Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Ešte tá fiera a čo na nej bolo

Horúčosť afrikánska rozliala sa po obede nad naším rozveseleným mestom. Temer nikde tôničky, ani pod samými domami. Všade slnce, žhavé, nemilosrdné, akoby chcelo vypiť i ostatnú kvapku vlahy z vycivenej, vysušenej matky-zeme.
A predsa nepríde nikomu na um, aby sa "hodil" na hodinku, ako to vyžaduje prirodzenosť ľudská v takej horúčave, zvlášte po obede, ako bol dnešný. Údy ti oťažejú ani olovo, viečka padajú, obletuje ťa sladký sen, hoc sa i trápiš a napínaš všetky sily, aby si držal oči otvorené. Pozerajú meravo, vytrešteno kamsi a obkľučuje ich hmla, v ktorej sa všetky predmety pomiešajú. Naostatok ti nepozostáva, ako podľahnúť a s ťažkým vzdychom zavaliť sa do náručia tak sladkých driemot...
No kto by dnes spal! Sotva sa stalo od stola a pochlípala šálka čiernej kávy, jeden každý strasie zo seba driemoty a hybaj na námestie. Celé mesto sa tu hemží a tmolí medzi šiatrami, dary sa kupujú, vydierajú bez ostychu a bez všetkých bočných ohľadov. Nieto tu driemot ani únavy! Všetko je veselé, bodré a živé.
Okolo štvrtej rozhlaholili sa zvony a urobili koniec tejto trme-vrme. Námestie sa odrazu vyprázdnilo, akoby ho bol vymietol; šiatre sa zatvorili a svet vtiahol do kostola, a čo nenašli miesta dnu, obstúpili ho v nekonečnom húfe. Po večierni, ktorá netrvala dlho, začína sa rozvinovať procesia. Svet sa hrnie z chrámu, vlní sa, mätie sem a tam, až konečne začína sa stavať do radu. Najtiaž sa pohnúť. Najprv školské deti pod zástavou, za nimi chlapci v nekonečnom rade po dva a dva, každý s voskovicou v ruke, ktorá sliepňa svojím mdlým žltým svetlom pod oslepujúcimi papršlekmi slnca. Za nimi kráčajú mládenci s obrovskými voskovicami a pochodňami v pestrých lampášoch, zase cirkevné zástavy vznášajú sa vo vzduchu mdlo ovisnuté dodola, keď nefúkne na ne ani najmenší vetrík v tejto rozhorúčenej tíšine. Tak prídu kantaduri cirkevní s meštrom Ivem v čele, vyspevujúc tiahlym, mocným hlasom monotónne žalmy, ktorých ozvena dudnie pomedzi domy a hneď zaniká v hluchej tíšine. Za nimi sa poberajú štyria mládenci v bielych talároch, na pleciach nesú sochu Márie Panny, vyňatú z hlavného oltára. Sedí majestátne na pozlátenom tróne s usmievavým dieťaťom na kolenách. Na jej hlave skvie sa koruna z čistého zlata, ako i na hlave Syna, ktorý rozhodil buclaté rúčky, akoby vo vytržení, že sa dostal z pošmúrneho výklenku oltára na skvúce slnce. Rúcho zo zlatohlavu splýva v malebných záhyboch na soche Matky Božej, šperky a drahokamy, ktorými je ovešaná, ligocú sa, blýskajú a oslepujú oči.
Hneď za kňazmi, ktorých je celý húf a medzi ktorými vyniká náš don Roko v slávnostnom pluviáli, - za kňazmi kráča sám a sám šor Ilija Zorković v čiernych šatách s tvrdým klobúkom v jednej ruke a v druhej čierna palica so striebornou masívnou rukoväťou. Vykračuje si pomaly, vážne, neobzerajúc sa ani vpravo ani vľavo, v povedomí svojej vážnosti a vyvýšenosti nad všetkými ostatnými ľuďmi. On je predsednik cirkevného výboru, kurátor a či gazda cirkevných majetkov. Na ňom je všetka ťarcha i zodpovednosť, čo sa robí i neurobí v poli a cirkevných viniciach; ako sa manipuluje víno v cirkevnej pivnici, kým sa nepredá daktorému kupcovi. Jemu je na hlave všetko, čo sa nachodí v kostole - naostatok pod jeho rukou sú i voskovice, ktorých, hľa, toľká sila sa spotrebuje do roka. On je gazda i samej patrónky nášho mesta - jemu sú zverené všetky šperky, skvosty, záušnice a reťaze, náramnice a prstene, ktorými je dnes obsypaná jej socha, a ktoré ináče šor Zorković drží v mocnej škrini, okovanej železom, v svojom vlastnom dome. Veľká zodpovednosť na ňom, mnoho práce a ustávania, ale zato i odplata je skvelá. Pri každej procesii má on toto vynikajúce miesto, sám, jediný, bezprostredne za baldachýnom, pred očima celého sveta, priateľov a nepriateľov, priaznivcov a závistníkov. Akoby sa mu nenadúvali prsia sebavedomím a hrdosťou, akoby nevykračoval vážne a dôstojne?
Za "prešidom", šorom Ilijom Zorkovićom, prichodí načelnik, obkľúčený všetkými ašešurmi. I on si vykračuje vážne, ale čože, ani zďaleka nie tak, ako sám prešid. Za zástupcami obćiny procesia je preseknutá, lebo ženské nasledujú v oddelenom rade od mužských, nechajúc päť-šesť krokov prázdneho priestoru. Vojenský sprievod s puškami na pleciach kráča, sekajúc ostro "seno-slama, seno-slama" z oboch strán popri soche a popri kňazoch.
Veľkolepá je taká procesia! A k tomu zvonenie neprestajné, naliehavé na všetkých zvonoch: cifrované, drobné, trasľavé, vyvádzané tak, že zvonár drží srdce v pästi a trasúc rukou, tlčie srdcom o zvon. Každý ju čaká, každý sa na ňu teší týždne i týždne. Zúčastňuje sa jej každý domáci, kto len vládze hýbať údmi; i vetchí starci, ktorí sa ledva vlečú, i deti, ktoré sa len-len počali stavať na nohy. Nemluvňatá nosia matere samy na rukách, aby ani ony nechybovali. Medzi účastníkmi vidíš i všetkých prespoľných hostí bez výnimky. Mnohý sa zďaleka ustával sem len s tým cieľom, aby urobil túto procesiu na slávu Matky Božej, od ktorej za túto obeť prosil a obdržal zdravie, alebo dáku druhú milosť pre seba alebo svojich domácich... Nie div, že dľa procesie, jej veľkosti, nádhery a dľa množstva účastníkov sa posudzuje, či fiera vypadla dobre, alebo menej dobre: čo je vec nie ľahostajná. Každý mešťan sa tým vynáša nad druhými mestami, keď je v jeho meste fiera rozchýrená na široko a ďaleko...
Procesia sa poberá z nohy na nohu námestím a krátkou ulicou za mesto, kde na rovine je zasadený kríž na murovanom podstavci. Odtiaľ naokolo promenádou vracia sa zase k mestu, kde sa vnorí do tesných uličiek, ohradených alebo otupnými múrmi alebo prízemnými, nevysokými domcami. Ulice tieto sú nielen vymetené rúče, ale i posypané bielym pieskom. Na výstavnejších domoch balkóny sú premenené v hájiky voňavého kvietia, z oblokov a zábradlí visia drapérie alebo pestré pokrovce. I težacké chalupy sa ozdobili k dnešnej slávnosti. Nízky krov nejednej pokrytý je kvetníkmi s rezedou a klinčekmi; inde, kde je dievka na vydaj, rozprestrela na krov alebo i na múrik celú svoju výbavu. Školské deti už dávno vstúpili do tesných uličiek, keď skupina šory Andrijany sa ešte len pohla spred kostola. Elegantné slečinky ostali na konci ako vždy. Snáď preto, že sú tak ďaleko od Márie Panny, i pozabudli, čo hľadajú vlastne na týchto miestach. Kým tam okolo sochy rozlieha sa tiahly spev kantadurov a nad zástupom pospolitosti šumí tichá modlitba, odriekaná dľa očiek ruženca: do tých čias medzi slečinkami tečie konverzácia, pravda, pošepky, chichot a hádzanie pohľadov na balkón Čitaonice, kde stojí dakoľko mladých pánov, pozerajúcich na toto veľkolepé defilé. No treba vyzdvihnúť, že len máloktorá má klobúk - najviac sú s čiernym závojom na hlave, ktorého konce splývajú malebne dolu prsami. Proti slncu nemajú slnečníka, ale držia vejár, spoza ktorého je tak zručne šibnúť okom sem-tam na stranu, alebo dohora, do oblokov... Kupci zostali pri svojich šiatroch, no keď sa priblížila k nim procesia, hodili sa na kolená a pred sochou sa bijú skrúšene v prsia.
