Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

***

Hoc sa takto hľadela uspokojiť, nemala skoro celú noc ani hodinu dobrého spánku. Bála sa aj, aby jej ten šperk nejakým nepochopiteľným spôsobom nezmizol. Však keby ho nemohla Gestatterovi vrátiť, nikdy by jej neuveril, že jej ho niekto odcudzil.
Držala ho celú noc v rukách ako malé dieťa milú hračku. Rozmýšľala, ako mu ho vráti. Najjednoduchšie by bolo, poslať mu ho poštou. Ale tu ju nadchádzali všelijaké pochybnosti. Môže sa i na pošte stratiť; musí na sprievodný list napísať svoje meno, no a, pravda, i meno príjemcovo. I z bratislavskej pošty môžu povstať klebety, sám Pán Boh vie ako. Cudzí človek môže zazrieť adresu a tárať kadečo. Napokon sa jej zdalo najistejšie, keď mu šperk sama oddá do jeho vlastných rúk. Pri tej príležitosti mu povie vážne a rozhodne, aby jej dal v budúcnosti pokoj. Zdalo sa jej to celé veľmi ťažkou úlohou, ale odhodlala sa na ňu, hoc i s ťažkým srdcom - a zaspala.
Ešte sa v svojom živote nezobudila taká utrápená a ustaraná ako v to ráno. Bolela ju hlava, cítila sa celkom chorá. Ale užila pyramidon a zozbierala sa. Bolo jej ukrutne dlho čakať, kým myslela, že môže ísť vyhľadať ho v jeho kancelárii v banke. Napokon prešla desiata hodina a ona sa zobrala a šla. V banke obzerali úradníci a sluhovia nápadne peknú dámu s upodozrievajúcimi pohľadmi. Keď sa vypytovala, kde je kancelária pána direktora Gestattera, skoro každý sa obzrel za ňou a krútil hlavou. Najhoršie však bolo, že pána direktora nebolo v kancelárii. Ešte nebol prišiel. Povedali jej, že možno príde len odpoludnia. Pravdepodobne je ešte doma. Alina sa vzchopila a rozhodla, že tú vec skoncuje a vyhľadala ho na jeho byte v dome rodičovskom, kde mal na mezaníne niekoľko izieb.
Ani tam ho nenašla. Stála chvíľočku v širokom koridore, kde bol výklenok s fotelmi a stolíkom a uvažovala, čo urobiť. Najmúdrejšie urobí, keď pôjde k pani Gestatterovej a oddá tento šperk s prosbou, aby ona odovzdala tú zabalenú a zapečatenú schránku synovi.
Pani Gestatterová ju milo prijala, hoc trochu prekvapená jej príchodom v nezvyčajný čas. Hľadela na ňu trochu ustrašene, bojac sa, že ide o nejakú nepríjemnosť.
- Tetuška drahá, bozkávam ti ruky. Prišla som s prosbou. Keby si bola taká dobrotivá a oddala tento balíček pánu synovi. Len to mu ráč povedať, že som to ja doniesla preň, on už bude vedieť, o čo ide.
- Dobre, milá Alina, vďačne ti urobím túto veľkú službu. Sadni si trochu, čo máš nového?
Alina chvíľku posedela, porozprávala a potom šla. V dverách izby sa stretla s Dianou. Obidve skríkli, ako keby sa neboli rok videli, ale po krátkom rozhovore sa rozišli.
Alina utekala dolu schodmi s ľahkým srdcom, ani študent po zložení obávanej skúšky.
Asi o týždeň prišiel Vetrovský, veselý a dobrej vôle. Celý čas, čo bol v Čechách, mu tkvel obraz Aliny v duši. Teraz bola jeho prvá chôdza k nej. Tak túžil za ňou, že ju hľadal na jej bývaní.
Jej domáca, pani, vdova po obvodnom lekárovi, namýšľajúc si, že je osobou veľmi múdrou a sveta skúsenou, prijala ho vľúdne a zaviedla do jej izby. Nebolo jej doma. Udreli mu do očú v chutnej chyži dve krásne kytice. Jedna z nich bola uvädnutá, druhá ešte celkom čerstvá.
- Čo sú to za kytice, milostivá? - pýtal sa.
Trochu moletná, krátka dáma, s okuliarmi na nose, behala po izbe, ukladajúc vecičky do poriadku len preto, aby sa stal ten poriadok ešte nápadnejším; zastala pri ňom a hľadela trochu zadivene naň.
- Neviem, čo vám mám povedať; - hovorila, rýchlo vydychujúc, - ale pravda nikdy nezaškodí. Vy ste, tuším, rodina slečny Aliny. Aspoň sa tak správate, ako keby ste boli jej rodinou. Iste nie zamilovaný, hoc je to veru dievča na zamilovanie. Stretla som vás už viac ráz na prechádzke s ňou. Milenci by svoju lásku neroznášali po uliciach a parkoch, ale hľadeli by sa s ňou ukryť. Obidve kytice jej poslal mladý pán Gestatter. Tú v tom košíku ešte asi pred desiatimi dňami a túto dnes, o tej slečna Orságová ešte ani nevie.
Ostatné vety hovorila šeptom, ako keby veľkú tajnosť prezrádzala.
- Želala by som jej veru, aby z toho niečo bolo. Bola by skvele zaopatrená, keby si ju taký boháč vzal.
Vetrovský sa tak zamračil, že by to bolo zarazilo i horšiu pozorovateľku, ako bola pani Zaunerová.
- Ale, ale, ale, - zalomila rukami, - to som ja pekne vytárala, čo som nemala, - i pľasla sa malou, tučnou ťapkou po ústach.
- To neráčite byť rodinou slečny Orságovej?
- Nie som jej rodinou. A kedy asi príde "tá" slečna? - riekol, ako sa pani Zaunerovej zdalo, s hrozným prízvukom.
Chuderka dýchala chytro a stupkala z nohy na nohu, nevediac, čo povedať.
- Nuž príde, príde, okolo, okolo, - i pozrela na hodiny na stene, - keď nechodí vždy jednako. Možno o štvrtej, alebo o piatej.
Vetrovský sa zvrtol na mieste a riekol krátko:
- Ruky bozkávam, - a vyšiel.
Idúc bránou, pritisol schránku s prsteňom vo vačku kabáta tak, že ju skoro podrúzgal a myslel, že celá Alina bude asi ľahké futro. Všetky tie dievčiská sú dnes rovnaké: jedna za groš, druhá za dva grajciare. Nehodno to vážne brať. Dobre, že bol vyšiel hore. Keby nebol videl tie kytice a sa zhováral s tou rapotačkou, bol by jej ten prsteň dal. Takto sa aspoň neprenáhli.
Ako sa bol dobre cítil, s dušou plnou potešenia, a teraz sa mu zdalo, akoby ho nadchádzala nejaká choroba. Striasol plecami: brr!
Na Suchom mýte zazrel pred Braunovými výkladmi nápadne peknú, nadprostredne vysokú ženskú postavu v jasnosivom zvrchníku, ktorá sa mu zdala na prvý pohľad povedomá.
- Je to ona! - trhlo ho i milo, i trpko. Prešiel k nej. Bola to Alina. Aká bola milá, ako sa mu tá sladká tvár vyjasnila, ako sa zaradovala! Zdala sa mu až neznáme peknou s akýmsi celkom novým výrazom v tvári. A to by mohlo byť jeho dievča, keby ho neklamalo!
Stisli si ruky, Alina vrele, láskajúc ho ani bozkom, Vetrovský zdržanlivo. Vŕtalo v ňom: klame ma. Veď je lásku alebo príchylnosť tak ľahko napodobňovať.
Šli spolu bez rozváženia, kde idú, na Námestie Republiky.
- Ako sa ti vodilo? - pýtala sa trochu zarazene, lebo už vycítila v jeho držaní zle naladenú strunu.
- No, tak-tak. Mohlo to byť i horšie. Doniesol som si niekoľko nových objednávok. A ty ako, Alina? Dobre, čo? Myslím, že sa páni starali o teba, aby si sa nenudila. Máš plnú izbu kytíc. Hľadal som ťa a videl tú parádu.
- Plnú izbu? Jednu jedinú, ktorú mi poslal mladý Gestatter ako "merné". Nemyslela som, že by som sa prehrešila, keď ju prijmem, - odvetila trochu pikírovane, cítiac sa nevinná.
- Ja som videl dve. I dnes ti jednu poslal.
Vetrovský sa vpil očami do jej tvári. Videl, že je úprimne zarazená a veľmi nemilo prekvapená.
- Ale to je predsa nemožné! Čože ten človek ešte chce? To je skutočne dotieravosť. Uisťujem ťa, že som počas tvojej neprítomnosti nemala s ním nijakého styku. Iba ak, - zarazila sa. Udrelo jej do hlavy, že jej poslal šperk. Má to povedať Vetrovskému? Teraz, keď je taký rozladený? Zdá sa náchylný na žiarlivosť. Možno o chvíľu, keď sa trochu upokojí.
- Iba ak Diana narobila nejakých komplikácií.
Razom jej blyslo hlavou, že k matke idúca dcéra zazrela u nej balík, otvorila ho a vidiac šperk, zadržala si ho, a tak si jej brat myslí, že si ho ona - Alina - zadržala. Ale pani Gestatterová mu to mala v každom prípade povedať, i vtedy, keď Diana zadržala šperk.
