Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• Keď báčik z Chochoľova umrie je humoristicko-satirická poviedka (má celkom 6 kapitol)
• Kukučín sa tu venuje problematike morálneho úpadku zemianstva
• hlavná postava Aduš Domanický predstavuje typ neschopného chválenkárskeho zemana žijúceho na úver; jeho náprotivok je šikovný kupec Ondrej Tráva, ktorý zanechal gazdovstvo a stal sa úspešným obchodníkom

1

Ondrej Tráva, gazda v Kameňanoch, zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na špekuláciu. Gazdovstvo viedol jeho syn a on prevádzal kupectvo. S čím vlastne kupčil, ťažko zejmena povedať. Ako mešťan mení dľa sezóny a módy obleky, tak Ondrej Tráva menil dľa okolností články svojho obchodu. Niet vari plodiny, ani výrobku, ktoré by za čas svojho pôsobenia nebol dovážal na trh. A čo je zvláštne a svedčí o jeho nadaní: vždy vedel, kedy treba tento článok opustiť a tamten miesto neho pochytiť, aby z toho povstal úžitok a nie škoda.
Prirodzená vec, že málo bývaval doma. Výročité alebo iné sviatky, nedele a tu i tu deň lebo dva odpočinku - ináč vždy na vozíku, na železnici alebo na jarmoku. Menovite po jarmokoch chodil nielen do blízkeho okolia, ale i po druhých vidiekoch. Nie div, že naďaleko znalo ho každé dieťa. Ale on - ako všetci vychytení ľudia - málokoho znal dôkladne alebo dľa mena: zato každému dával sa do známosti ako starému známemu. A často podarilo sa mu zaviesť ľudí, lebo dľa kroja a výrečnosti hneď vynašiel sa, kto z ktorej dediny a akého je stavu a povolania, a dľa toho vedel sa i držať.
"Daj Boh šťastia, Ondrej!" počul volať chlapa v čiernej, umastenej košeli. Ondrej hneď vedel, že to skadesi valach, ale nevedel skade, ani kedy s ním bol na slove.
"Pán Boh uslyš, Ďuro! Akože sa máš?" poďakoval mu, a hneď ho i obdaril menom len tak naslepo.
"Len tak, len tak. Ale ma ešte znáte?" tešil sa valach. "Ja že ste ma od zalanska zabudli. Čo som vám tú vlnu predal, už sme sa viac nesňali..."
"Kdeže by ťa neznal, Juríčko! Dobre, ako vlastného brata." A podával mu usmiaty ruku.
"No, keď ma tak znáte - no!" divil sa natešený valach. "Ale ja som Mišo, nie Ďuro."
"Ľaľa, bodajže ťa i s hlavou!" A pľasol sa širokou dlaňou po čele. "Pravdaže Mišo, teraz mi huplo do hlavy."
"To sa vám plietol náš bača - to je Ďuro."
"To-to-to - teraz už viem, už viem."
"A neprídete po vlnu? Zas jej máme z pol centa. Popri mytošinskom salaši sa vozievate, vídavam vás z grúňa. Len zoskočiť, horou dvadsať-tridsať krokov, a ste tam. Príďte!"
"Ak ma nepretiahnete, lebo vy ste..."
"Čosi spustíme my, čosi zas vy pridáte - nuž veď sa var len nepobijeme."
"Veď by to i bolo, aby sme sa rozišli! Prídem dakedy. Len pozdravuj, Mišíčko, baču!"
Tak sa hlásili u Ondreja ľudia, keď mali dačo na predaj a peniaze potrebovali. Túto okolnosť vedel znamenite využiť. Keď mu dakto dačo ponúkol, Ondrej nikdy neukázal veľkú ochotu do kúpy. Skôr sa vyhováral, že to nemá teraz žiadneho odbytu, že sa to zle drží na sklade: vôbec vždy vynašiel dáku ťažkosť, pre ktorú nehodno to kúpiť. Ale naveľa sa len dal naviesť ku kúpe, i to viac len po známosti a z priateľstva. Ľudia ho vychvaľovali, že je dobrý človek, že hodno s ním kupčiť, lebo že nie je lakomý.
