Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Dejstvo III.

Sypáreň. Stoja vozy s obilím. Sluha-čert nasýpa s voza, sedliak nosí mierkami.

SLUHA: Siedma.
SEDLIAK: Koľko mier?
SLUHA (pozerá značky na dverách): 26 mier a na 27-mu siedma mierka.
SEDLIAK: Nevojde všetko, už je plné.
SLUHA: Rozhrab pekne.
SEDLIAK: Ani tak. (Odnáša mierku.)
SLUHA (sám, sníma čiapku, vytŕčajú sa mu rohy.): Teraz neskoro príde. Troška sa mi rohy vystrú. (Rohy rastú.) I sa vyzujem, lebo pred ním sa nemôžem. (Vyťahuje nohy z čižiem, vidieť kopytá. Sadne si na prah.) Už sa tretí rok míňa. Prichodí vydávať počet. Obilie niet kam dávať. Teraz už len posledný kumšt naučiť. A potom už nech si príde starý pozrieť. Bude čo ukázať. Odmení sa mi za krajíček. (Prichodí súsed. Sluha schováva rohy.)
SÚSED: Dobrý deň!
SLUHA: Dobrý deň!
SÚSED: Kde je gazda?
SLUHA: Šiel rozhŕňať do sypárne, nemestí sa všetko.
SÚSED: Koľká hojnosť u tvojho gazdu! Ani kde sýpať. My len dívame sa neraz, aké obilie rodí sa tvojmu gazdovi už druhý rok. Ako by mu niekto čaril. Toť, vlani, bol suchý rok, on si posial na mokraď; svetu sa neurodilo, a vy ste plné humno napratali. Teraz bolo mokré leto, dovtípil sa na vŕškoch posiať. Svetu zprelo, a vaše žito len sa tak valí. A zrno, aké zrno! (Trasie na ruke a berie pod zub.)
SEDLIAK (prichodí s prázdnou mierkou): Dobrý deň, kmotre!
SÚSED: Dobrý deň. Práve uvažujeme s tvojím sluhom, ako ste sa dovtípili, kde posiať. Celý svet ti závidí. Čo si ty zbožia, koľko zbožia nabral! Za desať rokov ho nezješ.
SEDLIAK: To Potapovi ďakovať. (Ukazuje na sluhu.) Jeho šťastie. Poslal som ho vlani orať, a on hybaj a zorie mokraď. Klial som ho. Ale nahovoril ma posiať. Posiali - i vydarilo sa. A teraz zase uhádol, posial na vŕškoch.
SÚSED: Ba, ako by znal, aký rok bude. Veru nabral si ty chlebíka! (Pauza.) A ja, hľa, prišiel som k tebe osmičku raži poprosiť. Došla mi, na leto vrátim.
SEDLIAK: Nuž čože, vezmi.
SLUHA (drmne sedliaka): Nedávaj.
SEDLIAK: Ale čo sa budeš - ber.
SÚSED: Pán Boh zaplať; zabehnem si po vrecko.
SLUHA (stranou): Nepopustí starých zvykov - dáva. Neslúcha ma vo všetkom. No, počkaj, však prestane dávať. (Odchádza súsed.)
SEDLIAK (prisadne na prah): Prečože dobrému človeku nedať?
SLUHA: Dať ako dať, ale nazad dostať. Požičiavať - dolu vrchom a vracať - do kopca. Tak povedajú starí.
SEDLIAK: Dopraj. Zbožia veľa.
SLUHA: No a čože, keď veľa?
SEDLIAK: Nielen do nového, ale i na dva roky dôjde. Kdeže ho podieť?
SLUHA: Kde podieť? Ja zo zrna, z tohto zrna ti takú dobrotu spravím, že sa celý život tešiť budeš.
SEDLIAK: A čože spravíš?
SLUHA: Nuž nápoj spravím. Taký nápoj, že slabému sily pridá, hladného - nasýti. Ak sen nejde, zaspíš hneď, a kto smutný, rozihrá sa. A kto strachu, smelosti dá. Ja taký nápoj spravím!
SEDLIAK: Klameš!
SLUHA: Hej, klameš! Tak si mi neveril, i keď som ti kázal obilie na doline a potom zase na vŕšku siať. Teraz vidíš. Tak aj o nápoji sa presvedčíš.
SEDLIAK: Nuž a z čohože ho robiť budeš?
SLUHA: Nuž práve tuto zo zbožia.
SEDLIAK: A nebude to hriech?
SLUHA: Čo by! Akýže by hriech? Všetko je na radosť človeku dané.
SEDLIAK: Len kde si ty, Potap, takého rozumu veľkého nasbieral? Hľadím na teba, človek si ty neučený, robotný. Dva roky si tu, a ešte som ťa nevidel raz sa vyzuť. A ty všetko vieš. Ako si ty k tomu prišiel?
SLUHA: No, bol som všade.
SEDLIAK: Tak i sily od neho, od toho nápoja pribudne?
SLUHA: Veď uvidíš, - na všetko je dobrý.
SEDLIAK: Tak akože ho robiť budeš?
SLUHA: Spraviť ho nie kumšt, keď vieš. Iba kotlík treba zadovážiť a so dve käde.
SEDLIAK: A na chuť je príjemný?
SLUHA: Sladký ako med. Raz oblizneš, nikdy sa s ním nerozlúčiš.
SEDLIAK: Či ozaj? Zajdem ku kmotrovi, on kotlík mal. Opýtam sa.

