Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• 1896

Bore vyliezol zo svojej kamennej chalupy, z vlhkého chladu na slobodný vzduch, rozohriaty slnkom, vlastne rozžiarený. Slnko prudkosťou dozretého junoša - ako to začiatkom júna býva - rozlieva oslepujúcu žiaru na starú, vycivenú, chudú zem. Áno, vycivená! Tie skaliská, sluje i zápole, tie hŕby kamenia, odkiaľsi nazhŕňaného, - to všetko vyzerá ako kosti bez mäsa a krve.
My by sme sa zas vtiahli do tmistej chyže, keby nás razom taká ostrá svetlosť i horúčava zašla. Ale Bore pošmykne čiapočku - sťa pokrývku na rajnici - do samého tyla, až sa hrnú na čelo mohutné vlny oslobodených čiernych vlasov, pretiahne sa ako mačka, prehne sa v kríži, rozšíri ruky a úprimne zazíva. Ba obráti tvár rovno k slncu, akoby sa mu vysmieval, pričom mu oči takrečeno zrastú až na malý pásik, vytvorený z mihalníc.
Prebudil sa zo sladkého popoludňajšieho sna. Možno vidiny sna ešte mihajú mu v hlave, i ťažko zrazu vynájsť sa v triezvej, tvrdej a horúcej skutočnosti.
'Eh, niet pomoci,' premýšľa Bore, 'chudobný človek musí na slnce i na vietor, na mráz i na ľad, i na dážď...'
Slnce a vietor, to mu uznám. Toho sa tu rodí v hojnosti. Ach, menovite to slnce! Zavesí sa ti neúprosne na chrbát i nemáš sa ho kde a ako striasť. No mráz a ľad, čo hneď o Troch kráľoch, a menovite Oravcovi, nezasluhujú toho poctivého mena. Ciagľa na strechách nevidíš, putňa s vodou neprimrzne ženskej, keď sa zatrkoce s pani kmotrou pri studni - pardon, pri obecnej cisterne, a žeby za nechty zašlo, a menovite za nechty oravské, na to sa desať tunajších zím nezmôže.
Lenivo sa šiple náš Bore dolu cestou. Ale horká cesta! Chodník vysypaný zvariakmi a na každom kroku balvan ako dieža. 'Nevyplatí sa také pletky vykopávať a dynamitu škoda,' vyhovára sa poctivý úrad obce. Tak pomaličky sa dovliekol, vlastne spustil jedným kiarom pomedzi domy - tu to volajú ulicou - a schodmi - na nábrežie.
Zato nábrežie je rovné ako dlaň. Šťastie, že more nerobí vrchy. Prestiera sa ostrým oblúkom okolo celého prístavu, v šírke tu tri-štyri siahy a dakde zas dva-tri kroky. Vysypané je drobným štrkom a bielym pieskom. Alebo možno pred rokmi ho tiež vysypali zvariakmi a od tých čias rozdrobili na štrk krpcovitými opánkami, čižmami a konským kopytom. Ktozná?
Bez otázky najonakvejší dom z celého nábrežia je dom pána Mićeho Kvočića. Je vtisnutý do strmého brehu, takže z nábrežia je o poschodie vyšší, než z tamtej strany, kde je rovný dvorec a cisterna. Má priestranný balkón, obloky s drevenými okenicami a pred pivnicou a pod balkónom kamenná lavica. I nábrežie je tu najširšie a, ako ukazujú kamenné stĺpy, zasadené na ňom: tu bude i prístavište parníkov, plachtoviek väčších i menších, i skromných bárok.
Na lavici sedí starý Luka, nedbajúc, že pálčivé slnce plnou silou pripeká mu staré kosti. Pozrie tu i tu na stráň z tamtej strany zálivu, tiež akosi ospalú, zatíchnutú, kde šedivé olivy smutno ovesujú svoje dlhočizné konáre.
"A čo vy, strýko Luka, nespávate?" pýta sa Bore, prisadnúc k nemu na rozpálený kameň. "Ah-áh!" zazíval, roztiahnuc nohy naďaleko. "Ja som spal ako beg, chutne a ako chutne!"
"Blažený, kto spí. Na starosť bude sa ťa i sen strániť. Veru tak - ó, bože - kde sú naše rôčky! Odišli..." A zažmurkal sivými očami, akoby ich boli tie rôčky vyplákali. "No, nemáš tabaku, Bore?" pýta sa hlasom cele obyčajným.
Bore vyňal štipku tabaku z mechúra.
