemám z vlastnej hlavy), a že teda k takému niečomu mám naozaj ďaleko. Jednoduchí ľudia radi hovoria: ja na také niečo nemám hlavu. Považoval som to za afekt a za cnosť z núdze. Ale čo s tým, keď je to naozaj tak? Keď na to asi naozaj nemám hlavu?
Začalo to približne pred rokom, ak sa vôbec o začiatku dá hovoriť, a to tým, že mi zavreli otca. Lenže ja som bol práve vtedy vo Varšave, vystupovali sme s Adamom z vlaku a on povedal: "Tak to je ten poľský dážď, o ktorom som ti rozprával. Tu keď začne liať, tak fúka, soptí a padá aspoň týždeň."
Dopočuli sme sa, že v Poľsku je sloboda a chceli sme ju vidieť. Chodili sme mestom, okukávali plagáty s textami Preč s cenzurou, ochutnávali sme rafinované bezmäsité jedlá v pouličných baroch; navečer prestalo pršať. Vošli sme do starého mesta, ktoré vraj Poliaci znovu postavili; v uličkách odrazu zavládol pokoj a tiché dielo čohosi kohosi, v starom meste je to ako v tmavom lese, obloha vysoko nad korunami a máte pocit, že stromy na vás pozerajú. Mačacie hlavy, ktoré za vojny vyletúvali zo zeme ako kŕdle vrabcov, ležali znovu poukladané na zemi. V teniskách sa po nich nechodí dobre, ale išli sme ďalej, lebo nejaký zvuk, nejaký tón nás lákal. Za každým rohom bol jasnejší, bolo to viac tónov, čoraz ich pribúdalo a hlasneli, a potom, ako keď otvoríte dvere do diskotéky, ovalí vás hudba, nádherná trúbka a saxofón, bubny a basa; ostal som stáť na rohu námestia, zízal som nesmierne, lebo uprostred hrala kapela a okolo nej sa tancovalo. A potom sme sa už ponáhľali, lebo aj my sme chceli tancovať, utekal som tancovať a batoh mi poskakoval na chrbte, ti mladí chalani hrali ako o dušu, nič nevideli, ako by im bolo jedno, či ich počúvajú, len hrali uprostred námestia a vo svetle štylizovaných lámp som videl, ako sa im nadúvajú líca a navierajú žily.
No a keď som sa vrátil, miesto otca som našiel doma malého kocúrika s ružovým nosom a blbým ksichtíkom, ocikal mi papuče, takže som vyšiel na dvor v otcových a pili sme tam s mamou a Peťom kávu, mame za tie dni sčervenali oči a z úst jej občas vykĺzlo nepekné slovo a páčilo sa mi tiež, že sa nevztahovali na otcove knihy a jeho vinu. Sadala na mňa odovzdanosť, cítil som, že sa závratnou rýchlosťou zmierujem so všetkým, ostatne, všetci sme to čakali a v tej chvíli som si uvedomoval, že sa iba napĺňa to, čo ostalo nenaplnené. Nad hlavami nám voňal orgován a ja som rozkošnícky nastavoval tvár májovému slnku a zatváral som nevyspaté oči.
"Iba zubnú kefku som mu stihla zabaliť, a hrebeň," povedala mama, "nemá nič so sebou, ani korunu."
"Tým sa teraz netráp," odvetil som, "teraz by sme sa mali pripravovať na to, že ho také... tri, štyri roky neuvidíme," skončil som opatrne.
"Aj ja si to myslím," povedal Peťo.
Susedka polievala na balkóne svoje rastlinstvo, už teraz bolo sucho a horúco a leto malo prekračovať dlhoročné rekordy.
Koncom júna dostali stromy sivozelenú farbu a voda v jazerách klesala rovnako, ako vyschýnal Dunaj.
Čo budeme dnes robiť, Táňa, povedal som si ráno. Do bytu svietilo slnko, mama sedela v kuchyni a čítala, ako by čakala, kým sa zobudím. Peťo odišiel do práce, ale ja, ja vlete nerobím, skončil som včera a za tú úľavu budem rád aj hladovať.