A Ondrej chodil si po jarmokoch a dedinách, kupčil a bohatol.
Zo všetkých jarmočných známostí najlepšie zostal mu v pamäti pán Aduš Domanický.
Vídal ho od rokov na každom jarmoku, ale nezoznámil sa s ním, ani jeho mena nevedel. Ostatne, načo by sa s ním zoznamoval, keď nemali medzi sebou žiadneho obchodu? Ale čo im bolo súdenô, predsa ich neminulo. Zoznámili sa znamenite.
Bolo to vlani, na Ondreja, v Podhradí na jarmoku. Ondrej predával valaské súkno na rínku. Hneď ráno videl pána Aduša chodiť popod šiatre. Obzeral bundy, čapice, vôbec kožušiny. Tak chodil od šiatra k šiatru sťa trhový gazda, akoby chcel každého kušniera ošacovať. Sprobúval bundy futrované vlčinou i tureckou barančinou, ale ani jednej nekúpil. Nemohol sa iste s majstrom pohodnúť. Po obede už nechodil samotný: pridružili sa k nemu druhí, bohvieskade ľudia. Všetko mladí, zdraví, veselí; ale pán Aduš bol predsa len nad všetkých. Okrúhly klobúčik s kosou tetrovovou sedel nad uchom, ponad ktoré boli vlasy sčesané, že zakrývali celé sluchy. Fúzy vykrútené pyšno dohora, oči sa ligotali, ústa usmievali - vôbec pán Aduš nemá páru v celom jarmoku.
Zastali pred šiatrom pernikárskym. Navyberal hŕbku marcipánu, tri srdcia so zrkadlami a peknými veršíkmi na obrázkoch; celú kohortu husárov šnurovaných, pravda, len cukrom; dve panny; dvoje kolísok s deťmi v nich; sedmoro detí - a podobné výrobky medovníckeho umenia. Pernikár ho obskakoval, lebo takého kupca nemal vari celý dnešný deň. Ale tu pán Aduš začal sa jednať. Pernikár nechcel úvalom spúšťať, pán Aduš sa nahneval: nekúpil nič, len tie dve kolísky a tých sedmoro detí, a opustil i s priateľmi šiator sklamaného pernikára. Keď poodišli, Ondrej ich videl, ako sa lakťami štuchajú a smejú. Iste bavia sa na pernikárovi.
Po jarmoku, keď šiatre boli rozobraté, naložené i s rohožkami na dlhočizné vozy, i s truhlami neodpredaného tovaru, mesto začínalo tíchnuť. Jarmočníci sčiastky poodchodili, sčiastky uchýlili sa do hostincov a krčiem. Ondrej Tráva tiež vošiel do mestského regálu zapiť trampoty dnešného dňa. Za stolom videl pána Aduša i s priateľmi, ktorých bolo ešte viac než pri pernikárovi. Ondrej Tráva zastal vprostred izby, vyňal drevienku-fajku a vytriasol z nej popol na zem. Obzeral si tú divnú spoločnosť. Pán Aduš nemal známeho klobúka na hlave - sedel na ňom lebo on sám, alebo niektorý z priateľov. Košeľa ukrčená, mašľa zatisnutá k pravému uchu. Vlasy neboli začesané na sluchy, ale vyčnievali, ako sa ktorému páčilo, každý v inú stranu.
"Taká je moja Diana!" kričal pán Aduš, búchajúc na stôl. "Vlani chytila diviaka za ucho - vážil vyše troch centov - a došikovala ho ku mne na polianku. Šiel ani dieťa, tak ho skrotila. Videl, ako naň zo simple cielim; vedel, čo sa s ním stane - a musel stáť dvadsať krokov predo mnou ani svieca: tak ho znamenite trímala!"
