Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

4

Keď utekal šírym poľom, žiadal si, aby bol čím skorej v meste, kde by sa ľahšie mohol niekde ukryť. V poli ho každý zďaleka vidí. Napokon dobehol zadychčaný do mesta, kde bol práve výročný trh a mesto bolo plné kupujúceho a predávajúceho ľudu. Hneď pred vchodom do ulice sedeli rady žobrákov. Bol tam, akého si len chcel, slepý, dokaličený, krivý, hrbatý. Mnohých z nich ožobráčilo vtedajšie prisluhovanie spravodlivosti svojím mučením a mnohých vtedajší lekári, ktorí boli často horší ako kati. Žobráci vytŕčali kýpte nôh a rúk, rozmliaždených a poopekaných, a kvíliac monotónnym hlasom, pýtali almužnu. Adam sa striasol od hnusu a hrôzy, keď videl tú chasu, a ponáhľal sa ďalej. Keď bol v zhluku ľudí, obzeral sa zas na každého, či nemá proti nemu zlé úmysly, a žiadal si, aby bol zostal radšej vonku v poli, kde by skorej ubehol, keby ho naháňali. Ale jednako sa nevrátil, lebo hoci sa obával, predsa sa mu v meste skorej pritrafí nejaký spôsob zárobku a azda, ak bude treba, i skrýše, ako v poli. Veď si ho ľudia vôbec nevšímali. Kozinčanov videl medzi jarmočným svetom, koľko chcel. Predieral sa ľuďmi, mešťanmi, sedliakmi a pánmi na koňoch, až prišiel hore na rínok, ktorý bol zôkol-vôkol obstavaný šiatrami a rozličným tovarom, povykladaným na zemi a na doskách. Bol tu huk a motanica ako okolo úľa.
Adam zastal pred akýmsi čudákom, ktorý mal na sebe dlhý čierny plášť a na hlave vysokú špicatú čiapku s akýmisi hákmi-bákmi na nej a stál na doskovom podstavci pri stolíku, na ktorom bola povykladaná hŕba rozličných fľaštičiek, téglikov a balíkov. Čudák vzal vše fľaštičku alebo balík do ruky, ukazoval ho a vykrikoval, že je to istý liek proti lámavici alebo proti úreku. Z toho sa vraj ani nedá dosť doviezť, keďže je to až hen z Egypta donesená medecína, a hoci len dovoz za každú fľaštičku stojí zlatku, jednako ju on predáva po desať denárov, lebo tak sľúbil najsvätejšej Panne, keď ho vymohla z ťažkej choroby. Ľudia kupovali tú haraburdu ani zadarmo. Adam sa staval na prsty nôh, aby zazrel v rukách nízkej trenčianskej ženičky v šatke ten zázrak, keď sa nielen on, ale všetci jarmočníci strhli od zúfalých výkrikov, ktoré sa zrazu ozvali sprostred rínku, kde stála na vysokom stĺpe socha Panny Márie.
Neskúsený Adam zdúpnel a vlasy mu dupkom vstali. Takého kriku nikdy nepočul. Pretisol sa svetom k soche, aby videl, čo sa tam robí. Pod sochou bol dereš, široká mocná lavica s pribitými silnými remeňmi, ktorými trpiteľa priviazali k nej. Okolo lavice stáli niekoľkí mestskí drábi, suroví, fúzatí chlapi v tmavočervených kamizoloch, dvaja sputnaní mužovia a jedna tiež sputnaná mladá žena, ktorá sa dívala na ľudí takými očami, ako keby nebola pri sebe. Akýsi obstarný muž bol priviazaný na dereši a toho ťal po nahom tele jeden z drábov lieskovou palicou. Bolo vidno, že drábovi robí zvláštnu pasiu udierať toho neboráka čím tuhšie, za každým úderom mu navrela klobása na tele, z ktorej často vystrekla i krv. Bitý kričal z celej sily, sprvu vysokým, prenikavým, neskoršie chrapľavým, bolestným hlasom. Exekúciu viedol chudý bradatý pisár v tmavobelasom plášti, ktorému, ako čítal údery, pri každom slove hore-dolu behal gágor na chudom hrdle.