(Opona.)

Dejstvo IV.

Javisko predstavuje šopu, v prostriedku stojí zamurovaný kotál na ohni s käďou a točkou. Sedliak a sluha.

SLUHA (drží pohár pod točkou, pije pálené): No, gazda, je hotová.
SEDLIAK (sedí na pätách, hľadí): To je ten kumšt! Z cesta sa voda spravila. A či len najprv vodu spúšťaš?
SLUHA: To nie voda, to je už ona.
SEDLIAK: A čože je biela? Ja som myslel, že bude červená, ako pivo. A toto ako voda.
SLUHA: No len privoňaj, ako páchne.
SEDLIAK (vonia): Ej, voňavá! Nože, nože, aká bude v ústach, daj obliznúť. (Driape z ruky.)
SLUHA: Počkaj, rozleješ. (Zakrúca točku, sám pije, mliaska jazykom.) Zbaví, na - pi.
SEDLIAK (pije z počiatku pomaly, a potom dúškami a vypije všetko. Podá pohár): Nože ešte. To od kvapky chuti nepoznáš.
SLUHA (smeje sa): Azda sa ti zapáčila? (Nalieva.)
SEDLIAK (pije): Dobrá vec! Treba babu zavolať. Hej, Mara, poďže! Už je! Poďže, len poď!
ŽENA (príde s dievčaťom): No, čože? Čo reveš?
SEDLIAK: Len ty koštuj, čoho sme my navarili. (Podáva.) Zavoňaj, ako vonia.
ŽENA (vonia): Ej - ha!
SEDLIAK: Pi!
ŽENA: A nebude zle od nej?
SEDLIAK: Pi, hlupaňa!
ŽENA (pije): A veru je dobrá!
SEDLIAK (trochu ochmelený): Čida dobrá! A len počkaj, čo bude. Potap vravel, že od nej všetka slabosť z tela vyjde. Mladí ostarnú... či čo táram, starí omladnú. Ja som iba so dva poháriky vypil, a všetky kosti sa mi vystrely. (Kurážne.) Dívaj sa! A počkaj len, keď si jej my každý deň upijeme, znova mladí budeme. Však, Mariška! (Objíma ju.)
ŽENA: Ale, choďže! Ty si sa zbláznil od nej.
SEDLIAK: Ba ešteže čo! Hovorila si, že my s Potapom zbožie hubíme, a aký kumšt sme my sfúkli. No, povedz, je dobrá?
ŽENA: Akože by nebola dobrá, keď starých na mladých prerába. Aký si už veselý! I mne je radostno. Zanôť! I... i... i... (Spieva.)
SEDLIAK: To-to-to! Všetci mladí, všetci veselí budeme.
ŽENA: Treba svokru zavolať, beztak sa vždy iba vadí a narieka. Treba i ju prerobiť. Omladne, lepšia bude.
SEDLIAK (opitý): Zavolaj mať, sem zavolaj. Ej, dievča, Marka moja! Bež, volaj starú mater, i dedkovi káž prísť. Povedz, že ja kážem, aby sliezol s pece, čo sa bude povaľovať! Mladým ho spravíme. Ale chytro! Jedna noha tu, druhá tam. Leť!
DIEVČA (beží.)
SEDLIAK (žene): Nože si ešte po poháriku!
SLUHA (nalieva a podáva).
SEDLIAK (pije): To omladnutie ide akosi od vrchu; bolo v jazyku, potom prešlo do rúk. Teraz dochodí do nôh. Cítim, nohy mi omladly. Hľaď, samy sa hýbu. (Počína tancovať.)
ŽENA (pije): Nože, ty majster, Potapuško, zahraj! (Potap berie píšťaľku, píska. Sedliak a žena tancujú.)
SLUHA (píska v popredí a smeje sa, požmurkáva na nich; prestane pískať, ale tí len tancujú): Zaplatíš mi za krajíček; fajn chasa, nevykrúťa sa. Poď si pozrieť.