Vetrovský chytil Alinu za rameno a odbočil s ňou do tichej uličky a šepkal jej náruživo:
- Alina, ty predo mnou čosi skrývaš. Alebo mi nalej čistej vody, alebo ma pošli naraz preč. Lebo ja ani so zblom nedôvery nemôžem s tebou žiť. To si uváž!
Alina si zahryzla do pery a o chvílu riekla:
- Keby si nebol taký rozčúlený, neváhala by som ti všetko vyjaviť; takto sa bojím, že urobíš nejakú nerozvážnosť. Však ich dnes ľudia toľko robia. A ty si taký náruživý!
- Len keď ide o teba, duša moja, ver mi!
- Tak teda počúvaj. Gestatter mi poslal ako merné nielen kyticu, ale i drahý šperk. A ako som sa mu a kytici zaradovala. A aké trpké bolo to sklamanie, keď som na vizitke zazrela jeho protivné meno. Celú noc som nespala. Ráno som utekala k pani Gestatterovej a oddala jej tie butóny, aby ich vrátila svojmu synovi. Lenže Diana iste dostala balík do rúk, otvorila ho a iste neoddala šperk bratovi, takže si on myslí, že som ho zadržala ja pre seba. Tak si dovolil potom poslať mi i tú druhú kyticu. Neobzrel si ju, je pri nej nejaká karta, alebo možno zasa niečo sprosté?
Hovorila to s takým malomocným, naozaj ženským hnevom, že to Vetrovského dojalo.
- To je naničhodný človek. Musím urobiť s ním poriadok, - zamrmlal si Vetrovský, mimovoľne napnúc svaly ramien.
- Povedala si mi všetko?
Trochu rozmýšľala.
- Skutočne neviem, že by som ti bola niečo zatajila. Ale aj tak som ti chcela o tom šperku povedať, len som mienila počkať, kým sa trochu upokojíš.
- A je ti ľúto za tým šperkom? - pýtal sa teraz už trochu žartovne.
- Ani trochu. Naopak, dala by som mnoho za to, keby mi ho nebol poslal. Tešil ma, kým som si myslela, že je od teba. Ty dobrý, drahý! - I pozrela mu tak zvodne, s toľkou láskou do očú, že mu srdce celkom zaujala.
- Poď, odprevadím ťa domov, prezrieme tú kyticu.
Pozrela naň, zastanúc:
- Dobre, ale, - i pokývala naň hrozebne prstíkom.
V kytici bola v obálke karta:
"Nemohli by ste zajtra o piatej prísť na tenis? Mám pre vás milé prekvapenie. Rukybozky Váš J. G."
- Je to hanebný chlap, čo si ten myslí o mne! - zvolala Alina celkom zblednutá od hnevného rozčúlenia.
Vetrovský hľadel na ňu, ako sa jej zdalo, s neuveriteľnou chladnosťou. Ale bolo to celkom prirodzené. Jeho rozčuľovala predstava, že ho Alina možno klame. Keď bol s ňou na čistom, Gestatter mu nerobil ťažké srdce. I vyňal svoje puzdro z vrecka a otvoril ho. Bol v ňom krásny, drahocenný prsteň s podlhovastou platničkou, v ktorej bol safír obložený vencom briliantov veľkosti šošovíc.
- Tešila si sa na šperk odo mňa, tak tu ho máš. Prijmeš ho?
Alina mu ho vychytila z ruky a dala si ho na prst.
- Či ho prijmem! Bože môj, aká som šťastná! Pozrela naňho a hodila sa mu na prsia.
Trvalo chvíľku, kým sa spamätali.
- Si mojou? A teraz dovolíš, aby som sa ja zhováral s pánom Gestatterom?
Alina blažene krútila hlavou a hodila mu ramená znova okolo krku.
- Rob, čo chceš, nemám inej vôle ako tvojej.
Hoci túžili za sebou, v nasledovné týždne omnoho menej sa schádzali ako dosiaľ. Alina sa pripravovala na skúšku a Vetrovskému zaberalo množstvo práce i čiastku noci. A jednako sa pridalo, že keď vedel jeden o druhom, že je niekde von v meste, hodinu i viac čakali na seba a často bez výsledku. Ale v podstate pokladajúc svoj pomer už za úplne zabezpečený, čakali s trpezlivosťou na svoje konečné zlúčenie.
Vetrovský vyhľadal Jána Gestattera nasledujúceho dňa v jeho pisárni v banke.
Pán direktor mal práve veľmi mnoho práce a nechal pána architekta čakať v predizbe skoro hodinu, hoci vedel iste, že je tam, lebo vyjdúc raz, zbežne sa s ním zvítal zdanlivo priateľským krikom, v ktorom však bolo omnoho viac kriku ako priateľstva. Jednako najprv odbavoval svojich referentov.
Napokon vošiel Vetrovský, usmieval sa, ale nie priateľsky.
- Vzali ste mi hodinu drahocenného času pre veci, ktoré vám neutečú, keď sme to mohli skončiť za dve minúty. Ale vy, bankári, znáte len svoj prospech.
Gestatter sa vypäl a natiahol obrvy dohora. Bolo vidno, že si sadá na vysokého koňa.
- Milý pán architekt, odpusťte, ale v obchode je prvá vec presnosť. Keď neodbavím svojich referentov načas, zameškáme poštu.
- Možno, - hodil Vetrovský rukou, - ale to sú veci, ktoré sú teraz celkom vedľajšie. Presvedčil som sa, že sa veľmi vrele - podľa môjho zdania privrele zaujímate o slečnu Alinu Orságovú. Pokladám teda za svoju povinnosť vás upovedomiť, že som sa s ňou zasnúbil a že sa zakrátko zosobášime.
Na okrúhlu, vyholenú tvár pána direktora sadla podivná grimasa. Bol to hnev i posmech, opovrženie a hlavne prekvapenie.
- Škoda, že sa tak náhlite. Myslel som si, že sa i mne z toho krásneho stromu dostane ovocia, - urobil tvár ani satyr so širokým, bujným úsmevom.
Vetrovský pristúpil celkom k písaciemu stolu, za ktorým stál Gestatter a nahol sa k nemu. Hľadeli si zúrivo do očí.
- Ako to mám rozumieť?
- No tak. Podľa nemeckého porekadla posudzujeme ľudí podľa ich spoločnosti, nie? A náhodou sú priateľky slečny Aliny nie sväté Agnešky. A slečna, ktorá tak hladko prijíma cenné dary, ako to robí slečna Alina, privedie nepredpojatého človeka na podivné myšlienky. Uznáte to? Myslím, že mám právo kadečo predpodkladať?
- Medzi priateľky slečny Orságovej patrí i vaša sestra, slečna Diana, a váš šperk vám slečna Orságová zaniesla druhý deň a oddala ho vašej pani matke.
Gestatter sa zasmial.
- No, áno, moja drahá sestra Diana. To je dievča v každom ohľade moderné. Na tú by som sa v takomto prípade nerád odvolával. Vaše tvrdenie, že slečna Orságová vrátila šperk mojej matke, ma veľmi prekvapuje, lebo mi ho ona ani nedala, ani mi nič o ňom nepovedala.
- To je možné, lebo ho iste zadržala práve do izby vošlá slečna Diana, ktorej moderné chápanie vecí sa zdanlivo vzťahuje nielen na lásku, ale i iné vlastnosti. Ale to sú všetko vedľajšie veci, do ktorých ma nič. Ja žiadam od vás, aby ste sa voči slečne Aline Orságovej správali, ako sa gentleman správa voči snúbenici gentlemana.
- Ale dobre, pán inžinier, dobre. Beriem to na vedomie a blahoželám vám, keď chcete. A či si skutočne vezmete tú - dámu?
V spôsobe reči, v spustlom úsmeve vyrážalo toľko opovržlivého výsmechu, že sa Vetrovský ťažko opanoval, aby ho neudrel po tvári.
- Pán direktor, vy sa správate oproti vám vcelku neznámej, vami celkom bezzákladne upodozrievanej dáme hanebne. Napokon myslite si o nej, čo chcete. Na jedno vás však upozorňujem: ak sa jej opovážite hocijakým spôsobom ubližovať, alebo ju obťažovať - tak urobím s vami poriadok.
Ján Gestatter sám seba pokladal za smelého chlapíka; bol aj dobrý športovec a šermiar. Telesne bol skoro taký zdatný ako Vetrovský, i nechcel pred ním ľahko uhnúť. Ukrutne ho mrzelo, že by ho taký, v porovnaní s ním, niktoš, odohnal od krásnej koristi a pritisol k stene. Alina sa mu veľmi videla, túžil za ňou nielen zmyselne, ale bolo v tom i čosi podobného láske.
Zamračil sa.
- Ako to myslíte, že urobíte so mnou poriadok? Myslíte, že som chlapec a že sa zľaknem vašich hlúpych hrozieb?
Keď Vetrovský videl zúrivosť svojho odporcu, preniklo ho povedomie, že všetko, i svoj život postaví na obranu svojej lásky. To sa mu v tú chvíľu zdalo takým prirodzeným, jeho odhodlanie ho tak preniklo, že odpovedal Gestatterovi s tou najväčšou, chladnou určitosťou, takže Gestattera zmena v jeho držaní omráčila.
- Ja som so slečnou Alinou Orságovou zviazal svoj život naveky. Ak mi ju urobíte nešťastnou alebo budete ju hocijako znepokojovať, tak vás zastrelím. Vidíte, hovorím vám to celkom chladne, nie v hneve, ani rozčúlení. Ale je to môj pevný úmysel a vykonám ho, lebo bez nej mi môj život nestojí za žitie!