"Ideme sa kúpať," povedal som mame.
Zastavili sme sa pre Táňu a potom pre Adama s Danicou. On zasa čosi ďobal do svojho rozheganého stroja a Danica spala. Až ja som im oznámil, že svieti slnko a vôbec, že je deň.
Bol štvrtok, kráčali sme prašnou agátovou alejou k jazeru a rozprávali sa, tak ako to máme vo zvyku, o čomsi vážnom.
"Slnko a voda (lebo práve sme k nej prišli), to je všetko, čo človek potrebuje v lete k životu," povedal Adam a ako ho poznám, myslel to smrteľne vážne, vedel preležať celý deň ako fakír na horúcom štrku a zahrával si s drobnými infarktami, lebo taký rozpálený skákal strmhlav do vody, aby o chvíľu vyliezol a znovu zaujal svoju nehybnú polohu. Nejedol a nepil a dnes som aj ja prikázal mame, aby mi nič nepripravovala. Voči jeho čiernym očiam, vlasom a opálenej koži zvolila Danica jedinú krásnu možnosť: panenskosť a čistotu svojej tváre, na ktorú som rád hľadieval, pretože skrývala potláčaný hriech a v belasých očiach za sklami okuliarov sídlila túžba po počiatočnej nevinnosti. Šla pokojne vedľa svojho muža a svetlé vlasy si splietla tak, že som videl vysoké hladké čelo.
"Ktovie, či ho Milan (môj otec) tohto leta vôbec uvidí," povedala statočne mama. Vedel som, ako ťažko sa jej vyslovuje taká veta, ale tušil som, že si ňou pomáha k zmierlivej odovzdanosti osudu.
"To teda sotva," podporil som ju, "ale možno mu dovolia sem tam sa osprchovať."
"Mám také výčitky, keď plávam v tejto vode. Čo by on dal za to, keby sa do nej mohol na minútu ponoriť." Voda bola naozaj neobyčajne čistá. Potápal som sa do hĺbky, vznášal som sa v studenej tme nad štrkovým dnom a tam som ju opatrne pil a vypúšťal pritom bublavý vzduch.
"Tak nesmiete hovoriť," ozval sa Adam, "naopak, vašou povinnosťou je práve teraz žiť šťastne a naučiť sa prežívať život transcendentálne, váš pôžitok zo slnka a vody sa tak stane zdrojom radosti pre vášho manžela."
"Ako môže mať radosť, keď sám sedí v tmavej diere a možno je mu aj zima? A vôbec, aj tak som už dávno prestala veriť na nejaký zmysel, čohokoľvek. Keby nebol písal, mohol sa dnes s nami kúpať. Ale ten jeho... myslel si, že niekoho spasí svojimi myšlienkami!"
"Hovno," neodolal som.
Odmlčali sme sa a roztiahli sme deky na štrku. Jazero lemovali vyklčované pásy lužného lesa a v diaľke na druhom brehu stál opustený buldozér s rypákom v zemi. Mama vchádzala do vody. Jej krásna postava, plná zrelej ženskosti a skutočnej krásy, harmónie a ladnosti tela, ako by úmyselne mrhala bezchybnosťou tvarov vo vášnivej túžbe poraziť cukrovku, chorobu, ktorá ju chcela zohaviť znútra. Dúfal som, že ju pozorujem nebadane, ale keď som sa pozrel na ostatných, videl som, že na ňu hľadíme všetci.
"Tá tvoja mama..." zavrtela hlavou Táňa.
Ak sa dá vojsť z prudkého brehu dôstojne do vody, tak mama to predviedla.
"Majstrovské dielo," poznamenal Adam.
"Poďme na ostrov," navrhol som.
"Aj ty si krásna," pošepkal som Táni a ona ma za to pobozkala za ucho. Jej krása spočívala inde, v nevinne tajenej zmyslenosti, ktorá ma vždy tak veľmi prekvapila, keď som ju uvidel v plavkách. Kde sa len naučila premeniť tú detskú hojdavú chôdzu na vlnivé kolembanie v bokoch, rozmýšľal som znepokojene. Ešte nedávno chodila ako káčatko, hlavou rozmarne kyvkala zo strany na stranu ako malé buldogy v zadných oknách áut. Ktovie, či nieje len otázkou času, kedy tá krása prerazí cež šaty a ja definitívne prídem o svoje tajomstvo?
