Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

V Banskej Kamenici stojí na námestí medzi inými patricijskými domami i dom pána Euséba Wallmanna. Tak sa i patrí, aby tam stál! Lebo ako že by to bolo, keby sa pán Wallmann zatáral na dajakej zábave alebo porade medzi remeselníkov, alebo, pánboh zachovaj, medzi sedliakov! A jeho dom by v Hrachovej ulici alebo na Chvostačke práve tak vyčnieval spomedzi ohromných prízemných domčekov, že by každý hlavou pokrútil, ako sa tá "palota" ta dostala?
Wallmannovský dom je stavaný v barokovom slohu. A to v neodškriepiteľne barokovom, a nie azda v staronemeckom alebo, čo viac, v renesančnom. Niektorých mýli štít ťahaný povyše strechy. Avšak štít má rozhodne barokové vlnité čiary a okrasy okolo okien, pozostávajúce z točených stĺpikov a z hroznových strapcov s ružami, nad prízemím panujúce poschodie, košinovite vypuklé mrežovie z kovaného železa na prízemných oblokoch a brána obrúbená tiež točitými stĺpmi, dokazujú, že sloh chcel byť a je barokový. Pravdaže je v ňom impozantnosť a bohatosť tohto slohu precedená "domapečenosťou" kamenického architekta, no i mešec pána, tiež Euséba, Wallmanna zo 17. storočia nebol práve taký veľký ako mešce talianskych tyranov. Jednako je wallmannovský dom v Kamenici nápadný. Dvierkami na vyrezávanej bráne z dubového dreva sa vojde do širokého priechodu, ktorý je aj od dvora uzavretý ohradou, na vrchu ktorej sa nachádzajú obloky s rôznofarebnými sklami, cez ktoré slnce hádže belasé a červené fľaky na dubovú podlahu. Z brány vedú na poschodie točité síce, ale pritom veľmi pohodlné široké schody, po ktorých sa vyjde do pitvora k domu pomerne dosť priestranného, teraz "halou" nazývaného. Z pitvora je výhľad cez sklenú stenu na pavlač a na peknú vrchovitú krajinu. V dome je na poschodí šesť plochosklepených izieb. Povaly sú zdobené zo sadry uvitými vypuklými vencami z rozličných konárov a listov. Nábytok je skoro skrz-naskrz starý barokový alebo rokokový.
Rodina pána Euséba Wallmanna pozostáva z troch členov. Vedúci člen je domáca pani, pani Amália. Táto dáma je vysokej chudej postavy. Nie je pekná, ani nikdy nebola. Má vyčnievajúci ostrý nos a chýba jej brada: čiara od úst na prsia sa jej ťahá rovno, bez všakového záhybu pri brade. Pery má tenké, dlhé, spodnú trochu navonok vyvrátenú. Hovorí stále, a to vždy rovnako pomaly, ticho, afektovane po "pansky". V starom veku bol Sokrates jeden z najmúdrejších ľudí. Ale iste by bol uznal, že keby bol hovoril stále, Platón by všetky jeho reči nebol zaznačil. Medzi modernými ľudmi si dovolím ako múdreho spomenúť seba samého. Bez najmenšieho váhania, ba s hlbokým presvedčením tiež uznám, že i nehovoriac stále, predsa len pohovorím dosť hlúpostí. Toto spomínam preto, aby si milý čitateľ utvoril predstavu o akosti reči pani Amálie. Celý život tejto dámy bol, okrem jediného záblesku citu, práve taký láskyprostý ako desaťkilovník na malej železničnej stanici. Prečo práve desaťkilovník? Jeden večer sa nerovno hore-dolu behajúci pán potkol v tmavom železničnom pitvore na desaťkilovník. Spadol a rozrazil si nové, na cestu oblečené nohavice a koleno. Pri svetle elektrického lampášika, ktorým mu poslúžil práve tiež cestujúci milosrdný samaritán, napísal inventár škody a úrazu. Keď bol s týmto hotový, začal kliať. Boli sme tam prítomní niekoľkí znalci kliatia a všetci sme sa vyslovili s najväčším uznaním o jeho účinkovaní v tomto odbore. Keď si trochu vydýchol, oboznámil nás so svojím filozofickým zmýšľaním, rozpovedal rázne a jadrne, ako zmýšľa o republike a železnici. Nakoniec sa rozhovoril zvlášť aj o desaťkilovníku. Dokázal, že je to ten najcituprázdnejší predmet na svete. Presvedčil všetkých tak, že po jeho reči nastalo hučanie všeobecného súhlasu. Celkom na konci povedal tiež rázne a jasne mienku i o nás, ktorí sme ho s takou zaujatosťou počúvali.