Gestatter cítil, že zbledol, zamrazilo ho do špiku presvedčenie, že Vetrovský by iste urobil, čím sa vyhrážal. Našiel jediný možný spôsob ústupu a použil ho.
- Tak vy to skutočne tak vážne myslíte. Vám nejde o milenku, ale o ženu! Odpusťte mi, ale zdalo sa mi to veľmi nepravdepodobným. Dnešné dievčatá - študentky! - pán architekt, hoc sú vám i sestry, vedú taký nesmierne voľný život, majú toľko možností ukojenia svojich nízkych pudov, ktoré podľa učenia moderných sexuológov každého človeka, či je to žena alebo chlap, pokúšajú, za ktorú voľnosť ženské tak zúrivo bojujú, že musíme považovať za biele vrany medzi nimi tie, ktoré zachovali svoju neporušenosť. Vy, - pokračoval, - zaiste znáte omnoho lepšie slečnu Alinu ako ja. Viem, že ste človek veľmi seriózny a najmä v otázke čistoty styku medzi mužskými a ženskými až premrštený. Som istý, že keď si slečnu Alinu beriete za ženu, robíte to na základe toho najpevnejšieho presvedčenia, že sa v nej nesklamete. Beriem všetky svoje narážky, ako úplne bezzákladné, späť a blahoželám vám čo najúprimnejšie.
I podával mu ruku s parádnym švihom. Vetrovský hľadel naň upodozrievavo. Povedal celú tirádu s takou ohromnou výrečnosťou, s takým komediantským prízvukovaním, že bol presvedčený, že si robí z neho posmech.
Napokon mykol plecom a podal mu konce prstov.
- Myslite si, čo chcete, pán direktor. Čo som vám povedal, toho sa pridŕžam.
Keď vyšiel z izby, pozrel Gestatter do obloka a hľadel na ľudí na ulici sa chumeliacich. Premýšľal: Sakramentský chlap, myslí to vážne. A čo by sa mu stalo, keby ma odstrelil? Dostal by najviac ak pol roka a možno i to podmienečne. A akú reklamu by si urobil! Hm. Škoda tej ženskej. Je to zriedkavý kus. Dal by som za ňu milión!
Gestatter bol istý, že jeho šperk zadržala Diana. Musela matku nejako nahovoriť, aby to pred ním nezradila. Bolo to ľahko urobiť, však Diana bola taký čert, že všetko vykonala, čo chcela. Iste vylúdi od neho tie náušnice. Nech, ale musí to stáť za to.
Vetrovský odišiel s ťažkým srdcom. O tom bol istý, že sa Gestatter Aline viac nebude natískať. Ale čo pohovoril o nej a akým hlasom to povedal, to vrazilo do jeho duše bolestný osteň.
Alina mala vše hodinu-dve voľného času. Ten bola trávila poväčšine prechádzkami s Vetrovským. Teraz sa ak raz, dva razy týždenne prechádzali. Samej chodiť po uliciach a parkoch bolo otupno, a tak navštevovala svoje priateľky.
Najradšej mala v tie časy Idu Skalnickú. Bolo to živé dievča, hovoriace mnoho, lebo u nej bolo čo na srdci, to na jazyku. Ida chcela, aby ju každý mal rád, lebo ona mala pocit, že jej je každý milý. Bola ku každému lichotivo láskavá. Pochádzala z vyššej úradníckej, zámožnej rodiny, žila pohodlne a šatila sa elegantne. Študovala práva a viedla pritom veľmi voľný život.
Aline bola sympatická, lebo jej pochlebovala a dôrazne obdivovala jej vážnosť, usilovnosť a panenskú zdržanlivosť. Uznávala svoju ľahkomyselnosť, robí všetko, k čomu ju vôľa ťahá, mala milencov a nezariekala sa ani pre budúcnosť, naproti tomu Alina žije ako svätá Génovéva. Alina vďačne vypočúvala jej často veľmi prostoreké rozprávky, hlavne preto, lebo ju príjemne dráždili, hoc hrala zástoj úplne chladnej osoby. Rozprávala jej o svojej a Vetrovského zdržanlivosti, ledva si podajú ruky a bozkať sa bozkali len raz, keď sa zasnúbili. Ida jej na to kývala hlavou, veľmi sa divila nad nimi a pokladala ich v sebe za prepiatych bláznov, pričom sa správala k Aline s nápadnou úctivosťou. Následok toho bol, že sa Alina pokladala za niečo omnoho cennejšie ako ostatné dievčatá, a že bolo na nej i vidno istú namyslenosť. Ako sa dozvedeli jej priateľky o výzve Gestattera, aby šla s ním na autovú túru, bolo jej záhadou do tých čias, kým nezazrela butóny v ušiach Diany.
Keď videla všelijako zastretú závisť svojich družiek, jej sebavedomie sa ešte zdvihlo a stalo sa až trochu nepríjemne badateľným. Jej priateľky, počnúc od Idy, ju medzi sebou a i pred ňou odsudzovali; každá si myslela, že keby mala príležitosť milovať Gestattera, vedela by si ho tak získať, že by si ju vzal za ženu. A keby aj nie za ženu, tak by sa jej to muselo i inak vyplatiť.
Alina sa s nimi dosť naškriepila, najmä s Idou sa často hádala, lebo táto, uznajúc síce i Alinino stanovisko, držala i svoje za oprávnené a ľudské. Však im to nahovárali toľké knihy a predstavovali ako pravú slobodu žien! Prečo by si nevybrala zo života, čo jej podáva, keď tým nikomu neškodí, ba naopak spestrí a obohatí život i druhým!
Idu zdanlivo sama príroda určila za milenku. Bola v drieku štíhla, ale mala nápadne vyvinuté prsia a boky; stehná mala silné a ruky a nohy také drobné, že sa zdali skoro zakrpatenými, a mäkké, ani keby nebolo v nich kostí. Jej okrúhlu tvár obrubovali jasne pobelavé našušorené vlasy; krátky noštek podnikavo sedel nad nápadne červenými pohyblivými perami; veľké sivé oči alebo vábne, alebo nepokojne fľochali na všetky strany. Koľko ráz prišla Alina k Ide, vždy našla u nej jej údajného bratanca Igora Trnku, asi dvadsaťročného juristu. Bol to chlapec zamĺkly. Alina skoro ani slova neprehovorila s ním. Bolo by to bývalo i ťažko, keďže jej skoro ani do očú nepozrel a keď prišla, vykradol sa vždy do prázdnej z dvoch Idiných izieb.
- Počuješ, to je čudný svätý, ten tvoj bratanec. Divím sa, že si ho už nevypratala, musí byť veľmi fádny.
- Ohohó, - smiala sa Ida, - to je nezaplatiteľný človek. To je hotový automat. Sedí, hovorí, mlčí, ako mu rozkážeš. Keď ho odošlem, ide; čo mu naložím, urobí. Jeho jediná chyba je, že nespustí oka zo mňa. A vieš, aké je to nepríjemné, keď cítime, že nás niekto stále pozoruje. Sme pod akýmsi tlakom, nútiacim nás správať sa neprirodzene.
Ida si zastala pred zrkadlo a začesávala si vlasy, robiac pritom kadejaké grimasy, najmä ústami. Alina sa jej posmešne a zhora opýtala:
- No, a ty sa mu za to, pravda, odslúžiš a si iste vďačná pani.
Ida sa zasmiala a kývla milo hlavou.
- No, pravdaže som. Ten chlapec je prvotriedny milenec.
Alina hľadela na ňu vyčítavo bez slova. Ida trhla trochu trucovite plecami a hlavou.
Všetci ľudia vedia, že cesta hriechu je milá a vábna, ale i to, že je zasiata pascami a priepadliskami. Každý hlupáčik si myslí, že s patričnou pozornosťou sa práve on vyhne tým nástrahám. Nuž, všetkým sa nevyhne ani jeden.
Náhodou si to Alina zapamätala, že to bolo v jednu stredu - po prednáške docenta Vančuru, ktorý len v stredu prednášal - keď, príduc odpoludnia na chvíľku k Ide, počula v izbe gramofón, čo ju prekvapilo, lebo ho dosiaľ nebola mala.
Vošla, ako zvykla, ticho bez klopania a zastala za dverami, počúvajúc. V susednej izbe zazrela tancovať pri hudbe jazz-bandu Idu s cudzím, nie celkom mladým pánom. Krútili sa podľa taktu a hľadeli si do očú, oblápajúc sa užšie, než to vyžadoval tanec.
Alina vošla k nim. Ida jej predstavila pána odborového radcu Odolena Radomského, veľmi elegantného pána so zlatým cvikrom a priistého vystúpenia, ktorý privítal slečnu Orságovú ako dávnu známu, čím sa tá však nedala chytiť, zachovajúc až nápadne chladné a odmietavé držanie.
Ponúkol sa jej do tanca. Alina ho nakrátko odbavila, že ju hlava bolí a že je nie náchylná hocikedy tancovať. Opýtala sa so schválnou netaktnosťou, či Ida nejde na prechádzku.
Pán radca pocítil nevôľu slečny Orságovej a obrátil sa k obloku s rukami vo vreckách nohavíc.
- Tak, zbohom, milá Ida, vidím, že nemôžeš ísť. Pôjdem sama.