Zvony šveholia a cvendžia, prach sa dvíha dohora, menovite za oddelením ženským, mažiare spoza mesta durkajú v celých salvách a šor Ilija Zorković za každým výstrelom zaviaže hrčku na šnúrke, ktorú nosí v rukách. Kvôli kontrole, aby šuhajci nepokradli prach a nešli s ním zajtra na zajace a jarabice.
A na toto všetko pozerá Matka Božia milostive z výšavy svojho trónu a Syn ako v udivení rozhodil buclaté rúčky s úsmevom na ústach. Slnce praží tam odhora, sponad samých hláv temer a tmavomodrá obloha prestiera sa akoby zamyslená nad týmto pestrým svetom...
Po funkcii zhrnuli sa dievčatá pred kostolom. Matija a Katica sú medzi nimi, červené, vyhriate po dlhej prechádzke po úpeku.
"A čo si ho nedoviedla?" vytýka Lode Matiji. "Nech by sme ho videli, čo je za... A či si sa bála, že ti ho predchytíme?"
Katica našpúlila ústa a myslí si: 'Vyplatilo by sa - akurát!' No pritom všetkom mlčí, aby nezahanbila sestru pred kŕdľom 'dedinčaniek'...
"Nemá sa vždy kedy a ešte takto v lete," vyhovára sa Matija. "Viete, že sa teraz najviac stavia..."
"Hm, to je divný akýsi chlieb," šomre Dore.
"Len keď je biely!" zvolala druhá.
"Ozaj, dievčatá," ohlásila sa Ane, "či pôjdeme na tanec?"
"Treba sa spytovať!"
"Poďme sa preobliecť!" zvolala Lode, a obrátiac sa k Bercušiam, doložila: "Prídete i vy - to sa vie."
"Katica, tá môže," odpovedá Matija. "Mne neprislúcha, keď jeho tu niet."
"Veru! A kto mu pôjde povedať, že si bola? A či si nie doma, naostatok?"
"Ach, predsa - neprichodí akosi..."
"Vidím ja, že bez mladého zle," zvolala Ane. "Ale s mladým ešte horšie!"
"A ešte s takým, čo je vždy na roštovaní," posmieva sa Dore. "A hádam nevie ani tancovať!"
"A kde je tanec?" pýta sa Katica.
"U Bobice, dušo! Vari si zabudla - nebožiatko!"
Katica pohla prudko plecom a odvrátila sa. Tvár jej horí, ani čo by bola v pahrebe... No neodpovedá nič - narážka, ako padla, tak prešumela: máloktorá si jej všimla.
Matija a Katica išli sa tiež preobliecť, že už len pôjdu. Matija má šaty, aké nosievala, kým nešla do služby. Katica má všetko po móde. Rukávy má dokonale našuchorené v pleciach, okolo hrdla a na ňadrách tylový obláčik. K modravému živôtku dobre pristane hladká sukňa plavej farby. Za päsťou sa ligocú náramky a v ušiach záušnice.
"Utešene!" pochvaľuje stará Jera uveličená, obracajúc ju na všetky strany. "I ventula - a na reťazi!" diví sa mater, vezmúc do ruky vejár, visiaci okolo pása. Barica tiež pozerá na dievčinu, a vzdychlo sa jej. Zišli jej hádam na um časy, keď i ona vyberala sa na tanec plná nádejí, ružových výhľadov a očakávania. I Mate utkvel okom na svojej najmladšej. Aké to pestré vtáča vyletelo z pretúrovského hniezda! Čelo sa mu zachmúrilo, v hlave mu hudie otázka: čo, ako to bude? A najhoršia vec: čím si väčšmi hlavu láme, tým ťažšie mu je nájsť rámec, do ktorého by sa dal zasadiť tento šumný obrázok... Matija - ah, to je niečo iného! Nenie taká zvodná, to je pravda: no zato nieto v nej nič záhadného...
"Len pozri, Mate, pozri!" zvolala Jera s oduševnením na muža; "pozri - čo povieš na to?"
"Ja sa nerozumiem... Ale zas keby záviselo odo mňa, ja by už len radšej po našsky." A keď zbadal, že sa nad jeho rečou zarazili a pozastavili, on pokyvuje hlavou a tiež sa hnevá.
"Všetko to ti je oblak, dym - fúkneš, odletí. Nemá to zmyslu ani podstaty. A toto tu," chytil opatrne rukáv medzi dva prsty, "tuto široký vyše práva a dolu tesný, až ide puknúť: to ti je nie rukáv, ale skôr šunka."
Katica neodpovedá. Čosi ju nadchodí, aby pohodila plecom a odvrkla: 'Nech - čo koho do toho!' no premáha sa, dusí v sebe hnev a rozhorčenie. No vzdor tomu nemôže zabrániť, aby jej nešľahol z oka blesk nad urážkou a aby sa netisli slzy do očí.
"Nuž oblek je to pekný, veľmi pekný," doložil Mate, "ale do mesta a na panej dákej. Dievku, čo musí chodiť do hory, nectí ani najmenej. A už je raz tak, vie boh i svet, že náš podiel je v hore a poli a nie v meste..."
Mať vyprevadila dievčatá na chodník pred dvorom. Tu pošepla Katici, zobzerajúc sa, či ju dakto nepočúva:
"A ty si necnej zato, dieťa moje! Otec - ten ti je už taký, toho nepremeníš. Len sa ty zabav, kuriatko moje!"
Pohladila ju po mäkkom líci a vyzerá z brány, ako jej dievčence, obe krásne a milé sťa kvet, spechajú najprv do údolia a potom protejšou stráňou rovno do mesta.
Zamierili rovno k domu Bobicovmu.
Už zvonku počuť 'tra-ta-ta, tra-ta-ta' harmoniky Cujićovej a dubas dľa taktu a škrípanie dosiek a hriad na podlahe. Bobicova izba je nabitá. Popri stenách stoja diváci, ženské a mužskí, hlava na hlave a vprostred izby, na priestore, ktorý by mohli snadno pokryť dve-tri posteľné plachty, vrtí sa asi tucet párov. "Nezametajú," na to niet priestoru, vrtia sa na jednom mieste, socajú jeden druhého. A s akým pôžitkom! Mate Mikulin drží Maru tuho a s oduševnením hľadí do povaly, na ktorej sú rozsiahle žlté fľaky. Akiste premoká cez ňu, keď padnú veľké dažde. Andre Perin zas pozrie tu i tu na Ane, jej ohnivé vlasy a jemnú bielu tvár, posiatu pehami, a kríkne na muzikanta. "Zore - tvrdo! Zore - upri! Veselá ti maika!" A keď mu zašimrajú okolo líca jej ohnivé vlasy a ona pozrie mu do očí tak oddane, ako to len ona vie: tu sa Andre oduševní a rečie:
"Keby ja bol kráľ od Východu - ja ti vravím, ty bys' bola kralica!"
Odrazu sa medzi tanečníkov zamiešal sám starý Bobica. Vyzul ťažké topánky, v ktorých mu je i tak nepohodlne, a len tak v čiernych kopiciach pustil sa do besného tanca. Búcha sa do párov, socia ich na všetky strany, tak že rozjarení ustupujú mu so smiechom a pokrikmi. Človek v rokoch, otec troch oženených synov a dvoch neoženených, o malú chvíľku je, akoby ho polial. Ale on sa nedá, skáče a kričí: "Takto treba - takto, babráci!" trhajúc sem a tam tučnú Kate Mamuňu, až sa jej vytriasli všetky ihlice z chochla a krátke vrkoče skáču jej po chrbte. "Pusťte ma, strýko Jose!" bráni sa Kate, "pusťte preboha!" No starý Jose Bobica nepúšťa jej, ale sa nadhadzuje ešte väčšmi okolo nej sťa medveď okolo pece.
Tu sa zjavila vo dverách stará Mande, žena Bobicova:
"Jaj, pozrite čerta, čo vystrája! Ale ideš natočiť! Nuž či sa ja mám pretrhnúť v desatorakej robote?"
To pôsobilo. Vystúpil z kola, smejúc sa a utierajúc uznojenú tvár.