Záblesk lásky v živote pani Amálie sa prihodil takto:
Ešte v prvom roku svojho manželstva videla na jednom bále poručíka. A to poručíka od husárov. Bol to utešený vzor tohto druhu ľudí: vysoký, štíhly, bystrých očí, s malými čiernymi fúzikmi. Ach, bože môj! A jeho držanie! No, to bola dokonalosť husárskej britkosti. Pani Amália bola tým zjavom celkom hypnotizovaná, nespustila z neho oči. Jej dosiaľ chladné srdce naraz blkom zahorelo.
Poručík konečne zbadal jej pohľady a vzal ju do tanca, počas ktorého ju bez dlhého okolkovania menoval svojím anjelom, svojou ružou, jedinou láskou. Pani Amália toto vyslovené dvorenie bez všetkého odporu prijala. Srdce jej bilo až kdesi v hrdle od blaženého rozčúlenia. Na druhý deň dostala od poručíka lístoček, v ktorom jej píše, že ju nevýslovne miluje. Písal jej zaobalene do zvratov a výrazov, ktoré sa od svojich husárov naučil. V lístku ju pozval na dostaveníčko do Hájička o piatej hodine popoludní. Pani Amália celkom pobláznená ustálila, že je od poručíka drzosť písať jej taký list a pritom ho bozkávala a pritískala na prsia. Rozhodla sa, že na dostaveníčko nepôjde, a dávno pred piatou sa už prechádzala po Hájičku a zostala tam dlho do večera. Ale poručík neprišiel. Zamrzol pri ferble v kasíne. Najprv mu karta veľmi šla, nuž vtedy nemohol odísť. Okolo piatej mu zišla na um pani Amália. "Nech ju čert vezme," pomyslel si, "nech počká!" Potom začal prehrávať. Nuž nemohol ísť, to musí každý uznať, nemohol. Druhého dňa odcestoval, nasekajúc cez noc dlžôb, ktoré mu také starosti zapríčiňovali, že pri pomyslení na pani Amáliu len rukou hodil a želal jej, aby šla do pekla. A tak, hľa, okúsila pani Amália trochu lásky a jej cnosť zostala nedotknutá, hoci v duši prežila všetky pekelné pôžitky, ktoré vraj, ako skúsení ľudia hovoria, môžu byť spojené s takýmito priestupkami. (Panebože, zachráň nás milostivo od takýchto strašných hriechov!)
Viac sa o pani Amáliu nikdy nik neobzrel, lebo sa od tých čias nenašiel šialenec, ktorý by si bol s ňou žarty robil a naozaj sa do nej zamiloval. To neprišlo na myseľ ani len jej mužovi.
Duševný život pani Amálie opanovali tri predstavy: najpedantnejšia čistota a poriadok v domácnosti; predstava, že Wallmannovci sú v každom ohľade najprednejšia rodina v Kamenici a presvedčenie, že ona vedie v meste najlepšiu kuchyňu. Čo bola i pravda. Lenže to mnoho neznamenalo, lebo v Kamenici sa vôbec chatrne varilo.