"Bieda o tabak, strýko! Pekná chvíľa - nemôžu ho previezť cez more. A možno ho nemajú ani na 'teraferma' (pevnine)."
Starý pokýval hlavou.
"Aké sme tabaky fajčievali! Eh, čo šafran! Čo majorán. Ale sa kupoval pekne na 'pazáre', ako napríklad kapusta. Aké tabaky, môj Spasiteľu!"
"To sa zná," prisviedča Bore. "Len v Tureckej aký ho fajčia! V Carihrade napríklad. A vôňa!"
"To verím!" zasmial sa Luka tupým hlasom, ukážuc dva spodné zuby, vysadnuté, počerné. Carihrad! Rajská zem! Len koľko vidíš dýň a všakového ovocia. Oh, hojnosť, brate, koľko chceš. Blažené kraje." Pokyvuje hlavou, ktorá klesá čím diaľ, to nižšie. Po tvári mihol mu úsmev a zavial na ňu nové vrásky. "A svet pekný, a ženské! Ale sa neprihovorí. Ale Grékyňa, tá hej, takto, celkom úprimne, i mornárovi. A tie sú tiež kaľavné. Oh, bravo, nájdeš ich veľa pekných, až veľa. Eh, čo, darmo hovoriť..."
"A vy ste tam, strýko, utopili nejeden groš!" A Boreho oči zasvietili zvláštnym leskom.
"Nuž márnosť. Bolo a minulo. Stálo sa v prístave, kým prišiel vietor. Nevyberalo sa, či v tomto, či v druhom: stoj, kde ťa privrzlo. A čo budeš robiť? Známe, čo je mladosť. Zháňaš čertov, rozsýpaš. A čo dnešní mornári? Nevie spraviť mornársky uzol. Valasi - nie mornári! Ovce zajať a pásť - nie na lode!"
Luka prežil krásne časy! More nevyzeralo pusté a prázdne, ale ako obrovská lúka a na nej rozídené biele husi. To boli lode kupecké. Kupec bol, pravý kupec - smelý, odvážlivý. Nesedel za pudlou, vážiac kilo bakalára a štvrtku biguletov. Postavil na kocku majetok i život, a vyhral alebo padol. Daktorý mal celú flotu veľkých plachtových lodí a na nich celé vojsko smelých, odvážlivých mornárov, ktorí sa nebáli ani búrky toľme, ani pirátov z Archipelágu. To boli časy veľkých kupeckých podujatí i mnohých tragických strát na majetku a životoch. Čo ostalo dnes, to je všetko už len slabý odblesk slávnej minulosti kupeckej.
Luka sa zahľadel na more, nad ktorým visí zhustnutý vzduch, presýtený vôňou jódovou. Visí nepohnute, mŕtvo, ako zakliaty. More je tiché, hladké, iba čo kde-tu vyhodí sa lokarda, zaihrá v slnci striebornými šupinami a pleskne chvostom o tichú hladinu. Planina spoza kanála trčí nahá a holá do čistého, vysmiateho neba: sťaby mu žalovala na svoju nahotu, porozrývanú hlbokými jarkami, zanesenými štrkom, zbrázdenú povodňami, ovešanú sivými skaliskami. Zeleň, ktorá ju zdobila, dosiaľ je vkopaná okolo palácov benátskych a pod nimi: tam ju oblievajú - napolo skamenelé stĺpy - ťažké vlny nečistej benátskej Adrie. Stojí tak bez ozdoby sťa potulná žobráčka. Dedinky, po stranách rozsypané, belejú sa na slnci, nezatienené stromovím, sťa hniezda skalných orlov. Iba čo na úpätí je čosi viníc a olivových sadov: ale i to obtočené múrmi, aby povodeň i tej trochu zemičky neodniesla.
Na šťastie sa objavil popoludňajší vetrík. Poťahuje od mora a rozháňa usadený vzduch. More sa čerí sťa pero, a na nábreží čuť vôňu jódovú. Luka spočinul zrakom na punte sv. Jurja, predhorí, ktoré od severu pomáha tvoriť prístav. Na holom úskalí nasadol kŕdeľ galebov, známych búrlivákov. Podletí tu jeden, tu druhý, zatrepocúc širokými krídlami, chcejúc jeden druhému odobrať príhodnejšie miesto. Daktorý sa vznesie do čistého vzduchu, strepocúc náhle krídlami, a zaraz ostane ako zavesený, číhajúc z výšky, či sa nevyhodí dáka ryba.