Katicu tieto výjavy nepozdvihli. Oviali ju skôr čímsi nízkym, všedným a biednym... A k tomu tá všeobecná radosť a spokojnosť! Takto vyzerajú ich zábavy - toto má byť sviatočná nálada, kde má duša okriať, odpočinúť, kde má zabudnúť na každodenné starosti a trampoty! Stojí v tých dverách bledá, zničená, s odpornosťou v duši, s hnusením a strachom... V týchto kruhoch má ona žiť, pohybovať sa, dobre sa cítiť, stráviť celý svoj život! Drží sa kŕčovite dverí, aby sa nepotočila a nepadla dolu tesnými schodmi do pivnice. Z izby ju udrela do tváre horúčava, nasýtená výparmi týchto vyhriatych, rozjarených ľudí. Vzduch ako olovo, visí nad zhromaždením, nemôže sa pohnúť a vytratiť, bárs sú obloky otvorené dokorán. Matija len čo zastala vo dverách, umienila si, že tu nebude tancovať.
"Ako môžu takto - ako len môžu!" trápi sa Katica nad ich malými nárokmi. Vidí sa jej, že predtým takto nebývalo. Vidno, ľudia upadli, zosuroveli, zdiveli, odkedy nebola doma.
Z kola sa vylúčil v túto chvíľu Paško Bobica.
Ako jej kedysi zabúchalo srdce, keď ho napríklad dakde videla, alebo práve ak sa jej prihovoril! Tak divne hľadieval na ňu, tvár sa mu akoby vymenila, oko zaiskrilo. Neraz i v samom chráme pristihla jeho pohľad, ako visí na nej, plný túžby a prosby... A tu sa rozlievalo i jej bytosťou čosi tak milého, sladkého a srdce od radosti zabúchalo a prsia sa hrdosťou dvíhali... A keď ju podvečer stretol samotnú na chodníku, ktorým sa ide na vodu - akiste striehol na ňu v blízkej húštine - keď jej tak počal hovoriť hlasom milým, pohnutým, sama nevie ani teraz, čo všetko pohovoril: jeho hlas naplnil dušu sladkou harmóniou, rumenec polial líce a pred očima naskočila ružová hmla. Raz jej bol nadhodil, že by si ju on vzal - ona nezdolela mu ani odpovedať. Počúvala ho pretrnutá až do kosti, stála pred ním nepatrná, zničená so strachom v srdci. Načúvala chtive jeho milým slovám, kochala sa v sladkej hudbe jeho hlasu a zas by si bola žiadala, aby bola na sto míľ ďaleko, aby sa mohla schovať pred ním, uniknúť... Kolená sa jej zatriasli, v ušiach zahučalo: bola by klesla k zemi, nech ju nechytia mocné ramená okolo pása, nedržia tuho. Z toho strnutia prebudili ju jeho pery, ktoré pocítila na svojich ústach, práve keď chcela vykríknuť...
Zasiahol on mocne do jej života, spoprevracal všetko v duši čím hore, tým dolu. Naplnil ju netušenými mysľami, rozbúril v srdci nové, neznáme city. Jeho milý obraz sprevádzal ju na všetkých cestách, s ním líhala i vstávala. Hudba jeho hlasu znela jej ustavične v ušiach, omamovala, opájala ju. Na ústach cítila sladkosť jeho prvého bozku. Bola jeho, výlučne jeho, celým srdcom i celou dušou, jeho - ktorý zaplnil dušu i srdce, takže pre iného tam neostalo miesta...
A keď musela odísť do služby, bolo jej nesmierne ťažko, akoby sa srdce malo vytrhnúť z pŕs i s koreňmi. Zdalo sa jej, že tu pod Grabovikom zapadlo jej slnce a nikdy ju už viac neosvieti. Bolo jej, akoby sa bola zatvorila brána jej raja a ona bola sotená na púšť, medzi tŕnie a bodľačie. No i na tejto ťažkej púti jej ostal aspoň papršlek útechy. Zišiel i on do Dolčín, keď mala vystúpiť na parník: sľúbil jej, že bude na ňu ustavične myslieť, že ju nezabudne. Nech sa len strpí, kým odbaví službu, rok nenie bohviečo, minie sa ako nič: potom si ju on povedie do svojho domu... Pozerali jeden na druhého, keď už ona bola na lodi a on na nábreží, pohľadom hlbokým, nekonečným, v ktorom sa vyrážalo všetko, čo srdce cíti... A keď loď mala zájsť za predhorie Sv. Justa, máchali ešte vždy šatkou jeden na druhého, kým jej dolu tvárou padali ťažké slzy...
Ale darmo tajiť, že na svete nič nemá stálosti! Prišla do mesta, nový život, šumný a veselý; nové dojmy, mocné a prudké; nové záujmy, vyššie a ctižiadostivé; nové túžby, neznáme predtým a nezásytné; lichotenie mestských panákov, ktoré tak lahodí ušiam neskúseným: to všetko bolo na príčine, že obraz Paškov pobledol a dosť skoro pokryl sa prachom zabudnutia... Iba keď vstúpila pod Grabovik zase, keď videla biely krov otcovského domu, oviali ju staré rozpomienky, ako keď nám zíde na um dávny sen.
No dnes ráno i rozpomienky zanikli i sen utiekol a ostalo trpké sklamanie, smútok v srdci. Keď stála pred chrámom, videla ho, v topánkach neokrôchaných, šatách zle skrojených, v slamenom klobúku bez fazóny, len tak s previazanou modrou stužkou. 'A či je to ten Paško?' musela sa pýtať sama seba a nič v srdci sa neozýva, nič sa nehýbe, nič sa mu nepriznáva... Teda sen, nič iného ako sen! Skutočnosť triezva, nahá, ukrutná, bez vzletu a krásy, bez útechy. A keď on hľadel na ňu, najprv sladko unesený a pozdejšie skúmavo, akoby jej vyčitoval: 'Či sa nepamätáš?' Ona mu odpovedala pohľadom vyhýbavým, plným rozpakov a nesnádze... A o chvíľu už ju zaujali obrazy druhé, krajšie, bližšie jej duši - obrazy, ktorými sa napojili duša a srdce v meste...
A zase teda stojí on pred ňou! Ale nie s pohľadom skúmavým, plným očakávania a nehy. Je veselý, rozjarený, červený v tvári, omámený pôžitkom tanca. Predstupuje odvážne, vyzývavým okom pasie sa na jej tvári, plnej rozpakov a nechuti. Keď ju chcel pritiahnuť do tanca, ona sa odtiahla:
"Ja nejdem, nemôžem - ťažko mi je..."
"Princezná!" skríkol Paško a na čele mu naskočila žila. "Nechutia ti naše zábavy - čo! Težaci sme ti sprostí! Čvarga, háveď - či je tak?"
Pobledla, že tak razom uhádol jej myšlienku. On hľadí na ňu srdito a pristúpiac k nej, vraví tlmeným hlasom, ktorý sa trasie od hnevu:
"Naše zábavy sú vám sprosté - či je tak, šiňorina? Vidím ja dobre, čo si myslí vyparádená trasorítka! Pomaly - pomaly: doskáčeš!"
A hľadiac ostro na ňu, zlobne pokyvuje hlavou.
Katici je, akoby ju bol vyšľahal žihľavou po tvári. Do očí sa tisnú slzy nad urážkami, v duši je bôľno, otupno a zas sa jej tu všetko hnusí, všetko ju uráža. I z jeho úst oviala ju tuhá vôňa vína a cesnaku. Bolo jej ťažko, zdá sa jej, že tvár mu blčí nie od jedu, ale od vína.
"No hybaj ty, Matija!" rozhodol sa odrazu, pohodiac na Katicu rukou s opovržením.
"Nie - ja nemôžem, Paško. Odpusť!" prosí ho ona úsilne, hľadiac sa mu vymknúť z ruky. "Ja som prišla iba pozrieť. Tancovať ja nemôžem."
"Ale poď, Matija!" zovie ju spoza Paška Lode. "Aspoň tanec! On je vina, prečo neprišiel?"
"Nie - nemôžem nijako!" stojí Matija na svojom.
"Tak dobre - ako chce! Mazny!" skríkol Paško a odvrátil sa od nich. "Mohli ste ani nechodiť. Bez vás sa obídeme..." A už drží Lode a krúti sa s ňou v tom klbku.