V rozhovoroch pani Amália hovorievala o láske, o boji pri potlačení hriešnych vášní ako osoba, ktorá všetko toto víťazne prestála. A tak fígeľ, ktorý s ňou husár vykonal, osvetľoval celý jej život tak, ako svieti jasné svetlo na konci dlhého tmavého koridoru.
Lístok, ktorý od husára dostala, opatrovala ako drahocenný poklad v tajnej zásuvke svojho písacieho stolíka a prečítala ho dva-tri razy do roka, keď si bola istá, že je v celom dome sama.
V jedno júlové popoludnie sedela vo svojej izbičke, z ktorej bol výhľad na smrekmi zarastené hory. Na jednej z nich, práve oproti obloku, belela sa navrchu kaplnka a naspodku sa strakatela medzi zeleňou strecha škridlou pokrytého domu; pod ním tiekla medzi vŕbami riečka, v ktorej sa miestami ligotavo odrážali slnečné lúče.
Sedela a čítala pomocou lorňonu list, držiac v ruke ručníček, ktorým si utierala dolu sčerveneným končitým nosom stekajúce slzy... Čítala, čítala, vzdychala a tisla list k chudým prsiam.
Ozvalo sa tichučko zaklopanie na dverách. Strhla sa a už bol list v zásuvke... Klopanie sa opakovalo a pani Amália zavolala nervózne: "Voľno." Dvere sa pomaly otvárali a vsúvala sa do nich tučná, stará, typicky židovská tvár Salamona Gelblicha, domáceho žida Wallmannovcov.
Gelblich vošiel. Bol to krátky, bruchatý, veľmi "šófel" žid. Bol vlastne šustrom, ale nechcelo sa mu robiť, radšej sa chytal rozličných kšeftíkov, a pomocou veľmi chatrne vyvinutého citu statočnosti živoril z nich. Salamon mal trinásť detí, ktoré prešli a prechádzali tými najrozličnejšími osudmi. Sledovanie týchto osudov urobilo z neho filozofa-cynika, ktorý v každej životnej príhode vedel poradiť, pravda tak, že poctivosť, hrdosť, sebavedomie vôbec nebral do úvahy. Hovoril najviac po nemecky, alebo zle po slovensky.
- Kaschamster diener, kiss die Hand. Nič? Nič? - Vykrúcal rukami.
Pani Amália spustila naň reč svojím spôsobom. Žalovala sa, že ju klame, šaty zle predal, drevo nezaopatril. Hovorila stále pomaly, ticho.
Gelblich jej skočil do reči, lebo vedel, že sa konca nedočká.
- Gnädiges fräul'n je zdravá? - pýtal sa vyzvedačne.
- Čo ich interesuje gnädiges fräulein? Nemyslím, žeby som im bola zavdala...
- Ní, len preto som myslel, lebo chodia každý deň o tretej špacírovať na Hájiček, cez Obere gasse.
- Prečo by mala byť chorá, keď chodí cez Hornú ulicu špacírovať? Ešte som nikdy nepočula.
- Ní, len preto, lebo cez Hrachovú ulicu ide každý deň, tiež o tretej, špacírovať, a aj na Hájiček, pán oberleutnant von die Artillerie, pán Beugnit.
- Gelblich, oni sú čudný človek. Unausstehlich! Čo to pletú? "Ulica, moja dcéra, zdravá, oberleutnant".
- Pletiem, ja pletiem? Pletenen tun Andere. Či je gnäd'ges fräl'n zdravá? Wie heisst? Hab jiach g'sehgen, že ochoreli kišasonky von sehr hohen Häusern, keď chodili špacírovať mit Oberlajdinanta von die Artellerie, alebo i nie von die Artellerie...
- Gelblich, oni museli rozum potratiť, keď sa opovážia o mojej dcére hovoriť, že sa schádza s akýmsi oficierom. Moja dcéra vycho...