"Oh, biedny živote! Spasiteľu milý, pomôž nám!" vzdychá Luka už z obyčaje a vytriasa popol zo svojej krátkej pípky.
"Trpezlivosť, strýko Luka," obodruje ho Bore, podávajúc mu ešte jednu štipku dohánu. Luka ho vtisol do fajočky, uspokojil sa náhle, keď mu počal dym sa krútiť okolo šedivej hlavy a vinúť sa v jasnomodrých obláčkoch popri bielej stene.
Udrela štvrtá z kostolnej veže. Zápäť za ňou ozval sa jasný hlas zvona, zvolávajúc deti do školy. Pomedzi domy vidno skupiny detí s kapsičkami na pleci. S krikom a šantom spiechajú do stánku múz. I popred Boreho a Luku poberá sa malý Jakov. Vyplazil im jazyk, ako prešiel.
"Ah, ty jeden..." A Bore doložil masívnu prezývku.
Jakov sa udrel do kolena päsťou a pelia hore briežkom za deťmi.
"Ach, nechaj, daj pokoj, čo urobíš: deti!" chlácholí ho Luka. "I my sme boli deti, ale nechodili sme do školy. Vtedy iba čo učili frátri - i to magnášov. Teraz učia každého. A jednako ťažko chudobe žiť. Ešte ťažšie..."
Na balkóne čuť ťažké kroky. Pán Miće Kvočić prebudil sa konečne z junáckeho sna. Že dobre spal, vidno na zapuchlých očiach. Vetrík pohráva si v dlhých vlasoch, začesaných z tyla za uši. Hodvábna čiapočka sedí v tyle, takže hodný kus plešiny blyští sa na slnku.
Vyšiel patrne pozrieť, čo nového na mori. Či nevidno veslovať rybárov s plnou bárkou tučných sardel, alebo zubatcov. Možno, vyzerá Vlachov, či neveslujú na plachtovke do roboty. Zišlo by sa mu ich päť-šesť do viníc.
"Bore, zložíš mi múku, keď príde parník," vraví, nahnúc sa na balkóne. "Desať vriec má prísť."
"Za poslužit vás, hospodáru," odpovedá Bore, siahnuc k čiapke.
A opäť čuť kroky pána Mićeho, a drevené dvere sa zatvorili. Aspoň slnce nebude piecť do domu.
Z dediny sa spustili dvaja mladí ľudia s rozhalenými prsami. Tváre opálené, skoro čierne. To sú bratia Vapićovci: Pave, už ženatý, Jure slobodný. Súci rybári, celé noci trávievajú na mori. I dohán je ich špecialita - odvážni kontrabandieri.
"Kedy idete na more?" pýta sa Bore.
"Večer. Ukázali sa sardely."
"A toho roku pôjdu!"
"Ktovie! Nevydržia, to je chyba," žaluje sa Jure. "Vlani sme ich nasolili predsa osemdesiat okovov. Toho roku, bohvie!"
"A koľko sa ich pojedlo friškých!" ozval sa Luka.
"Tiež asi toľko..."
Ozval sa mocný hlas trúby, mocne a tiahle. Za predhorím sv. Jurja vidno čierny komín, z ktorého sa valí nečistý dym v hustých chomáčoch. A hľa, už vidno i celý parník, pokrytý a ovešaný plachtami, aby slnce nepieklo na palubu. Opísal elegantný oblúk, obrátiac sa nosom priamo k domu Kvočićovmu. V rozčerenom mori ostáva za ním brázda, sťa za dákym obrovským pluhom. Ostrý predok sťa lemeš rozráža vodu. Voda sa búri a rozrazená plieska boky lode, tmavozelené, ofľusnúc ich bielou penou.
Nábrežie ožilo. Zhrnulo sa sveta, ktorý je nie náhodou v poli, aby mu neušla ani táto novina. Došiel i kŕdeľ detí, ktoré ešte nechodia do školy a odrastených šarvancov. Všetko sa to zastavuje pred domom Mićeho Kvočića. Z dvora Kvočićovho zostupujú pasažieri s vymenenými lístkami. Pán Miće je totiž agent spoločnosti. V jeho dvorku je čakáreň na mnohých kamenných lavičkách v odpoludňajšom chládku. Medzi nimi je i Niko Berčić s čiapkou na stranu a za uchom zastoknutá po zdejšom obyčaji, ohnivá ruža. Dala mu ju čiernooká Jela Doricina. I teraz kráča popri ňom, ľahko ani víla v strojných opánkach na malej nôžke. Na vrchhlave má červený ručník s podvitými rožkami. Spod neho vyslobodené kučery ihrajú s vetrom okolo čela. Ústa sa usilujú usmievať - no vrchná pera uťahuje sa kŕčovite zadúšaným plačom. Ústa sa jej smejú; ale od srdiečka slzy sa jej lejú. Nosí v ruke batôžok - to je Nikova merinda. Odchodí síce len na šesť týždňov na nešťastné cvičby k regimentu - no to je veľký úder pre vernú lásku.