Alina vedela o Radomskom, že je ženatý, otec dvoch dorastajúcich dievčat, viveur, zadĺžený, veľmi voľný manželský život vedúci pán.
Bola počula, že sa Ida zavše s ním schádza, nepokladala však za vhodné jej ho spomenúť. Teraz ho videla prvý raz. Urobil na ňu veľmi nepriaznivý dojem. Mal načervenalý nos a na čele, na hranici prešedievajúcich vlasov, červenú vyrážku. Oči mu od sluch vrúbili drobné, ale nápadné vrásky. Mal dobre šité šaty, ale už väčšmi ošumelé, ako by taký pán mal nosiť. Mykal, kolísal hlavou ako človek, ktorý sa cíti veľmi povýšený nad tým, s kým sa zhovára, hoc aj s istou opovržlivou blahosklonnosťou.
Alina si umienila, že viac Idu nebude navštevovať. Jej spoločnosť priveľmi zarážala spustlým pôžitkárstvom. Zišlo jej na um, ako ostatný raz našla veľmi nedbalo oblečenú Idu ležať na pohovke, pričom jej jedna noha povyše pol stehna bola obnažená. Keď ležala, rozlialo sa jej mäkké telo doširoka, a hoc mala ešte len málo vyše dvadsať rokov, visela jej okrúhla tvár na strane, na ktorej ležala, pričom sa i jej ústa nevábne spotvorili.
Igor sedel pri stole s natiahnutým krkom, nahnutý smerom k nej; nozdry mal rozšírené, ústa pootvorené a oči vyvalené.
Keď Alina išla od Idy dolu schodmi na ulicu, tak sa cítila, ako keby bola vyšla zo schôdze jej odpornej politickej strany, na ktorú sa omylom dostala a kde hľadeli na ňu ako na vyzvedača.
S Vetrovským chodievala podvečer na prechádzku von z mesta na čistý vzduch. Teraz chodievala i k svojim priateľkám častejšie a hoc sa netisla do ich tajností, jednako videla a pozorovala mnohé, čo ju odpudzovalo od nich. Myslela si často: Veď keby som sa nebola zišla s Vetrovským, nemohla by som im nič vyčítať, nebola by som bývala lepšia od nich. Mnohé dnes žijú celkom tak ako mladí ľudia. A kedy tí považovali i tie najspustlejšie orgie za hriech? Však im to tak nabili do hlavy. A teraz majú ísť i dievčatá tou istou cestou? Kde sa to ženú, úbohé, nešťastné!
Alina si myslela, že sa jej a Vetrovského duša prenikli skrz-naskrz. Bola mladá, neskúsená a dala sa tak ľahko zviesť zdanlivo celkom jasnými pomermi. Vetrovský bol starší, znal život omnoho lepšie a mal veľmi vyvinutú náchylnosť skúmať všetko a k tomu značnú porciu skepsy, najmä oproti nápadne výhodným položkám. Presvedčil sa, že keď našiel v živote niekde nejakú zdanlivo nepatrnú škvrnu, tá pri dôkladnejšom vyšetrení ukázala sa byť často hlbokým kazom. Neveril vôbec v nápadne dobrých, ideálnych ľudí. Človek je nie umiesený zo šľachetnosti, ani z dobroty, ani z nízkosti, každý je konglomerát. Každý posudzuje svet zo svojho stanoviska nedokonalej jeho znalosti, teda nedokonale. Mal Alinu náruživo rád a jeho láska ho zvádzala, aby tie škvrnky, ktoré nachádzal na nej, podľa možnosti potlačil alebo aspoň zmalicherňoval. Ale jednako mal chvíle, v ktorých ho opanovalo melancholické tušenie, nanucujúce mu okamžité presvedčenie, že sa časom v nej celkom iste bolestne sklame.
Keď sa spolu prechádzali, mudrovali obyčajne o rozličných ťažkostiach života a boli presvedčení, že človečenstvo si je svojím, všetkým zákonom rozumu odporujúcim spôsobom života zaiste samo vinou všetkých ťažkostí a nešťastí, ktoré ho prenasledujú.
Zavše hľadeli na okolo nich sa melúcich ludí na ulici ako na mravne nemocných, a vtedy mysleli, že keby boli i ich duševné nedostatky viditeľné v podobe nejakej kožnej choroby, celý svet by sa zdal byť ohromným špitálom. Zavše však, keď vzali za podklad svojho skúmania samých seba alebo im dobre známych a milých priateľov, prišli k presvedčeniu, že je im podobných ľudí omnoho viac, ako by predpokladali, a keď títo i trpia nedostatkami, ktorých dedičom je človek, zjavujú sa ony viac len ako slabosti a nie ako také náruživosti, ktoré by ich zvádzali na tragické scestia. Keď sa posledný večer rozišli, boli ich duše naplnené pevným vedomím, že je ich láska a dôvera v ňu neochvejná, že sa ich náhľady nikdy nezmenia a ani zmeniť nemôžu a že ich najhorúcejšia túžba je urobiť sa navzájom šťastnými, hoc aj tými najťažšími obeťami. Vetrovský odprevadil Alinu pred samy dvere jej bývania, schytil ju na svoje prsia a privinul ju k sebe. Šepkal jej do ucha:
- Ty, vedz, že si ty celý môj život, že na mňa sa môžeš pevne spoliehať a že ťa nikdy neopustím. Ani vtedy nie, keby som sa v tebe sklamal.
Dievča sa láskou a oddanosťou triaslo na jeho prsiach a držalo ho ostrými prstami, vrývajúcimi sa mu až bolestne do tela, a šepkalo:
- Som len tvoja. Keby si ma opustil, hneď by som umrela.
Vetrovský odbehol ako šialený.
Keď sa Alina ráno obliekala, doniesla jej pani doktorová kartičku. Mala práve rozčesané vlasy a nechcela pretrhnúť prácu s nimi, bola však veľmi zvedavá, kto jej píše.
- Prosím vás, pani doktorová, pozrite, od koho je tá karta.
Pani Zaunerová stisla pery a odrapila nechtami kraj obálky. Popravila si okuliare a krútila kartu v rukách.
- Slečna Ida Skalnická.
- A čo chce, pozriteže.
- Milá Alina, ležím v Bernsteinovom sanatóriu, som chorá, prosím ťa, navštív ma čím skorej. Potrebujem ťa nevyhnutne!!!
Aline a doktorke sa tvár natiahla. Hľadeli jedna na druhú s veľmi nepríjemným porozumením.
- Nešťastná! U Bernsteina! To je veru včas. Veď má sotva dvadsať rokov! - zvolala pani Zaunerová.
Aline žiadosť Idina nevysloviteľne ťažko padla. Veľmi nemilo ju prekvapilo, že je v sanatóriu a ešte horšie, že ona má ta ísť. Bernsteinovo sanatórium bolo možno jej najnepríjemnejšou predstavou na svete. Keď si pomyslela, že by sa nejako mohla ta dostať, striaslo ju a prešla jej i najlepšia vôľa. Všetky jej nepríjemné predstavy, plač, zúfanie, preklínanie priateliek, boli skoro vždy spojené s Bernsteinovým sanatóriom. A teraz je aj Ida tam a ona má ju navštíviť. Iste musí byť s ňou zle, keď ju tak súrne volá.
Vzdychla si:
- Bože môj, musím ísť, nemôžem ju opustiť. Je mi to hnusné, nikdy som v takom inštitúte nebola.
Ruky sa jej rozčúlením triasli.
- Nešťastná Ida!
Pani Zaunerová hľadela na ňu zvedavo. Vedela, ako jej je ťažko ísť do toho očistca, i uľútostila sa nad ňou.
- Ak chcete, pôjdem s vami. Je to dosť ďaleko, prší, vezmeme si auto.
Alina vyzrela na ulicu, poprchávalo. Ponuka doktorovej jej zobrala polovicu ťarchy zo srdca. Prikročila k nej, oblapila ju okolo krku a bozkala ju na okrúhle ružové líce.
- Dovolíte, pani doktorová, aby som vás volala tetuškou? Veď ste vy taká dobrá ku mne.
Pani Zaunerová ju bozkala na ústa.
- Ale pravdaže, milá Alinka, vďačne, už som ti to chcela dávno povedať. Však ťa mám tak rada ako svoje dieťa.
Vieme, že v podobných prípadoch toto káže odpovedať ceremoniál dobrej výchovy, ktorá je práve taká skostnatená ako hocijaké cirkevné výkony.
Obliekli sa a šli.
Bernsteinovo sanatórium sa nachádzalo v novom dome v ulici len z malej čiastky vystavenej. Jeho oblokmi sa vyzeralo ešte na oráčiny a lúky. Bolo dosť ďaleko od bytu pani Zaunerovej, ale na aute cesta trvala veľmi krátko a Alina by si bola tak želala, aby trvala čím najdlhšie. Vyšli hore schodmi z umelého granitu na prvé poschodie, kde sa im ohlasovala liečebňa zápachom medicín a chorôb.
Sanatórium dr. Bernsteina bolo vlastne len jeho súkromný byt, kde dve malé izbičky zariadili pre prípadné pacientky, ktoré mohli v prípade potreby po "zákroku" zostať uňho deň-dva. Každý v meste, aj na jeho širokom okolí vedel, čo je Bernsteinovo sanatórium, veď veta, že nejaká ženská šla k nemu na liečenie, znamenala toľko, že sa musela zbaviť nepríjemných následkov dnes už síce dovolených pobavení.