Sestry teraz už hľadia sa čím skôr stratiť, a to, ak by sa dalo, nepozorovane. V tom hurhaji si ich už nikto nevšíma - všetko zaujala náruživosť, opojenie tanca. Dolu schodmi zišli do pivnice, kde je zariadený bufet tejto zábavy. Bobicove nevesty žmýkajú citróny do šafľa vody, aby bola pre tanečnice naporúdzi čerstvá limonáda, keď sa skončí tanec a vysmädnú. V druhom šafli je víno - chlapi a ženy napájajú sa krčahmi i drevenými črpákmi, ani čo by to bola voda. Pravda, krstené je dokonale; veď čo by i bolo, keby sa pilo neriedené v tejto horúčave a to hneď na krčahy! Vo dvore sa vrtí na žeravom uhlí celý škopec na drevenom ražni! Pečienka, keď vyhladnú tanečníci. Okolo vatry postávajú a hmýria sa deti - medzi nimi celý kŕdeľ bobicovských. Škrek a výskot panuje i medzi touto mladou chasou, ktorá neverí dočkať, kým sa počne trančírovať škopec...
Vydýchli od úľavy, keď sa ocitli na námestí.
"Lepšie bolo nejsť - mohlo nás minúť toto," vraví Matija.
Katica neodpovedá, je ako dolámaná, zmorená, strápená. Keď sa trochu utíšila, naskočil jej rumenec hnevu a rozhorčenia. 'Ja tam tancovať - v takej stajni' myslí sama v sebe. 'Radšej neslýchať o ničom, nikdy tanca nevidieť...'
A skutočne, čo robiť? Svet sa utiahol po plesoch a tancoch, na námestí málokoho vídať. Padá mrak na mesto, najkrajšia, najpríhodnejšia chvíľa prejsť sa, pozhovárať sa v chlade: ale kde, keď nieto nikde nikoho. Nezbýva, ako vrátiť sa pod Grabovik a ísť s kurami spať. Pekný koniec hostiny!
Katica by bola zaplakala od jedu i ľútosti.
Chvíľku ešte postáli na námestí, rozhliadajú sa, či sa nenaskytne kde dačo, na čom by sa oko mohlo zastaviť. A hľa! Doliehajú k nim podskočné zvuky svätojurskej bandy. Večerný vánok ich čajsi sem k nim nosí. Mimovoľne pohli sa v tú stranu, odkiaľ doliehajú, až došli pred dom šory Dory. Obloky na cestu otvorené sú tiež dokorán, v nich mihajú preletom hlavy párov, nosené zvukmi hudby. Neveľký dvor je plný sveta; parobci štverajú sa schodmi a múrikom, len aby sa dostali na altánku.
"Matija, poďme dnu."
"Veru to!" zhrozila sa táto.
"A prečo nie? Veď len nakuknúť. Aspoň len z pitvora. A potom už domov: aspoň nebudeme musieť riecť, že sme nevideli vonkoncom ničoho. A načo sme i prišli domov, ak už nemáme vidieť ani len tú muziku."
"Ale toto je panská."
"A čo preto? Pozrieť na ňu slobodno. Veď i páni chodia na naše muziky. Len chvíľku: aspoň nech vidíme, kto je tam..."
Matija podľahla naveľa. Uľútilo sa jej sestry - ťažko jej padá odoprieť i túto nepatrnú žiadosť. Cíti ona dobre, že Katica je do základov otrasená výjavmi u Bobicov. Nech sa aspoň spamätá, nech zhladí nepríjemné dojmy... A potom ju tiež láka prizrieť sa trochu panskej kratochvíli. Tu je inakšie, všetko v paráde, účesy dám umelé, tváre usmievavé, aspoň nakoľko sa dá vidieť letkom cez oblok.
No schody i altánka plné sú sveta. Kto sa bude prebíjať pomedzi kadejaký svet a to teraz, po súmraku? Ľudia sú potrundžení, nehodno sa im ani priblížiť, menovite ak si dievča. Stoja pod schodmi, stoja - nevedia si rady.
Katica by bola vypukla v plač. Nezbýva, ako ísť predsa pod ten Grabovik a ísť spať s kurami. No kto zaspí v takýto deň, s rozbúrenými citmi, s neukojenou túžbou?
Matija už chcela volať sestru domov, nech sa konečne zrečie márnych vrtochov, nech ide na odpočinok... No bojí sa jej i nadštrknúť: vidí, že v Katici je všetko v napätí. Struna ľahko pukne a zazúri búrka. Pozná ona dobre sestrinu povahu - dobrú takto, ale dráždivú a prudkú.
Vtom popri nich mihla postava v čiernom. Zo schodov sa obzrie zbežne po húfe, natisnutom v dvoríku - no postava sa zrazu obráti a skočí dolu na dvor a ide rovno k sestrám, prezerajúc si ich zblízka.
"A - Bercuše!" zvolal zvučným hlasom a akoby z neho vyznievala radosť, že sú to ony. "Hneď som šípil, že to budete vy."
"Šor Niko!" ohlásila sa Katica a hneď sa zmiatla. Poznala šora Nika Dubčića, mladého statkára, ktorého zeme i jej otec obrába; zmiatla sa, lebo i pred omšou pozeral na ňu akosi vnímavo, keď bol držal prehliadku nad težackými dievkami. Ten divný pohľad padol jej i teraz na um.
"Poďte dnu - nebojte sa: ja vás prevediem..."
Chytil Katicu za ruku bez okolkov a už ju ťahá za sebou, hore schodmi. Svet sa rozstúpil pred ním ochotne: kde bolo prvej ako nabité, tade prechodí on a za ním obe sestry cele pohodlne. Katica je ako vo snách. Cíti iba, ako je jeho ruka teplá a mocná, ktorou ju drží.
O chvíľu ju obliala jasná svetlosť rozožatých lustrov a sviec. Musela prižmúriť oči pred úderom svetla, privyknutá na vonkajšie šero. Nevidí nič okolo seba takto oslepená - iba čo určite cíti, že sa k nej obracia hŕba očí zvedavých i zarazených. No skoro sa spamätala, oči privykli svetlu - môže sa rozhľadieť. Všetko panstvo nášho mesta tu! Vo dverách stojí čauš a odháňa nepovolaných a dotieravých. Okolo stien sedia panie a slečinky - áno, tak je, i slečinky podajedny sedia. Druhé sa prechádzajú so svojimi tanečníkmi a či už čím, po dvorane - iné zas i bez gavalierov sa prechádzajú v živom rozhovore.
"Sadnite si tu!" núka ich Dubčić, ukazujúc prázdne miesto. Katica, ešte niečo omámená, sadla. Matija sa sotva opovážila pohnúť zo svojho miesta odo dverí.
Dubčić sa vzdialil a už sa pripojil ktorejsi štebotavej skupine dievčat. No vzdor tomu pozrie tu i tu, kde sú dve sestry. Katica ho stopuje svojím vďačným pohľadom: jediného v celej tejto spoločnosti, ktorý jej žičí, ktorý hádam i cíti priazeň k nej.
A čo za to, že nemá tu druhého ochrancu okrem neho? Kým je pod jeho očima, ničoho sa nebojí. On má dosť sily, aby ju chránil a obránil. Veď sa on pohybuje tu, ako dáky vládca medzi poddanými: sťaby všetko malo jeho poslúchať. A skutočne, kam sa obráti jeho jasná tvár, všade sa stretá s dákymsi obdivom a či pokorou. Srdcia dievčat, vidno, letia mu oproti v túžbe, očakávaní. Ale on zaobchodí so všetkými jednako, jednako familiárne, nevyznačujúc ani jednej. Hlava mu sedí hrdo na mocných pleciach, ale oči sa usmievajú vľúdne a akosi úprimne.
"Predsa to len nejde," vraví šora Andrijana svojej susedke, šore Keke, "nijakovsky nejde, aby tu mal prístup každý. Ak mal byť ples težacký, neboli by sme šikovali naše."
"Ah - darmo hovoriť, povera šora!" kýva šora Keka pobožne hlavou. "Viete, aký je Niko. Bez výberu. Všetko mu je dobré."
"Veď už! Ale načo pozýva lepšie famílie? Keď ho toľme zaujíma, nech zariadi ples svojim priateľkám. Myslím, vystalo by ich i na dva plesy..."
"Ah, povera šora - čo si počať! Dnešný svet - ide všakovak!" vzdychá šora Keka.
"Vám ľahko hovoriť!" rozhorčuje sa šora Andrijana. "Ale zodpovednosť! Prísť nič po nič, bez gardedámy - čo nám rečie svet? Ten človek naozaj nemá ani taktu, ani rozvahy. Nuž ale v tých kruhoch, v ktorých sa on pohybuje! Najfajnejší človek by osprostel. A čo ešte, ak ich dakto trafí pojať!"
"Ah, čo sa nedožiješ na tomto svete - čo sa nedožiješ!" lamentuje úbohá šora Keka s očima k povale.