- Stará Schwarzka, was hat das Wirtshaus v Hájičku, je nie slepá. A ja, hab' j'ach selber g'sehn, že fräl'n Magdalena waren é sehr freudlich k pánovi Oberlajdinantovi, so wie e Zück'r - pritom stúlil tri prsty a triasol nimi pred svojimi hrubými perami.
Pani Amáliu Gelblichova zvesť trochu rozčúlila, ale skôr príjemne. Ona sa vždy škriepila s dcérou, ktorá ju z výšky svojej modernosti skoro vždy pritisla k stene. Dcérine ironické poznámky: "Vieš, mammá, to vtedy tak bolo; dnes to už nerobia, mammá", alebo: "za oných čias, mammá", - ju veľmi často do živého pichli. A najhoršie bolo, že proti týmto poznámkam nebolo apelátu. Na základe Gelblichovej zvesti dostala dcéru raz do svojej moci, i jasala, že sa jej teraz požije. Z druhej strany sa cítila akosi urazená, že Gelblich vie také intímnosti o jej rodine a predpokladá o jednej Wallmannke neslušné veci. Myslela, že mu musí dať pocítiť svoju zvrchovanosť - a preto mu zakričala neobyčajne hlasno a chytro: - Toto je taká impertinencia, ktorú nemôžem trpieť. Sie sind űnverschämt, packen sie sich!
Gelblich prijal vyhodenie s najväčšou chladnokrvnosťou. Privyknutý bol na onakvejšie vyhadzovania. Preto povedal tak zdvorilo a ticho, ako keby ho bola stoličkou ponúkla: - Ďakujem, ďakujem, ale už musím ísť. Kschamster diener, kiss die Hand. Nepoviem nikomu nič, denn jach hab mehr Verstand, wie and're Leut. - Marš, von, marš!
Gelblich pozrel ešte posmešne na ňu a vyšiel, prevaľujúc sa z nohy na nohu. V pitvore zozbieral kvačku a starý klobúk a šúchal sa ku schodom. - So é Gans, sie tüt sich denkin, Magda ihrige! Die Magda ihrige je práve taká ako iná. Lepšia nie je, ako bola moja Rézka, mein Kind, mein goldenes Kind. Nú, a čo stalo...? - mrmlal dolu schodmi.
Po Gelblichovom odchode bavila sa pani Amália predstavami, ako pozbiera svoju Magdalénu. Bavila sa s nimi dosť dlho, lebo Magduška bolo dievča rozvažité, ako dievčatá, tie anjele radostné, vôbec bývajú. Magduška si musela zadovážiť alibi, totiž svedka, na ktorého by sa mohla odvolávať, že bola popoludní u neho. A preto posedela pol hodinky aj u svojej priateľky Eleny Machovej.
Magduška bola vysoké dievča. Hlavičku mala malinkú a nohy a ruky veľké, pomerne k drieku akoby privyvinuté. Tvár mala okrúhlu, oči výrazné, trochu vyšpúlené, noštek okrúhly, trochu priružový a ústa ako čerešňa, lenže bez formy. Jej postava a tvár neboli vôbec súmerné, a predsa sa veľmi páčila istej triede mužských. Oravský, Maďariou pobehaný plátenník, by bol na ňu povedal, že je "dobrý falatek". Okúňam sa, že používam taký výraz na patricijské dievča. Naozaj je to neslušné. Ale čo robiť? "Dobrý falatek" tak pasuje na Magdušku!
Konečne prišla Magda domov, idúc prázdnymi izbami, hľadala matku. Volala: - Mammá, mammá, papala by som, kde je môj olovrant?
Prišla k matke. Hoci tá počula jej volanie, neozvala sa, ale sediac vo foteli, dívala sa na ňu lorňonom, prísne po sudcovsky s istým šikovne napodobeným nádychom smútku. (Čo vytrpí biedna mať!)
- Mammá, kde môj olovrant, hladná som.
- Kde si bola?
- Bola som v hájičku, žala som trávičku. Bola som u Elenky.