Aj smeliacej sa pani Zaunerovej trochu stislo srdce, keď zazvonila na dverách s porcelánovou tabuľkou: dr. Arnold Bernstein, emerit. asistent gynek. kliniky.
Otvoril im sám pán doktor v bielom plátenom plášti. Bolo mu na tvári vidno, že je ustaraný. Však on najlepšie vedel, aký následok by malo preň, keby v jeho "ústave" niektorá pacientka umrela následkom jeho nedovoleného zákroku.
- Vy ste pán doktor Bernstein?
Lekár kývol hlavou. Triasli sa mu pery a prsty. Bolo na ňom vidno, že zneužíva všelijaké narkotiká. Aký to mal život v stálej borbe o luxusné bytie svojej ženy, ktorá svojou úplnou duševnou prázdnotou nestála za nič a jedine ako predmet perverzného milovania ho vrhla do nocí, v ktorých trochu sna len veľkými dávkami uspávajúcich jedov vedel vynútiť a tak otráviť v sebe stále žravé starosti, zapríčinené zločinným lekárskym účinkovaním.
Na otázku Aliny, čo je so slečnou Skalnickou, zvraštil tvár.
- Je to nepríjemné s ňou. Má horúčku a mimo toho je i nakazená.
Vošli do izbičky, kde ležala na bielej železnej posteli Ida. Bolo na nej vidno nemoc, líca jej horeli a veľké oči sa zimnične leskli. V izbe bolo silne cítiť pach liekov, ale aj hnijúcej krvi.
Keď zazrela Alinu, skríkla:
- Alina, drahá, prišla si! Ako dobre voniaš zdravým povetrím. Ako ti je dobre, keď si zdravá. Ja možno umriem! - i začala žalostne nariekať.
- Taká mladá, nič som zo sveta neužila! Ten zbojník, ten naničhodník ma otrávil, nakazil. Ó, akí sú tí chlapi biedni, mizerní!
Rozplakala sa a nadávala na radcu a Trnku, že sa nevedela dlho utíšiť. Vinila tých dvoch ľudí, že ju zničili nemilosrdne a hrozne. Oni ju zviedli a skazili.
Pani Zaunerová a Alina ju tíšili, ubezpečujúc ju, že sa iste vylieči o niekoľko dní. Pýtali sa jej, čo si od nich žiada, čo by jej mohli urobiť po vôli.
- Píšte mojej matke, aby prišla. Nech vidí, ako trpí jej dcéra, ktorá šla tou cestou, ktorú jej ukázala aj ona.
I začala znovu horko nariekať, obžalúvajúc teraz matku ako údajnú príčinu jej strateného života. Pani Zaunerová a Alina s ľútostivým porozumením hľadeli na seba.
Alina začala cítiť, že sa jej hlava točí a že ju v sluchách tlačí silný, ostrý bôľ. Zdalo sa jej, že zamdlie. Dojatosť a zlý vzduch premohli jej ináč nie slabé nervy.
- Odpusť, drahá Iduška, ale mi je zle, musím ísť na vzduch, - i zohla sa a bozkala ju na čelo.
- Želám ti, aby si sa čo najskôr vyliečila.
Keď šli chodbou von, zazrela Alina otvorenými dvermi, ktorými prechádzala ošetrovateľka, na operačnom stole ležiacu ženskú, ktorej najintímnejšie čiastky boli veľmi postriekané krvou.
Dostala závrat a bola by spadla, keby ju pani Zaunerová nebola chytila okolo pása a chytro zaviedla na ulicu. Bledú ako vápno ju uložila chytro do auta.
Alina nezbadala, že prešiel popri nich Vetrovský s mapou pod pazuchou a že ostro pozrel na ňu. Pravdaže ani to nepobadala, keďže vôbec nie veľmi vedela o sebe, že sa jeho tvár hrozne zmenila a že sa strhol a zatým šiel ďalej krok-dva a hľadel zasa na ňu, kým nevošla po biede do auta. Potom si obzrel dom, z ktorého vyšli, prečítal nápis na tabuľke pri dverách a šiel, trochu sa tackajúc, ďalej.
Pani Zaunerová, zaujatá Alinou, tiež ho nezbadala, len keď už odchádzal. Zavolala naň, on sa obzrel, ale hodil len rukou a šiel ďalej svojou cestou.
V dome, v ktorom bývala slečna Orságová na prvom poschodí, bývali na druhom v dvoch, do dvoch bývaní patriacich izbách slečna Tereza Marťaková, oficiantka, a pán Artur Korček. Ich obidve izby susedili, boli oddelené len tenkou stenou a ústili na schodište.
Tereza mala nejakých dvadsaťosem-tridsať rokov, bola vysoká, kostnatá, nepekná osoba. Ruky-nohy sa zdali byť samou kosťou, bokov-pŕs nemala. Kolená ani hrče na hrubej line. Artur Korček sa niekoľko ráz zišiel s ňou, ale ju nikdy ani nepozdravil, ani neobzrel. Pridalo sa, že spolu šli domov a naraz otvárali dvere na izbách. Artur, ako bol jeho zvyk, so zvrchníkom na pleci zaveseným, ako pribehol z blízkej kaviarne, ticho si pohvizdoval, pravda, bez slova k susedke. Tereza mu milo zaželala "dobrý večer", na čo zahundral čosi a vrazil chytro do svojej skrýše.
Tereza sa usmiala. Bola to neobyčajná osoba. Bola špatná, vedela to a tak sa správala voči každému, že nikomu ani na um neprišlo hľadať v nej ženskú. Vidíme často veľmi špatné, ba zmrzačené ženy, ktoré koketujú a chytia na svoju udicu neuveriteľným spôsobom dosť obstojných chlapov. Tereza robila dojem, že sa vôbec necíti ženskou, ale ešte nápadnejšie bolo pri nej, že zdanlivo nemala pocitu cudzoty oproti nikomu. Pochádzala z chudobnej, maloúradníckej rodiny, už ako štvorročné dieťa musela behať nakupovať po obchodoch a tak si privykla na styk s cudzími ľuďmi. Ona oslovila i toho najabsolútnejšieho cudzinca s takým citom a spôsobom, ako keby bývala s ním v jednom dvore od desiatich rokov. Pravda, neurobila to bez príčiny, ale keď mala k tomu hocijakú, i keď nepatrnú pohnútku. Pridalo sa jej, že ju nafúkaní nevzdelanci opovržlivo ignorovali, alebo pyšné dámy ofúkli a s vyvýšenými hlavami obišli. Usmiala sa a nerobila si z toho nič. Pomyslela si:
- Však i takí ľudia musia byť na svete.
Mala pridlhú tvár, tenké ústa, priveľký nos v chudej tvári a veľmi milé, veľké, tmavohnedé oči. Keď sa usmiala, dostala jej tvár nápadne veselý výraz, takže sa každý musel s ňou smiať.
Slečnu Terezu bola už tu i tu pokúšala túžba za láskou a za jedným-druhým mužským, ale nie v takej miere, že by jej bolo stálo za to urobiť na jeho získanie nejaké kroky.
Tentoraz s Arturom to bolo trochu inakšie ako s inými chlapmi. Artur sa síce tiež o ňu neobzrel. Ale mala ho stále pred očami, bývala v jeho bezprostrednom susedstve, vedela o ňom všetko, čo robí, aký je a páčil sa jej omnoho lepšie ako hociktorý iný mužský dosiaľ. Mimovoľne, takmer proti jej vôli, čosi ju hnalo, aby sa s ním hľadela zoznámiť. Veď ona nič nechcela, len sa aspoň zhovárať tu i tu.
A tak sa stalo, že keď išla raz domov a videla ho tiež vchádzať do ulice smerom k bytu, vybehla cvalom hore schodmi na druhé poschodie a zhodila pred svojimi dvermi vreckovku. Mala vždy veľmi jemné a diskrétne voňajúce vreckovky s krásne vyšitým monogramom. Myslela si: Jednako som zvedavá, či pán Artur ráči zdvihnúť moju vreckovku, alebo či je taký dokonalý sedliak a nepreukáže mi ani takú malú službičku preto, lebo som nie nápadnou krásavicou. Už by ju len mal zdvihnúť a vhodiť do mojej izby, aj keby ani slova neriekol.
Striehla pri zavretých dverách, čakajúc na zvuk krokov hore schodmi. Nečakala dlho, keď sa ozvali rýchle kroky. Počula otváranie kľúčom susedných dverí. Myslela, už nepríde, keď - len čo stačila odskočiť od samých dverí - ozvalo sa ostré zaklopanie a hneď aj vošiel dnu pán Artur Korček s vreckovkou v ruke. Keby nebola bývala vkusná a voňavá, bol by ju hodil možno na zem a možno i prišliapol. Ale voňala veľmi príjemne a bola nápadne jemná a vkusná.
Artur vošiel, nečakajúc na dovolenie Terezy, s úmyslom, že jej oddá šatôčku a odíde okamžite, bez slova.
Vošiel a zastanúc, hľadel zadivene okolo seba.
- Čože, slečna Tereza, toto je vaše bývanie! Však je tu ani v raji. Čože ste vy za čarodejnica, ako ste to narafičili, že je tu tak milo, krásne, príjemne, jasno, veselo, útulne!
- Zdá sa vám tu? Sadnite si u mňa a vypite šálku čaju, ak sa vám páči. Doniesli ste mi vreckovku? Tak predsa sa mi podaril môj fígeľ dostať vás sem. Hahaha!
