Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

***

Pani Zaunerová prisviedčala na reči Terezine, ktorá bola namrzená, lebo sa o ňu Artur od oného večera ani neobzrel. Vôbec stratil sa z bytu a nevedela ani, kde sa podel.
Alina sa nevedela rozhodnúť a tak sa minuli dva-tri dni bez toho, že by bola napísala. Počas tých dvoch dní Vetrovský odcestoval zo Zvolena, kde sa bol podľa Kožienkovho udania zdržiaval. Keď jej list ta prišiel, poslali ho za ním do Bratislavy, kde ho dostal len o týždeň neskoršie, lebo len vtedy sa vrátil.
Počas svojho cestovania sa stretol s jedným-druhým známym a medzi inými v Bohumíne i s Janom Gestatterom, kde čakali na vlak vyše pol druhej hodiny.
Mali príčinu sa hnevať jeden na druhého, ale nuda dlhého čakania na fádnej stanici je podivne pôsobiaci liek na nie práve nezahojiteľné rany. Vetrovský si myslel, že teraz nemá príčiny hnevať sa na Gestattera pre tú persónu, lebo jeho vôbec neupodozrieval, že by on bol príčinou potreby operácie, ktorá na Aline musela byť vykonaná. Utkvelo v ňom presvedčenie, že podľahla v chvíľke rozdráždenia nejakému študentovi druhu Artura Korčeka, ako sa mu už dala oblápať-bozkávať. Pomer s Gestatterom by bol omnoho komplikovanejší a schôdzky s ním nápadnejšie. Okrem toho nemal príčiny predpokladať, že by medzi nimi mohol byť nejaký bližší pomer, keďže mu vrátila jeho dar.
Reštaurácia bola naplnená cestujúcimi, takže keď Vetrovský zazrel pri jednom stole Gestattera, prešiel k nemu, hoc nie vďačne, a žiadal o miesto, čo ten kývnutím hlavou povolil. Sedeli niekoľko minút ticho. Obidvom zišlo na um, že bude múdrejšie zhovárať sa o všedných veciach, ako bez slova hľadieť jeden na druhého, čo pokladali obidvaja za najnevhodnejší spôsob spolubytia dvoch gentlemanov. Razom sa oslovili s tou istou otázkou, kde ktorý cestuje.
Odpovedali si a Gestatter hneď podotkol, že chcú v tom meste postaviť väčšiu budovu pre svoju filiálku. Mohol by zadať plán aj Vetrovský.
- Myslím, že by sa vám to vyplatilo a my by sme vás podporovali, - riekol s neodtajiteľnou blahosklonnosťou. Bol už po večeri a pil buteľkové víno; držiac pohár pri ústach, hľadel na architekta, akú šťastlivú tvár urobí k jeho návrhu.
Vetrovský vyzeral vôbec biedne. Bol schudol a dolu lícami sa mu ťahali hlboké vrásky.
- Ďakujem vám, pán direktor. Budem sa zaujímať o to, hoci máme toľko práce, že ju sotva vládzeme zmôcť. Ale vám kvôli sa pousilujeme. Ináč čo nového?
Vetrovský hovoril tak ledabolo, tak zunovane, ako keby mu čokoľvek na svete bolo všetko jedno. Kázal si na večeru akúsi roštenku a pustil sa do nej. Gestatter bol už po večeri a zapálil si cigaru.
- Nič nového neviem. Hja, kedy sa ženíte? Alebo ste už ženatý?
Vetrovský s hlavou sklonenou nad tanierom, odvrkol temne:
- Nežením sa už vôbec. Ak chcete, môžete si tú doňu vziať, stojí k voľnému použitiu.
Gestatter bol nielen prekvapený, ale dojatý slovami architekta.
- Čože sa stalo so slečnou Orságovou?
- Nič zvláštneho pri dnešných dievčatách. Len som ju dochytil, keď odchádzala polomŕtva, zrejme po operačnom zákroku, zo sanatória dr. Bernsteina. Čo je to za ústav, to možno viete?
- Viem.
- Tak teda. Mne to stačí.
- Vás to, pravda, prekvapilo, čo? - pýtal sa Gestatter po krátkom premýšľaní. Myslel si, že jemu bude Alina i taká dobrá.
- Prekvapilo.
- Mňa to neprekvapuje. Dáma, ktorá vyhľadáva pánov v kanceláriách a na ich mládeneckých bytoch, vôbec nemôže viac prekvapiť v istom ohľade.
Vetrovský hľadel zamračene pred seba.
- Vôbec ma viac nezaujíma. Skončil som s ňou navždy. Vôbec dnešné dievčatá! - I hodil opovržlivo rukou.
- No, áno, tak je to. Vybojovali si voľnosť, akú má mužský a hneď ju použili k tomu, aby zavesili svoju cnosť a zdržanlivosť na klinec. Sú omnoho horšie ako my chlapi, najmä keď si pomyslíme, čo riskuje chlap a čo žena celou tou sakramentskou láskou.
Gestatter sedel s hlavou stiahnutou medzi plecami, zhrbene, s rukami vo vreckách nohavíc; Vetrovský hľadel naň so zaťatými zubami a kŕčovite stískal a vystieral prsty.
- Ja som tú dámu už dávnejšie poznal. Darmo je, zlá spoločnosť skazí dobré mravy. Je to smutné.
Vetrovský drgol plecami a hodil rukou.
Keď bol doma, prečítal Alinin oneskorený list a hodil ho opovržlivo na stôl.
Čože sa tá stratená osoba natíska práve jemu, keď pozná jeho zásady. Však jest dnes dosť mravných trhanov, ktorým na ženskej cnosti nezáleží, nech si vyberie z nich niektorého pána, hoc aj Jana Gestattera. Zhodnú sa. Ale jednako mu bolestne tlačilo srdce a kútiky úst mu potrhávalo. Nevedel vyhostiť z mysli niektoré scény, keď si otvorili jeden druhému úprimne duše, keď cítili s nevyslovným pôžitkom, že si pravdivo odkryli najhlbšie základy svojho bytia. Ich srdcia bili úprimne jedným citom. Sú to okamihy, v ktorých sa neklameme a ktoré nemožno zabudnúť.
Keby len ten nešťastný Gestatter nebol nakvapkal ešte toľko toho hnusného jedu do jeho rany, bol by možno uveril, čo mu píše. Však, hľa, i lístok Idy Skalnickej priložila. A s akým hrdým povedomím svojej neviny mu píše!
"Netajím, že ma Tvoja strata prebolestne raní, ale omnoho viac ma páli povedomie, že mnou opovrhuješ a to bez podkladu. Stratím Ťa, ale chcem, aby si za mnou želel, ako aj ja budem želieť za Tebou. Zbohom."
- Ale potulovala sa po kanceláriách a mládeneckých bytoch. Bože môj! Ako sa vedia tie ženské pretvárať, aké neuveriteľné komediantky sú všetky. Vedia sa vcítiť do každého zástoja a zahrajú ho zázračne!
- Čo urobím? Však som strávil s ňou nezabudnuteľné chvíle. Neurazím ju. Vrátim jej bez slova jej darčeky, ktorými mi takú radosť spôsobila, ktoré som za také poklady považoval. Bože, láska, čo si za čarodejník! Bude ju to bolieť, bude sa hnevať. Či ozaj bude želieť za mnou? Možno i to chvíľami. Však je ona nie obyčajná žena, je v nej duše dosť, čo môže za to, že ju to skvelé telo premôže?
Keď Alina dostala balík od Vetrovského, vedela, čo je v ňom prv, ako by ho bola otvorila. Ruky sa jej zatriasli a bolo jej na spadnutie. To bol koniec toho krásneho pomeru! To bolo také zlé, také strašné, že na niečo také nebola ani myslela. Však to nebolo možné, aby ju takto celkom nevinne, bez vypočutia odhodil! Dobre, nech ju opustí, ale bez príčiny nech nehádže na ňu špinu! To nestrpí!