(Vchodia svieža starenka a starý šedivý dedko, i predošlí.)

DEDKO: Čo ste sa vy zbláznili, či čo? Ľudia robia, a oni tancujú.
ŽENA (tancuje a plieska si do dlaní): Ich, ich, ich! (Spievajúc.) Zhrešila som pred Bohom. Iba Boh bez hriechov!
STARÁ MAŤ: Ach, ty paskudnica! Pec neoriadená, a ona si bude tancovať!
SEDLIAK: Uvidíte. Počkajte, mamka. Čo sa u nás robí! Starých na mladých prerábame. Tu máte! Iba vypite! (Podá.)
STARÁ MAŤ: Vody je i v studni dosť. (Ovoniava.) Čímže si to napustil? To akosi vonia!
SEDLIAK a ŽENA: Len vypite.
STARÁ MAŤ (koštuje): Hľaďže! A neumrem od toho?
ŽENA: Ba ožijete. Celkom omladnete.
STARÁ MAŤ: Keď tak! (Pije.) Á - dobrá! Lepšia, ako pivo. Nože, starý, okoštujte i vy.
DEDKO (sadne si a krúti hlavou.)
SLUHA: Nechajte ho! Ale tu starej mamke ešte za pohárik. (Podáva jej.)
STARÁ MAŤ: A mi nič nebude? Oj, páli! Ale chutí.
ŽENA: Vypite! Uvidíte, ako vám po žilách pôjde.
STARÁ MAŤ: Keď je už tak, oprobujem. (Vypije.)
ŽENA: No, došla do nôh?
STARÁ MAŤ: A ver' dochodí. Už je, tu je! I dýcha sa ľahšie. Dajže ešte. (Pije ešte.) Vskutku! Ja som celkom omladla.
SEDLIAK: Veď som vám vravel.
STARÁ MAŤ: Ach, škoda môjho starého! Keby aspoň kuknúť mohol, aká som ja mladá.
SLUHA (píska).
SEDLIAK a ŽENA (tancujú).
STARÁ MAŤ (ide do prostriedku.) Či to tak tancujú? Ja vám ukážem. (Tancuje.) Takto, hľa. A ešte takto, tak a tak. Vidíte?
DEDKO (podíde ku kotlu a vypustí pálenku).
SEDLIAK (zbadá to a hodí sa k nemu): Čo si to, zbojník, spravil? Takú dobrotu vypustiť! Ach, ty, starygáň! (Odstrčí ho a podkladá pohár.) Všetko vypustil.
DEDKO: Zle vy to, nedobre. Zbožia ti Boh požehnal, aby si seba i druhých poživil, a ty si ho na diabolský nápoj prepálil. Nebude z toho dobre. Zahoď tie veci. Lebo zahynieš i ľudí pohubíš! Myslíš si, že je to nápoj? To je - oheň, čo ťa spáli. (Berie lúč spod kotla, zapaľuje. Rozliate pálené horí. Všetci stoja v úžase.)

(Opona.)