Tereza sa smiala a ukázala na stolík pri obloku, kde stál v milom kútiku pred malou, ale veľmi pohodlnou pohovkou pri stene. Ideálny kútik na šuškanie pre dvoch zamilovaných. Na stolíku sa blýskal malý ruský samovar na čaj a veľmi chutne vyzerajúce pečivo.
Artur tiež ukázal svoje biele zuby v rámci červených perí a usmial sa.
- Vy ste podarená persóna! Tak sa priznávate, že ste ma sem chceli dostať tou vreckovkou. To je prvotriedne!
Tereza kývla hlavou.
- Ale, pravdaže, sa priznám. Moja krása vás nevedela podmaniť, tak som pomyslela na šatôčku, čo je predsa taký starodávny, mnohonásobne vyskúšaný fígeľ.
Artur si pohodlne prisadol k stolíku s čajom.
- Však, čo ako, nálezné som si zaslúžil.
- Vidíte, pán Korček, nie som taká hus, že by som čakala na vaše predstavenie, ako by sa vlastne patrilo; lebo, však, keď bývame mesiace vedľa seba, je vylúčené, žeby sme predstierali, že sa nepoznáme. Ja som veru často počula, že nejakú tú hodinu i doma trávite, čo sa i mne pridalo. Vedeli sme o sebe, že sme doma, lebo však nás tu tenká medzistena nerozlúčila natoľko, že by sme podľa šuchu-buchu neboli hádali, čo robí sused vo svojej izbe. Neboli sme si už dávno cudzí. Ja sa vám priznám, že pre mňa to bol nemilý pocit, pretvárať sa pred známym človekom, že je mu cudzím. Zahryznite si, kým navarím čaju.
Posunula mu tanierik a pečivo na peknej porcelánovej miske. Vôbec všetko, čo mala, bolo vkusné a cenné.
Artur, usmievajúc sa, nespustil očú z nej. Vzal si kúsok pečiva a zahryzol doň s chuťou.
- Máte veru pravdu. I mne sa často tak pozdávalo, že sme nie cudzí, hoc sme sa i nezhovárali. To je istá vec. Keby sme sa náhodou zišli niekde v cudzom svete, cítili by sme sa, ako keby sme boli ani neviem akí starí kamaráti.
Tereza doniesla ešte druhú šálku a zapálila samovar.
- Mne, vidíte, je ľahko dať sa do známosti s hocijakým mužským, lebo som taká škrata, že si nemôžem namýšľať ani pri najlepšej dobrej vôli, že by sa niekto mohol do mňa zamilovať. Však?
Tereza to hovorila tak naskrze prirodzene, že sa Artur dal jej prednesom oklamať a prisvedčil jej, čo len kývnutím hlavy, na čo sa Terezka, chúďa, zapálila ako fakľa. Cítila to a bola by sa vďačne vyzauškovala za to. Ale čo mohla urobiť? Trhla nervózne a hnevne plecom.
- Vidíte, aké sme my ženy hlúpe. Viem, že som špata a jednako, keď mi to prisvedčíte, zapálim sa ako nejaké šialené dievčatisko. A veru, nie som šialená, uverte mi!
Artur jej odvetil láskavým, ani otcovským hlasom:
- Terezka, vy by ste boli celkom fajn, len o niekoľko kostičiek by ste mali pribrať. Lepšie sa pofutrujte.
Keďže mu bola na dosah, chytil jej skúmavo rameno.
- Ako hovorím: štyri-päť kilkov pribrať, boli by ste príma! - i mľaskol k tomu labužnícky jazykom.
Tereza sa ťapla po bokoch obidvoma rukami a riekla, zasmejúc sa:
- Myslím, bolo by tu toho mäsa i viac treba, nuž skúsim to.
I smiali sa obidvaja. Zatým sa zhovárali o kadečom, čo im na um zišlo, o všetkom tak priateľsky otvorene s toľkými vtipnými nápadmi, že sa hneď na prvý raz spriatelili. Hľadali sa potom každý deň, čo len na výmenu niekoľkých krátkych poznámok. Tereza vošla celkom neženírovane k Arturovi a priniesla mu izbu do celkom iného poriadku, takže sa omnoho lepšie v nej cítil. Držala mu v poriadku i šatstvo a bielizeň a vyhrešila ho, keď častejšie lumpoval. Robila to spôsobom takým, že mu to dobre padlo, lebo mu vždy vyčítala len to, čo si on sám myslel. Okrem toho bolo z jej reči i to vycítiť, že jej vlastne imponuje svojím fešáckym spôsobom života a svojím frajerkárstvom, keďže niet napochytre ženskej, ktorá by mu vedela odoprieť svoju lásku, keď len vystrie ruku za ňou.
A hoc Artur mal dosť svojho rozumu, jej sadol na lep na takéto reči a rozprával jej histórie, ako zviedol ktorú ženskú, vlastne ako jeho ktorá zviedla.
Keď mala nejaké dobré pečivo alebo lepšie cigarety, vždy ho potraktovala, čo on milerád prijal, lebo bol trochu skupáň a veľký jedák.
Hlavná vec bola, že Tereza vedela krásne vyšívať a najmä v maľbe ihlou bola ozajstným majstrom. Preto sa pridalo, že prišli zavše k nej elegantné dámy obzerať jej práce a kupovať alebo objednávať z nich. Pod zámienkou, že kupujú výšivky, začali k nej chodiť i dámy, hľadajúce s Arturom schôdzky. Medzi nimi bola i slečna Diana, ktorá niekoľko ráz vyhľadala Terezu a kupujúc od nej výšivky, všuchla sa k Arturovi. Keď Tereza pobadala, ako manévruje, viac ju nevyprevádzala na schodište, čo zachovala i s jednou mladou paňou staršieho univerzitného profesora, ktorá tiež zavše prichádzala k Arturovi. Tieto dámy chytro zbadali jej taktnosť a zverili sa jej s dodávaním lístkov a odkazov jej priateľovi.
S Arturom sa tak spriatelila, že zavše bola i v jeho izbe, keď sa obliekal, alebo on u nej, keď robila toaletu. Pridalo sa, že sa štípali, šteklili alebo žartovne bili, pričom Arturovi napadlo, že badateľne stučnela a že je vždy náramne čisto oblečená a že upotrebúva veľmi diskrétne jemné voňavky. Často ju pritiahol k sebe a vnoril tvár do jej vlasov alebo na prsia a voňal vábnu vôňu, vychádzajúcu z jej šatstva alebo z vlasov.
V ten deň, keď Alina bola navštívila Idu Skalnickú, ležal Artur podvečer celkom po domácky na pohodlnom chaiselongue v Terezinej izbe, nechajúc sa ňou obsluhovať čajom, pečivom, ovocím a jemnými cigaretami ako nejaký turecký paša odaliskou. Tereza nebola práve zvláštnej vôle. Jej bolo priateľstvo Arturovo veľmi milé a donášala mu vďačne obete. Ale čo od nej žiadal ohľadom sprostredkovania svojich schôdzok s Dianou a pani Otíliou Krásovou, to jej bolo predsa primnoho. Napokon bola aj ona ženou a takou úplne bezpohlavnou ženou nebola, ako to pre svoju pohodlnosť predpokladali o nej tie dámy. Tereza bola rozumná a počítavá osoba. Diana i pani Krásová jej museli za služby ňou preukázané veľmi dobre zaplatiť pri kúpe rozličných výšiviek a hoc i krásnych gobelínčekov. Ale veľmi často by ich bola, napriek veľkému zisku, najradšej vyhodila von, najmä keď ju pokladali za úplne bezcitnú a hovorili o svojich pôžitkoch lásky Arturovej pred ňou. Zdali sa jej protivnými, ba až hnusnými ženské, honosiace sa svojimi hriechmi. Cítila sa nad nimi povýšená, nepomysliac si, že by bola práve taká ako ony, keby mala k tomu spôsob.
- Vy mužskí ste veľmi skazení. Uisťujem vás, že ženská nemôže byť taká požívačná a falošná, ako je taký mužský, - naskočila na Artura, lúpajúceho si jablko, pričom špúlil labužnícky ústa.
- No, pravda, ženská drží ženské za lepšie. Viete čo, Tereza, pamätajte si, že vždy Eva núka jablko Adamovi, nikdy nie Adam Eve. Ja som ani jednu ženskú nezviedol. Každá zviedla mňa. Však ja tie ženské len zo zdvorilosti milujem, nechcejúc ich odmietnutím uraziť. Tereza sa úprimne zasmiala.
- Čo vy nenatárate! Keby som chcela, aby ste mňa milovali, tiež by ste to urobili zo samej zdvorilosti?
Artur, prežierajúc štvrtku jablka, poznamenal pridusene:
- Ale, to sa rozumie samo sebou. Však ste sa vy nikdy o to ani nepokúsili. A najmä teraz, keď ste prinajmenej sedem-osem kilov pribrali.
Tereza počula šuchot predo dvermi, i otvorila ich. Pred nimi stála pani Zaunerová.
- Á, pekne vítam, ruky bozkávam. Ráčte ďalej.
Pani Zaunerová by bola bývala veľmi prekvapená, keby sa v tú chvíľu tam našla, kde si to Tereza žiadala.
Keďže sa to nestalo, vošla do izby. Bolo na nej vidno, že má veľmi vážnu vec na duši.
- Môžem vojsť, nevyrušujem? - pýtala sa hlasom, ktorý prezradzoval, že je to otázka celkom bezpodstatná.