- Len po ňom, Maťo, len po ňom, - obodroval pisár drába, - už si mu vysekal dvadsaťpäť, ešte raz toľko mu patrí. Nech si zapamätá, kedy kradol ovce.
Ľud sa neľútostive díval na nešťastníka. Akási stará žena s veľkým čepcom na hlave škrekľavým hlasom vykladala, že aj im minule boli ukradli dve ovce a že nebude poriadku, kým kmínov nevyvešajú.
- Čože mu je to päťdesiat palíc! To je ako nič.
Starý chlap, stojaci pri nej s veľkou čiernou baraňou čapicou na hlave, nemajúc akiste čisté svedomie, zahundral:
- Nefrfli, Zuza, nefrfli! Jednako len škoda človeka biť ani zvera.
Adam sa vo svojom živote mnoho ráz pral, ale poviazaného človeka biť ešte nevidel. Prišlo mu na um, že keby ho tak chytili, najmenšie, čo by s ním urobili, bolo by, že by ho takto vypalicovali, i - zbledol. Odstránil sa nabok. Išiel radšej trh obzerať. Pred podlubím oproti kostolu hrali na jednom mieste Cigáni, i zašiel pozrieť, čo sa to tam robí. I videl na rínku postavený stôl, na ňom nádoby s nápojmi, pečivo, klobásy. Pri stole sedeli dvaja starší vojaci. Jeden z nich mal na tmavozelenom kabátci ľahký pancierik, na hlave tiež takej farby čiapku, obšitú baraňou kožou. Od sluchy po bradu sa mu ťahal červenofialový švík, pre ktorý bola jeho tvár taká zohyzdená, že zjazvená polovica tvorila dobrú jej tretinu a ústa mu boli celkom smerom k švíku presunuté. Opieral sa o široký meč, ktorý držal medzi nohami, a hovoril niečo druhoví, sediacemu pri ňom. Tento mal tiež tmavozelený kabát, lenže iného strihu, okrúhlu, až tmavočervenú tvár a okrúhle oči ani kolesá, ktoré sa od nápojov blyšťali ani uhlíky v tme. Okolo stola tancovali dvaja mladší vojaci, cifrujúc nohami a plieskajúc dlaňami, vše niektorú dievku alebo mladšiu nevestu chytiac do tanca, čomu sa ony so škrekom a smiechom bránili.
Adam sa opýtal akéhosi suseda, aká je to zábava. Toto sa mu veru lepšie videlo ako tá pračka pod sochou.
- To sú ti, synku, verbunkoši, - odpovedal žilinský mešťan. - Chytajú vojakov pre grófa Pálffyho do Nových Zámkov, kde sa s Turkami stále naťahujú. Ak máš vôľu, choď, vezmú ťa ako med.
- Ech, čert ma tam po Turkovi, - odvetil Adam. "Čo by tak ozaj mater povedala, keby som sa zverboval?" pomyslel si. "Tá by mi poriadne nacengala."
Ale jednako len neodchádzal od toho stola. Jeden z tancujúcich vojakov ho chytil za rukáv.
- Poď, vypi si, hneď budeš lepšej vôle.
Adam sa trhal, ale vojak ho nepustil tak ľahko.
- Dajte mi pokoj, ja mám inú robotu.
Ale vojak ho nepustil.
- Môžeš ísť, kde chceš, ale si najprv vypi.
V tom bolo počuť obďaleč hurt, ako keď ťažký voz ide po skalnatej ceste.
- Ký diabol to tak hrkoce? - opýtal sa Adam.
- Ech, čo ťa tam po tom, to niečo bubnujú.