- Bola si v Hájičku a nežala si trávičku. Také hlúpe vykrúcačky si vyprosím. Nemáš ani zďaleka potrebný rešpekt.
- Rešpekt sem, rešpekt tam, bola som u Eleny. A čo to má s rešpektom do činenia...
- Ty si nebola u Eleny, ty si bola v Hájičku a tam...
- Ja som už bola i v Hájičku veľmi mnoho ráz, ale teraz som bola u Eleny. Pozri toto vyšívanie...
- Čo si robila v Hájičku s oficierom? Načo také daromné vykrúcačky voči...
- Mammaá, nie si chorá? Ukáž, opáčim ti hlavu.
- Magda, tvoje chovanie je škandalózne. Ty donesieš hanbu na naše šediny a prinesieš nás predčasne...
- No naozaj, tu prestáva všetko. Pošli po Elenu, či som nebola u nej. Vaše šediny nespomínaj, lebo vieš, že ty si každý šedivý vlas vytrhávaš a apa zafarbí.
Pani Amália sa začala obávať, že si s Magdou nedá rady. Začala aj trochu pochybovať, či je ozaj pravda, čo Gelblich porozprával. Bolo by jej bývalo rozhodne ľúto, keby jej Magda bola vykĺzla, a preto sa odhodlala ešte k jednému všeobecnému útoku.
- Magda, ty mi darmo vykrúcaš. Ty sa schádzaš v Hájičku s nadporučíkom Beugnitom. Chodíte ta už dávno, vždy popoludní o tretej a každý inou ulicou. Všetko...
Magda, ktorá dosiaľ s najväčšou istotou všetko tajila, naraz padla na kolená pred sediacou matkou a oblapila ju okolo drieku a začala naraz plakať a plakať, rosiac matkinu tvár slzami.
- Mammá, strašne, ukrutne sa máme radi. Hodíme sa do vody, ak nebudeme svoji. Nemôžem bez neho žiť! Mammá, zachráň nás!
Nakoniec sa pani Amália poddala. Beugnit bol taký znamenitý, krásny človek, z takej povestnej rodiny! A oficier! Srdce pani Amálie zatrepotalo: oficier! Jedným slovom, poddala sa. Ešte mala akési pochybnosti o Beugnitovej povahe, tie však boli úplne premožené Magdinou poznámkou, že áno, a rozhodne má čierne fúziky. "Ach také drahé, sladké, mammá!"
Prišiel i pôžitok pôžitkov: rozhovor o výbave! Koľko bolo v tom radostných hádok a rozjímaní!
Tak bola Magda šťastná a pani Amália s ňou. Dcéra sa vydá za oficiera a to za zemana. Lebo Beugnit bol "von" Beugnit, a k tomu: ó, slasť všetkých slastí! Egon!
O otcovu mienku sa nestarali, lebo otec nemal nikdy svoju mienku.
Ale...
Pán Eusébius Wallmann mal asi päťdesiat rokov, changeant tmavobelaso zafarbené fúzy a okrúhly nos ako Magduška, lenže vyslovene leskločervený. Na svoj rod bol do krajnosti pyšný. V hodvábnom puzdre schovával ako relikviu lieskovicu, ktorou boli na rozkaz kuruckého óbeštera roku pána 16. mája 1697 tiež Eusébiusovi Wallmannovi, vtedajšiemu mešťanostovi mesta Kamenice, vyčítali dvadsaťpäť na istú časť tela. Na lieskovici boli hnedé škvrny, ktoré podľa tvrdenia pána Euséba boli stopy krvi. Iní, azda predpojatí, jeho priatelia tvrdili, že tie stopy neboli od krvi.
