Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

***

Nasledujúci deň dopoludnia musela ísť Alina na hodinu-dve na univerzitu.
Keď jej matka zostala sama, prišla jej nútiaca myšlienka, že musí ísť rovno k Vetrovskému a doniesť s ním vec Aliny do čista. S celou rozhodnosťou jej zaťažilo dušu, že je to jej rodičovská povinnosť. Išla.
Sluha ju zaviedol do salónu a zabehol pre Vetrovského do kancelárie.
Cestou bola pani Orságová premohla svoje rozčúlenie, ktoré ju však v salóne zasa prepadlo. Ale o tri-štyri minúty, čo musela čakať, obzrela si peknú izbu s moderným zariadením a utíšila sa znova. S jednou myšlienkou bola si na čistom: uistí Vetrovského, že Alina nechce byť jeho ženou, ale ona, matka, chce vedieť, prečo ju opustil. Čo je jej previnenie?
Vetrovský vošiel a poznal pani Orságovú okamžite podľa veľkej podobnosti s dcérou.
- Ruky bozkávam, milostivá pani. Som Vetrovský, architekt. Čomu môžem ďakovať, že ste ma vyznačili svojou návštevou? - riekol s akousi zdržanlivou úctivosťou, z ktorej bolo cítiť istý nepokoj.
Pani Orságovej sa zmocnil pocit, že ona je v práve a že ten pán stojí pred ňou s povedomím hriešnika. Prešla ju všetka napätosť, a preto mohla hovoriť so svojou vrodenou lichotivou láskavosťou, ktorá len ku koncu rozhovoru dostala, následkom predstavenia určite nevinného utrpenia Aliny, ostrejší prízvuk.
- Som Orságová, matka Aliny, s ktorou ste sa zasnúbili a zasa rozišli, ako sme my, totižto moja dcéra a ja presvedčené, úplne bez jej viny. Hneď teraz vás uisťujem, že som neprišla žiadať, aby ste zasnúbenie obnovili. To nielen nežiadame, ale vylučujeme. Ale ráčte uznať, že je mojou rodičovskou povinnosťou dozvedieť sa, čo takého urobila moja dcéra, čo vás, ako som informovaná, človeka gentlemana, pohlo k tomu, aby ste ju tak bez každého vypočutia odvrhli, ako ste to skutočne urobili.
Vetrovský, ktorý dosiaľ stál nad paňou sediacou v kresle, pomaly sa, akoby rozmýšľajúc, usadil a chystajúc sa k reči, trochu si odkašlal.
- Môžete mi uveriť, milostivá pani, že mi je nič nie nemilšie ako obžalúvať dievča, ktoré som zo srdca miloval - ktoré, netajím, je mi i dnes nad všetky milšie.
Pani Orságová mu skočila do reči.
- Uznám vám to a mne by bolo tiež bolestné počúvať jej obžalobu. Myslím však, že je to ani nie potrebné, lebo však jej hlavné previnenie je asi to, že vyšla skoro zamdlievajúc zo sanatória dr. Bernsteina? Či je iné?
Vetrovský kývol hlavou.
- Áno, to je to. A smutné pritom je, že je neodtajiteľné, však som ju videl na svoje vlastné oči.
Pani Orságová sa víťazne usmiala.
- Tak, chvalabohu, že to je to najhoršie. Moja dcéra vám odpísala, prečo skoro zamdlela, nebudem to opakovať. Vy to však neveríte. Ale, pán architekt, či si viete predstaviť, že by dievča v deň jednako len operácie, spojenej s otrasom nervov a so značnou stratou krvi, išlo ešte krvácajúc na niekoľko kilometrovú prechádzku? Okrem toho celé svoje tvrdenie o tom, čo robila u Bernsteina, vie dokázať celým radom celkom cudzích svedkov, ktorí nemajú nijakej príčiny v jej záujme luhať.
Vetrovský zložil spolu koncami rozkriačené prsty a hľadel zadumane pred seba.
- No, je to možné, že máte pravdu. Ale dopustila sa aj iných pokleskov. Ja myslím, že stačí, keď vieme dokázať, že sa slečna tak správala, že ten takzvaný zákrok bol potrebný.
Pani Orságová s nevoľnou tvárou kývla hlavou.
- A čo by to boli za poklesky?
- Navštevovala pánov v kanceláriách a v súkromných bytoch. Na to jest úplne spoľahlivých svedkov niekoľko. Uznáte, milostivá pani, že je to veľmi vážne obvinenie.
- Ani to netajíme. Alina vyhľadala raz pána Gestattera v jeho kancelárii v banke a raz v ten istý deň a pre tú istú príčinu v jeho súkromnom byte v dome jeho rodičov. Nenašla ho ani v kancelárii, ani v jeho byte, kde je s celou rodinou známa. Preto vyhľadala potom aj jeho matku, ktorej oddala šperk, o ktorom viete. Ja myslím, že počas úradných hodín je kancelária v banke nie práve veľmi primerané miesto na ľúbostnú schôdzku - ako ani byt v rodičovskom dome. Ale, čo ako by bolo, však nenašla toho pána ani tam, ani tam, a tak sa nemohla prehrešiť. Alebo máte ešte aj iné hriechy? - spýtala sa teraz už trocha ostrejším hlasom.
Vetrovský vyskočil zo stolca, ani keby ho struna bola vyhodila.
- Mňa podlo zaviedli! - zvolal. - Milostivá pani, nechcem sa zasa prenáhliť, a preto sa najprv presvedčím o pravde vašich údajov. Nádejam sa, že máte pravdu. Keď to nad každú pochybnosť zistím, dám vám každé zadosťučinenie, aké budete môcť odo mňa žiadať a možno budem zasa tým spokojným a šťastlivým človekom, ktorým som bol.
Pani Orságová vstala a teraz pozdvihla hlavu, ako to vie urobiť v podobnom prípade každá žena.
- Mne stačí, že uznáte, že je moje dieťa čisté, nepoškvrnené. Zadosťučinenie, na ktoré možno vy myslíte, nielen si nežiadame, ale vyprosujeme. Správali ste sa k tomu dievčaťu ukrutne. To vám nemôžeme zabudnúť ani ja, ani ona. Nežiadame si viac nijaké styky s vami. Porúčam sa vám.