Nepokojne sa zmietala medzi rozličnými citmi, sťa zviera na reťazi. Láska, žiaľ, hrdosť sa menili v nej podľa rozličných nápadov a predstáv. Vedela, že Vetrovský musí tiež trpieť a chvíľami ho ľutovala, chvíľami sa tešila tomu. Nič sa jej nezdalo takým potrebným, ako presvedčiť ho o svojej nevine a potom, keď bude vedieť, ako ju nezaslúžene urazil a bude ju prosiť o odpustenie, opustiť ho. Tak si to namýšľala, hoc cítila, že keby ju veľmi prosil, nebola by možno neuprositeľná až do konca.
Keď jej terajšie priateľky, pani Zaunerová a Tereza, vedeli o všetkom, čo sa s ňou stalo, nemala príčiny im teraz zatajiť ďalší vývin. Naopak, ony preukazovali o ňu taký živý záujem, že jej to veľmi dobre padlo, keď mohla s nimi všetko pretriasť. Tereza i niekoľko ráz denne pozrela, čo robí. Koľko ráz šla okolo bytu pani Zaunerovej, nazrela čo len na niekoľko minút. Potrebovala i ona spoločnosť, samota ju ujedala, lebo sa Artur od oného večera neobzrel o ňu. Predtým bol každý deň u nej a teraz sa jej stránil, očividne sa jej bál. O tom, čo sa jej s Arturom pridalo, ani neškrkla pred nikým, vôbec ho nespomínala.
Ale jej utrpenie a rozhorčenie bolo na rečiach a na jej poznámkach a radách proti Vetrovskému badateľné.
- Chlapi sú naničhodná háveď, to sú nie ľudia, - vrieskala rozčúlene, posunkujúc náruživo dlhými ramenami.
- Dokážte mu, aký je on neverný, nerozvážny a bezcenný a potom, keď sa bude pred vami plaziť po zemi, odkopnite ho, - i švirgla nohou tak náramne, že by bola padla, keby sa nebola zachytila stolice.
Pani Zaunerová bola tej mienky, že takej osoby, ako je Alina, je vôbec nie hoden nijaký chlap. Len by mala na seba viac držať, a preto radila, aby mu poslala jeho prsteň bez slova naspäť a neobzerala sa oň viac. Však keby chcela, mala by vohľačov, hajajáj, koľko by sa jej páčilo.
Jej bolo ľahko hovoriť, keď nebola do Vetrovského zamilovaná. Tereza lepšie chápala stav Aliny, kedže bola v podobnej situácii. Slečna Orságová vypočula, čo jej priateľky hovorili, takmer bez poznámky. Sedela s lakťom opretým o koleno, bradu uloženú v dlani a dívala sa vše dlhé, dlhé chvíle nepohnute na jeden bod. Nebola sama so sebou na čistom. Veď sa jej toľko všelijakých myšlienok plietlo hlavou. Ako fixná predstava ju prenasledovala myšlienka, že musí Vetrovského v každom prípade presvedčiť o svojej nevine. Ale ako, keď zrejme neverí nijakým svedectvám predpokladajúc, že jej priateľky svedčia za ňu, hoc i falošne. Zdalo sa jej, že by sa vysvedčením profesora mohla vykázať, že je netknutá osoba. Ale keď si predstavila prehliadku, a čo viac, že by také vysvedčenie predložila Vetrovskému, hanba ju zmrazila až do kostí. To nevedela urobiť, radšej všetko stratiť. Však sa možno predsa vyskytne nejaká možnosť, ktorá jej ukáže východ z nešťastnej situácie. Predbežne mu vráti jeho dary a prsteň.
Keby sa mohla s ním zísť, musela by ho presvedčiť, ako ju bezzákladne upodozrieva. Keby šla k nemu a zaniesla mu jeho prsteň? Však keď mohla ísť ku Gestatterovi, prečo by nešla k nemu? Vyhľadá ho v kancelárii podvečer. Veď čo je na tom? Či je zachránenie jeho a jej pokoja nie hodné hoc aj trochu smelého kroku? A vlastne, čože riskuje? V najhoršom prípade, že nezíska nič.
Celý deň pretriasala v sebe túto myšlienku, kým sa odhodlala, že pôjde k nemu. Divila sa, ako ľahko šla ku Gestatterovi a ako ťažko sa poberá k človekovi, ktorý jej je nadovšetko milý a za ktorého by doniesla každú obeť. Pravda, zaňho, ale nie v svoj prospech. Lenže, však je jej prospech i jeho.
Večer zbalila jeho dary a prsteň a šla. Hoc už odhodlaná, stála ešte predo dvermi, držiac kľučku v ruke, a váhala. Napokon sa schytila a utekala ulicami, ako keby ju naháňali. Cítila, že ak zastane, že sa najskorej vráti. Prišla pred jeho bývanie, v oblokoch sa svietilo, teda bude azda doma. Vybehla hore schodmi, v predizbe čistil sluha šaty. Bol prekvapený, keď vošla elegantná dáma.
- A, ja, už viem, už ste tu boli. Hľadáte pána staviteľa.
Kývla hlavou.
- Ráčte počkať, pôjdem mu povedať, že ho hľadáte. A koho mám oznámiť?
- Slečna Orságová.
Sluha vošiel a dosť dlho nevychádzal naspäť. Alina stála za ten čas na jednom mieste a hľadela na jeden bod na podlahe. Stála na už trochu obdratom koberci a oči jej utkveli na žltom malom trojhrane, v prostriedku ktorého bola hviezda. Sluha sa vrátil. Bolo na ňom vidno, že je trochu v rozpakoch. Zajakal sa trochu.
- Pán architekt je veľmi zaujatý. Keby ste ráčili iný raz prísť, alebo keby ste počkali aspoň hodinu.
Alina sa zamračila. Tento raz zvíťazili nad všetkými ostatnými pocitmi hrdosť a hnev.
- No, to neurobím, lebo ani ja nemám času. Oddajte pánu Vetrovskému tento balík do jeho rúk. Zbohom!
Vyšla na schodište. A tu keď bola sama, ľútosť nad nehodným a nezaslúženým zachádzaním zdvihla jej prsia, stiahlo jej hrdlo a zavzlykala.
- Však je to nečlovek! Šťastie, že som ho poznala, kým nebolo neskoro!
A to je potecha najobyčajnejšia, ktorou sa ľudia klamú, keď sa im niečo nepodarí, že by im to bolo slúžilo v prípade zdaru na nešťastie.
Pritom si namýšľame, že nikto tak a to necíti, čo my, a pritom chodíme všetci tými najvydratejšími chodníkmi.
Tereza bola zo dňa na deň nervóznejšia pre správanie Artura, vlastne, ako ho teraz volala, Turčeka. Že by vôbec nechodil domov, to bolo vylúčené, vedela to s určitosťou aj od chyžnej, ktorú dopodrobna vyspovedala. Iste chodil domov, keď ona bola vzdialená, alebo prišiel tak tichučko, ukradomky, že ho nepočula.
Bola taká nepokojná, tak sa jej žiadalo zísť sa s ním, že si umienila, že ak bude treba, zostane i deň-dva doma pod zámienkou nejakej choroby a bude naň číhať. Hrozný prírodný pud samíc ju opanoval a premohol v nej všetky ostatné, výchovou získané predstavy o slušnosti.
Niekoľko ráz zaklopala i na jeho dvere a volala naň premeneným hlasom. Ale ani raz sa jej neprezradil ani tým najmenším šuchnutím.