Na ostrove sme si ľahli na holý štrk, nasávali sme do seba teplo hladkých kameňov a ďalej sme sa rozprávali, dlho, vážne a neprirodzene, nachádzali sme sa v rozhovore ako v nejakom lepšom a zaujímavom svete, kde pomenované veci dostávajú tvár, obklopovali sme sa nimi, kým som nezacítil, že ma zavaľujú, potom sme skočili do chladnej priezračnej vody, ktorá zo mňa všetko vypila. Aj dnes sa hrozím tohoto množstva pomenovaných vecí, pribúdajú každým dňom a neviem, ako sa ich striasť.
Moja smutná mama sa vrátila na breh, aby sa najedla. Poteší pohľad na človeka, ktorý je, zdá sa, že vyžaruje optimizmus.
"Nenávidím jedlo," povedala by mama, keby mala komu.
"Lenže ty musíš jesť," povedal by som jej, "máš cukrovku."
Dostal som teda hlad, krutý a útočný. Preplával som za ňou a podala mi chlieb so syrom a s paprikou.
O štvrtej sa na okraji oblohy začali kopiť mraky, o piatej už ju pokryli celú a slnce akousi náhodou ešte vždy svietilo do diery, ktorá sa mu nastavila na tejto hlúpej zemeguli práve tam, kde sme ležali my, opečení a šťavnatí.
V meste sme stretli Vinca. Má tvár ako anjel a žlté vlasy mu padajú na plecia. Veď je kňaz, lenže zakázali mu kázať, tak sa oženil. Teraz vliekol dva demižony pezinského vína.
"Čo tu robíš, nemáš byť v Prahe?"
"Prišiel som si pre víno. Teraz idem k Julke a v noci cestujem späť."
Dotiahli sme teda demižony k Julke a v jej malej izbe s klenbou nad oblokom a s nepravidelným pôdorysom sme sa posadili na zem.
"Odlej dva litríky toho pezinského," povedal Adam.
Julka priniesla chlieb so slaninou a cibuľu, upili sme si slávnostne pod štukovanou povalou a oblokom vchádzala dusná tma. Víno chutilo ako podanie ruky bohom, omočil som v ňom jazyk a videl som, že aj ostatní urobili to isté.
"Čo je nového v Prahe?" opýtal som sa.
"Hm, nové? Richarda pustili."
Richarda pustili! Toho bradatého Richarda, ktorý sa s nami na jeseň lúčil, lebo urazil, či neurazil - kto to dnes rozhodne - nejakého milicionára či colníka, komu na tom záleží?
Odprevadili sme Vinca na stanicu a omámení horúcou bratislavskou nocou prechádzali sme sa ešte mestom. Tam niekde v prázdnych uliciach pod čiernou oblohou mi Adam povedal, že Danica čaká od neho dieťa.
Prebudilo ma slnce, vlastne jeho odraz z oblokov protiľahlých domov. Neúnavné augustové slnce, ktoré toho leta ako by zošalelo. Rozpálilo ulice a biele strechy domov sa vlnili v hustom vzduchu. Júl mi už pretiekol pomedzi prsty. Vyhýbal som sa v ňom dotyku spotených tiel, preležal som ho pri vode, ktorá sa tak zohriala, že som v nej plával ako v bazéne, a naozaj sa mi vrátil aj pocit, že môžem crowlom plávať donekonečna, pľúca a svaly sa prispôsobili, spomenuli si na mučivo dlhé hodiny, keď som plával od steny ku stene, zblbnutý počítáním dĺžok a teraz mi to vracali uvoľnenosťou a poslušnou silou. Ale márnosť sa ma držala aj v tejto belasej vode, nevyhnal som ju ani vyčerpanosťou. Prvý z dvoch mesiacov, ktoré som ukradol štátu, lebo som odmietol pracovať, sa minul a videl som, že ten čas vôbec nie je môj, nepatril mi, ako som dúfal, rozdeľoval som ho medzi iných tak, ako som to nechcel. Ako som to chcel, to sa už nepamätám, ale pohľad na moju smutnú mamu, dotyk slnka, ktorý roztápal odhodlanosť na ospanlivú malátnosť, dve správy o otcovi, jedna, že prišel o predný zub, ktorý ostal v chlebe a druhá, že schudol o pätnásť kil, to všetko a okrem toho lesklé kruhy opalovacích olejov na vode ma napĺňalo bezradnosťou. Táňu prijali na vysokú školu a v Danici neklamne pučal život, ale oboje bez mojej zásluhy a tak som sa len tešil na účet iných a také niečo strašne demoralizuje.