- Nás! - zvolal Artur, vyskočiac na obe nohy.
- Však my dvaja sme spolu práve stelesnená cnosť.
- Sadnite si, milostivá. Rozkážete šálku čaju? - núkala ju Tereza.
Pani Zaunerová si sadla na kraj pohovky. Odkašlala si trochu. Bolo na nej vidno, že je ženírovaná. Obzerala sa a hladila si kolená netrpezlivo.
- Od koho beriete čaj? Je nápadne dobrý.
- Slečna Terezka má vôbec jemný pyštek. Len tie najlepšie veci kupuje, - chválil ju Artur.
- Pravdu má. Kto raz navykol na skutočne dobré, tomu je každé horšie celkom zlé. Tak je to vo všetkom. Dnes som to tiež pobadala.
Odkašlala trochu. Nastala pomlčka. Nikto nevedel, čo povedať.
- Chuderka Alina! - vzdychla Zaunerová, rozstrapkávajúc kystku na vyšívanej prikrývke stola.
Tereza zvedavo naskočila:
- A čože sa jej stalo, preboha, keď tak lamentujete nad ňou?
Artur bez slova obrátil hlavu smerom k pani doktorovej na znak napnutej pozornosti.
- Pred obedom som bola s ňou navštíviť Idu Skalnickú v Bernsteinovom sanatóriu. Prišlo jej, chuderke, tam zle, skoro zamdlela, a keď som ju celkom bezvládnu a oblednutú viedla do auta, prešiel tadiaľ Vetrovský. Zazrel ju takú polomŕtvu a odišiel popri nás bez slova, len sa obzrel a hodil rukou. Ona bola taká pomätená, že ho ani nepobadala, a tak ani nevie, že ju videl. Ja som jej to posiaľ nepovedala, nedržím to za potrebné. Iste by si robila pre to myšlienky. Artur sa zasmial nie bez opovrženia.
- Panny bez hany! No, ja, Gestatterova práca!
Tereza nahnevaná naskočila na Artura:
- To je podlosť, že o tej osobe predpokladáte niečo mrzké!
Pani Zaunerová pokrútila hlavou:
- No, viete, pán Korček, rytierske je to nie, čo hovoríte. Však to ani nemyslíte naozaj.
- Vy sa do toho nerozumiete. Mám so ženskými toľkú skúsenosť, že v prípade viacerých možností je skoro vždy najhoršia pravda.
- Počkajte, keď budeme sami, vyškriabem vám oči, - zvolala Tereza a hrozila mu päsťou.
Pani Zaunerová krútila rázne hlavou.
- Nuž tentoraz nemáte pravdu. Ja som bola s ňou za celý čas a viem, čo sa stalo. Ida ju volala, a preto šla do Bernsteina, a s akým ťažkým srdcom. Už pri nej jej zle prišlo, bol tam pach a zle vyzerala. Úbožiatko, pre druhého nevinne musí trpieť. Musela chytro utekať von. Cestou zazrela otvorenými dverami na operačnom stole zakrvavenú dámu a to jej dodalo. Po biede som ju uviedla do auta, kde zamdlela úplne. Celou cestou som ju kriesila. Len doma sa po dosť dlhej chvíli cele prebrala. Mala som jej vtedy povedať, že ju videl Vetrovský? Bohvie, čo by si bola myslela. Vidíte, vy ste jej cudzí a tak mrzko zmýšľate o nej, môžete si predstaviť, čo predpokladá o nej Vetrovský. Odpoludnia sa šla prejsť v nádeji, že sa s ním zíde. Iste sa nezišla, lebo prišla dosť zronená naspäť. Vidíte, aký ste vy zlý, zlý, zlý! - zvolala s úprimným rozhorčením, pichajúc prstom smerom k Arturovi, chladnokrvne fajčiacemu cigaretu.
- Vrana vrane oko nevykole, - bránil sa Artur, ktorý celú udalosť nebral naskrze tragicky.
- Nebuďte taký mrzký. Však vám to ani nesvedčí, takému mladému človekovi a gavalierovi! - naskočila naň Tereza.
- Ale však to len hovorí, aby nás hneval, - odbavila ho pani Zaunerová ledabolo. - To by som chcela vedieť, čo myslíte, povedať Aline, že ju Vetrovský videl takú polomŕtvu, či nie?
Tereza naskočila na ňu:
- Nie, nie, nie, nesmiete jej to povedať, za nijakú cenu.
Artur sa zasmial:
- Musíte jej to povedať, lebo však jej to ani nemôžete zatajiť a ani nemáte prečo, keď je - ako tvrdíte - celkom nevinná.
Tereza zas jemu skočila do reči:
- Ba, áno, musíte jej to povedať, aby sa mohla brániť proti podozreniu, ktorým ju Vetrovský iste bude prenasledovať.
- Tak idem a poviem jej to. Uvidíme, čo sa dá a má urobiť. Do videnia.
Artur ju vyprevadil k dverám a zhasil elektriku. V izbe zostalo pološero, miernené len svetlom lámp zvonku. Sadol si k Tereze na pohovku.
- Čo ste zhasili to svetlo? - pýtala sa Tereza namrzená, - zapáľte ho.
- Ani za svet. Tak je tu útulne ani v raji. Hneváte sa na mňa?
Arturovi z čistej samopaše zachcelo sa pokurizovať trochu Tereze. Myslel si, že ju tým len rozhnevá, keď už bola i tak rozmrzená naň. Predpokladal, že bude jeho lichotivé slová a hladkanie len za posmech považovať a že ho jednoducho vyhodí von.
Prisadol si tesne k nej, stehná sa im dotýkali a oblapil ju okolo drieku. Zdalo sa mu, že je celkom príjemného, hladkého tela - ako hociktorá druhá - a voňať, voňala skutočne veľmi vábne.
- Terezka, hneváte sa na mňa? Myslíte, že som človekom bez srdca. A vidíte, ja uznám, že máte zlaté srdce, a preto vás mám rád.
Chytil jej ruku a bozkal ju. Očakával, že sa mu dievča bude vzpierať a sprvu bol veľmi nemilo prekvapený, keď ho Tereza oblapila a začala horúco bozkávať.
- Ty nevieš, ako ťa nevýslovne milujem, že vďačne i život dám za teba, že ma svojimi láskami k druhým ženám nevýslovne mučíš, že je mojím každodenným chlebom len žiaľ a bolesť. Artur, len trochu buď dobrý ku mne a budem najšťastnejšou ženou.
Bola taká mäkká, hladká, jej bozky boli také vášnivé, že ju privinul k sebe a opätoval jej láskanie, keďže ho jej oblápanie tiež rozvášnilo.
Šepkali si a milovali sa.
Keď za krátku polhodinu odišiel, cítil sa tak podivne, taký strach mu zaľahol na dušu, ako dosiaľ nikdy po nijakom ľúbostnom spolubytí. Cítil, že sa dopustil teraz takého skutku, ktorý bude mať pre jeho život veľmi vážne následky. Dosiaľ ho nijaké oddanie sa ženskej nedojalo tak ako Terezino. Tá osoba ho tak oddane, tak vášnivo milovala, že mal dojem, že by za svoju lásku obetovala i život.
Keď prišiel silne rozčúlený do svojej izby, chodil postávajúc hore-dolu, chcejúc sa upokojiť. Ale stále mu vŕtalo v hlave, že teraz urobil najväčšiu nerozvážnosť svojho života. Len aký to bude mať koniec!
Tereza zostala sedieť na pohovke a so zloženými rukami na kolenách rozmýšľala. Cítila sa celkom iná ako pred polhodinou, celý jej život sa razom premenil. Zdalo sa jej, ako keby bola vyšla z tmavej pivnice do slnečnej, krásnej záhrady, ktorá však bola posiata všelijakými prepadliskami.
Aký je dobrý, milý. Či ju len bude milovať, alebo ju opustí? Zdalo sa jej, že by musela zahynúť, keby ju zanechal. Dych jej zastal a srdce bolestne stiahlo. Nesmie ju opustiť! Musí ju mať rád! Ona sa mu obetuje, ale musí byť jej. Ak nie - tak umrie. Ale aj on umrie, nesmie milovať iné! Sama predstava, že by ju klamal, vrhala ju do šialenstva. Vstala, zatínala päste, stenala, chrčala ani choré zviera. Trhala si vlasy. - Nesmie, nesmie!
Ako lomcujú city človekom. A či za to môže, keď sú také silné, že ho prevládzu proti každému odporu? A kde je to napísané, že človek musí mať takú mravnú silu, ktorá prevládze každý hriech?
Primitívni ľudia privlastňujú vášne a náruživosti nepriateľskému tlaku démonov, lebo cítia, že ich opanúva sila, premáhajúca ich vôľu. Démon ich ženie často do nešťastia a smrti, ktorú vidia pred sebou - a nevedia jej vyhnúť.
Alina bola vyšla okolo piatej na dennú prechádzku, na ktorej sa obyčajne zišla s Vetrovským. Ale nezišla sa s ním. Mala zlý deň. Návšteva v sanatóriu ju rozrušila, ľutovala úbohú Idu, ale bola jej aj akási ohudlivá. Myslela si, sama si je vinou svojho nešťastia a aké je to jednako odpudzujúce, keď niekto bez nútiacich príčin, len zo samovoľnosti vstupuje do takého nečistého bahna.