Kývla hlavou a chytro odišla.
Vetrovský zostal stáť chvíľu pred zavretými dverami, hľadiac do seba.
V prvom okamihu po odchode pani Orságovej bol uradostený, že Alina je bez poškvrny. Ale hneď mu zišlo na um, ako ju veľmi urazil. Ak je v nej ešte trochu lásky k nemu, možno mu odpustí, ale tá krásna a rezolútna pani, jej matka, tá mu to nedaruje. A tak svojou prenáhlenosťou, svojou bezzákladnou žiarlivosťou prišiel najskorej o to krásne, jediné a čisté dievča.
Pani Orságovej spadla skala zo srdca a k tomu bola so sebou vo zvrchovanej miere spokojná, že sa odhodlala k tomu nemilému kroku. Cestou domov rozmýšľala, či má povedať dcére, kde bola, alebo nie. Po istom rozvážení sa rozhodla, že jej nepovie nič, lebo by mohla v nej vzbudiť nádeje, ktoré sa nevyplnia.
Teraz ju mrzelo, že celkom zbytočne s priveľkou rozhodnosťou zaťala Vetrovskému cestu k prípadnému návratu. A ak Alina toho človeka vážne miluje a ale by sa chcel k ne] vrátiť? Podľa jeho zariadenia a ako počula o ňom, je to nie partia na zahodenie. Všetci mu veštia veľkú budúcnosť a spomínajú ho ako človeka čestného a veľmi vážneho.
Človek je vlastne nikdy nie so sebou spokojný bez červa pochybnosti. Keď bola blízko bytu pani Zaunerovej, veľmi sa jej pozdávalo, že by bola múdrejšie urobila, keby sa do celej veci nebola miešala; možno len pokazila, čo by sa bolo nejako samo urovnalo svojím časom.
Keď prišla domov, našla už tam Alinu ustaranú, kde sa jej mamička podela v tom veľkom meste. Čo si všetko nenamýšľala! Možno ju nejaký lotor zviedol do nejakej pasce. Veď je taká pekná a elegantná a pritom vo svojom počínaní taká malomestsky dôverčivá a neskúsená.
Keď vošla do izby, hodila sa jej na prsia, ani keby bola z Ameriky prišla.
- Mamička drahá, kde si sa podela! Už som chcela ísť na políciu.
Pani Orságová sa usmiala.
- Ale nešaľže sa mi, ty šaľo! Idem sa na hodinku prejsť a už sa bojíš, že sa v tomto Kocúrkove stratím. Však som ja blúdila sama i po Prahe, po Viedni, i po talianskych mestách, neznajúc ani reči a nestratila som sa.
- To je pravda, ale to bolo už tak dávno! Vtedy som bola len takáto malinká, - i ukazovala ukazovákom piaďovú dĺžku.
Pani Zaunerová počula hlasy i vošla do izby. Chystala obed, vďaka pani Orságovej prínosu mimoriadne rozmanitý, ale čo mala koľko roboty, musela vojsť, lebo jej veľmi vážna novina ležala na duši.
Vojdúc, hojdala ramenami nad hlavou a opakovala zo tri razy:
- Keby ste vedeli, keby ste vedeli, čo sa stalo, čo sa stalo! Keby som sto rokov žila, neverila by som, že sa niečo také môže stať. Pomyslite si: slečna Tereza sa vydáva za Artura Korčeka!
Alina pozrela na pani Zaunerovú, ako na osobu, o ktorej hovoria, že jej zastal rozum. Bolo na nej vidno, že drží za nemožnosť, čo povedala tetuška.
- Čo hovoríš, za koho sa vydáva Tereza? Za Artura? Artura Korčeka? Brata Mony?
- Áno, za toho, za Artura! Čo sa už z mesiac spolu ráčia, no. Tereza, čo sem chodieva.
- No, to je naozaj zázrak na neuverenie! Ten fešák, ten milenec takých krásnych a elegantných dám a - Tereza!
- Ktože je to tá Tereza a ten mladý pán Artur Korček?
- Ale ten vetroplach, čo ma tiež raz bozkal, - riekla Alina opovržlivo matke.
Pani Zaunerová vyrozprávala pani Orságovej, kto je Tereza a kto je Artur Korček.
- A kto ti to povedal? - pýtala sa Alina pani Zaunerovej, - možno je to len klebeta.
- Ale kdeby klebeta! Sama Tereza prišla sem ani víchor a rapčiac a rozhadzujúc ramenami ani veterný mlyn, mi to povedala. Pozvala nás na sobáš, pravda, len civilný - predbežne - ktorý bude už budúci štvrtok. Bude tam len jej otec, ty a ja. Lenže ja nemôžem ísť, bo máme práve vo štvrtok krštenie prvého dieťaťa môjho syna. Pravda, aj Mona tam bude so svojím poštárom. Arturovi rodičia predbežne neprídu. Pôjdeš?
Alina sa usmiala.
- Pôjdem vari. Tetuška, ale veď si povedala, že ten krst bude v sobotu.
- Nie, nie, Pán Boh zachovaj, dnes mi písali, že ho preložili na štvrtok, lebo pán farár musí v sobotu odcestovať.
- Vidíš, tetuška, mne je ľahko ísť. Ja dám Tereze tú striebornú skriňu na manikúrovanie, čo mi ujček dal a ktorú vôbec nemožno upotrebiť.
- No tak, tebe je ľahko. Vidíš, ale mne sa nechce vyhadzovať pár sto korún na daromný dar.
Pani Orságová počúvala rozhovor a smiala sa. Alina chytila pani Zaunerovú za rozpálené okrúhle líce svojimi mäkkými rukami.
- Tetuška, kedy je ten krst?
- Nuž, keď už tak chceš vedieť, v sobotu, ale ma nevyzraď.
Nasledujúceho dňa odpoludnia odcestovala pani Orságová domov. Alina ju odprevadila na stanicu. Keď prišla do svojho bytu naspäť, zdal sa jej ukrutne prázdny, chybela jej láska a dobrota matky. Potrebovala istý čas, aby sa znova vžila do všedných citov.