Umienila si, že keď sa s ním zíde, bude sa tak správať, ako keby sa nebolo medzi nimi nič zvláštneho pridalo. Možno tak potlačí jeho strach pred ňou a získa si jeho dôveru.
Keď sa ráno zobudila, urobila si plán, ako sprobuje ho dochytiť, ak je doma.
O ôsmej sa oblečie na vychádzku, ako každý deň a odíde protivnou stranou ich uličky, aby videl, že odišla. Za najkratšiu chvíľu sa vráti a popod múr ich bývania sa vkradne do domu naspäť. Pri odchode bude štrkať kľúčom v zátvore, ale nezamkne, aby sa mohla bez hluku dostať do svojej izby, kde počká, kým počuje, že odchádza.
Artur bol doma a vošiel jej do pasce. Keď videl, že odišla, začal si hvízdať a obliekal sa veselo a s väčším buchotom, ako bolo potrebné. Keď ako vždy so zvrchníkom na plece zahodeným vyšiel a zatváral svoju izbu, stála zrazu pred ním ako nejaká zázračná víla v rozprávke. Zľakol sa jej, keď ju tak neočakávane zazrel. Mala napolo oblečený župan, zrejme ho schytila na seba, keď sa preobliekala; pančuchu mala len na jednej nohe, druhú mala bosú. Artur jedným pohľadom ustálil, že je tá bosá noha biela a nie neforemná.
- A tak, ty si to, Terezka! - predstieral potešenie, ktoré naskrze necítil. Myslel si: Tá ma teraz dostala, z toho bude oštara.
- A kde si ty, človeče, keď ťa nevidno. Veď ani keby si sa bol prepadol, - hlasným šepotom sa oddala doň Tereza, aby ju susedia nečuli. Teatrálne vystierala k nemu dlhé ramená:
- Poď na minútku ku mne, ešte ma môže niekto takú neuriadenú tu chytiť.
Artur - čo mal robiť - vošiel; však nerobila naskrze dojem nejakej rozčúlenosti.
- Dovolíš, aby som sa doobliekala? Sadni si na chvíľočku a zapáľ si, - predložila mu niekoľko stambuliek a giubečiek v peknej cigaretovej skrinke.
- Rozprávaj, čo si robil toľké časy, čo si sa neukázal?
Artur zhodil zvrchník na stolicu a sadol si pohodlne na zvyčajné miesto.
- No, čo som robil? Bol tu môj otec niekoľko dní, s tým som chodil.
- Kde ste boli všade?
Artur nebol vrecom udretý a rozprával jej obšírne, po akých fádnych miestach, kadejakých úradoch a zhromaždeniach sa potĺkal s otcom. Otec pred ním robí špormajstra, a preto chodili len do kadejakých lacných pajzlíkov.
- Len ostatné dva dni som ho trochu rozobral a šli sme v noci i do barov. Páčilo sa to starému, hehehe. Však oni to v Prahe lepšie navštevujú ako ich snem, starí lumpi.
Tereza mu podhadzovala otázky a chválila ho, že sa tak solídne držali. Len tie bary jej dali piadlo na zuby. Obliekala sa pred ním so schválnou nehanblivosťou, pričom Artur nespustil z nej očú. Myslel si, stučnela tá potvora a kožu má hladkú, bielu.
Tereza hrala s Arturom ten istý zástoj, čo hrá pavúk s muchou, ktorá sa dostala do jeho siete. Ona precítila, nie znala, jeho povahu, lebo však o nejakom logickom kombinovaní nebolo u nej reči. Ona vedela, že je to nie sprostý chlapec, ale veľmi požívačný a nerozvážny, ktorému sa dosiaľ so ženami všetko dobre vydarilo, lebo robil s nimi, čo chcel, keď boli tak doň pobláznené. Teraz prišiel na jednu, ktorou nie on bude točiť. Vedela, že následkom svojej požívačnosti je veľmi nesmelý, vystríhajúci sa na sto krokov každej nepríjemnosti, hoc je to spojené i s trochou podlosti. Bál sa o svoje pohodlie ani frajerka o svoju kožtičku.
Pri rozchode sa nevdojak pobozkali. Dva, tri razy hľadeli na seba, či sa majú bozkať, či nie. Tereza by ho bola vďačne bozkávala. Artur tiež nebol od toho, len sa bál, aby to nemalo nejakých ďalších následkov.
- Večer prídeš domov? - pýtala sa Tereza naoko ledabolo, hoc jej srdce trepalo od rozčúlenia, či príde, že ho až v ušiach počula.
- Možno prídem. Uvidím. Máme schôdzku v spolku juristov.
- Čo ťa tam po takých daromných schôdzach. Však všetky tie spolkové táraniny nestoja za reč. Príď, dostala som kadečo z domu. Urobila by som parádnu večeru.
Artur poznal už tak trochu kuchynské umenie Terezino, stálo za to. A tak prišiel, hoc i trochu neskoro, takže Tereza ho už prestala čakať a bola celá zúfala, že ohrdol jej znamenité veci a že darmo vyhodila hodne peňazí za nápoje a fajčivo. Vykliala ho v svojom rozčúlení, takže jej skoro ušiel. Videl však tie bohaté prípravy a zostal nielen na večeru, ale až do rána.
Prešli potom dva týždne, čo sa denne schádzali i viac ráz. Žili spolu ani manželia a Tereza pomaly zariadila celú domácnosť, za ktorú ona znášala všetky trovy. Artur sa dal od nej kŕmiť a maznať.
Jedného dňa podvečer ju našiel plačúcu. Prišiel s veselou novinou o pani profesorke Krásovej, že dostala dvojčatá. Mal na túto udalosť celý rad vtipných poznámok. A to všetko malo vyjsť nazmar. Tereza plakala.
Ktože ho tam vie, či plakala naozaj, ale zdala sa veľmi uplakaná, oči mala červené, nos tiež a opuchnutý a tak vzlykala, že ju len tak podhadzovalo na foteli.
- Čože sa stalo s tebou, Terezka drahá, - skríkol Artur zľaknuto, keď ju zazrel. Tušil nejakú nepríjemnosť i pre seba, a tak vyzeral jeho zľaknutý hlas velmi prirodzene.
- Čo je so mnou, čo je so mnou! Keď som ja taká sprostá, že ti všetko kvôli urobím. Teraz sa môžem ísť hodiť do Dunaja! - skríkla tak zúfalo, že Arturovi prebehol mráz po chrbte.
- Tak čo sa stalo, veď už povedz!
V rukách žmýkala zdanlivo uslzenú vreckovku a hovorila fufňavo: - Stalo sa, čo sa muselo stať. Prišla som o svoju ženskú česť a budem mať dieťa od teba.
Teraz držala za výhodnejšie hovoriť to s tichou zúfalosťou, oddane do svojho osudu.
Pod Arturom sa nohy zatriasli.
- Aké sú to ohromné nepríjemnosti. Ale ako je to vôbec možné! - krútil hlavou. Chlapom sa totižto vždy zdá vec v takýchto prípadoch podozrivou, ba nemožnou. Veď - tak a tak. Možno iný - a podobné vytáčky.
- No, počuješ, ako je to možné! - skríkla Tereza zúrivo, - myslím, že ty musíš najlepšie vedieť, čo sa stalo. Ale mne sa nevykrútiš, nemysli si. Taká hlúpa som nie, že by som platila sama za spoločný účet. Ohoho, to už nie! - i skočila na nohy a krútila mu pred očami rozkváčenými prstami.
- Ale, Terezka, Terula zlatá, nerozčuľuj sa. Však je tomu ľahká pomoc. Ajajáj, a aká ľahká! Lekári od toho pomôžu a ako vďačne. Stojí to len niekoľko sto korún, ktoré i ja čiastočne...