Katica sa dosť skoro utíšila. Ani jej už nebúcha v sluchách, ani pred očima neskáču jej iskry. Rozhliada sa dvoranou cele nepredpojate, prezerá, uvažuje a kritizuje. Nieto tu konečne nič neslýchaného, ani neprirodzeného. Dvorana je síce ozdobená skvele zeleňou, vencami a drapériami. Bolo treba i prikryť daktoré pukliny po stenách a fľaky, kde poodpadúvala malta. Jesú tu i zrkadlá (každej druhej fazóny), ktoré dodávajú dvorane prívetivosti a veselosti: sú jej akoby očima, v ktorých odbleskuje živý ruch. Jesú tu i poprsia Šenou a Preradovića, ba i veľký obraz Starčevića: ale zato v dvorane jej je všetko dobre známe.
Jesto tu dosť dievčat, ktoré sú z prvých domov, ktorým sú matere šory: ale zato tu je i Franka, i Antica, i Jelka, ktorých otcovia majú iba titul "meštre", tu kováč, tu obuvník a nad ich prítomnosťou nikto sa nepozastavuje, ani neuráža. Prečo by ona bola horšia od nich, alebo podlejšia? Pretúrovci nezľaknú sa tak ľahko nikoho v meste. Preto, že sú vari težaci? Veď z težaka žije takrečeno celý svet. Keby nebolo poriadnych težakov, i takzvaní páni by skoro vypriahli...
Dodala si smelosti. Zandome sa postavil znezrady pred ňu a pozerá na ňu s úľubou. "Teda Preturuše! Veľmi pekne! A ty, Matija, čo sa skrývaš?"
"A veru škoda sa im skrývať," ozval sa doktor, ktorý sa tiež bol priknísal k Zandomemu, naprávajúc okuliare.
Zandome pozrel na doktora, žmurkol a doktor zas vydal svoj obľúbený zvuk:
"Hum!"
"No zabávajte sa, deti, zabávajte!" posmeľuje ich Zandome a chytá doktora pod ruku.
"Šumné dievčence!" pokyvuje doktor hlavou. "Pekné, Zandome - čo?"
"To je vec všeobecne známa," prisviedča Zandome. "Škoda, že sa neslobodno pri nich pristaviť..."
"Neslobodno! A kto bráni?" ozval sa doktor.
"Pozrite šoru Andrijanu! Ozelenela ako tráva. Item - závisť, či čo, vie beťah. No ani Zandome sa nesmie odvážiť viac, než čo urobil dnes večer. Zajtra ráno šora Careta už bude vedieť dopodrobna, čo jej mužík vyparatil na plese."
"Teda žiarlivosť - hm, nepohodlné a v istom ohľade hlúpe," prehovoril doktor, sám so sebou spokojný, že zaokrúhlil takú reč. "Moja tej choroby nemá, chvalabohu!"
"Ja vám závidím."
"Nezavdávajte príčiny," poznamenal doktor, pomknúc okuliare, "hm, k žiarlivosti..." A pozrel na Zandomeho výrazne, ba až šelmovsky.
"Človek je krehká nádoba. Dobrých predsavzatí hŕba: ale čo - pokušenie veľké..."
Doktor pohol plecom, nepochopujúc takú slabosť. Zato jeho pani Rita nenie prístupná žiarlivosti. Možno bolo by jej i smiešno, aby sa ju ktorá druhá odvážila i probovať vyhodiť zo sedla. Ona je príliš povznesená nad všetky krásavice i nad miestne pletky. A keď by jej kto zajtra žaloval, že sa jej muž zabával s težačkami, odpovedala by jednoducho:
"Také je raz jeho povolanie..."
"Štvorylka!" zvolal šor Dinko, poručík v rezerve. Ten istý, ktorý komandoval naše trupy pod procesiou. On bude komandovať i štvorylku. Nie darmo obliekol sa do fraku a nosí pod pazuchou pripučený klak. Človek od hlavy do päty, ako má byť.
"Štvorylka!" ozýva sa na všetky strany.
"Zase!" namŕštila švárnu tváričku slečna Karmela, ktorá dnes slávi svoje meniny, držiac sa pri boku nášho šora Dinka.
"Čiže je to nudné, bože môj! Keby ju aspoň vedeli!"
"A keď sa musí, zlato moje!" vyhovára sa šor Dinko, jej snúbenec tak trochu. Aspoň teraz sa tak povráva, kým šor Dinko nezačne bočiť i od nej. "Máme penzistov toľkých, čo netancujú iba štvorylku. A dievčat - pozri, koľko ich strúha petržlen."
"Prirodzene, že sedia keď sa nahrnulo kadejakého sveta." A zlobne fľochla v tú stranu, kde sedia Preturuše. "Najprv remeselnícke - hajde - nechže si majú. Ale tu už i težacké!"
"To je trochu pravda, duša, ale..."
"Ale - ale!" zvolala nervózne. "Na takto rok bude mi naša Cvita vis-a-vis. Veď i ona je slúžka. Potom už neviem, ktorá vzdelaná sa opováži sem..."
"Nepríjemné - to sa vie: ale vidíš, čo je..."
Viac sa neopováži ani on doložiť, lebo ich uviedol do dvorany Niko Dubčić, i teraz stojí pri nich.
"A čo - istým pánom je už všetko dovolené!" rozhorčuje sa slečna Karmela. "Ak majú svoj vkus - to je ich vec: ale druhého nech nemiešajú medzi slúžky!"
Zaznela predohra k štvorylke. Niko Dubčić vyviedol Katicu a postavil sa s ňou do radu. Nikto, ani sám šor Dinko, nič nemal proti tomu. Vis-a-vis mu bol sám doktor.
Dámy zanemeli ustrnutím. Nevedia, koho obdivovať väčšmi: či Nikovu bezohľadnosť, s ktorou sa má okolo Katice, ani čo by bola roveň našim slečinkám, a či chabosť ostatných mladých ľudí, čo sa neopovážia ani slova nadhodiť. Šora Andrijana v ostatný okamih odoprela Zandomemu štvorylku. "Odpusťte, ale s težačkami ja tancovať nebudem." Zandome sa poklonil zdvorile a vyviedol slečnu Franku, ktorej prítomnosť težačiek neprekážala v tanci.
"No, čo vy myslíte, šora Keka moja?" pýta sa šora Andrijana svojej susedy. Snažila sa usmiať, ale ústa sa jej kŕčovite utiahli a pery trasú sa od jedu nad takou neslýchanou urážkou.
"Ah - darmo hovoriť, povera šora!" krúti šora Keka hlavou, povznesúc oči pobožne k nebesiam. "Akoby nebolo dosť našich dietok... Ale zas tak sú naučení, lebo s nimi sú slobodnejší. Čo ako, šora moja, lepšie je, keď takí panáci stoja od našich ďaleko. Nám materiam menej strachu."
"To máte pravdu - v tomto ohľade. Ale prečo nejde k Bobicovi hľadať svoju kratochvíľu! Prečo taký mrzký príklad pred očima našich dievčat?" mudruje šora Andrijana. "A naostatok, i težackých škoda. Aké sú, také sú, ale škoda ich vrhať do záhuby a hriechu. Mohlo by sa to statočne vydať za svoju roveň a takto..."
"Akože. A otec im je statočný človek," potvrdila šora Keka, pokyvujúc hlavou.
Šora Andrijana umĺkla - akoby stopovala tanec. No druhé jej vrtí v hlave, a nie štvorylka. 'Áno, človek je statočný a poriadny. Sotva on vie, kde sú mu dievky...' A usmiala sa, keď videla vo dverách navráskavenú, žltkavú tvár starej Danduly. Vstala a utiahla sa do bočnej, ktorá je neďaleko dverí. Dnes slúži dámam za garderóbu. Že všetko tancuje, v bočnej nieto nikoho.
Zakyvkala na Dandulu, ktorá hneď vystúpila.
"Vieš, ty, moja, prejdi pod Grabovik k Pretúrovi. Ale nie že ťa ja posielam, ale akoby zo svojej nauky."
"Rozumiem, sladká moja hospodarica, rozumiem..."
"Nerozumieš ty nič - počúvaj!" zahriakla ju šora Andrijana a Dandula iba prisviedča hlavou, žmurkajúc živo šedivými očima. "Prejdi ty a nadštrkni, kde mu tancuje dievka... Mate je človek poriadny, on vie, čo má robiť. Ale o mne ani slova!"
"Bože môj - vari nerozumiem! Ale neviete, sladká hospodarica, že ja za vás 'i u vatru i u vodu', kedykoľvek rozkážete. Nebojte sa, ja to už zariadim..."
"A zajtra dones hrnček, dám ti trocha oleja... Pred fierou si neprišla, neviem prečo!" vytýka jej dobročinná pani.