Poobzerala ešte raz nákupy a potom si sadla do práce k svojmu písaciemu stolu. Čas skúšky sa hrozne približoval, za desať-dvanásť dní sa mal stať zročným.
Odsunula na písacom stole kus papieru na balenie a našla pod ním na svoje veľké prekvapenie list vo veľkej elegantnej obálke. Divila sa, že ho nebola hneď pobadala, ale bolo zrejmé, že ho pri prehliadke matkou jej nakúpených vecí musela prihodiť baliacim papierom.
Kto jej to len píše? Písmo adresy sa jej zdá známe. Aha, už vie, kolmé, okrúhle. To je Gestatter! Čo len chce ten človek? A práve dnes bola počula o pánoch Gestatteroch zaujímavú rozprávku.
Účtovník Emil Hauer prišiel pýtať povýšenie platu k pánu direktorovi Jánovi Gestatterovi, lebo sa mu vraj zasa narodilo dieťa, mal ich už teraz štvoro...
Pán Gestatter sa ho opýtal, či si myslí, že je to v záujme ústavu, keď sa pán účtovník distrahuje so svojou paňou a má celkom zbytočné deti. Či ústav má financovať jeho ľahkomyseľnosť. Naopak, nie povýšenie platu, ale prepustenie zo služby bude preňho odporúčať.
Hauer šiel k starému Gestatterovi. Ten mu mnoho rozprával o ťažkých pomeroch svetového obchodu, ale mu jednako povýšil plat o mesačných dvesto korún. O mesiac urobili reštrikciu a Hauer bol jeden z prvých, ktorého prepustili, lebo bol pridrahý.
Alina tušila, že Ján Gestatter jej musel pri Vetrovskom škodiť, a to preto, lebo si iste želal, aby sa s ním rozišla. Preto hľadela naňho nie bez nevraživosti a keď počula o ňom nepekné veci, verila im vďačne. Tak ju aj teraz tešilo, že si ho musí predstavovať ako človeka bezcitného, neľudského.
List otvorila nie bez úzkosti, bála sa znova nepríjemnej príhody, hoci teraz už vlastne ani nemala na to príčinu, keďže sa s Vetrovským rozišla a nebola nikomu zaviazaná.
Roztvorila list a pozrela podpis na druhej strane. Bol to skutočne Ján Gestatter. Čože chce?
"Milostivá slečna Alina! Milujem vás! Neviem sa predstavy Vašej krásnej postavy zbaviť ani vo dne, ani v noci. Som nespôsobilý do práce a prídem preto o svoj chlieb. A bolo by škoda, lebo je to chlebík dobrý a hojný. Slečna Alina, nezničte ma. Staňte sa mojou drahou ženičkou. Budem Vás na rukách nosiť. To by však nebolo mnoho hodné, to môže urobiť každý chudák, z toho by ste mnoho nemali.
Ja som presvedčený, že Vy ste hodná najmenej milión korún a ja vám ich vďačne dám, keď sa stanete mojou. V deň sobáša Vám oddám vkladnú knižku na tú sumu.
Ako viem, ste teraz voľná. Musíte ma mať rada, lebo budem s Vami tak zachádzať, že si celkom iste získam Vašu lásku. Nemyslite, že by som Vás mohol klamať. Vás nie! Nemožno klamať takú skvostnú ženu, ako ste Vy.
Odpíšte mi, kedy smiem prísť s prsteňom. Ubezpečujem Vás, že vás bude hoden!
Dokiaľ Vás nedostanem, každá hodina mi bude trvať sto rokov.
Váš Vám stopercentne oddaný
Ján Gestatter."
Alina sa listu zľakla.
- Ten nešťastník, kedy ma prestane prenasledovať! Chce si ma jednoducho kúpiť.
Hodila sa na kreslo a držiac list v rukách, opretých o kolená, hľadela naň.
- Taký prebitý človek! Iste by ma ľahko ošialil i o tie peniaze. A navždy by som stratila jeho. Čo by si len pomyslel o mne? Predala sa za milión! Ale čo je to ten milión? Však ja k spokojnému životu takú sumu ani nepotrebujem. Vyžijem spokojne s tým, čo budem mať.
Predstavila si, že by bývala s Gestatterom ako jeho žena v jeho dome, vystavená jeho láske a jeho životným náhľadom. Celý život by žula piesok. Nemajú jedného jediného spoločného citu. Zdalo sa jej, ako keby ju nadchádzal zúfalý žiaľ prvý raz z rodičovského domu do cudziny idúceho dieťaťa, ktoré sa prvý raz musí odtrhnúť od milujúcej matky, aby šlo medzi cudzích, jemu sa hroznými zdajúcich ľudí. Celý život by si robila výčitky, že opustila všetko svoje blaho - za biedny milión!
Tak cítila a tak rozmýšľala pod diktátom svojej lásky.
Ale zišlo jej na um: Však ma Vetrovský vôbec ani nechce. Však ma odhodil ako skazené ovocie, bez ľútosti, bez milosrdenstva. Ani by som sa nevydala zaňho. Tak ma za nič nemal. Tak sa ma bezohľadne striasol!
Pomyslela si, s akým zlomeným srdcom šla v ten večer z jeho bývania, keď mu bola naspäť niesla jeho dary.
- Čože vlastne chcem? Nádeje niet, že by sa obrátil. A keby sa aj, či mu môžem odpustiť? Tak ma neúprosne a nevinne zdrvil! Nemyslel, ako ma prebolestne poraní. Nie! Ani on nemá citu. Nehodno sa jemu kvôli obetovať.
Ale pritom cítila, že sa klame, že je v jej duši hlboko zakotvený jeho obraz a že je jej životné šťastie zlúčené jedine s ním. Ak on nepríde, tak niet pre ňu v živote šťastia...
Vydať sa za Gestattera zdalo sa jej celkom nemožným. Bola presvedčená, že nijaké peniaze by ju s ním neurobili blaženou.
Odpovie mu. Nech počká niekoľko dní... Teraz sa nevie rozhodnúť...
Bože môj! Aká preťažká vec je také rozhodnutie! Čo len urobiť? Čo by mi riekli rodičia, opustiť takú partiu! Napokon sú peniaze veľkou pomocou a život môžu urobiť omnoho bohatším na všetky možné zážitky.