Tereza chodila pred ním dlhými krokmi po izbe. Razom zastala pred ním a skočila mu do reči.
- Áno, aby som pochodila ako Ida a povaľovala sa týždne alebo mesiace po špitáloch a vyšla ako žobrák. To nech sa ti nesníva. Keď som taká, nuž som taká, - i dupla nohou. - Nech mám to dieťa!
Arturovi bolo na zamdletie. Takáto ohromná nepríjemnosť! Kto to kedy slýchal. A taká exaltovaná, nemožná osoba. Však je to hotový blázon. Bože môj, čo povedia na to rodičia a aký bude posmech sestár, vytriasačky druhých jeho mileniek a rehot kamarátov, že sa mu to prihodilo práve s Terezou, o ktorej tajil zúrivo, že by mal s ňou nejaký styk! Bolo to na zúfanie!
Dve-tri hodiny sa bránil proti Tereze tvrdošijne, prosil, plakal, hrozil, nadával. Všetko to nepomáhalo. Napokon jej rozhorčene vrhol do tvári, že je ako tá kobylka, ponášajúca sa na suchú ratolesť, ktorej samica je omnoho silnejšia a väčšia ako samec a ktorá prinúti samčeka, aby ju oplodnil a zatým ho zožerie za živa.
- Hovor, čo chceš, to je všetko nič nie hodné, tým neodčiníš, čo si spravil, - odbila ho opovržlivo.
Napokon spustila zasa zúfalý nárek:
- Ja tu hanbu neprežijem, ja sa zmárnim!
Artur by bol býval s týmto rozlúštením vcelku spokojný a jej ho ani veľmi nevyhováral.
- Čože, mnohé ženské volia toto rozlúštenie, ktoré má ešte značné výhody, - myslel si. Lenže Tereza chytro prekukla jeho úmysel a skazila mu vôľu tým, že priložila:
- Keď zastrelím seba - tak zastrelím najprv teba, - k čomu urobila taký hrozný posunok a vytreštila naň také clivé oči, že mu hlas zamrel v hrdle.
Odišiel celý zlomený, hoc mu Tereza napokon maľovala celú ich budúcnosť v tom najkrajšom svetle. Bol by ju vďačne zaškrtil, zdala sa mu, práve taká vyplakaná, až hnusnou. Trhal si vlasy, že sa dal tak sprosto zviesť takému netvoru, keď mal na výber toľké krásne aj bohaté dievčatá. Teraz videl čisto všetky jej úskoky, ako ho vtiahla do svojho saku.
Vošiel do svojej izby a dumal o svojej biede skoro celú noc. Vinil každého, celý svet, sestry, priateľov, rodičov, Terezu, Alinu, len seba nie. Sám sebe bol poriadným, statočným mládencom, ktorému sa nástrahami zlých ľudí stala taká veľká krivda.
Keď Tereza zostala sama, smiala sa v tichosti a šúchala si ruky od radosti. Ako sa to všetko podarilo. Bože môj, aký je to chumaj! Všetko jej uveril. Nechybelo jej vôbec nič! O tom, že by sa mala stať matkou, nebolo ani reči. Ona vedela veľmi dobre, že je to u nej bez primeranej operácie vôbec vylúčené. Teraz jej šlo o to, aby sa zosobášili, kým by sa stalo zrejmým, že ho klamala.
Otec Aliny je advokátom v menšom okresnom sídelnom mestečku. Má dobrú kanceláriu, pracuje s dvoma slečnami a patrí, pravda, medzi najpoprednejších "pánov" v obci. Ani nie tak v takých pánoch, ako skorej v ich paniach a dcérach sa obyčajne vyvinie isté aristokratické cítenie, ktoré sa v cudzom svete prezradzuje a pôsobí už i svojou naivnosťou často komicky. Aj v Aline bolo hodne toho kocúrkovského, keď prišla do Bratislavy, lebo keď skončila i gymnázium vo svojom rodnom meste, mala hodne príležitosti okúsiť kadejaké nezaslúžené vyznačenia a uznania, ktoré jej poplietli hlavu. Alina bola však veľmi rozumné dievča, hľadiace otvorenými očami na svet a striasla chytro značnú čiastku svojej namyslenosti zo seba, aspoň čo sa týka obcovania s ľuďmi. V duši jej zostalo mnoho povznesenosti, chrániacej ju od nepekných skutkov, ktoré pri zrelšom uvažovaní a šľachetnejšom, časom sa vyvinutom náhľade životnom tak strpčujú život nemilými rozpomienkami.
Alinina matka tri-štyri razy za rok prišla na dva-tri dni do Bratislavy pozrieť, čo robí jej drahá dcéra, a nakúpiť jedno-druhé, najmä šatstvo. Bola to vtedy niečo vyše štyridsaťročná, ešte veľmi pekná, statná pani, na ktorú sa Alina tak ponášala, že keď šli spolu, zdali sa byť skorej sestrami ako matkou a dcérou. Matka bola trochu vyššia a silnejšia, ale tvári boli jednej, viac okrúhlej ako oválnej, veľmi krásnej, čistej pleti, chutných úst a veľkých, tmavohnedých očú. Mamička sa napriek dcériným prekáraniam nevedela striasť trochu prinádherného šatstva a zbytočných šperkov.
- Ale načo sú mi, keď ich mám, už ich len musím ponosiť mužovi kvôli, - bránila sa dcére.
Tentoraz prišla, lebo cítila, že s dcérou je nie všetko v poriadku. Jej listy boli akési, nie ako by mali byť.
- Čo je s tým dievčaťom, - hovorievala mužovi, ktorý sa na jej starostiach len smial, - zabehnem k nej, uvidím, čo sa tam robí.
Pani Orságová bola veľmi milého, až lichotivého správania oproti každému, takže by si neskúsený bol predstavoval, že sa s ňou dá robiť, čo sa mu páči. A bol by sa veľmi mýlil, lebo tá dáma má i pri tých hladkých spôsoboch svoju, možno až pritvrdú hlavu.
Alina bola o Vetrovskom máločo písala domov. Akási hanblivosť a zvláštne tušenie ju zdržiavalo od toho. Hanbila sa pred matkou, že má rada mužského, a ona že si bude myslieť, že sa s ním bozkáva a oblápa, a tak jej ani nepísala, že sa s ním rozišla. Načo? Veď viac pomerov sa rozpadáva, ako slúži za základ spojenia na celý život. Že to človeka trochu mrzí? Nuž mrzí, najmä prvý raz. Neskoršie, keď sa do toho trochu vžijeme, neberieme to tak tragicky.
Tak si myslela zavše Alina a stisla zúbky - ale utrela si prstíkom malú slzičku, tisnúcu sa do oka.
Skúsená pani Orságová na prvý pohľad videla, že s jej dcérou je čosi nie v poriadku. Aké však ostré oči má tá láska. Keď ju Alina voviedla do svojej izby - bývala vždy u nej - pozreli jedna na druhú. Mamička videla, že dievča zbiednelo, pobledlo a že mu pri pohľade na ňu trhá kútikmi úst. Ako dobre to vedela, že preto jej pomáha tak pomaly zobliekať plášť, lebo sa jej tak schová aspoň na chvíľku, za ktorú sa zozbiera. Alina sa i opanovala a usmievala priradostne a štebotala nápadne veselo. Totižto chcela štebotať mamuci, ako zvykla inokedy, o domácich maličkostiach, drobných novinkách, ktoré sú také nekonečne dôležité a milé, keďže sú znakmi tej najúprimnejšej prítulnosti. Čo robí apuš, čo robí kanárik? Ešte sa nezunoval apušovi? Smie ho už aj iný kŕmiť? A čo vyčíňa Tomo a Galo? Už jej dosť dávno nepísali, tí darebáci.