"Odpusťte, sladká hospodarica. Bola som v Dolčinách. Kuzmovi som stavila pijavice - nebolo kedy. Všetky podochli - do jednej! A ryhali krv čiernu - ani decht..."
"Nespomínaj mi, prosím ťa. Na krv ja ani pozrieť, ani keď sa baranec zareže: nieto čierna krv, ako..." zhrozila sa pani.
"Ako decht, sladká hospodarica moja! Šťastie, že som mu ich stavila, bola by mu tá hustá krv sadla na srdce. Ah, keby ste videli, ako sa nadojili! Ako cecky! Ale boli i pijavice, ani žialo - hneď a hneď sa prichytili..."
Pani sa striasla od hnusenia.
"Prosím ťa, nespomínaj! Pijavice - huj! Len ty choď, moja, a zajtra dones ten hrnček."
"Idem, sladká hospodarica moja, idem. Nebojte sa! Kde je Dandula - tam je všetko v poriadku - uvidíte," pokyvuje sebavedome hlavou. "Ja za vás 'i u vatry i u vodu' - zachovajte si. A nebojte sa!"
Dandula odkuľhala k dverám a šora Andrijana odišla na svoje miesto s uspokojením v srdci a hrdosťou v tvári.
Matija sa len díva, čo to vystrája jej sestra. Ako si vedie - s akou istotou, bezpečnosťou sa pohybuje!
Keď ju Dubčić vyzval do tanca, i Katica sa prestrašila.
"Prosím vás - nechajte ma: ja ten tanec neviem."
"A ktorá ho vie?" zasmial sa Niko. "Ani sa netancuje pre iné, iba aby bol zmätok. Čo budú robiť druhé, budeš robiť i ty. Sama sa zadivíš, ako ti pôjde."
I Matija ju odhovárala. Katica ju, ako sa zdalo, počúvala, počúvala - keď tu razom zišlo jej čosi na um. Pohodila hrdo hlavičkou a už sa zavesila na rameno Dubčićovo. Vykračovala si popri ňom tak prirodzene, akoby bola od malička na takých zábavách. A teraz v tom klbku párov, v tom zmätku, drží sa nenútene, takže ničím nepadá pozorovateľovi do očí, na ničom by sa nemohol pri nej pozastaviť, iba na jej sviežej, zdravej kráse.
'Ja by umrela od strachu!' diví sa Matija, 'prepadla by sa od rozpakov, a ona ani šiňorina!' A s istou úctou musí pozerať na sestru, ktorá ju prevýšila, vysoko, vysoko.
Aká je krásna, plná pôvabu a príťažlivosti! Oči sa jej zažali čistým ohňom pôžitku. Vidno, že je šťastná a v svojom šťastí zabudla na celý svet. Štvorylka sa skončila všeobecnou "konfúžiou", ako obyčajne, takže zaznela za ňou skočná polka, aby sa vec dákosi vyrovnala. Penzisti odviedli svoje tanečnice k sedadlám, zanechajúc kolo rozjarenej mládeži. Katica sa vznáša ani pierko; jej pekná hlava, oči plné ohňa a oduševnenia priťahujú všeobecnú pozornosť. Sám rešpicient pozastavil sa na jej zvláštnom zjave a pristúpiac k šore Andrijane, pýta sa:
"Čo to za, tamtá barnuša, čo tancuje s Dubčićom?"
"Jedna težačka. Slúžka. Vy ju beztoho nepoznáte: neslúži tu."
"Hm-hm," krúti rešpicient veľkou, ostrihanou dohola hlavou, až mu plešina blýska ani zrkadlo. "Krajšej ženskej som nevidel ešte, viere mi!" A rozkročiac sa na krátkych nožičkách, napráva vestu na okrúhlom bruchu. "Čo sú druhé proti nej? Vecheť, viere mi - vyžmýkaný citrón!"
"Ďakujem pekne!" poklonila sa mu hlboko šora Andrijana a všetko sa v nej zatriaslo, od jedu, to sa rozumie. Ona sa ešte vždy ráta medzi najkrajšie...
"To sa rozumie, dievčatá - o paniach nehovorím. Dievčatá, čo sú v kole!" ospravedlňuje sa rešpicient, ktorý pobadal, že zastrelil poriadneho capa.
"To sa rozumie," odpovedá šora Andrijana, "prítomní vždy tvoria výnimku!" Pozrela mu pritom zlobne do očí a pomyslela si: 'Starý zupáčisko ostane vždy zupák.' Rešpicient vyslúžil celú kapituláciu ako strážamešter. 'A vlašský pokrovec ostane vždy len pokrovec.' Lebo rešpicient sa narodil skutočne v Zagorí a ako taký považovaný bol za Vlacha.
Rešpicient premína sa v rozpakoch na krátkych nohách a filozofuje: 'Čert mi posvietil zadierať do prekliatej bosorky! Rozdriape ma medzi nechtmi. Ale tak ti je, keď piješ od rána do večera ťažké vína a prošeky! Jazyk uteká dve míle pred rozumom... Ah, čo, nech ju čert vezme! Poďme my, Lovre, na pivo. To je nápoj: ten ťa nerozčúli veru...' A na krátkych nohách vytratil sa z dvorany.
V jasnom pruhu svetla, v samých dverách, zjavila sa onedlho výrazná tvár Mateho. Je cele spokojná, ako vždy, iba čo obrvy sú trochu stiahnuté. Jeho oči sliedia napokojne za tancujúcimi pármi. Onedlho zastavili sa na Katici a Dubčićovi. Z očí akoby šľahol blesk - šore Andrijane to neušlo a usmiala sa s uspokojením... No pomaly sa vyrovnali obrvy a oko Mateho, vzdor všetkému namáhaniu, nemôže nevyzradiť záľubu, údiv. Čo sa jej ako bráni, odzbrojuje ho myšlienka, ktorá ho ustavične obletuje sťa dotieravá osa: 'Darmo je - uznaj, svedčí im, svedčí... Najkrajší pár - spomedzi všetkých najkrajší...' I hrdosť mu dvíha mocnú hruď, keď mu zalichotí myšlienka: 'Pozri len, kochaj sa - akú si odchoval!' No i hrdosť i záľuba trvali len chvíľku. Oko mu zachytilo v dcérinej tvári celú záplavu šťastia. Jej oči otvorené doširoka pohrúžené sú v sladkom snení. Pasú sa na obrazoch nového, hoc i len vybájeného sveta... Dušu mu zaujala úzkosť, ťažká starosť a on vidí v budúcnosti svojho dieťaťa cele iné obrazy, než zakvitnuté nivy: starosť mu zaplavila dušu a odniesla otcovskú hrdosť i úľubu.
Keď sa polka skončila, pohľad Katice padol k dverám a utkvel na otcovej tvári, zamyslenej. Jemné tkanivo snenia, ktoré jej omotalo dušu a myseľ, roztrhalo sa. Skočila zas pred ňu skutočnosť, holá, ukrutná. Zaplakala by, vykríkla od bôlu, lebo nieto výhľadu, nieto nádeje: načim sa vrátiť z ríše kvetov a snov, v púšť skutočnosti, zarastenú bodľačím a tŕním. Z výšavy, kam sa povzniesla, zostúpiť do nížin a vmiešať sa do húfu ľudí malých, nízkych.
Netrápi sa už, čo povie otec, jej je to ľahostajné. 'Nech hovorí, čo len chce - všetko jedno!' Konečne čo jej ešte môže odňať, keď nemá ničoho, keď je biedna, vyhnaná z raja? A jeho reči? Tie prešumia ponad ňu, zmučenú, zbitú. Sama sa poklonila chladno svojmu tanečníkovi, so vzdorom v srdci, ktorý sa díva v nedorozumení za ňou, čo sa jej tak odrazu stalo. S povznesenou hlavou išla k sestre.
"Teraz už poďme. Otec čaká," riekla jej hlasom suchým.
"Vidíš, ja som nechcela..." vytýka jej Matija. "Čo nám povie - bude nás hrešiť..."
Katica sa usmiala s opovržením. Habajúc šatku zo sedadla, odpovedá:
"Čo má povedať! nič nepovie - neboj sa. A ak sa toľme bojíš, zval všetku vinu na mňa. Ja nedbám..."
Matija hľadí na ňu v udivení. Jej smelosť, odhodlanosť ju uspokojuje. Cíti zas mimovoľne prevahu sestrinu - zas jej je jasné, že zaostala za ňou ďaleko, ďaleko...