Tak som teda vstal, vypil trochu kakaa, pomotal sa v ospanlivom očakávaní po byte, posedal na záchode a potom som sa obliekol do bielych trenírok a modrého trička. Mama zodvihla oči od knižky a povedala: "Takto predsa nemôžeš ísť behať! Veď máš tie trenky samú dieru! Je ti vidieť až do zadku. Nepustím ťa!" skončila rozhodne.
Mala pravdu. Trenky sú deravé, už ich trikrát plátala, ale nabehal som v nich najmenej päťtisíc kilometrov, to by nevydržali ani adidasky. Na nové nemám peniaze a okrem toho ich nedostať. Len červené.
Neodvetil som. Mama si myslí, že s deravými trenkami nemožno behať. Ja si to nemyslím a to sú dva také rozdielne názory, že sa nedajú vydiskutovať. Tak na tom stojíme s mamou skoro vo všetkom.
Pomaly, pomaličky som sa spustil do Horského parku. Bol utorok a ľudia trčali v práci. Klusal som malátne, ako keď sedíte v kresle. Až za Červeným mostom som sa prebral a v tieni lesa sa mi dýchalo o niečo lepšie. Nikoho som nestretol a moje osamelé šialenstvo mi v tom dusnom ráne pripomenulo otca. Sedel v malej cele, ešte osamelejší ako ja a triasla ním hrôza, lebo tušil vecnú podstatu času na takom priestore. Videl pred sebou horu dní a každý z nich cítil už teraz, lebo všetky budú rovnaké. Ako keď vás privalia kopcom hlíny a vy ju cítite na celom tele, musíte cítiť každý jej gram.
Zrejme to nemám v hlave celkom tak ako ostatní, dnes sa mi vidí, že to bol amok, čo mi vplietol do prádzna myšlienku, že odkúpim ockovi trochu toho utrpenia. Taký deň, ako bol tento, myslím, nebol vhodný na vykúpenie takého druhu, aké som mu prichystal.
Kilometr pred lanovkou, kde som mal obrátku, som rozdýchaval pľúca a už som cítil, ako sa mi kyslík hromadí v nohách a napĺňa stehná nepokojom. Chcel som ich trochu pretiahnuť, keď som ucítil a hneď aj uvidel na chodníku čierne fliačiky, ktoré predo mnou utekali a rozprchali sa pred mojimi maratónkami. Udivený som zastal a boli to tisíce drobných žabiek. Skackali po centimetroch dopredu všetky jedným smerom ako naschvál práve k mojej lanovke. Prechádzali s príšernou rozhodnosťou z jedného potoka do druhého po tejto ceste smrti. Predbehol som ich a hneval sa na nezmyselnú krútosť prírody.
Pri lanovke som sa vycikal pri strome, poprechádzal som sa, opláchol si tvár v potoku a čakal som, kedy uplynie na stopkách päť minút. Mal som strach. Predtucha fyzického utrpenia vo mne vždy vyvoláva strach, mával som ho pred každým pretekom a po výstrele zo mňa ako zázrakom spadol, asi preto, lebo vždy ma prekvapilo, ako ľahko a bez námahy odrazu bežím.