Mamička ju počúvala a vše pokrútila hlavou.
- To dievča je nie v poriadku. Tej čosi srdce tlačí. Však ona s tým vyrukuje. A ak nie, však ja to z nej vypoďkám.
Nemusela dlho špekulovať ako. Alina vzala jej cestovný kufrík a šla s ním do hosťovskej izby, ktorú jej pani Zaunerová vždy tým vďačnejšie prepustila, lebo nikdy neprišla s prázdnou rukou k nej. I teraz chytro pribehla a privítala ju čo najsrdečnejšie. Pani Orságová sa hneď po privítaní opýtala šeptom, čo je s Alinou? To dievča je nie svoje.
Pani Zaunerová sa obzrela a zaviedla pani Orságovú do svojej izby, už cestou otvárajúc ústa, aby čím najsúrnejšie porozprávala, čo sa stalo s Alinou.
Nebola ešte celkom hotová, keď Alina vošla k nim, kričiac:
- Mama, mama, mamica, kde ste?
Pozrela na matku a hriešnu tvár pani Zaunerovej a bola si na čistom, že všetko vyrozprávala matke o jej príhode s Vetrovským. Pani Zaunerová sa nevedela natoľko pretvárať, aby nebolo na nej vidno, že sa cíti hriešnou. Ale pani Orságová s celkom jasnou tvárou hľadela na dcéru. Možno jej i malý úsmev hral okolo úst, ani keby si bola myslela:
- Tak, to je všetko? Nič horšieho sa nestalo! Zaplať Pán Boh!
- Tak, mamica, to ti už všetko vyrozprávala tá nepriateľka? Vidíš, tetuška, aká si ty egoistka, že si mi predchytila pôžitok môcť mamičke celú tú tragédiu vyrozprávať sama.
- No, neboj sa, Alinka, ja som mamičke len nadpisy kapitol povedala. Máš toho čo rozprávať, hoc i do rána, - riekla pani Zaunerová, klaňajúc sa a píliac rukami.
- Nuž, tak je to s tebou, tak! Ty si jednako nie úprimné dievča. To by som od teba nebola očakávala.
- Ale, mamička, čo ti mám všetky také lapálie vešať na noštek. Nestojí to za to. Po troške flirtovania sme sa jednoducho rozišli pobadajúc, že sa nehodíme k sebe.
Pani Zaunerová pokrútila hlavou.
- No, bolo to viac ako flirtovanie. Také prstene, ako ti dal Vetrovský, z flirtu sa nerozdávajú.
Po večeri sedeli krátko spolu, lebo matke a dcére sa žiadalo byť osamote, a preto dostala pani Orságová razom nápadne prudké bolenie hlavy a šla si ľahnúť. Alina ju odprevadila do jej izby, z ktorej vyšla len po polnoci. Vyspovedala sa pred matkou zo všetkého, nezatajila jej ani jedného záhybu svojej duše. Keď jej niečo i ťažšie padlo rozpovedať, trochu sa premohla a šlo to. Však mamička preukazovala také porozumenie pre jej boľačky a jej hriešky boli také detinské, že matka s dojatím hľadela na nedotknuteľnosť duše svojej dcéry. Veď to bolo skutočné dieťa a rástlo to v takej voľnej spoločnosti a tak málo pôsobilo to ovzdušie na ňu!
Aline sa zdalo, že jej mamička má pre lásku málo porozumenia. Romantičnosti iste nebolo v nej mnoho. Vyložila dcére svoju teóriu lásky, ktorou ju nie veľmi presvedčila.
- Láska nie je nič iné ako časové pomätenie rozumu a citu, ktoré príde na človeka sťa influenza, nevedno prečo a ako. Vidíme jedného človeka aj denne, nič nám je po ňom. Príležitostný nepatrný styk s ním môže nemoc vyvolať. Obyčajne sa ľudia nakazia navzájom: začnú fľochať na seba, oči prekrúcať, pochlebovať si, vyhľadávať jeden druhého, a už sú nakazení. Najlepší liek proti tomu je rozísť sa. Keď sa za čas nevidia, tak ich to popustí. Veď je pravda, že jesto i ťažšie prípady. Čítame vše v novinách, že sa preto ľudia i strieľajú a trávia. Ale to sú slabí pochábli, ktorých niet čo ľutovať.
Alina sedela pri matkinej posteli, ktorá už pre oklamanie pani Zaunerovej si musela ľahnúť.
Zhasili svetlo, nepomysliac si, aký zvodič k úprimnosti je šepkanie potme pre ľudí, ktorí sa majú radi. Potme nás neprezrádza posunkovanie tvári; črpkáme len zo svojho vnútra, nemýlení citmi poslucháča.
Tak sa stalo, že matka odkryla dosiaľ nikdy neodchýlený závoj svojich lások pred svojou dcérou. Zhovárali sa ako dve úprimné priateľky, zabudnúc celkom na svoj rodinný pomer. Pani Orságová sa priznala, že vôbec nikdy nezažila nejakej vášnivejšej lásky, ktorá by ju bola mohla strhnúť k nerozvážnym skutkom.
- Tvojho otca som mala a mám rada, ako dobré manželky milujú svojich mužov. Nemám príčiny ho nemať rada. Je síce hurtoň, ľahko vzbĺkne a potára zavše hlúposti. Ale chytro obanuje, ak prestrelí a hľadí skazené napraviť a to, ako vieš, dôkladne. Stará sa o nás, je dosť pozorný a neklame ma prinápadne a pričasto. Za tri-štyri roky ho chytí nejaký prechodný raptuš, ale ja, keď sa o ňom dozviem, robím sa, že ho nevidím, a tak ho to popustí. Keď je po ňom, poviem mu, že bol blázon a on to uzná sľubujúc, že už bude dobrý.
- Ale, mamička, otecko by ťa klamal? - zadivila sa Alina.
- Pridá sa. Keďže nerobím s ním preto nijaké scény a kriky, nuž to nezbadáte.
- A ty si nebola nikdy väčšmi zamilovaná, tak, aby si bola snívala deň a noc len o svojom milom?
- Ale bola, ako pätnásť-šestnásťročné dievčatisko a raz ako už vydatá žena. Mala som asi dvadsaťsedem rokov - vy ste už všetci traja boli na svete, ty si už chodila do normálky - keď bol u otca koncipientom Dr. Miloš Kohút. Do toho som sa zaľúbila, hahaha, - smiala sa tichým, chutným smiechom.
- Čo sa smeješ, mamica drahá! - i hodila sa na ňu a bozkávala jej ruky a tvár, v bolestnom napätí, čo sa dozvie od nej.
- Chvalabohu, že sa môžem smiať. To bola moja najvážnejšia skúsenosť v tej láske. Najprv sme len kukali ukradomky jedno na druhé, o dva-tri dni neskoršie sme sa vždy "náhodou" zišli či v kancelárii, keď tam nebolo nikoho, či v záhrade. Pravda, nedovolili sme si nič neprístojné! Ale dobre nám padlo hľadieť zaľúbene na seba a tárať hlúposti. Bolo treba dávať veľký pozor, aby nás otec nedolapil, lebo ten mal na také veci veľmi bystré oči. To sme vedeli, že s ním nemožno žartovať. A vlastne, keď si všetko dobre rozmyslím, tak sa mi zdá, že to bolo to, čo nás najväčšmi dráždilo. Pravdu rečeno, ja som nikdy ani nepomyslela na nejaké lámanie manželských pút. Chcela som skúsiť trochu tej lásky, o ktorej básnici toľko vypisujú a ktorú tak do neba vychvaľujú.