I tak odišli obe sestry, znezrady došli, znezrady odišli - šora Andrijana triumfuje, ale nemôže vyhladiť dojem, ktorý tu zanechali. Ples pokračuje svojím prirodzeným korytom, no neozdobuje ho už nádherný zjav čiernookej devy, ktorá zapadla doň sťa meteor a zápäť odletela... Niko Dubčić pozerá k dverám, akoby tam bolo uniklo jeho slnce. Prvý raz v živote padla mu na dušu duma a zakryla svojím temným krídlom jasné horizonty, ktoré sa mu pred chvíľou, plné kvietia usmievali... Nie, život nenie taký jednoduchý, široké, priestranné pole - nie, život nehádže pred nohy len kvietie, aby sa trhalo, depčilo - život je krajina záhadná, plná jám, priepadlísk i závozov. Jesto v nej i bahna, áno: bahna dosť i trasovísk, nad ktorými krúži kŕdeľ vrán; i vrchov, okolo ktorých sťahujú sa mračná a v ktorých tu i tu blysne a podudnieva... Hľadí okolo seba prekvapený, šupiny padli z očí a on jasne vidí - prvý raz v živote - že tento svet nebol stvorený len kvôli nemu, aby mu vyplnil každú vôličku, každý vrtoch, naopak, že on je len malé zrnko, omrvina, ktorá sa v ňom mätie a poneviera, kým navŕši vymeranú púť...
Keď vystúpili z dvora, Katica popostála, čakajúc otca a sestru. Vzdor teplej noci, do ktorej mihotajú milióny hviezd z temného neba, pery sa jej trasú, na kožu jej naskakujú zimomriavky.
'Teraz už nech kričí, hreší!' myslí si Katica vzdorovite. 'Nech i bije, ak mu je ďaka.' Jej sa vidí naozaj, že by sa jej uľavilo nesmierne, keby ju bil. Fyzický bôľ ohlušil by aspoň na chvíľu bôľ druhý, ktorý sedí hlboko a pára dušu.
No otec, i keď ich dohonil, neprehovoril slova. Ticho kráča tmavou ulicou a tak sa zdá, ani hnevu nepozorovať pri ňom.
Dostali sa na námestie, ktoré je dnes večer nádherne osvetlené. Nielen že sú mestské lampy v činnosti, ale i zo šiatrov sa ešte svieti. Ešte vždy stoja ľudia pred nimi a vyberajú, kupujú, druhí zas prechádzajú sa vo väčších-menších skupinách. Noc tichá, teplá, nebo posiate hviezdami, chlad, ktorý lahodí a myseľ povznesená práve prežitým sviatkom: to všetko vábi svet, vzdor pozdnej hodine, na námestie. Pred obćinský dom rozostavil kaviarnik stoly a stolice. Za najdlhším stolom sedia naši hodnostári. Sem dobehujú ukradomky i v skupinách i mladí páni z plesu 'nadýchať sa trochu vzduchu' a jednou cestou občerstviť sa pohárom piva. Starší, tí už tu vonkoncom zaviazli a zapustili korene. Tu je i doktor, ktorého okuliare chvíľami zasvietia od lampy sťa dáke ohnivé gule. Tu je i náš rešpicient, hosť načelnikov, ktorý sa ešte ráno doštveral z Dolčín. Tu sú i skoro všetci ašešuri, najviac s prehodenými kabátmi na pleci a rozopätou vestou, ako ľudia, ktorí sa kochajú vo večernom chlade po dni plnom námah a horúčavy. Kaviarnik, tiež holoruký, roznáša fľašové pivo sarajevské, a to rovno od ľadu - udalosť, ktorá sa prihadzuje len na fieru. Ľad treba doredikať z vysokého vrchu Prímorskej planiny, kde sa ho nájde v hlbokých rokliach i cez leto. Pivo sa pije viac len z bravúry - nikto nenachodí v ňom zvláštneho pôžitku, okrem snáď rešpicienta a doktora: skôr im pripadá ako odvarok blenu, chladený na ľade.
Mate prešiel popri stole hodnostárov. Hľadel prešmyknúť nepozorovane, no tí od stola predsa ho zbadali.
"Ó, Mate, čo tak hrnieš?" zvolal načelnik. "Poď človeče, napi sa!"
Vyznačenie veru nemalé, keď načelnik ponúkne težaka zo svojho pohára! No Mate je privyknutý na také zdvorilosti. Jeho si váži každý ako súceho težaka, v ktorého rukách zem poskočí zaraz v cene, lebo zná s ňou ako svedčí narábať. I zaliečajú sa mu statkári, aby prijal od nich zeme pod svoju motyku; i druhým težakom stavajú jeho za príklad. No tí pohnú plecom a iba odpovedia: "Eh, čo - Matemu ľahko!" No nikdy nevysvetlia, prečo mu tak ľahko.
"Ďakujem za vašu ochotu," odťahuje sa Mate. Jemu cele druhé veci roja sa hlavou, než dať sa častovať, čo hneď od hlavy obćiny. Nechce sa mu teraz s nikým zhovárať a najmenej s pánmi, kde treba predsa dávať na každé slovo pozor. "Vidíte, idem domov."
"Ah, čo, domov! Nezmysel!" okríkol ho načelnik, dnes dobrej vôle, ochotný nadobúdať si populárnosť. "Sadni, chlape, napi sa. Raz do roka hostina."
"A to sú jeho, tieto dve!" zvolal rešpicient, živo zvrtnúc sa na svojej stoličke. "Pre tú jednu len toľko, že som sa nezvadil so šorou Andrijanou. A nebanujem, viere mi! Nevyrovná sa jej ani jedna."
"Ach, môj pane!" odpovedá Mate, vzdor toľkej chvále dosť zronený. "Čo robiť! Musíš znášať všetko na tomto svete."
"No, mať také dievčatá nemôže byť predsa žiadne nešťastie," urazil sa rešpicient.
"A ktovie, čo je, môj pane: šťastie, či nešťastie? To je v rukách božích."
"Tu máš! Hovorí ani pop! Radšej sa napi, človeče: to ti zaženie škrupule. Dačo takého si nepil ešte. Ja ti ručím."
Mate sa napil a hrozne stiahol tvár.
"No?" pozerá naň rešpicient v očakávaní. "Čo povieš na to? Páči sa ti?"
"Hm - nieto nápoja nad ten, čo dáva boh. Ruka ľudská ho neprevýši."
"Vidíš zas! Hovorí ani Šalamún!" posmieva sa rešpicient. "A nevieš ty, môj sokole, že pri ničom nieto ľudských kunštov toľko, ako pri víne? Naostatok ti ho i krstia, pravda, bez popa." A oprúc hlavu na dlaň, pozrel mu živo do očí. "Brate, ja viem, žes' ho i ty krstil; ak nie víno, teda aspoň mušt. No, no, no! Len sa neurážajme zaraz! Všetci sme ľudia hriešni - a težakova duša, tá môže nosiť hodný batoh takých hriechov..."
"Ó, prosím!" zvolal načelnik. Žarty rešpicienta nechutili ani jemu: šibali i naň, veď konečne i on má pivnicu. "To sú predsudky ľudí neskúsených. Poriadny statkár bdie žiarlive nad dobrým menom svojej pivnice: to je jeho povinnosť. Práve ako poriadny muž bdie nad cťou svojej ženy..."
Rešpicient sa vrtí netrpezlive na svojej stoličke. Cíti i sám, že sa opovážil ďaleko a urazil Mateho. Aspoň pobadal na jeho tvári, že sa mu reči jeho nepáčili. Chcel by napraviť, zahladiť nepríjemný dojem, keď tu doktor zavolal:
"Mnoho ráz nemáme vody, takže sa niet v čom umyť. A ešte to málo mali by sme vyliať do muštu!"
"To je dobré!" rozosmial sa rešpicient. "Na to som i zabudol, vidíte."
Trápne intermezzo poznámkou doktorovou vzalo žartovný koniec. Ale Matemu je tu akosi trápne, ledva čaká, aby sa mohol vzdialiť. Tak onedlho sa i podvihol.
"No, dobrá vám noc, páni!" pozdravuje ich, dotknúc sa svojej červenej čiapočky. "Dobrá vám zábava!"
A poberá sa pomaly za dievkami, ktoré už budú nebodaj dávno doma.