Poskákal som na mieste, uistil som sa, že nohy pružia, potom som zafučal a keď som minul tabulku Pozor, lanová dráha!, stlačil som stopky. Vybehol som na vŕšok a odtiaľ z kopca veľkými skokmi k lávke, mal by som tlmiť nárazy, žalúdku to nerobí dobre, ale dnes bola výnimka. Rozhodol som sa, že dnes na sebe nič šetriť nebudem. Na lávke som sa na čomsi pošmykol a keď som pozrel pod nohy, vírili okolo nich skackavé žabky, rozpŕchali sa pred mojimi maratónkami v šialenej extáze. Pukali podo mnou ako drobné balóniky, ale ja som odmietol zastať, predížil som krok a cítil som, že sa vnútornosti vo mne obracajú naruby. Ústa sa mi stiahli odporom a vyrazil som bezmocný výkrik. Letel som ako zmyslov zbavený a triasol som hlavou, nech nič nevidím a nepočujem a keď som vbehol na štrk a potom cez asfaltku na ďalší chodník, mal som to za sebou. Hnus ma poháňal preč z tohto miesta, ale musel som si dať pozor, príliš skoro som pocítil na stehnách slabé mrazenie, bál som sa vyčerpania, skrátil a zrýchlil som krok, takže som mal pocit, že prebehám nožičkami v rotujúcom bubne. S rozomletým mäsom na podošvách som sa hnal cestou, posypanou starým lístím, na okamih sa zmenila na tvrdé dláždenie, lebo krížom viedla hradská do mesta, ale už som bol za ňou a čakala ma nekonečná rovina po kraji lúky, lapal som po vzduchu, ktorý mi horúci vnikal do pľúc, ako by som dýchal z otvorených dvier pece plnej žeravého uhlia a keď som prebehol popri veľkom dube, zúrivo som si začal pomáhať rukami, pokúšal som sa poháňať nimi rytmus nôh a sklamane som cítil, že odumierajú.
Krv sa búrila, asi sa nestačila pretláčať cievami, prúdila telom v náhlivom zmätku ako v bláznivom kolotoči a búchala mi na sluchy, vymietla mi z hlavy všetky myšlienky a pocity okrem únavy a jedného jediného obrazu. Ohlušujúci hukot sa mi premietol do jasnočervených plameňov a tancujúcich kruhov pred očami, hnali sa proti mne, chceli ma objať a odrazu spomedzi nich sa vynoril obraz, lenivo sa točil a motal, ako by sa mu nechcelo vstúpiť do tohto mihajúceho sa sveta, pomaly rástol, čím bolestnejšie tŕpli stehná, čím naliehavejšie si žiadali vnútornosti odísť z toho hlúpeho tela, tým dôraznejšie sa držal v mojom vedomí a nútil ma zodvihnúť sa na špičky, prehrýzol sa mi hučiacim mozgom a urobil zo mňa klbko boľavej dravej hmoty, vypaľoval do mňa svoje obrysy a čím rýchlejšie som utekal, tým pomalšie sa otec pohyboval, už len sedel na posteli vo svojej cele s okienkom pod povalou, uprene hľadel pred seba a dlaňou si podopieral bradu. Pozeral sa do mňa cez ohnivú clonu, cítil ma, cítil moju únavu! Ešte raz som sa pokúsil vytiahnuť sa na špičky a vystreľovať kolená dopredu a potom už bol koniec.
Chcelo sa mi plakať od trhavej nevoľnosti vo vnútri tela, tak rád by som si sadol alebo sa oprel o strom, ale nejde to, tato, nemôžem nič, bojím sa, že v hlave mi čosi praskne, tak to tam hučí a tlačí sa do čela. Asi som sa k tebe pretrpel, aspoň na chvíľu, lebo tak zle mi ešte nikdy nebolo a keby som vládal pozrieť na stopky, videl by som, že tak rýchlo som ešte nebežal.
Donútil som sa prechádzať sa v tieni stromov, lebo som dostal strach, že prasknem ako bublina. Nohy sa mi triasli a podlamovali, ale už začínali poslúchať, už som rozoznával zelenú farbu listov, ktorá sa predierala cez červenú hmlu. O niekoľko minút vo mne ostalo len bezbolestné prázdno, otec sa skryl za nehybné stromy a zaprášené lístie, ktoré mi šuchotalo pod maratónkami, keď som klusal domov.