Alina si vydýchla zhlboka. Bolo by ju veľmi bolelo, keby jej matka, ktorá stála pred ňou taká čistá, taká v každom ohľade vzorná, bola v jej úcte upadla. Bol by sa jej skazil jedinečne krásny obraz, ktorý vždy radosťou rozohrieval jej srdce. Chvalabohu, sú také ženy nie zriedkavosťou medzi nami!
Rozprávala ďalej.
- Raz sa mi pridalo, že som v besiedke na pohovke odpoludnia s knihou v ruke zadriemala. Cítila som, že ma niekto tichúčko bozkal na ústa a - zmizol. Pomaly som otvorila oči, bola som ukrutne rozčúlená a dojatá. Na lone mi ležala krásna ruža. Bola som istá, že to bol "on". Aká som bola v takých veciach neskúsená, myslela som, že som teraz už v osídlach skazonosnej vášne. Pôjdeme z kroka na krok a koniec bude - musí byť? - tá najstrašnejšia tragédia. Moje drahé, milé detváky, čo bude s vami. Pomyslela som i na vášho otca. Bože môj, však má svoje chyby, ale je jednako znamenitý muž a dobrý, obetavý otec. A to mám urobiť - prečo? Aby ma iný muž, možno omnoho horší, ako je môj terajší, mohol milovať, aby ma namiesto Joža oblápal a bozkával Miloš? Len preto! Stojí to za to? Neopovážila som sa Milošovi do očú pozrieť a pred otcom som ich tiež klopila. V každom prípade som chcela ten nemožný pomer prerušiť a tu mi zišlo na um, keď otcovi napadlo moje držanie a pýtal sa ma, či mi niečo nechybí, že by bolo najlepšie, keby som šla do Sliača, lebo sa cítim akási unavená, nesvoja. Otec zavolal lekára a ten, pravdaže, potvrdil moju diagnózu a odporúčal kúpeľ čím najvrelšie.
Šla som do kúpeľov na mesiac. Po dvoch týždňoch ma otec navštívil a doniesol kyticu ruží Márie Henriette, tých istých, z akých som bola našla jednu na lone po tom bozku.
- Rád máš tieto ruže? - pýtala som sa ho.
- Veľmi. Však aj asi pred dvoma týždňami som ti bol hodil jednu do lona, keď si driemala v besiedke. I bozkal som ťa. A ty nevieš o tom.
Cítila som, že som bledla a zas hneď červenala. Bože môj, ako som sa ľahko mohla prezradiť. Viem, že som trasúcimi sa ústami šepkala, že neviem o ničom. Bozk som necítila a ruža mi musela nepozorovane spadnúť, keď som z pohovky skočila. Hodila som sa mu na krk, lebo tak podivne hľadel na mňa. Vyoblápala a vybozkávala som ho, to je vždy pre chlapov ten najlepší spôsob, ktorým všetkom vysvetlíš. Ty dobrý, drahý muž moj! I upokojil sa. Tak vidíš, milá Aluška, to bola moja celá láska.
- Ty, mamička, to bolo skutočne dosť nemilé s tým bozkom a s tou ružou. Oteckovi muselo byť divné, že si to vôbec nespomenula. Iste čakal nejaké uznanie svojej nežnosti. Čo si len mohol myslieť? Veľmi ľahko mu mohlo zísť na um, že odmenu za ružu dostal omylom iný.
- Zaiste to bolo veľmi nemilé. Nuž, lenže mne ani na um nezišlo, že by to bol mohol byť otec. Také ľúbostné spôsoby on nikdy nemal, aj keď bol bláznivo zamilovaný. A bol. Nuž, na šťastie sa nič nestalo. Ale sa mohlo. A prečo? Skutočne celkom pre nič. A uvidíš, ako sa toto vykľulo, tak sa i tvoja nevina vykľuje a ten natrhnutý Vetrovský musí prísť k rozumu.
Alina sa hodila matke na prsia.
- Mamička zlatá, nehreš mi ho. Keď aj chybil, chybil z povznesenosti ducha. Ver mi. Ja viem, že sa trápi, že ma miluje a že len jeho hrozná nedôvera ho zdržiava od toho, aby sa vrátil ku mne. Mamička drahá, nediv sa, že neverí ani mne. Však keby si vedela, ako zmýšľajú a pokračujú všetky moje priateľky, ktoré sú koľko-toľko na božský obraz stvorené. Skoro všetky berú lásku len čisto z požívačného stanoviska. Niet v nich ani zbla nejakého zriekania a povznesenosti ducha. Koľko ráz sme sa zhovárali o tom s Vetrovským. Ako horlil za všetky nové, ešte neuskutočniteľné altruistické smery, ktorým ľudská príroda vzdoruje, a pozri, čo z nich nasleduje naša mládež? Voľnú lásku a nenávisť. Najmä nad tým žasnem, ako naše terajšie ženy, ktoré boli ešte nedávno hrdé na svoju zdržanlivosť a čistotu, teraz, keď majú k tomu možnosť voľnosťou pohybovania sa, odhodili všetku hanbu a bijú sa verejne nie za voľnosť lásky, ale za voľnosť zmyselnosti. Lebo však láska nevraždí svoje deti a terajšie ženy sa bijú za voľnosť vraždy nenarodených detí. Keby si tu zostala niekoľko dní, ukázala by som ti na príkladoch, ako naša mládež žije a ako sa chystá na životné zriekanie a prácu obetavú v záujme celku.
- Alina, nerozčuľuj sa, dieťa moje. Nech si každý robí, ako sa mu páči. Ver mi, podľa toho sa mu vodí! Ty sa drž svojho presvedčenia. Ty ideš správnou cestou a nakoniec sa ti to vyplatí. Takzvaní vzdelanci v každom čase majú iné životné náhľady, ale ohromná masa ľudí ide od tisíc rokov a na celom svete svojím, prírodou nadiktovaným smerom. A na toho Vetrovského sa neviaž, musí to byť zaťatý človek a nadmieru upodozrievavý. Takí chlapi nebývajú dobrými mužmi. Je s nimi stála bieda. Nájdeš aj onakvejších mužov, ako je Vetrovský. Len keď je človek zamilovaný, namýšľa si, že niet nad milého. To človeku časom vyjde z hlavy ani hmla z poľa.
Teraz začala Alina cítiť rozdiel medzi svojím a matkiným chápaním života. Však jej mamici záleží len na jej vlastnom pohodlí a na pohodlí jej rodiny. Je to taký okatý, meštiacky náhľad, s akým súvisí naša dnešná výchova. Avšak je nevyhnutne potrebné, aby sa tieto mizerné záujmové obruče alebo úplne zničili, alebo aspoň tak rozšírili, aby sme ich necítili, ak chceme mať pokojný život na svete, nebúrený stále ľútosťou a nenávisťou. Toto mamica naskrze nerozumie a nevie, čo je to láska. Ona nevinnú hračičku, ktorou prešla, považuje za lásku. Tak ľahko sa skutočná láska premôcť nedá, ako si to ona namýšľa.
I zdalo sa jej, že už pridlho sedela pri matke, začala cítiť ustatosť a zunovanosť. Vedela, že keby sa vyhovárala na matkinu ustatosť, nepustila by ju ešte, a preto jej udala podľa pravdy, že je trochu ustatá a ospanlivá. Objali sa a odišla jednako so srdcom plným lásky k dobrej materi.
Nasledovný deň predpoludním chodila pani Orságová s dcérou po sklepoch nakupovať. Aline napadlo, aké neobyčajne lacné a skromné šaty vyberá jej mamička pre seba, keďže jej iný raz nebolo nič dosť dobré. Pre dcéru ani teraz neskúpila, takže sa tá tej jej dobrote musela vzoprieť.