Hurt sa blížil, až sa na nejakých dvadsať krokov od verbunkošov zarazil; ako prestal, ozval sa hlasný, kričiaci hlas. Okolie bubeníkovo zatíchlo, i bolo počuť toto oznámenie:
- Oznamuje sa všetkým urodzeným pánom, poctivým mešťanom a poddaným, že dnes ráno na zemiach pri Furtovke vysokourodzeného pána grófa Imricha Markoča napadlo akési chlapčisko a že ho bezbranného valaškou viacnásobne a ťažko poranilo. Chlap bol asi dvadsať-dvadsaťpäťročný, podľa šiat pochádzal z Kozinskej z Oravy, bol vysoký, s čiernymi očami a ostrým nosom. Utekal na Žilinu. Každý, kto by ho videl, vyzýva sa, aby ho chytil alebo sa vynasnažil, aby bol chytený. Oznámiť ho treba alebo úradu slávneho mesta Žiliny, alebo úradu vysokourodzeného pána grófa Markoča, kde ten, kto ho oznámi, znamenitú odmenu dostane. - Potom zabubnoval krátko "bum, bum, bum!" a zavolal: - Tak nech každý statočný občan učiní, - a šiel ďalej, bubnujúc nezvučne na veľkom bubnisku.
Keď Adam začul oznámenie, zbledol a zatackal sa.
- No, na moj pravdu! Veď je to cigánstvo! - zavolal.
- Čože je cigánstvo? - skočili hneď vojaci naň.
- Nuž, že ho tou valaškou poranil, - odvrkol Adam, pozrúc mimovoľne na valašku v ruke.
Starý zjazvený vojak zbadal, že s Adamom je vec nie v poriadku, i zavolal ho k sebe.
- Poďže ty sem, chlapče, poď!
Adam pristúpil k nemu. Starý strážmajster ho chytil za hrdlo a stiahol mu hlavu k svojej tvári.
- Ty, synku, toho grófa si ty vyklepal, a teraz si veru vo veľmi zlej koži. Z Kozinskej si, valašku máš, opis na teba prilieha a o veci vieš, keď hovoríš, že je to cigánstvo. Ja ťa idem oznámiť, - i vstával zo stoličky.
- Pre umučeného Krista Pána, nerobte mi to, - zaprosil Adam; - veď keď som to ani ja neurobil, ale ma budú biť a mučiť, ak ma dostanú.
- Dobre, neoznámim ťa, ale naskutku vstúp za vojaka. Keď sa dáš medzi nás, nič sa ti nestane, a čo by si i trom takým prašivým grófom kosti polámal. Mám so sebou dvadsať chlapov a obránim ťa.
- Nedáte ma, pán vojak?
- Nie, ani čo by sám ancikrist po teba prišiel, i tomu najprv rebrá polámeme. Vypi si, chlapče, a neboj sa nič.
- Nuž, poručeno Pánu Bohu, veď je ten všade, i medzi vojakmi, - vydýchol si Adam.
Červený vojak mu vtisol do ruky cínovú kanvicu, v ktorej bolo za holbu vína, to musel Adam vypiť, čo i urobil, oddychujúc si ako dieťa, keď pije mlieko z hrnčeka.
Kým Adam víno vypil, strážmajster niečo vykladal červenému vojakovi pri sebe. Keď Adam dopil, vtisol mu strážmajster štyri zlatky do dlane a červený vojak, ktorý bol kaprálom, vstal zo stolice. Keď sa postavil na nohy, bol prekvapujúco vysoký, lebo mal ukrutne dlhé nohy a krátky driek. Tmavozelený kabát mu siahal iba po pás, na nohách mal odeté široké žlté a červeno páskované pulidery a na vrchhlavu si hodil malinkú tľapkavú čiapočku s dlhočizným perom, na ktorej dosiaľ sedel. Kaprál sa zakolísal na vysokých nohách, chytil Adama pod pazuchu a vliekol ho do akejsi brány v podlubí. Z tmavej brány vošli ešte do tmavšej sklepenej izbice, ktorá mala len dva zamrežované oblôčiky, vedúce na úzky, blatistý dvor. V izbe bolo plno ľudí, boli to samí mužskí; niektorí z nich boli sedliacki chlapci, väčšinou boli vojaci všelijako ošatení a vyzbrojení. Celá tá spoločnosť sedela pri stoloch, jedla, pila a hulákala. Keď vošiel kaprál s Adamom dnu, ani sa neobzreli o nich.