Pán Euséb sa vždy veľmi čisto a elegantne šatil. Chodieval v tmavom šosatom kabáte alebo v žakete. Mal obyčaj založiť si ruky pod šosy a tak stáť, vypínajúc pritom nohy tak silne nazad, že tvorili oblúky. Takto stál a díval sa pred seba alebo na retiazku celembajúcu sa na jeho okrúhlom bruchu, a nemyslel na nič. Povrchne súdiaci ľudia by si preto mysleli, že pán Euséb nebol múdry človek. Veľmi by sa mýlili. Pán Euséb bol múdry. Jemu myslenie totižto náramne ťažko padlo, a preto sa neustával, keď mohol myšlienky celkom hotové prevziať od iných a s vážnosťou primeranou svojmu stavu, prednášať ich ako svoje. Ale ani toto nerobil, len keď vonkoncom musel. Jeho žena ho stálym hovorením odučila i od myslenia i od reči. Jeho zamestnaním bolo direktorstvo banky. Na toto bol ako stvorený: nevedel nič, nemyslel nič a mal okrúhle brucho, okrášlené hrubou, zlatou retiazkou. Jeho špecialitou bolo, že si namýšľal, že je charakter. Namýšľal si to preto, lebo naprázdno, hladko bežiaci stroj jeho mozgu sa vše zadrhol. Zaťal sa. Na nejakej maličkosti sa tak zaťal, že nebolo tej moci, ktorá by ho bola od nej odviedla. Toto bola vôbec vlastnosť Wallmannovcov, pre ktorú i ten mešťanosta zlizol svojich dvadsaťpäť.
Pán Eusébius vzal pomer dcéry s dôstojníkom na známosť. Ani ho to netešilo, ani ho to nemrzelo.
Jedného dňa dostal od svojho priateľa zo škôl, Adolfa Lesárskeho, list, v ktorom ho upozorňuje, že má podareného syna (synovia sú v takýchto prípadoch vždy podarení), ktorý je okresným sudcom a že by bol šťastný, keby mu dal Magdušku za ženu.
Pán Eusébius mu odpísal, že ho bude tešiť, keď ho obidvaja Lesárskovci navštívia, hoci Magda je už asi zasnúbená. (Pán Euséb použil výraz "quasi" zasnúbená, lebo vtedy práve "quasi" všade používal, či to pasovalo, či nie.)
A tak sa stalo, že jedného pekného dňa, okolo pol dvanástej, v hale wallmannovského domu šuškali a rozpačito sa obzerali dve vysoké postavy v dlhých čiernych kaiserrokoch, do ktorých dverí by mali vojsť. Bol to Lesársky so synom. Ponášali sa jeden na druhého ako bratia. Dlhé kostnaté ruky v bielych rukaviciach im vyčnievali z prikrátkych rukávov a obidvaja mali neforemné topánky s povytláčanými hánkami pri palci. Po dlhšom klopkaní, šúchaní a pokašliavaní sa im z jedných dverí ozvalo vytúžené: "Voľno."
Jeden druhého socajúc vošli a videli sa zoči-voči s Magduškou, oblečenou vo veľmi zvodných belasých domácich šatách. Magda zoskočila z kolísacieho stolca a držiac knihu v rukách, dívala sa zadivene na dvoch zálesákov. Starý Lesársky vystúpil a s nesmelou dôvernosťou vystrčil ruku k Magde:
- Hehehe, Magduška, Magduška, dcéročka môjho drahého priateľa Eusébka. Hehehe, no veru podarené dieťa, hej veru! No, no!
Mladší Lesársky, ktorý chcel hrať človeka veľkého sveta, predstúpil a predstavil sa veľmi hlasno, ale zajakavým hlasom:
- Mám česť sa predstaviť, som Kamil Lesársky, okresný sudca. A toto tu je môj otec, pán Adolf Lesársky. Prišli sme Vám urobiť poklonu.
Magda sa trochu usmiala, kývla hlávkou a ponúkla pánov sadnúť si.
Páni si sadli obradne, poopierajúc svoje kolohnáty o drobné empírové stoličky. Chvíľu sedeli otvárajúc ústa ako ryby na súši. Konečne Magduška začala s konštatovaním, že je pekný čas. To bola voda na mlyn staršieho Lesárskeho, ktorý ako statkár preukazoval veľký záujem o túto tému.