- Vidíš, Aluša, divím sa ti, že to nenahliadaš. Komu sa chce dnes kupovať drahé veci, keď vidí okolo seba tú biedu? Keď hľadia na teba tie hladné oči z tých schúlených postáv? Radšej dám tie peniaze, čo zgazdujem na sebe, na podporu chudobe, a tak vďačne ponosím tie skromné hábky. Dnes robiť luxus sa mi zdá neľudským hriechom. Však nám všetkým ťažko leží na duši ten všeobecný nedostatok a clivé povedomie neistej budúcnosti.
Alina hľadela prekvapene na svoju matku. Ako spolu kráčali, stisla jej rameno, pritlačila ho k hrudi a zašepkala jej:
- Mamička drahá, nie je ťa tak ľahko prekuknúť. Ale tak sa zdá, že sama doba vychováva svoje deti. Lenže, ako Vetrovský hovorí, my by sme sami mali riadiť beh života a nie sa dať ním unášať.
Kráčali Dlhou ulicou, keď si toto hovorili. A práve, keď spomenula Alina Vetrovského, zazrela ho idúceho im oproti so svojím inžinierom Kožienkom. Oči sa im stretli. Vetrovský svoje sklonil k zemi, Alina nespustila pohľad z oboch pánov, pričom mimovoľne stisla a potrhla rameno matkino, z ktorého nebola zložila ruky. Kožienka, prechádzajúc popri nich, pozrel na Alinu a spamätajúc sa, strhol klobúk pred ňou a matkou. Vetrovský si ich zdanlivo nevšimol.
Alina potlačila vzdych.
- Mamica, ten vyšší pán bol Vetrovský.
Pani Orságová sa obrátila a bola nemilo prekvapená, keď zazrela, že sa i Vetrovský obzerá za nimi. Neboli ešte ani desať krokov od seba.
Alina, ktorá aspoň jeden kradmý pohľad hodila za seba, pobadala s uspokojením, že sa Vetrovský tiež obrátil.
- Hodný chlap je to. Ani sa nezdá takým divochom. Divní sú tí ľudia dnes. Tak sa zaťať bez príčiny! Čudák!
Urobili niekoľko krokov bez slova.
- Škoda ho, - riekla napokon pani Orságová, - mala by sa mu predsa tá hlava otvoriť.
- To je tvrdý človek, tak ľahko sa nepoddá, - vdychla si Alina. - Ponížil ma tak, že si nič tak nežiadam, ako dokázať mu svoju nevinu a nechať ho potom tak. - I trhla sebou nervózne.
Zatým šli ešte do rozličných obchodov, kúpili jedno-druhé ale Vetrovského nespomenuli, hoci máločo hovorili, i to len o nákupoch. Obidve vedeli o sebe, že rozmýšľajú len o ňom.
Keď vchádzali do bytu, pani Orságová sa neočakávane opýtala Aliny skoro šeptom:
- Máš ho rada?
Alina vzdychla.
- Vždy myslím naň, tak mi leží na duši. Neviem, čo by som dala za to, keby mi veril, že som ho hodná. Je to láska? Neviem.
- Vari to bude láska, - pokývala matka hlavou.
Alina sa pred matkou pretvárala. Cítila, že jej jedinou túžbou je oddať sa Vetrovskému každou žilkou svojho tela, každou túžbou a myšlienkou svojej duše.
Odpoludnia šli s pani Zaunerovou na olovrant do Petržalky. Pani Zaunerová vzala so sebou svoj parádny kus, zlatý lorňon, ktorý jej nebohý manžel, obvodný lekár, bol doniesol domov od jednej práve umrevšej bohatej pacientky. Hovoril, že mu ho ona ešte dávno pred smrťou darovala pre jeho ženu s tou poznámkou, že si ho po jej smrti môže vziať. Lenže na to svedka nebolo, a tak ho lekár v trme-vrme úmrtnej hodiny medzi skoro cudzími ľuďmi, ktorí tvorili ďalekú dediacu rodinu nebohej, akosi nevdojak strčil do vrecka, mysliac, že rukoväť je len pozlátená meď. Chcel ním urobiť svojej ženičke neočakávaný dar. Keď ho doma lepšie obzreli, videli, že lorňon s dlhou, drahokamami vykladanou rúčkou bol zo zlata a tak hodne drahý. Boli obidvaja zarazení, vec ich veľmi mrzela a dlho rozmýšľali, čo majú urobiť. Rozhodli sa, že druhý deň lekár ešte navštívi rodinu nebohej a odloží tam niekde nepozorovane lorňon. I šiel, ale či bol taký rozrušený, či mu stále niekto stál v ceste, neodvážil sa okuliare nikam podstrčiť. Spomínať ich nespomínal nikto. Tí takrečeno cudzí ľudia ani veľmi nevedeli, že ich tetka vôbec upotrebúvala taký predmet. Prišiel s ním domov namrzený. Obom ležali tie hlúpe okuliare na duši, ani keby boli banku vyrabovali. Lekár vôbec nerozumel, ako mohol on, celý život poriadny, statočný človek, taký kúsok urobiť, keďže to podarovanie bez svedka nebral vážne. Ale jednako muselo naň vplývať, a nevypočitateľné pudy strhnú vše človeka na nemožnú cestu. Rozhodli sa, že okuliare skryjú na najtajnejšie miesto tak, aby ich ani polícia nemohla nájsť, keby ich predsa nejako hľadala. Vo svojom strachu sa i toho báli. Upotrebiť ich vôbec neupotrebili a pochváliť sa nimi tiež pred nikým nechválili. Ešte čo! Ani za celý svet nie.
Pani Zaunerová ešte niekoľko rokov žila pokojne so svojím mužom a po jeho smrti sa presťahovala do Bratislavy, kde jej okuliare raz pri upratovaní padli do rúk. Pozrela cez ne a zbadala s príjemným prekvapením, že sklá sú jej veľmi vhodné i umienila si, že ich príležitostne upotrebí; však od toľkých rokov a medzi cudzími ľuďmi ich nikto nepozná. Tak ich od tých čias vždy brala so sebou, keď šla do spoločnosti, ktorej chcela slúžiť na česť.
Podivným spôsobom, tá ináč rozumná osoba celkom zmenila svoje správanie, keď hľadela cez ten nešťastný inštrument. Stala sa namyslenou, afektujúcou; vždy chce mať ona pravdu a predstavovať veľkú dámu. Alina s matkou vše si pozreli do očú s porozumením a usmiali sa. Cítili sa veľmi príjemne vo voľnej prírode a s výhľadom na Dunaj a mesto, pričom mohli pozorovať ako na javišti okolo nich sa zabávajúcu a tancujúcu mládež. Boli sa tak usadili, že mohli pohodlne obzerať, čo sa im páčilo. Trochu šikmo, neďaleko od nich sedela pri jednom stole Mona Korčeková s mladým mužským. Alina sa znala s ňou a upozornila na ňu a jej spoločníka i matku a pani Zaunerovú.
Mali na nich čo pozorovať.
Mona bola žiadúce, trochu moletné dievča, s veľmi pekne vyondulovanými tmavogaštanovými vlasmi, s nahnedastou pleťou brunetiek. Mala buclaté, mäkké rúčky, ktoré budia dojem príjemného dotyku a hladenia. Skláňala často hlavu k tvári svojho druha Michala Konečného, mladého poštového úradníka, možno s nejakými osemsto-deväťsto korunami mesačného platu, a zdanlivo s istou rozčúlenosťou mu čosi hovorila, na čo bledý, chudý mladý človek pomaly s maznavou tvárou robil flegmaticky námietky. Vše sa mračil, vše robil tvár namrzenú, ako človek, ktorému núkajú nechutné jedlo.