Kaprál zavolal akéhosi trenčianskeho šuhaja z Terchovej a dvoch vojakov do kúta izby. Adam musel všetky šaty zo seba zobliecť, do jeho šiat obliekli Terchovana, ktorého čiastky obleku museli vojaci na seba vziať a svoje Adamovi dať. Pomohli mu do nich. Iste by ho nebola ani vlastná mať poznala v širokom klobúčisku s perom, v širokých tureckých nohaviciach, ktoré od kolien priliehali k nohe, a v tmavobelasom, do drieku strihanom dolománe, vyšujtášovanom červenými šnúrami. Opásali mu široký krivý turecký meč a vopchali mu za pás dve ohromné jazdecké pištole. Adamovi víno vstúpilo do hlavy, i nebral celú vec vážne. Na žarty vojakov smelo odpovedal, čo sa im zvidelo, i vzali ho medzi seba k svojmu stolu.
Ledva bol Adam takto zaopatrený, keď bolo počuť v bráne hlasný hovor, prechádzajúci v ostrú zvadu.
- Veď vám hovorím, že takého chlapa tu niet, hrmených sto striel sa do vás páralo! - kričal strážmajster, rozhodiac jedovate dvere. Vošiel do izby a za ním sa ta vtrepali štyria mestskí drabanti a dvaja cudzí husári.
Jeden z drábov - zdal sa byť ich hlavou - chlácholil strážmajstra.
- Ale, pán strážmajster, veď sa len obzrieme. Viete, že my musíme poslúchať rozkaz. Keď toho chlapa tu niet, nuž ho niet.
- A toto, hľa, ktože je? Či to nie je Kozinčan, ha? - zakričal víťazoslávne jeden z husárov, zbadajúc Terchovana v Adamových hábach.
- Hí, akože sa ten sem dostal? Devianko, - zakričal na kaprála, - či je to náš zverbovaný muž?
- Náš, pán strážmajster. A keď je náš, nuž je náš. Ten už patrí pánu generálovi Pálffymu a toho od nás ani mačka nevyškriabe, - vykrikoval Devianko, tackajúc sa trochu na dlhých nohách.
Ale drabanti vzali Terchovana medzi seba. Ten sa oháňal a prisahal, že on nikdy nikomu nič nezavinil, čo s ním teda chcú. Bol vyučený, aby sa vydával za Kozinčana a aby ináč všetko tajil, čo bola i z jeho strany úplná pravda.
- Pán strážmajster, tohto chlapa nám vydajte, a my vám ho, bohuprisám, nazad dovedieme, ako sa patrí. Keď vám hovorím, no. Keď pán gróf uvidia, že je nevinný, nuž ho naskutku nazad pošlú.
- Juro, nevinný si? Neubil si v poli toho grófa? - spýtal sa ho strážmajster prísne.
Terchovan zdal sa byť chlapom, ktorý sa svojej tône nezľakne, rehotal sa.
- Ale ja? Nikdy som ešte ani živého, ani mŕtveho grófa nevidel, nie že by som ho bol ubil.
- Nuž tak choď, a nech ťa obzrie ten gróf, ale dobre. Ale to vám hovorím, doveďte mi ho tak, ako vám ho oddávam, lebo ináč...
Chlapi v izbe sa smiali na celej udalosti, lebo teraz už všetci chápali, o čo ide. Adamovi, ktorého kamaráti do bokov štuchali, nebolo celkom voľne okolo srdca, nuž ale sa i on smial ešte hlasnejšie ako iní, aby utlmil svoj strach.
Len čo odišli drabanti s Jurom, strážmajster zavolal Adama a Jonáša Mihvoka, tiež vojaka, mladého síce, ale naoko veľmi vybitého, a rozkázal im, aby naskutku sadli na kone a aby šli bočnými cestami na B-ský zámok. Tam nech sa hlásia a počkajú, kým on s ostatnými nepríde za nimi.
Keď toto strážmajster usporiadal, urobil takú divnú tvár, že sa jeho kaprál Devianko mal nad ním popučiť od smiechu. Potom nadul líca a vysúkal si dlhé fúzy, škúliac na ne, a vyšiel zasa s dlhonohým k stolu na rínok.
Adam s Jonášom ešte predtým boli odišli.