Tetuška Zaunerová, podľa svojho zvyku, vkradla sa tichučko do izby.
- Nevyhodíš ma?
Alina najprv urobila mimovoľne posunok, že schová list. Ale zdržala sa. - A čo tam po tom? Nemám čo tajiť. Tetuška, prečítaj si, čo mi píše Gestatter.
Pani Zaunerovej mali oči vyskočiť, keď čítala o tom milióne. Zdvihla ramená nad hlavu.
- No, to je, vidíš, pán! To je pán! A ako ťa musí milovať! Preboha, milión! Alina drahá, nech ťa Pán Boh požehná, také šťastie!
Pravdaže, Aline veľmi dobre padlo, keď videla prekvapenie tetušky, a pravdaže, čím sa tá väčšmi oduševňovala za Gestattera, tým väčšmi sa ona nútila ukazovať ľahostajnosť oproti tomu návrhu. Povedala s trocha afektovanou vážnosťou:
- Tetuška, mne nejde o peniaze, mne ide o šťastie a spokojnosť. Myslíš, že je Gestatter ten človek, s ktorým môže byť šťastlivá žena, ktorá nehľadí na daromné parády, ale na ozajstné ľudské cítenie?
- Ale, ale, Alinka moja, čože ti je tam po takých daromných rečiach! Milión je milión! S tým môžeš žiť, ako sa ti páči. A potom, ktoráže žena zmýšľa ako jej muž? Chlap ma svoju hlavu a žena svoju. To ti každé ide svojou stranou a pritom sa radi vidia, pekne žijú a vychovávajú riadnu rodinu. Ver mi, dcéra moja, vezmi si ho, vezmi obidvoma rukami! - i urobila posunok oblapenia obidvoma ramenami.
- Tetuška moja drahá, - odvetila Alina hodne zvysoka, - ja som poznala súzvuk, harmóniu duší medzi ženou a mužom a nechcem sa toho zriecť.
- No, veru pekná harmónia! Čože vie ten nešťastný Vetrovský o tvojej, duši, keď ani toľko nevycítil z teba, aké si statočné a šľachetné dievča, a Gestatter so všetkým neporozumením chce dať milión za teba!
Reči pani Zaunerovej len čistejšie dokázali opak toho, čo chcela dokázať. Totižto, predstavilo sa jej čisto pred dušou, že je Gestatter jednoduchý, hmotársky a pôžitkársky cítiaci človek, ktorý by si vzal i upadnuté dievča len preto, lebo túži za ním zmyselne. Naproti tomu Vetrovský potlačí i svoju lásku - bola o tom nevývratne presvedčená, že ju miluje - keď nezodpovedá jeho ideálom.
- Aký je to rozdiel! - zvolala a zalomila na výraz silného citu rukami. - Tetuška drahá, niet toho milióna, za ktorý by som šla za Gestattera!
Pani Zaunerová hľadela, hoc trochu namrzená, že Alina neuznala jej zrejmú múdrosť, ale pritom jednako aj s obdivom a súcitom na ňu. Nevedela si jej pokračovanie inak vysvetliť ako tak, že Alina je len veľmi zamilovaná do Vetrovského.
- Nuž, už si len urob, ako sama chceš. Dobré dievča si, či tak, či tak.
Mrzutosť pani Zaunerovej miernilo povedomie, že Alina sa nestane bohatou dámou. Čo ju aj rada mala, ale závisť je závisť. I pohladila ju po hlave a bozkala ju na čelo.
Alina zo dňa na deň odkladala s odpoveďou. Musela sa pripravovať na skúšku a nevedela svoje myslenie tak sústrediť, aby dala primeranú odpoveď. Napokon ju odložila až na čas po skúške. Po skúške mala toľko iného zaneprázdnenia, že ju znovu odložila. Napokon sa jej zdalo, že tak neskoro odpovedať by bolo neslušnejsie ako neodpovedať vôbec.
Počula od pani Zaunerovej, že ju pán Gestatter dva razy hľadal i na byte a žiadal od nej, aby určila čas, kedy by ju mohol vyhľadať. Aline sa zdala schôdzka s ním takou hroznou, že sa nevedela rozhodnúť na ňu sa dostaviť, aj keby mu bola určila hodinu. Bála sa, že ju nejakým spôsobom uprosí, nahovorí, aby šla zaňho.
Prišiel i štvrtok, v ktorý sa zosobášili Tereza a Artur. Tereza vyzerala vo svojom tmavobelasom kostýme veľmi distingvovane, takže Artur, obávajúc sa, že sa bude za ňu hanbiť pred kamarátmi, prišlými kritizovať na jeho sobáš, bol na ňu pyšný. Vyzerala veľmi dobre, bola pomerne pekná. A najmä jemným parfumom ošialila každého.
- Teraz žmurkáte, chlapci, čo? - kýval posmešne priateľom z kaviarne. - Nuž, hľa, do toho sa musí človek rozumieť.
Tereza bola našla pre nich dvojizbový byt, ktorý pomerne lacno, nápadne milo a zdanlive bohato zariadila.
Pán senátor Korček a jeho žena predbežne nechceli dať svoje zvolenie k ich sobášu. - Kohože si to vzal ten darebák Artur? Pobehlicu, pisárku akúsi. - V hĺbke ich duše im to bolo všetko jedno, "koho si obesil na krk", ale už len tým ľuďom kvôli im nemal robiť taký posmech.
Tereza vtisla Artura do jarma, či sa mu to páčilo, či nie, ubezpečujúc ho, že ona za krátky čas i jeho rodičov získa. Artur sa bál, že keď urobí taký kúsok a vezme si od seba staršiu a postavením, rodom skromnejšiu osobu, prestane mu otec dávať mesačnú podporu. Tereza ho uistila, že ho niekoľko rokov vydrží po pansky, kým aj on neskončí svoje štúdiá a tiež príde ku kúsku chleba. Spoločným úsilím vyžijú veľmi pekne. Ale senátor Korček bol v podstate mäkkého srdca a keď ho Artur raz s nie veľkým prehováraním nahovoril, aby ich navštívil, Tereza ho tak obaláchala, že bol za ňu celkom oduševnený.