Prišiel pán Euséb a keď videl jednoduchosť svojho priateľa, cítil sa voči nemu veľmi na koni. Robil milého, ale trochu blahosklonného priateľa. No, a pani Amália! To bola patricijská dáma skrz naskrz. Mlela, mlela, mlela pomaly, majestátne, takže nielen starý, ale aj mladý Lesársky zívali celkom nemóresne.
Lesárskovci zostali tri dni v Kamenici. Za tento čas dokázali u "Jeleňa", že sú do zábavy súci chlapci, a Kamil tiež stihol Magdušku zabávať vyberanými právnickými príhodami, v ktorých jeho veda svietila ako hviezda a z ktorých Magda ani slovíčka nerozumela. Po troch dňoch odišli a s tým rozsudkom zo strany pána Euséba, že "veď uvidíme, ako bude, a všeličo sa stáva, že by človek nemyslel".
Magda a pani Amália sa len usmiali, hovorili o Kamilovi. Ani im na um nezišlo, žeby Magda mohla ísť za taký vešiak na šaty! Čo sa nasmiali na ňom! Ako sa mu Magda naporúhala, vraštila čelo, kládla prst na nos a hovorila veľmi vážne, trochu fufnavým hlasom: "Páni, túto vec musíme takto chápať." No, to bolo do rozpuku. Ešte i zahrdzavený cit komiky pána Euséba sa natoľko pohol, že sa uškľabil zo dva-tri razy.
O niekoľko dní prezerali dámy po sklepoch rozličné do výbavy potrebné veci. Boli i v dvoch obchodoch s nábytkom. V jednom našli medziiným i nábytok do jedálne. Niečo také krásne, moderné, vkusné, "cukrové" ešte ľudské oko nevidelo! A najmä tam bol kredenc! Jujujujujuj, matička starohorská, to bola krása! Kredenc bol z mahagónu a na jeho dvierkach boli z rozličných farebných krištáľových skiel vykladané hviezdy. No, to bol skvost, že tomu pre krásu zaujaté ženské srdce nemohlo odolať! Magduška a pani Amália zastali pred týmto zázrakom a pásli si na ňom oči a dušu. Boli so sebou úplne na čistom, že toto je ten kredenc, ktorý musí zdobiť jedáleň budúcej panej Egona von Beugnita.
Na druhý deň išiel obzrieť jedáleň i pán Euséb. Obchodník mu najprv ukázal nábytok tiež s veľmi krásnym kredencom s hviezdami, o ktorom si pán Euséb myslel, že to je to, o čom spievali hymny jeho dámy. I bol sám so sebou úplne na čistom, že ono úplne zodpovie postaveniu pána Egona v. Beugnita a patricijskej hodnosti jeho dcéry. Obchodník ho potom viedol ďalej a ukázal i ten kredenc, ktorý jeho ženu i dcéru tak očaril. Veľmi sa zapáčil i pánu Eusébovi. Cena sa pánu Eusébovi menej páčila. Chodil potom od jedného k druhému kredencu, až sa pri veľmi tichom ohníčku jeho dušičky vyvarila táto myšlienka: Magda nebude chcieť ísť za Lesárskeho na nijaký spôsob. A pravdu má, je to hotový drevený Jano. Poviem jej, že krásny kredenc dostane vtedy, keď zaň pôjde. Ak bude chcieť Beugnita, dostane len lacnejší kredenc. Magda sa blaznie za Egonom. Nerobí iné, iba behá za ním, vypisuje mu kartičky, blúzni, sníva o ňom.
Pán Euséb sňal klobúk z hlavy a mimovoľne sa poťapkal pochvalne po preriednutom temene.
Pri večeri oboznámil dámy so svojím rozhodnutím. Držiac na vidličke s veľkou rozhodnosťou (keď je človek v rozhodnej nálade, robí všetko rozhodne), napichnuté tvarohové rezance, díval sa vyzývavo na blednúce dámy a vyskandoval im nasledujúci výrok.