Parník temer plnou parou priplával k samému nábrežiu, podmúranému z ťažkých kvádrov. Mornár zhodil z paluby povraz, Bore ho chytil a slučku stokol na jeden z kamenných stĺpov. Parník sa primkol bezprostredne k brehu. Kapitán schodí úzkymi schodíkmi zo svojho mostu na palubu, kde sa miešajú pasažieri. Mornári prekladajú most - a už sa hrnie svet na palubu, s lístkami i bez lístkov.
Vyšiel i pán Miće v svojej čiapočke, s balíkom písem v ruke. Kapitán salutuje, podá mu ruku a prezerá písma. Mašina počne hrčať a klepotať sťa mlyn, keď melie naprázdno. A dvihák vyťahuje z útrob lode na mohutných reťaziach štíhle vrecia peštianskej múky. Bore i dvaja vlašskí paholci pána Mićeho vyvláčajú a hádžu ich na nábrežie. Pasažieri sa pomedzi nich trúsia von a dnu, daktorí sa vyšli poprechodiť po nábreží. Kvočićova Čara, šumná dcéra pána Mićeho, doniesla na striebornom podnose malú šálku čiernej kávy kapitánovi. Ten salutuje zbežne; hoci mladý, málo si všíma jej bujnej krásy. V meste ho čaká ženička s dvoma detvákmi, vída ju dva razy do týždňa...
A mašina zatíchla. Dvihák zastal, pasažieri sa zbierajú na palube. Jela sa postavila obďaleč, Niko sa nahol zábradlím paluby - prerečú kedy-tedy slovo, ktorému len oni vedia pravý význam. Kapitán vypil kávu, zahodil koniec cigarety - stisol ruku pánu Mićemu i jeho deve, salutuje 'führerovi' financov (tí tiež nesmú chybovať) a vybehol na svoj most. Prezerá palubu, či je všetko v poriadku. Zatrúbi vo tri vrhy tým istým tiahlym tónom, až sa okolité vrchy ohlášajú. Dá znak, mornári vtiahnu most na palubu, zatvoria vrátka. Bore stiahne slučku zo stĺpa a parník stojí pokojne, akoby v neistote, či má sa hýbať. Nič podozrivého nevidno na nábreží, nikto nezaberá prihnutý s batôžkom v ruke, máchajúc klobúkom. Nikto sa neopozdil.
Mašina začne fučať, klepať, loď sa uťahuje akoby hanblivo od brehu. Sotva je na dve siahy od neho, začne sa cofkať plnou spiatočnou parou, kým sa len nenájde naprostred prístavu. Tu zas zastane, akoby nevedela, kam. Pod priploštenou zadnou čiastkou lode spenila sa voda. Kormidlo, donesené do pohybu, donieslo ju do divokého víru. Voda hučí a plieska na všetky strany, nos lode obracia sa pomaly von z prístavu. Sotva opísal pravý uhol, dali mašine prednú paru. Loď mohutným oblúkom berie sa do kanálu. Zástavka na kormidle sa napína a trepoce veselo v zosilenom vetre. Pri nej mácha šatkou statná postava Nikova. Z brehu mu odpovedá Jela Doricina.
Každý sa vracia po práci, nábrežie sa vyprázdni. Iba čo odnášajú vrecia s múkou do magazínu dvaja-traja Vlasi. A Jela ešte stojí na predošlom mieste a mácha šatkou. Parník sa zvrtne vpravo, dolu kanálom, obchodiac príkre predhorie sv. Spiridiona, ktoré od juhu zatvára prístav. Už nevidno len komín - o chvíľu i on zapadne kdesi v more. Zostal iba chlp dymu, ktorý sa vznáša ako kadidlo nad kaplou a majákom sv. Spiridiona. Stojí chvíľu nehybno, ale len chvíľu - začne sa dĺžiť, od neho sa oddrapujú riedke strapy: ostatok ženie vietor predhorím, kde ho vonkoncom roztrhá v širokých korunách pokrkvaných olív.
Jele sa vzdychlo a kráča k domu so sklonenou hlavou.