Podľa jeho úsudku bola Tereza tá najozajstnejšia veľká dáma, akú on kedy poznal. Dostal pred ňou veľký rešpekt a keď ráčila s ním milo a láskavo zachádzať, cítil sa veľmi vyznačený. Prosil Terezu, aby ráčili prijať mesačne tritisíc korún ako skromný príspevok na ich domácnosť.
Tereza s Arturom sa mali popučiť na starom, ktorý hral posunkami a držaním veľkého štátnika, filozofa a svetaskúseného človeka, v skutočnosti však bol ten najobyčajnejší, zastrašený, celkom nevzdelaný malomestský kupčík.
Tereza si dala záležať, aby z Artura urobila vážneho človeka, čo sa jej časom až pridobre podarilo, nakoľko sa stal z neho na vysokých štuliach chodiaci, namyslený panák. Pri tom všetkom nemala časom z neho mnoho potešenia, lebo ju, hoc aj nie nápadne, stále klamal s inými ženami. Mala ho rada, žiarlila naň a to otrávilo jej život natoľko, že často bolestne ľutovala, že sa zaňho vydala.
Vydajom za Artura sa jej šialené správanie premenilo až na protivné. Aká bola predtým rozbúchaná, liberálna v každom ohľade, takou odmeranou a na všelijaké formy do krajnosti držiacou osobou sa stala. Predtým každý s ňou vďačne obcoval, lebo bolo v nej mnoho pôvodnosti a úprimnosti, od vydaja sa jej každý začal strániť, lebo jej pomaly veľkopanskosť celkom prekrútila hlavu.
Prvý skutok, ktorým preukázala po svadbe svoje zuby, bol, že Artura prinútila, aby Monu oslobodil z pazúrov jej nadmieru protivného a švagrinú využitkúvajúceho poštára. Keď ten pán nechcel chápať zmenu situácie, pohrozil mu Artur telesným trestom, pričom ho pozorne zhodil zo schodov, keď už bol len na tri-štyri schody od konca.
Tereza nepotrebovala v rodine taký škandál, aký robila Mona, ktorý i jej rodičom bol iste proti vôli. Jej ležalo na duši, aby sa poštára striasli, lebo sa jeho postavenie veľmi ponášalo na jej vlastné, keď máme na mysli parazitstvo jedného i druhého.
Tereza poznala duševný kaliber rodičov z rozprávania svojho muža, ktorý veľmi rád robil posmech najmä z politického účinkovania svojho otca.
Alina zložila skúšku, nie s vyznamenaním síce, ale bez väčších ťažkostí. Nemala v Bratislave viac čo robiť. Nádej na nejakú náhodnú schôdzku s Vetrovským ju opustila a obava pred Gestatterom ju vyháňala z toho mesta. Odobrala sa od Korčekovcov a navštívila Idu Skalnickú na klinike profesora Šeligu, kde už tretí mesiac ležala. Jej stav sa popravil, ale na úplné vyliečenie nebolo nádeje. Aká bola ľahkomyseľná, neľutovala ani to, že sa nemohla viac tešiť možnosti, že bude môcť mať rodinu.
Keď Alina kráčala k vlaku, ktorý prišiel z Viedne, aby odcestovala domov, stretla sa s Dianou Gestatterovou, prichádzajúcou ním z Paríža, kde bola trávila dva mesiace. Vyzerala zle; zdala sa chudšia a ostarená. Alina si myslela, že je unavená dlhou cestou, nechcejúc to pripisovať nejakej nemoci, pre ktorú, podľa všetkých klebiet, bola vlastne odišla z Bratislavy.
Diane sa tiež zdalo, že Alina zbiednela, ale ju nemilo zarazilo, že pritom sa zdala krajšia, ako bola.
Stretli sa a nepozdravili sa. Každá z nich čakala, že druhá dá znak k tomu, ale neurobili to ani jedna, lebo Alina predpokladala, že sa Gestatterovci na ňu hnevajú, a Diana si myslela, že ju Alina nectí a možno aj nenávidí, keďže nemala ohľadom nej celkom čisté svedomie. Však kadejakých klebiet bolo toľko, ktože mohol vedieť, ktorá kde vydala svoj jed?
Ani sa neobzreli jedna za druhou. Z toho, pravda, nenasleduje, že keď sa najbližšie niekde zídu a pomery budú pre ich zblíženie priaznivejšie, nepadnú si do náručia ako najlepšie priateľky zo študentských čias.
Domov prišli o týždeň na prázdniny i Alinini dvaja bratia, osemnásťročný Tomo a dvadsaťročný Galo, s ktorými držala veľké priateľstvo. Tĺkla sa s nimi po horách, hrala tenis, chodila sa kúpať do rieky a čas by sa jej bol krásne míňal, keby nebolo bývalo každodennej pošty. Ale každý deň musela pretrpieť aspoň hodinu martýrium, očakávať, či raz už príde od neho nejaká zvesť, či nie. Vetrovský bol omnoho pevnejšie zaujal celý jej duševný svet, než aby sa za dva-tri mesiace z neho vytratil. Zdalo sa jej že ho očakáva zo dňa na deň netrpezlivejšie a bolestnejšie. Vyhovárala si ho sama sebe, vnucovala si predstavu, že už vôbec ani naň nemyslí, že je vylúčené, aby mohla dostať od neho list, a jednako keď okolo pol desiatej mala prísť pošta, hľadela byť doma pod storakými zámienkami. Zavše sa pretvárala, že ju pošta už nezaujíma a odišla práve počas jej príchodu na hodinu-dve, aby mohla prísť s očakávaním, že takýmto spôsobom vynútila od osudu tak bolestne vytúžený list.
Namýšľala si, že jej rodičia a bratia nič nepobadali o jej zimničnom očakávaní listu. A tí vedeli všetko veľmi dobre a možno ešte väčšmi sa zháňali za ním ako ona sama, čo, pravdaže, tiež neprezradili pred ňou.
Keď Tomo a Galo videli Alinu zronenejšiu, kuli plány, ako by toho naničhodného Vetrovského chytili a doviedli pekne a prinútili kľaknúť pred ňou a odprosiť za všetky hriechy.