"Ale, Aduš, netáraj!" zamiešal sa jeho sused. "Diviak nedá sa len tak držať ako dieťa."
"Ale tento sa dal," veral sa pán Aduš, udrúc sa v prsia. "Lebo sa nemohol hnúť. Diana ho..."
"Iba ak bol iba taký vypchatý. Diviak hodí rypákom, a Diana ani nečuchne - už je nebohá. Načo by mal zuby? Ale rozprávaj také pletky bláznom, a nie -"
"A držala ho, keď raz poviem!" Pán Aduš búšil na stôl, žily mu naskočili na sluchách. "Zastrelil som ho. Trafil som mu rovno do komory. I kožu mám z neho na korbe."
"Necigáň! Korby ani nemáš!"
"Ale ja? Nikdy si takej nevidel! Podošvy železné, boky politúra - osmoro do nej vojde."
Spoločnosť sa rozosmiala. Ondrej sa tiež nemohol zdržať; usmieval sa tichučko a pozeral bystro na Aduša.
"A čo sa ty smeješ? Ty trhan!" oboril sa naň Aduš. "Čo si ty? Zeman si ty? Pakuj za pec!"
Tráva mrdol plecom, odvrátil sa od pána Aduša a pristúpil k rekeštíšu, kde za latkovou obrubou krútila sa celá família Eduša Mayera, obsluhujúc prívetivo jarmočníkov. "Blázon!" riekol Tráva, usmejúc sa krčmárovi. Mayer sa bezvýznamne usmial, nechtiac mu ani prisvedčiť, ani protirečiť: rovnako si vážil oboch, Trávu i Aduša. Tráva bol dávny hosť, tŕžil po málo, ale od rokov. Aduš bol nový hosť, ale tŕžil dobre. Tráva si sadol za stôl ku fľaške a pozoroval spoločnosť pri susednom stole.
Pán Aduš zabudol medzitým na Trávu, i kam ho bol poslal. Rozprával už o inom.
"Ani lasice! Na vzrast ani čo by ich ulial. Jabĺčka po krížoch a stehnách - len sa tak v očiach mení. A múdre! Tloskneš na ne, už idú. Potrafia i bez liace. A pod sedlo - ani belčov. Ťahajú, koľko im naložíš. V kroku sporé. Vozík pretiahnu cez Váh ani pierko - a čo by im bol Váh vyše hlavy. Ej, to sta koníčky!"
"A kde si ich kúpil?"
"V Dunajci tohto leta. Poľská sorta."
"Čos' dal za ne?"
"Hádaj - či uhádneš!"
"A ja viem?"
"Štyristo - rovných štyristo, sťaby odštrichoval."
Susedia prikyvovali mu sťa na odobrenie kúpy.
A Ondrej pozoroval a počúval, čo sa vraví pri susednom stole. Zanímal ho zvlášte pán Aduš. Z reči vyzvedel, že je to Aduš Domanický z Domaníc a hrubý gazda - ako sa dalo vyrozumieť z rečí Adušových.
Spoločnosť pri susednom stole začínala sa stenčievať. Tí, čo boli z dedín, ponáhľali sa domov. Pri pánu Adušovi zostal konečne iba jeden z priateľov, a i tomu bolo už ako na tŕňoch.
"Aduško, poď, bude ti tma, netrafíš."
"Ale ja? Aby moje kone netrafili! Liace im pustím, oči zaviažem, a trafia. Pepo, vypime si!" A udrel pohárom o pohár susedov, že sa ten prekotil a jeho obsah šiel susedovi po sviatočných nohaviciach. Pán Aduš pustil sa do smiechu. "Sláva, sláva! Bude krštenie! Na moj hriešnu - veď ma len zavoláš naň!"