Mama odišla do mesta a Peťo spal po nočnej. Osprchoval som sa studenou vodou, ale na tele mi ustavične vyrážal pot, napustil som plnú vaňu studenej vody a ľahol som si do nej, lenže sotva som vyšiel, znovu som cítil, ako ma spaľuje vnútomá horúčava a pri kúpaní som syčal ako rozpálené železo.
Takáto únava zväčša rozjasní hlavu, uvažoval som, využijem ju teda. Sadol som si k stroju a položil som si základnú otázku: "Čo som?"
"Hovno," vyklopkali prsty. Ech, takto to nejde, nepredstierajme si, že sme prišli na niečo nové. Vôbec si nemyslíme, že som hovno, problém je len, ako dokázať, že som čosi. Dokázať komu? Táni, pochopiteľne, lebo v jej krásnej hlave žijú tajomné myšlienky a z belasých očí žiari sebavedomie, o ktorom možno ani ona sama nevie, istota predurčenia. To isté očakáva aj odo mňa, hm. Ale ako to splníš, bez škôl, bez fantázie a - ach, bože, čo ak naozaj? - bez inteligencie? Tak tak, rozmýšlel som, neodvracaj sa od nepríjemnej témy - čo ak si hlúpy?
Nahlas som si vzdychol, v kuchyni som vypil liter malinovky, pot na mne vyrazil s novou silou a keď som vyšiel na ulicu, roztriasla ma zimnica. Vrátil som sa po dva rožky a cestou ich zjedol.
Dita sa hrala so svojou dcérkou, ktorá rozhadzovala hračky po byte s neskrývanou rozkošou. Strčil som hlavu do okna a povedal: "Ahoj, Dita."
Malej Barborke som podal prst a vyšli sme na záhradu. Chodila s rozčapenými nohami, ako to vedia malé deti a dobrácky sa pozerala na svet. Dita priniesla parené buchty, plnené lekvárom.
"Sú úžasné," povedal som. "Kde si sa to naučila?"
"Nikde. Veď ja vôbec neviem variť."
"Potom si geniálna. Ale odkiaľ to beriete, slovenské ženy?"
"Ale choď," zasmiala sa.
Malá Barborka se medzitým hrala s hojdacou sieťou.
Aj do nej vliezla a Dita ju rozhojdala ako kozmonauta. Také decko je lepšie ako kocúrik, napadlo mi. Ale mám vôbec právo vláčiť ho na tento svet? Mám, odpovedal som si a navyše to vôbec nie je otázka práva. A čoho teda? Túžby, odvetil som.
Hej, chcel by som mať s Táňou decko.
Ešte v ten deň som kráčal mestom. Chodilo v ňom plno žien, ťažko dýchali v rozpálených uliciach, ale nosili pestrofarebné šaty a zdalo sa mi, že všetky sú svieže a čisté. Dostal som chuť dotknúť sa ich, niektoré mi pripomínali Táňu a tých som sa túžil dotknúť najväčšmi. Niektoré mali aj čisté a svieže tváre, o nich som si pomyslel, aké sú asi inteligentné, keď sú také pekné.
Keď som schádzal dolu Poštovou, napadlo mi, že nakoniec nie je dôležité, čo som, ale aký som, ešte lepšie, aký sa javím. Ak by som bol schopný do konca svojho života javiť sa dobrý, múdry a pekný, neznamenalo by to, že som bol naozaj celý život múdry, dobrý a pekný?
Táňa tvrdí, že som krásny ako Michelangelov Dávid. Ale mne sa vidí, že sa len naučila parafrázovať moje tvrdenie, že je krásna ako Venuša. V podstate je mi jedno, aký som sám pre seba, uvažoval som ďalej, dôležité je, ako ma vidí Táňa. Či nie? A potom, nech je to tak alebo onak, mám nakoniec inú možnosť vidieť seba samého inak, než cez seba? Sotva.
Tým pádom sa stávajú moje úvahy zbytočnými, uzavrel som uľahčene. Hlupák, netušil som, že ma čaká ich tvrdá revízia.

***