Pani Zaunerová pomer Mony s poštovým úradníkom znala práve tak dobre ako Alina, preto táto len matke šepkala, že Mona je dcérou bohatého senátora, chodí teraz prvý rok na právnickú fakultu a zviedla sa s tým prázdnym, bohvie na čo namysleným hlupákom, ktorý jej, ako si ona namýšľa, veľkopanskými spôsobmi ukrutne imponuje, hoc pochádza len z celkom nepatrného remeselníckeho pôvodu. Jeho otec je malomestský krajčírik, z domu je iste nie privyknutý na nijaký blahobyt, často odbavil večeru i stuchnutou švábkou a teraz to streštené dievča sekíruje do krvi. Nijaké jedlo mu je nie dosť dobré, nijaké šaty nie sú mu dosť dobre ušité a nijaké držanie mu je nie dosť panské.
Korček sa tou najbezohľadnejšou požívačnosťou a neodbytnosťou bol stal z obyčajného malomestského obchodníka bohatým statkárom, majiteľom viac domov a veľkokapitalistom, čert vie ako - Boh iste nie. I on, i jeho rodina teraz za ničím tak netúžili, ako za veľkopanským bydlom. Študovali veľkopanské spôsoby v reštaurantoch a v divadlách, pokladajúc každého obchodného cestujúceho, večerajúceho v Carltone, za vzor dobre vychovaného pána. Mona sa do toho hochštaplera zamilovala pre jeho, ako si ona nahovárala, veľkopanské držanie, hoci sa jej Artur, ktorý jediný z rodiny má, okrem Gizy, trochu rozumu, dosť naprekára a navysmieva. Mona je, ako celá rodina, skúpa, ťažko sa rozíde s grošom a jednako na svojho Mišíčka neľutuje nič. Žije s ním ako žena s mužom, hoci majú dva byty, ale obyčajne v jednom alebo v druhom spolu nocúvajú. Hovoria, že bola cez tých niekoľko mesiacov, čo je v Bratislave, už dva razy v Bernsteinovom sanatóriu. Raz bola iste. Podivným spôsobom rodičia Moniny nevedia, alebo nechcú vedieť, ako žije ich dcéra. Možno si namýšľajú, že to vyžaduje terajší panský život.
Všetky tri dámy hľadeli na párik. Mona vliekla za ruku svojho gavaliera, ktorý s kyslou tvárou kráčal za ňou do kruhu tancujúcich. Tancoval utrápene, ťahajúc sa sťa smola, čo Mona považovala za vrcholný spôsob high lifu.
Všetky tri dámy pozorovali tancujúcich a nevšimli si, že nad nimi stál chvíľočku dobre živený, červenolíci vysoký pán, ktorý ich napokon pozdravil: - Ruky bozkávam.
Pani Zaunerová s lorňonom na očiach kývla mu blahosklonne hlavou, Aline bolo vidno na tvári nemilé prekvapenie a rozpaky, pani Orságová hľadela naňho s ľahostajnou zvedavosťou.
- Som Ján Gestatter, - predstavil sa pani Orságovej.
- Ráčite dovoliť, aby som si na chvíľku prisadol. Však takej krásnej spoločnosti tu viac niet, - klaňal sa láskavo, pričom bolo na ňom vidieť, že celú spoločnosť neberie celkom vážne. Cítil sa asi tak, akoby sa cítil bohatý advokát v spoločnosti rodiny jeho domáceho obuvníka v cudzom meste.
Pani Orságová z jeho úsmevu, z blahosklonných pohybov a z prílišnej istoty držania okamžite vedela, ako keby jej to bol dal niekto na písme, čo si pán Gestatter myslí o nich a o sebe.
Pani Orságová sa držala ako skutočná dáma napriek tomu, že bola pribohato oblečená v hodvábe so šperkami, podľa čoho Gestatter odhadol aj celú jej osobnosť. Od Aliny vedela, ako sa bol oproti nej zachoval, a následkom toho prechovávala oproti nemu miešané pocity. Vzala do ohľadu dnešné náhľady o styku ženských s mužskými a cenný šperk, ktorý dal Aline. To miernilo jej roztrpčenosť proti nemu. Ale za veľmi zlé mu mala, že ju nepokladal za seberovnú a hoci túžil za ňou, bol by ju chcel len za milenku.
Svoje city neprezradila. S vrodenou milou láskavosťou kývla hlavou na jeho predstavenie.
- Teší ma, že mám príležitosť vás poznať. Však je vždy dobre mať také význačné známosti, ako ste vy, pán direktor, - pokračovala s neodtajiteľným ironickým ostrím. - Povedzte, prosím, vašej pani matke, že jej krásne poďakúvam za láskavosť, ktorú preukázala mojej Aline. Ak budem mať času, navštívim ju, aby som to mohla osobne urobiť, čo by mi bolo tým milšie, lebo by som mala príležitosť ju poznať.
Gestattera trochu mrzelo, že táto pani tak sebavedome s ním hovorí. Zdalo sa mu, že si robí žarty z neho. Preto myslel, že ju musí trochu zavrátiť, hoc je aj Alinina matka.
- Bohužiaľ, necíti sa dobre a vôbec neprijíma teraz návštevy. A tak by ste sa darmo ustávali.
- Tak je chorá. Ako ju ľutujem, - odvetila pani Orságová spôsobom, z ktorého bolo vidno, že jej vlastne tiež nič nezáleží na nej.
Pani Zaunerovú mrzelo, že sa napriek lorňonu pán Gestatter s ňou naskrze nezaoberal, preto poznamenala, aby sa uplatnila:
- Áno, počula som, že trpí na žlčové kamienky. Je to ťažký neduh. Ja viem o ňom jedno-druhé i od svojho muža, ktorý bol lekárom.
Gestatter jej prikývol hlavou, ale neodpovedal ani slova, hoci sa mu lorňon i veľmi náročne blýskal v očiach. Obrátil sa k pani Orságovej.
- Milostivá pani prišla navštíviť svoju krásnu dcéru, ktorá celému mestu pomiatla hlavu.
Hľadel zamilovane na Alinu, ktorá pozerala naň vážne a sklopila bez slova oči.
- No, rada mám svoju Alinu, mám z nej potešenia.
- Slečna Alina je iste vzor v každom ohľade, - odvetil Gestatter s vážnou úprimnosťou. - To bude šťastlivý človek, ktorého ona oblaží.
Obďaleč prešiel nejaký pán, ktorý sa spoločnosti pozdravil, načo mu Gestatter kývol hlavou a vstal. Poklonil sa veľmi úctivo pani Orságovej a Aline, pani Zaunerovej so žartovnou vážnosťou pokýval rukou so slovami: Služobník.
Pani Zaunerová si podivným spôsobom namýšľala, že ju tým vyznačil, a preto mu tiež pokývala rukou a riekla:
- Zbohom, pán direktor. Veľmi ma tešilo, že som mala to potešenie.
Pani Orságová a Alina sa tichučko usmiali.
Chvíľku mlčali, ako to robieva spoločnosť, ktorá chce hovoriť o práve odišlom členovi.
Pani Zaunerová urobila veľmi vážnu tvár a odložila svoj lorňon s posunkom, že sa chystá do vážnej rozprávky.
- Ja myslím, že by Alina múdro urobila, keby preukazovala väčší záujem o pána Gestattera. Je to milionár, prvotriedna partia a bol by šťastný, keby ho Alinka chcela.
Alina sa usmiala.
- Neviem, odkiaľ máš svoje informácie, milá tetuška. Nebolo by ťažko pánu direktorovi prejaviť svoj vyznačujúci záujem o mňa, no on to dosiaľ neurobil, - hovorila Alina s ironickou vážnosťou.
- Nespustil očú z teba a len sa mu tak svietili, ani kocúrovi v tme, - podotkla s úsmevom pani Orságová.

***