Hnevala sa sama na seba, že zamdlela pri pohľade na trochu krvi. Ale čo mohla za to? Však silní chlapi často zamdlú, keď zazrú prúdiť krv z rany. Myslela, že má silnejšie nervy. Ako sa človek len samého seba nezná. Nemá ani pochopu, čo by urobil v istých pomeroch, v akých ešte nikdy nebol, kým to neskúsi.
Tešila sa na Vetrovského. To bola jej nádej, jej kotva myslenia a dychtenia, že sa s ním zíde, že sa uvidia, podajú si ruky a súc spolu, pocítia, že sú svoji a že sa tešia, že si vymenili svoje myšlienky, pričom im je hlavnou vecou, že sa počujú a vedia, že sa milujú. Však už dotyk rúk sa im zdal takým milým ako bozk. Vždy si trochu pohladili, stisli ruky, púšťajúc ich pomaly. Cítili, že si sprítomnili, aká je tá ruka drahá, milá. Keď sa zavše nezišli, odchádzal ten z nich, ktorý darmo prišiel, sklamaný, zronený, prenasledovaný clivým pocitom, či sa milému nepridala nejaká nemilá príhoda. Obyčajne tá sklamaná bola Alina, lebo ona, ak len bolo možné, prišla na schôdzku. Vetrovského vše zadržala neodkladná práca alebo vážna návšteva, čo mu vždy veľmi ťažko padlo. Pani Zaunerová si tentoraz namýšľala, že je Alina zronenejšia ako iný raz najskôr preto, lebo sa nezišla s Vetrovským, pričom len ona vedela o tom, že ju videl zamdletú a obišiel.
Keď prišla z prednášky domov, chodila ešte chvíľu rozmýšľajúc po izbe, čo zvykla tak robiť, že si ruky skrížila na chrbte. Po chvíli si sadla k písaciemu stolu a študovala na skúšku.
Pani Zaunerová otvorila dvere a strčiac hlavu do izby, opýtala sa:
- Smiem vojsť na chvíľočku?
- Nech sa páči, mne je všetko jedno, či o týždeň prv, alebo neskoršie prepadnem. Lebo že prepadnem, je isté, - riekla jej s trochu núteným úsmevom.
Pani Zaunerová všuchla sa do izby.
- Ako sa cítiš po raňajšom dobrodružstve?
- Ale dobre, celkom nič mi nechybí. Sadkaj si trochu.
- Keď dovolíš. Jedno som ti zabudla povedať. Ten pán Vetrovský musí byť trochu divný človek.
- Prečo? - pýtala sa Alina s úsmevom, očakávajúc nejaký nevinný žart.
- Ráno, keď sme šli z toho sanatória a tebe prišlo tak zle, že si ani nevedela, čo sa s tebou robí, prešiel popri nás, skoro sa do mňa sotil, videl nás, podíval sa na teba ostro, pozrel, čo je to za dom, odkiaľ vychádzame a odišiel, hodiac rukou na moje oslovenie, bez slova.
Aline sprvu bola udrela krv do tvári, ku koncu reči pani Zaunerovej zbledla a zatočila sa jej hlava.
Pani Zaunerová vyskočila a podišla k nej.
- Čože, je ti zle? - pýtala sa zostrašene.
Alina si šuchla rukou po čele a zozbierala sa.
- Ale nič, nič mi je. Ten nešťastník si bohviečo myslel! - i pokrútila hlavou s výrazom trpkosti. - Mal by mi viac dôverovať.
- Tak vidíš, hneď som si myslela, že sa niečo také muselo stať. Pán Vetrovský si myslel, že si sa možno ty dala operovať u Bernsteina, keď ťa videl takú upadnutú.
- Ale iste. Pokladal to za celkom isté. Nuž, však sa to zdalo veľmi pravdepodobným. Čo a prečo sa so mnou stalo, nemohlo mu veru zísť na um. Ale jednako by nemal byť taký prchký. Keby sa nás bol opýtal, čo sa stalo, čo je so mnou, mohol si zgazdovať starosť a mne také nemilé vysvetľovanie a čakanie v trápnom nepokoji. Preto neprišiel ani na prechádzku.
Keď si Alina predstavila, akú bude mať utrápenú noc - vedela, že ani ona, ani on oka nezažmúri - odhodlala sa, že ešte teraz večer prebehne k nemu, aby mu všetko vysvetlila. Hľadela žiadúco na pani Zaunerovú, aby šla s ňou, lebo by sa zišla ako svedok jej údajov.
- Tetuška, nešla by si so mnou na Vetrovského byt? Bola by som ti veru veľmi povďačná.
- Hneď by sme šli?
- No, pravda, čím skorej. Viem, - pozrela na náramkové hodinky, - že je teraz ešte v kancelárii. Býva tam do ôsmej, aj deviatej a teraz je ešte len pol ôsmej.
Obliekli sa šikovne i utekali na byt Vetrovského. Zvonku videli zlý znak, obloky kancelárie boli čierne. Sluha im povedal, že pán architekt odcestoval na niekoľko dní. Pán inžinier Kožienka vie kde. Ten príde až ráno.
Pani Zaunerová nechápala, prečo bola Alina tou zvesťou taká zronená. Však čo je na tom? Alina je predsa nevinná, a či sa o tom dozvie Vetrovský len o niekoľko dní alebo hneď, na tom toľko nezáleží.
Alinino srdce však ujedal had nedôvery a nepokoja. Ona znala už povahu Vetrovského a obávala sa niečoho nepredvídaného a nevypočítateľného.
V noci jednako ako-tak spala, lebo jej večer pani Zaunerová a Tereza, ktorá tiež zbehla k nej, vyhovorili zbytočné obavy.
Tereza bola predbežne šťastná a bola by chcela vidieť každého šťastným. Bola až šialená a rozveselila Alinu svojimi poznámkami a prekárkami.
Ráno, len čo bola príhodná hodina, utekala Alina do kancelárie opýtať sa Kožienku, kde je Vetrovský.
Inž. Kožienka bol chlap v istom veku, s veľmi tvrdým výrazom, ktorý naskrze neponúkal nikoho k daromným rečiam alebo nejakým dôvernostiam. Pozeral na Alinu tak, že by mu bola vďačne nadala, keď jej hodil, ako psovi kosť, adresu na stôl.
- Tu to máte. Neviem, či budete mať z toho mnoho radosti. Porúčam sa. - Zavrel dvere za ňou tak chytro, že jej skoro opätky priťal.
Alina by sa bola najradšej rozplakala. Veď ako ten človek smie s ňou tak zachádzať. Je to surovec. Razom jej strelil ľak celým telom: možno Vetrovský pred ním o nej hovoril, že sa cíti oprávnený tak pokračovať oproti nej, ako to urobil.
Musí to tak byť. A ak to Vetrovský urobil, tak je ani on nie cenným človekom. Však len pred troma dňami jej sľuboval oddanosť a vernosť a aký bol dojatý. Výraz jeho očú nemohla zabudnúť. A teraz!
Pravdaže, celá udalosť s tým sanatóriom vyzerala pre ňu veľmi podozrivo. Kto by mohol myslieť, že zamdlela z takej príčiny, ako sa skutočne stalo, keď slabosť následkom operácie bola o deväťdesiatdeväť percent pravdepodobnejšia. Je to prípad, v ktorom by nesmel človek svojim očiam veriť, keby chcel predpokladať, že je nevinná. O svedkoch, nie absolútne istých, musel by predpokladať, že falošne svedčia v tom prípade, keby len ako-tak boli spriatelení s Alinou, keby i potvrdzovali jej udania.
Ako v takom súžení býva, menili sa v nej tie najprotirečiacejšie si myšlienky. Raz sa vzbúrila jej hrdosť a chcela mu bez slova vrátiť prsteň, naraz ju zas tak premohla túžba za ním, že sa jej zdalo, že by vďačne šla bosá v kajúcom rúchu k nemu, aby jej odpustil. Ale čože jej mal odpustiť, však sa vôbec v ničom neprevinila. On si myslí, že sa previnila proti nemu, považuje za isté, že ho klamala vtedy, keď predstierala k nemu tú najvrelejšiu lásku. Myslí si, že z jeho strany je iste to pokračovanie najveľkodušnejšie, keď ju bez slova výčitky opustí. Ona vie, že sa mýli a v povedomí svojej čistoty a nevinnosti mu môže a musí odpísať, ako veci stoja, v záujme šťastia ich života. Lebo, keby sa takto rozišli pre zle pochopenú hrdosť, mali by čo ľutovať, kým budú žiť.
Rozhodla sa, že mu odpíše, hneď ako príde domov.
Ale neodpísala mu. Zhovárala sa s pani Zaunerovou a Terezou a hoc jej obidve čo najvrelejšie odporúčali, aby mu písala, jednako pospomínali také veci, ktoré jej sebavedomie veľmi podráždili.
- Veď, keď tí mužskí nás nikdy tak nemilujú, ako my ich! - vrieskala s veľkým rozmachom vlastne za seba Tereza. - My by sme hneď boli na kolenách pred nimi a ono nie, - dupla nohou, - taký lagan, to sa ti postaví na zadné nohy, a čo sto ráz nebude mať pravdu. Ty musíš popustiť. A keď raz popustíš, už je amen, už ťa má navždy okolo malého prsta. Nedbám, odpíšte mu, ale počkajte dva-tri dni, nech si potrpí, keď je taký prchký, nech potrpí! - i búchala si päsťou do dlane.

***