"U mňa? Oj, braček, už je popoludní! U mňa to už všetko dávno prehrmelo. Syna mám vo vojne, už na druhý rok, je pri kanónoch, a už kaprál. Zo mňa sa už farár nepožije. Ale ty: mladý, zdravý, čerstvý - doma žena mladá, pekná..."
Pán Aduš hľadel priateľovi do tváre a dychtive načúval jeho reči. "Hej, hej," ohlásil sa konečne. "Pekná je moja Žofka, oj, pekná, nech som Kubo! Preto sa nezariekam, ak Pán Boh požehná... Chlapca už mám - Aduša. Ale sa neodhŕňam." A, ako na stvrdenie svojich slov, vyprázdnil pohár až na dno. "A čaká ma doma, čaká, moja Žofka..." A zahľadel sa ku dverám, akoby tá, čo naňho čaká doma, tam pri nich dakde stála.
"No, poď, bude sa trápiť, kde si: či sa ti dačo neprihodilo, či si sa nevyvalil. Poď, bude desať, kým domov prídeš."
Pán Aduš sa nehýbal, ani neodpovedal, len kýval hlavou. "Hej, idem, idem," riekol konečne, ale sa nehýbal. Priateľ ho chytil pod pazuchy, ale vyterigať ho nemohol, lebo pán Aduš sa mu opustil v rukách.
"Nejdeš?"
"Idem, ale si vypijeme ešte jednu."
"Ja nie - poď!"
"Nejdem, choď si!"
Pán Aduš hľadel na priateľa, ako sa zberá. Keď videl, že už má čiapku na hlave a bundu na pleciach, volal za ním:
"Čakaj, idem i ja!"
"No čakám."
"A toto tak necháme?" Nadvihol fľašu, v nej vyše polovice vína. Poď, do kvaterky!"
"Nejdem, tma je!"
"Trafí i potme dolu gágorom - hybaj!" Nalieval mu do pohára, pričom pomimo tieklo. "Poď, vypi!" Obzrie sa, priateľa už v izbe nebolo. "Skuhroš, lakomec!" volal za ním a dopil pohár sám. Obzeral sa v izbe, či nenájde tu človeka, čo by sa mu k poháru šikoval. Zazrel Trávu. Zodvihol sa, neistým krokom pristúpil k nemu. Keď chcel pred ním zastať, potočil sa. To ho muselo potešiť, lebo sa usmial.
Prisadol si k Ondrejovi.
"Ja som nie opilý. Zdržím veľmi moc. U báčika popijem toľko - moc!"
"A kto je to ten báčik?"
"Dekan v Chochoľove."
"Ten? Toho znám," odpovedal Ondrej naraz vážne. Adušovo zdelenie urobilo naň veľký dojem.
"Znáš ho? Ako?"
"Kúpil som od neho tejto jesene päť vozov kapusty. Pravda síce, utratil som na nej..."
"Boháč, strašný boháč! Peniazmi sa obsýpa. Mojej mamy vlastný brat. A rád ma vidí! Daroval mi i kone."
"Tie z Dunajca?" pýtal sa Ondrej.
"Aké? Toto sú od neho, nie z Dunajca. Do roboty - i s riadom. Dal ho zreparovať. Povedá, vezmi si, to ti bude pamiatka."
Ondrej hľadel zas s väčším rešpektom na pána Aduša. "Taká pamiatka - to je už hodno. Keby tak mne dakto..."
"A ty ho znáš? Kapustu máva na div. Ale počkaj, poď - vypijeme si." A objal ho vôkol krku a zaviedol k svojmu stolu. Sadli si: pán Aduš ho oblapil ako milenku. "Má pod pol druha sta výsevu. Jačmeň ani broky."
"Po jari som ho kúpil vyše päťdesiat mier od neho. Pekný bol jačmeň."