Rodičia si tiež lámali hlavu, ako by mohli celú vec nejako dostať do prúdu. V novinách za dva mesiace boli dva razy uverejnené zprávy, že Vetrovský vyhral dva vážne súbehy a to jeden kostol vo väčšom meste a jeden krajský súd. To bolo dôkazom, že ten mladý človek pilne pracuje a možno ani nemá veľmi mnoho času, ktorý by mohol venovať svojim najprivátnejším záujmom. Advokát Orság predpokladal, že ako seriózny chlap najprv si hľadí zabezpečiť existenciu a potom sa bude obzerať za ženou.
- Dajme mu ešte nejaký týždeň času, - bola jeho mienka, ktorú prijala celá rodina, keďže beztak nemohli niečo podujať.
Ale nestalo sa nič, len čas sa míňal.
Koncom prázdnin dostala Alina vymenovanie za suplentku na gymnázium do K. Netešili sa, keď všetci čítali vymenovací dekrét. Ani Aline sa nechcelo od rodičov do školskej práce, ani rodičom nebolo milé, že dcéra ich má opustiť. Chlapcom to bolo viac-menej ľahostajné, keďže i oni museli odísť z domu, ale radšej by boli bývali, keby Alina bola zostala doma.
Pri tom všetkom sa jedine matka odvážila vysloviť mienku, aby Alina zostala doma, na čo táto po krátkom rozmýšľaní podotkla, že hoc ako jej je bolestné opustiť rodičov, jednako len pôjde, lebo by ju nectilo, keby neprijala postavenie, ktoré bola žiadala. Však je mesto K. nie ďaleko, hockedy môže pribehnúť na niekoľko hodín domov.
Tak odišla koncom augusta a matka ju odprevadila, aby jej našla poriadny byt a opatrenie, za ktoré, pravda, rodičia platili, lebo zo suplentského platu by nebolo stačilo, ako si pani Orságová myslela, na riadne zaopatrenie. Mala ona vôbec všelijaké náhľady, ktoré si ctila najmä preto, lebo ich koreň siahal ešte do jej rodičovského domu. Ako dieťa bola napríklad počula od ich domáceho lekára, že nič tak neudržuje zdravie, mladosť a silu, ako riadne požívanie jabĺk. Jej rodičia jedli statočne so všetkými deťmi jablká a ona to tiež zaviedla vo svojej rodine. A boli i všetci urastení a pevní a pani Orságovej by nikto nebol vybil z hlavy, že za to môžu ďakovať jablkám. Posledné roky ju vitamíny posadili ešte pevnejšie na koňa. Mali pri dome veľkú záhradu, a tak im málokedy chybelo z ich obľúbeného ovocia.
S Alinou prišla teda do K. i veľká debna jabĺk a Alina zjedla statočne každý deň na desiatu a po večeri dve-tri jablká.
Bola už druhú sobotu na svojom mieste a začala už privykať na svoj nový život.
Od desiatej už nemala hodín a tešila sa, že odpoludnia zabehne na koniec týždňa domov.
Len keď išla ráno do školy, cítila, že ju bolí zub. Klala sa jej jedna zadná stolička a bolelo ju ďasno. Nebolelo to veľmi, ale robilo ju trochu nervóznou. Po desiatej šla do svojej izby a prvá jej povinnosť bola, že si vzala jedno z jabĺk, ktoré boli pre ňu na sklenenej miske na stole pripravené. Zložila sa a sadla si pohodlne do fotela a zahryzla do jablka. Mala na tanieriku pripravený strieborný nožík na ovocie, ale ho zriedka upotrebila, lebo jedla jablká i s kožkou, v ktorej je najviac vitamínov. Myslela na mrziaci ju zub a na to, čo bude všetko doma rozprávať o svojich doterajších skúsenostiach.
V K. už prestala listy očakávať. Celkom iné pomery a hodne práce jej to pomaly vybíjali z hlavy. Vzdychla si vše a to bolo všetko.
Práve bola zahryzla do čerstvého jablka, keď počula predo dvermi kroky a hneď zaklopanie. Myslela si, prichodí jedna z jej kolegýň.
Zavolala priateľsky:
- Nech sa páči ďalej!
Do izby vošiel Vetrovský. Zub ju prestal okamžite bolieť, ale sa mala na jablku zadusiť. Vyskočila zo stolice a musela kašlať, bez toho, aby bola mohla Vetrovského nejako privítať. Ten priskočil a pobúchal ju, iste s citom, ale pritom aj s istou silou po chrbte. Lebo keď pomôcť, nuž pomôcť.
Napokon sa Alina utíšila a mohla prijať pozdrav. Lenže ju teraz všetko mrzelo. Nevedela si napochytre predstaviť pre ňu nemilšiu situáciu ako tú, v ktorej bola, keď sa po rozchode teraz prvý raz zišla so svojím milým. Však myslela na to často, ako sa zídu, čo mu povie, ako sa bude správať. Ale že by ju takto nemožne prekvapil, na to by nebola prišla, hoc by si bola lámala hlavu podľa rady Herberta Spencera dlhé roky na predstavovaní tých najnemožnejších položení, v ktorých sa človek môže nachádzať, aby sa pripravil na každú.
K tomu ju znova začal bolieť zub a Vetrovský sa usmial, milo a lichotivo, ale sa usmial. Alina bola zlá.
- Dovolíte, aby som vám ruku bozkal? - naklonil sa, chcejúc jej ruku chytiť.
- Tak dlho ste zabúdali na takéto zdvorilosti, že by som bola mala dosť času vás vôbec zabudnúť, keby ste sa neboli postarali, aby ste mi z nemilej stránky zostali v stálej pamäti, - riekla Alina trpko a odvrátila sa od neho, pričom jej padli oči na misku s jablkami. Pomyslela si, či by nemala pokračovať v jedení načatého jablka, ktoré ležalo na tanieriku pri miske. Prečo by ho nemala ďalej jesť? Ženíruje sa možno? Alebo sa to nesvedčí? Človek nerád je v prítomnosti cudzích ľudí. A zase ak ho nezje, vyzerá to ako nesmelé babráctvo. I vystrela ruku za ovocím.