Keď sestry dobehli pod Grabovik, Jeru našli ešte na nohách. Očakávala ich. Katici na chladnom nočnom vzduchu vyfučalo z hlavy, aspoň z väčšej čiastky, zúfanie a bôľ. Prišla k prevahe mladosť, ktorá sa rada prešvihne ponad také úvahy; opanovala ju nádej, výhľady a ružové sny. Potešilo ju, že je mater sama a ako bola oživená, rozjarená, vyrozprávala jej s chvatom, čo všetko dnes večer zažila. Jera zložila ruky na lone a hladká si lakte ako vždy, keď je mimoriadne spokojná. Keď sa dozvedela, že dievka tancovala s Dubčićom, vykríkla vo vytržení:
"Šor Niko - náš šor Niko! Kto by sa bol nazdal!" A pokyvuje hlavou, v ktorej patrne vznikajú nové myšlienky, snujú sa ďalekosiahle plány. "Veľký dom, dievka moja - jeho načim si ctiť a vážiť. A kto sa mu vyrovná - kto?"
Katici zasvietili oči. Oduševnenie Jerino ešte jej väčšmi otvorilo oči, aké ju potkalo dnes večer šťastie. Hoc len na chvíľku - no už niet pochybnosti, ona vývodila v dvorane; ona prikovala všeobecnú pozornosť k sebe a možno, možno prikovala k sebe i pozornosť jeho, ktorý je najprednejší, najkrajší zo všetkých...
Zahľadela sa do tmavej noci a v hlave sa snujú napred ružové sny, bájne predstavy.
Tu vstúpil otec do dvora, a na jeho vážnej tvári sedí starosť, zamyslenosť. Ružové obláčky sa spopretrhávali a surová skutočnosť zas ju uchvátila za srdce, ukrutne, bezohľadne... Nie, jej nenie súdené dosiahnuť, za čím duša vzdychá. Vysúdená je, vytvorená - púšť, tŕnie a bodľačie ju čaká. Ako sa srdce húževnato bráni - ako ťažko mu poddať sa sile náhodilej, sile okolností. Zišli jej na um výjavy z domu bobicovského. Ta by ju chcel sotiť otec, len nech bude zaopatrená - akokoľvek! On má svoje výpočty, svoje plány - čo na tom, že ona tam bude vädnúť, kým neuvädne?
Pozrela naň iskriacim okom, akoby ho vyzývala. 'Nech hreší - nech bije - ako chce, nech - nech!' hotuje sa ona. Čo jej ešte môže urobiť? Čo jej môže ešte odobrať? Nech len zúri, nech ju zdepčí, ako červíka...
A otec musí šípiť, čo sa to asi deje v duši jeho najmladšej. Nie hnev - ľútosť, žiaľ ho zaujal. A starosť nado všetko - ťažká starosť: čo to bude, ako to bude! Zdá sa mu, že je toto počiatok nového života, akýsi obrat a či prevrat. Ale kam to povedie - a nadovšetko: aký to vezme koniec!
Nie - nemožno sa hnevať. Cíti potrebu zblížiť sa zas tejto duši, ktorá bočí od neho a hľa, ako vidno, strojí sa mu odcudziť vonkoncom...
Pristúpil k nej a pritiahol ju k sebe, ako za starých, dobrých časov. Cíti pod rukou, ako sa potrhuje - chcela by sa hádam vyprostiť, utiecť do samoty a v slzách uľahčiť svojmu srdcu. No on ju drží pevne rukou a druhou hladí ju po hlave.
"No - čo to ty, dieťa moje," prehovoril konečne hlasom mäkkým. "Čo sa uťahuješ - prečo bočíš odo mňa? A či vari už si nie moja?"
Jeho otcovské slová, ich srdečný zvuk, v ktorom sa trasie útrpnosť, našli si cestu k jej srdcu. Poddala sa, sklonila tvár na jeho plece a zaplakala, tak usedave, tak bôľno! Ako tie slzy lahodia, aká je v nich útecha - aký balzam! Jera sa díva, vytriešťa oči - čo je toto zas. Pred chvíľou veselá, bodrá - a hľa, tu zase plač. Ba čo už len má s ňou ten starý! A či si umienil, že utrápi na smrť jej drahú, milú... Eh, ona je mater, i ona má slovo. Čo moc, to moc! I jej ústupčivosť má hranice...
Chcela pristúpiť k dcére - no Mate položil prst na ústa, pozrel na ňu sponad hlavy Katice výrazne a ukázal jej dvere do domu. Nemožno sa mu postaviť; bojovná nálada ochladla a úbohá Jera, krútiac hlavou, vstúpila do domu. No nejde spať - nie, bude čakať, chce byť naporúdzi: a ak čo zbadá, najmenšiu vec, nie, nedá jej skriviť ani vlas na hlave. Dosť bolo kázne i harušenia, dosť, vyše práva - ešte ochorie, úbohé dieťa, ochváti sa v zármutku.
Mate drží Katicu a čaká, kým sa vyplače. Nech sa vyplače, nech si uľaví, nech sa utíši rozbúrená myseľ. A keď sa utíšila, začal jej on tichým, srdečným hlasom rozprávať: koľko si on v nej zakladá, aká mu je ona pýcha a hrdosť, aký mu je ona poklad, aké on má povinnosti, ako ju on má viesť a na pravú cestu privádzať. Hovoril jej dlho a mnoho, sám nevie koľko a čo - všetko všetko, čo mu vnukla rodičovská starostlivosť a láska. Neraz i jeho hlas zatriasol sa dojatím. A Katica načúva, zaslzenú tvár na jeho pleci, vpíja ten sladký zvuk, v ktorom sa trasie rodičovská láska. Nie prenasledovať, ale vystríhať, to bol jeho úmysel. Nie kaziť dobrú vôľu, nevinnú zábavu - ale prekaziť, aby jeho dcéry neprišli svetu na jazyk. Nie depčiť snahu po lepšom, vyššom, ale vytrhnúť z koreňa pýchu, nádherymilovnosť. Nie odsúdiť k večnej tme, k blúdeniu po púšti a bodľačí - nie, ale prekaziť, aby sa vymkla zo svojej dráhy a stala bludičkou bez prístrešia, bez útočišťa...
Tak hovoril na dlho a široko svojej dcére, tichučko, skoro do ucha. Ona počúva, neodpovedá, iba lecikedy trhne sa pod vzdychom, ktoré sa jej, po predošlom plači a rozčúlení, jeden za druhým ráňajú od srdca. Počúva jeho sladké reči, mier a pokoj sa rozširuje v duši. Ale i tichý bôľ žerie tam na dne srdca, kde je najtajnejší jeho záhyb - bôľ tichý a neprestajný: lebo otec žiada, aby zostala na svojej dráhe, aby sa z nej nevyšinula. Druhým slovom značí to predsa len to, čo ju sužovalo - odriekanie, nízkosť, vytvorenie z vyšších sfér, vysotenie na púšť všednosti...
Nie - ona sa nemôže na to podobrať. Nieto sily, nieto ani vôle. V nej bude tlieť vždy iskra, ktorá túži za niečím krajším, vyšším, než čo sa dá nájsť v dome Bobicovom.
No hoc sú i nie rozptýlené obavy a starosti, predsa sa rozhostil mier v duši a spokojnosť. V týchto dakoľko krátkych okamihoch poznala otcovské srdce, okriala pri čistej žiari jeho lásky. A nadovšetko presvedčila sa, že to nenie tyranstvo, pred ktorým má ohnúť šiju a prinášať obete, ale nežná rodičovská láska.
Nenazdala sa veru, že takto utíšená odíde od otca.
Mate zase cíti, že dosiahol všetko, všetko. Ostali v srdci jeho dcéry hradby, ktorých nedobyl, ani už nedobyje. No dosiahol hlavnú vec: pripútal tesnejšie k sebe svoju najmladšiu a, možno, prekazil prenáhlené rozhodnutie. Slovom: pripútal ju k sebe novými zväzkami - prekazil úplné odcudzenie.
'A toľko je dosť nateraz,' rozumuje Mate. 'Urobil som svoju povinnosť a ostatok nech boh spravuje a riadi.'
S tým povedomím i on veselšie odišiel na odpočinok. Zo srdca zvalila sa mu veľká ťarcha.
Medzitým Matija s materou čakali v dome, čo sa stane medzi otcom a Katicou. Matija trnula, že sa strhne búrka - že počuje otcov hrozný hlas, rozpálený jedom. Čakala nadarmo. Naopak, keď sestra vošla do komôrky, bola cele spokojná, ba temer veselá. Naostatok, ako bola roznežnená, pristúpila k nej, objala ju a vtisla jej na tvár horúci bozk. Od rokov ju nevidela takto prítulnú...
'Muselo sa jej dobre vodiť,' rozsúdila rozvažitá Matija. 'Kto by sa bol nazdal! Hm - dakedy sa vyplatí trochu i zastrečkovať, ak chceš, aby ťa v dome mali za dačo...'