"Kupčíš s jačmeňom?" Ondrej prikývol a pán Aduš sa zamyslel. "Ty, ja ho mám vyše sto mier vo štokoch. Vycúdený - ani holub by ho nenaoberal. Ovos - a ovos! Sibírsky - báčik mi ho dal tridsať mier na siatie. Ja by ti predal..."
Ondrej poslúchal Aduša a srdce v ňom rástlo. Vyše sto mier jačmeňa a ovsa možno toľko," hútal si v hlave. "Človek podnapitý, mäkký - oddá sa s ním jednať." Ale zatajil túto myšlienku. "S jačmeňom kupčím iba pred jarou, keď ho treba na siatie, a v prednovku, keď sú múčnice prázdne. V zime sa to zle kupčí so zbožím," odpovedal Adušovi.
"Čerta zle - len kúp! Dám lacno."
Tomu slovu sa Ondrej zaradoval. Ale tvár jeho nebola natešená, skôr zamyslená. "Kde by ho zosypal? Toľkej sypárne nemám..."
"Na pôjd, hockde," radil mu pán Aduš.
"Myší toho roku ako hmýru; zoseknú mi ho na krúpy. Hotová škoda."
"A načo sú pasce?" pretrhol ho pán Aduš v reči.
"Zrno sa zbehne, dobrota z neho vymrzne; na jar zostanú v štoku iba kepienky."
"Keď sa zbehne - vody všade dosť. Nakropíš ho."
"Schytí sa oheň, vyhoríš - choď pýtať od koho chceš náhradu."
"Čerta vyhoríš, to len tak! Nedáme ťa. Len kúp."
"Ach, lepšie sú peniažky," a udrel sa po prsiach, kde mal za kožuškom zastrčený ohromný pugilár nabitý bankovkami.
Pán Aduš by bol práve stratil trpezlivosť vydržať ešte ďalej pri tejto veci, ale slovo "peniažky" ho pútalo. Doliehal na váhavého Ondreja. "Ale kúp! Dám ti ho lacno, odpoly darmo - po dva štyridsať. I to len tebe. Ale nikomu nepovedz, pred báčikom pst!"
"Ani peňazí toľko nemám," vyhováral sa Ondrej.
Pán Aduš s opovržením pozrel na Ondreja. Odtiahol rameno, ktorým ho bol ovinul vôkol krku. Posadol od neho ďalej a odvrátil sa.
"Pán Aduš!" zaliečal sa mu o chvíľu Ondrej. Trochu sa zľakol, že sa táto dobrá kúpa kazí. "Po čom ho dáte?"
"Keď si žobrák - nekupuj! Po ničom." A pán Aduš odstrčil ho lakťom od seba.
"Ja žobrák? A toto je sečka?" Vyňal tobolku a roztvoril ju pred ním. Bankovky ležali stisnuté ako karty v dákej starej knihe. "Ešte máme sa čoho chytiť."
"Po dva štyridsať," riekol pán Aduš.
"Povedali ste dva tridsať."
"Tak dobre - dva tridsať. Od slova neodstúpim. Sto mier jačmeňa, dva tridsať - tu je ruka!"
Ondrej nebol taký náhlivý. Jednal sa, kým neodjednal ešte šesták na miere. Zavolal krčmára. Vysvetlili mu, čo sa stalo. Ondrej pred jeho očima zložil desiatku, závdavok Adušovi. "A kedy prísť poň?"
"Hoc i zajtra," riekol pán Aduš. "Vína, vína do tejto fľaše - bude oldomáš!"
"Dobre," pristal Ondrej, zajtra teda. Ale nemám vozov, ani koní," riekol starostlive, chcejúc kovať železo, kým bolo horúce.
"Ja dám odviezť - koní u mňa plná stajňa; nič nebudem pýtať, lebo moje kone..."
"Pravdaže vy," prisviedčal Ondrej. "Veď ja som sa hneď tak jednal."
A kúpu, ako sa svedčí, okúpali oldomášom.