- Tak hneváte sa na mňa? Máte pravdu. Veľmi som vám ublížil a nemusel som to urobiť, keby som sa nebol bál, že vám ešte väčšmi ublížim, keď sa s vami zídem. Ale vidím, že by ste radi dokončili svoje jablko. Dovolíte, vezmem si i ja jedno. V spoločnosti nám bude lepšie chutiť a rozprávať sa môžeme aj jediac.
I vzal si jedno čo väčšie z misky a s chuťou zahryzol doň.
Alina tiež vzala svoje načaté a jedla ďalej.
Cítila, že keď si pozrú do očú, rozosmejú sa, a preto Vetrovský nespustil oči z jej očú. Alina zasa nasilu hľadela všade, len nie naňho.
- Predstavte si, čo ste mi svojím pokračovaním vrhli do tvári! Bola by som musela byť tá najostatnejšia osoba, keby som bola takou, za akú ste ma pokladali a iste aj druhým opísali. Tak iste vášmu inžinierovi, ktorý ma skoro vyhodil, - hovorila bolestným hlasom.
- Slečna Alina, toto mi už vyhodila na oči veľmi rázne vaša ináč náramne sympatická mamička, ktorá mi veľmi rozhodne zakázala sa o vás ešte zaujímať. Neviem, či to urobila s vaším povolením a či to urobila na svoju päsť.
Vetrovský si vyberal čerstvé jablko, predstierajúc pritom, že ho toto jeho zaujatie omnoho väčšmi baví ako pohľad na Alinu a jej reči.
- No, toto ma vôbec prekvapuje. Kedy ste sa vy vlastne zhovárali s mamičkou?
- Keď váš bola navštíviť v Bratislave, krátko pred vašou skúškou. Vyhľadala ma a povedala mi svoju mienku.
- A ja som o ničom nevedela. Ani neskoršie mi nepovedala ani slova. Tak čo vám to vlastne narozprávala?
Vetrovský jej dopodrobna rozpovedal všetko, čo mu o návšteve pani Orságovej zišlo na um.
- Nádejam sa, že výpoveď, ktorú som dostal ako váš nápadník od vašej pani matky, nepotvrdzujete v takom rozhodnom a tvrdom znení, v akom mi ju oznámila vaša mamička, že aspoň maličkú špáročku necháte na vniknutie nádeje, že keď sa budem poriadne držať a za hodne dlhý čas - povedzme tri dni - oproti vám sa nijako neprehreším, môžem začať dúfať, že ma prijmete na milosť. Čo myslíte, slečna Alina, alebo len krátko: Čo myslíš, drahá Aluša, zlatá, jediná?
Slečna profesorka sa obrnila svojím hnevom a obrátila sa s vyjašenými očami oproti nemu.
- Vôbec neberiete celú vec tak vážne, ako by sa patrilo. Vy chcete všetko odbiť žartmi. No, nepôjde to tak ľahko. Toľké mesiace ste nedali ani znaku, že ste svoje pokračovanie oželeli. Vedeli ste už, že som nevinná, museli ste sa o tom presvedčiť, a jednako ste ma nechali v tom povedomí, že ma pokladáte ešte stále za osobu stratenú. Vidíte, a mne nič nepôsobilo taký žiaľ, ako tá predstava, že ma ešte vždy pokladáte za nehodnú.
Vetrovského žiaľ Aliny dojal. Riekol s citom:
- Tak to vám toľko záležalo, a či ešte aj teraz záleží na mojej mienke?
Alina odvetila so zrejme prehnaným opovržením:
- Myslíte, že som i ja tak ľahko menila svoju mienku o vás ako vy o mne? Pravda, teraz už nehľadím na vás s tým dúhovým prifarbením, ako som hľadela; teraz vás vidím takého, aký ste.
Vetrovský povstal razom zo stoličky a pozrel na hodinky.
- Slečna Alina, keby som vám teraz predložil otázku, či chcete byť mojou ženou, iste by som dostal odpoveď...
- Že nie. O tom môžete byť presvedčený, - kývala mu rozhorčene hlavou, nahnevaná i jeho terajším "neserióznym" pokračovaním.
- Keďže by som teraz dostal takú odpoveď, tak vám tú otázku teraz nepredložím. Možno príde i príhodnejšia chvíľa. Myslíte, že teraz v tomto ohľade nevykonam nič s vami?!
- Iste nie. A ani iný raz.
- Tak pôjdem a nebudem vás svojou protivnou spoločnosťou ďalej zdržiavať od vám milšieho požívania jabĺk. Ruky vám bozkávam.
Siahol jej za rukou a ona mu ju mimovoľne podala.
- Tak to skutočne už idete? - zvolala prekvapene.
- Čo azda zostať ešte? - riekol, ukazujúc postojom a posunkami, že zostane vďačne.
- Ah, nie. Keď vám je tak náhlo, môžete ísť.
- Zostanem, ak mi sľúbite, že mi na moju otázku odpoviete priaznivo.
Alina so odvrátila.
- Môžete ísť. - Kývla mu rukou.
- Tak ruky bozkávam. Zbohom! Pardón. Vlak odchádza odtiaľto o tretej do Bratislavy?
- Áno.
I odišiel. Alina zostala sama.
Bola so sebou vo zvrchovanej miere nespokojná. Ako sa nemožne správala. Celé jej správanie nemalo nijakej dôstojnosti. Ako často si predstavovala, čo a ako by mu povedala, keby sa zišli. Ako by mu vyložila celé svoje zmýšľanie a vážne chápanie života, aby precítil čím najživšie a bolestnejšie, akej osobe a akým spôsobom nemilosrdne ublížil. A teraz, aká komédia sa stala z celého. Tie nešťastné jablká skazili celý dojem jeho príchodu. Bože môj, od čoho závisí často úspech! Čo má teraz urobiť? Ako to všetko skončí? Na to, že by ho mala stratiť, pre to chvíľkové rozladenie, ani nepomyslela, však hoc aj odišiel, jednako bola presvedčená, že potrebuje mu len malým prstom kývnuť a príde naspäť. Ale ako to teraz urobiť, žeby sa neblamovala a aby si nerobil z nej úsmechy, ku ktorým - zdalo sa jej - má silnú náchylnosť.