Ak pôjde Magda za Lesárskeho, dostane ten krásny kredenc s tými hviezdičkami. Ak pôjde Magda za Egona Beugnita, dostane ten lacnejší kredenc z orechového dreva. Tak!
Nastalo mŕtve ticho. I pani Amália i Magda vedeli, že sa pán Euséb "zaťal", a že každé prosenie a protirečenie uzol v jeho mozgu len väčšmi zatiahne.
Nastalo mŕtve ticho, ale len na chvíľku. O niekoľko minút začali obe dámy kričať a plakať, ako keby ich rezal. Hovorili a kričali naraz. Čo hovorili, nerozprávam, lebo si to krásne čitateľky omnoho dokonalejšie doplnia samy.
Pán Euséb vstal od stola, povedal ešte raz "tak" a odišiel z izby, v ktorej toľko šarapaty narobil; išiel vydať zbytočnú energiu do "Jeleňa". Zabavil sa tam do rána. Takéto vychádzky robil vtedy, keď bol zaťatý, ináč býval najtichším filištínom; v hostinci, kde sa podnapil, bol surový voči obsluhe a voči kompánom. Títo ho vždy veľmi základne poučili o slabších stránkach jeho povahy. Poučenie vždy len tak dlho účinkovalo, dokiaľ ho bolela hlava.
Magduška bola celý týždeň v trápnych rozpakoch. Mala chvíle, keď sa smiala na celej kredencovej histórii. Čo za otázka! Egon alebo kredenc? Hahaha, sto ráz, tisíc ráz Egon, drahý, sladký Egon! Za celý celučičký svet ho neopustím. Iný raz jej prišlo na um, aký krásny by bol jej byt s "tou" salónovou garnitúrou, s ružovou spálňou a s tým utešeným kredencom! Jej krasocit sa divo rozohral. Hnevala sa na Egona. Protivník, keby ho nebola nikdy videla!
V sobotu podvečer ju navštívila jej priateľka Elenka.
- Pá, drahá, ako sa mi máš? Dobre ako šťastlivá mladucha. Viem to podľa seba.
- Skvele, Elenôčka sladká, ó!
- Boli sme u Markovského nábytok pozerať. Je tam jedna jedáleň s kredencom! No, vieš, Magduška, to ti je čosi utešené! Danko povedal, že to musíme mať, čo sa bude čo robiť. Je síce drahá, veľmi drahá, nuž ale vieš, my si to môžeme dovoliť. Veď môj apa...
- Aký je to kredenc? - skočila jej Magda do reči, ktorá sa cítila, ako keby jej bol nôž vrazil do srdca.
- No vieš, krásny je! Také utešené hviezdy z brúsených krištálov sú na ňom. Čosi skvostné!
Magda netrpezlivo čakala, kedy príde otec. Hodila sa mu na krk.
- Papá, pôjdem za Lesárskeho. Musím, musím mať tú jedáleň s tým kredencom. Hneď, hneď, ešte dnes!
Pán Euséb vygúlil oči, natiahol tvár, ústa roztvoril na "o" do výšky roztiahnuté a škrabal sa ukazovákom po brade. Riekol:
- Doóbre, doóbre, dcéra moja. Ale, hm, dobre si si tú vec rozmyslela?
- Papá, povedal si, že - jedným slovom, musím ju mať!
Pán Euséb upravil do riadnych pomerov svoju tvár a povedal:
- Ako chceš, tak bude!

+++

Salamon Gelblich chodil len tak do Wallmannovcov, ako keby ho nikdy neboli vyhodili. V sobotu večer odchádzal odtiaľ, a keď išiel dolu schodmi, hundral podľa svojho zvyku. Opakoval si: - Za drahý kredenc, sprostého zaťa. So é meschügener Heuochs!