Chodila po izbe s rukami podľa zvyku na chrbte skríženými a rozmýšľala. Nezostane jej iné, ako sa poddať spôsobom čím najmenej ponižujúcim.
Chcela ísť aj ona rodičov navštíviť, lenže vlakom, odchádzajúcim hodinu pred bratislavským rýchlikom. Môže však cestovať i tým vlakom, v ktorom pôjde Vetrovský do Bratislavy. Na stanici sa zídu a môžu celej pol druhej hodiny cestovať spolu. Za ten čas sa môžu pozhovárať o jednom-druhom.
Prišla niekoľko minút pred odchodom vlaku na stanicu, kúpila si chytro kartu a vošla do prázdneho kupé druhej triedy. Vetrovského nezazrela nikde, ani na nástupišti, ani vo vlaku. A ona rátala s tým, že sa stretnú, ako s istotou. Stratila všetku vôľu ísť k rodičom. Najradšej by sa bola vrátila domov, hodila sa do kúta pohovky a dobre sa vyplakala. Veď je ten Vetrovský veru celkom nemožný človek. Keď ho nemá, túži za ním a keby bola s ním, ešte väčšmi by si užierala srdce.
Vlak sa tichučko pohýnal. Alina hľadela s ťažkým srdcom na košický rýchlik, pred ňou sa mihajúci.
- Ruky bozkávam, slečna Alina, - ozval sa v jej kupé tichučko a srdečne hlas Vetrovského, ktorý sa už aj všuchol k nej a zavrel dvere. Darmo sa chcela pretvárať, videl jej na očiach, ako radostne zablysli.
- Kde cestujete?
- Domov, k rodičom. Chodievam k nim každú sobotu na koniec týždňa, - vykladala mu, aby odvrátila od seba podozrenie, že jemu kvôli cestuje. - A vy kde idete?
- Tiež do Starého Mesta.
- A čo tam máte za prácu? A prečo ste mi to nepovedali, že ta pôjdete?
- No, pravda, aby ste sa mi vyhli. Veď ste boli taká mrchavá ako kapriciózne dieťa.
Alina sa zapálila, nepovedala ani slova, len sklopila oči. Za chvíľočku sa zozbierala.
- A čo máte v Meste za robotu? Neviem, že by sa tam malo stavať niečo väčšie.
- Idem k pánu Orságovi vo veľmi vážnej veci.
Vetrovský nespustil oči z Aliny, ktorá sa pretvárala, že ju naskrze nezaujíma, čo hovorí Vetrovský, a pýta sa len preto, aby niečo povedala.
- A čo je to za kauza, s ktorou musíte ísť práve k môjmu otcovi, keď máte v Bratislave dosť advokátov?
- Keď mi v tej veci váš pán otec omnoho lepšie pomôže ako ten najchýrečnejší bratislavský fiškál. Ide o veľmi zaujímavú apeláciu.
- O apeláciu? - pozrela naňho nechápave prekvapenými očami.
- Áno, o apeláciu. Chcem, aby on sám, prípadne s povolanými činiteľmi rozsúdil, či jedna dáma mala pravdu, keď ma s mojou žiadosťou odmietla.
Alina teraz už vedela, o čo ide. Jej ružová tvár sa zaliala krvou; zašepkala:
- Bože môj, čo vy nevymyslíte!
Vetrovský ju chytil za ruku.
- Ísť, či neísť. Nerád by som sa darmo ustával.
- Ale - nuž - poďte. Prečo by ste nešli. Rodičia budú radi, keď vás poznajú. Vlastne len otec, lebo však mama vás už pozná. No a otec bude rád, keď pozná takého slávneho majstra.
- A zaťa nie? - hovoril s ironizujúcim prízvukom.
Alina sklopila oči a zašepkala ledva počuteľne:
- Neviem, - i škrabala prstíkom po sedadle.
Môže byť dievča sto ráz profesorkou, preto zostane predsa dievčaťom.
- Alina, prečo sa pretvaruješ. Však ja všetko viem o tebe. Viem, že si čistá, ako novonapadnutý sneh a viem, že ma rada máš. Pani Zaunerová ma tiež vyctila, že ťa nechávam trápiť sa, keď si odhodila aj Gestattera s jeho miliónom. Aj tvoj brat Tomo, neskoršie i Galo, prepadli ma pre teba. Nebolo ťažko sa s nimi dorozumieť, keď som ich ubezpečil, že je mojou nejvrelejšou túžbou, aby si bola mojou. Môžem ti povedať, že sú to obidvaja podarení šuhajci. Nechal som ťa dlho čakať, ty moje chúďatko drahé, nemysli si, že mi to ľahko padlo, ale som mal veľmi mnoho práce, ktorú som chcel skončiť preto, aby som ťa mohol pýtať ako človek, ktorý už pevne stojí na svojich vlastných nohách. Alina, uisťujem ťa, že ťa tak milujem, že by som sa ťa nebol vedel zriecť ani vtedy, keby som sa bol presvedčil, že musím obetovať všetky svoje krásne zásady, o ktorých sme toľko blúznili. Život bez teba sa mi zdal vôbec nemožný. Čím ďalej, tým väčšmi. Aké šťastie pre nás, že vyhrávame svojím opanovaním sa všetko, i keď sme hodne trpeli.
Alina vnorila svoj zrak do jeho. Porozumeli sa bez slova.
O dva mesiace sa zobrali. Vetrovský si do roka postavil vilu. Keď bola hotová, zaviedol Alinu do spálne, kde jej ukázal nad dverami pripevnenú tabuľku.
Alina držala obidvoma rukami muža za rameno a čítala nápis na nej:
Rodičia, nezabúdajte pre svoju lásku na lásku k vašim deťom.
Rozmýšľala a pozrúc na muža, usmiala sa.
- Vždy mudruješ a život sa vyvíja ponad doktríny, hoci aj proti nim. Nedá si...
Vetrovský ju bozkal na ústa. Či preto, že jej ich chcel zavrieť, či preto, že súhlasil s ňou?